znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného IURISTICO   s. r. o.,   Advokátska   kancelária,   Štefánikova   26,   Košice,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a advokáta   Mgr. Radoslava   Riga,   LL.   M.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 62/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2013 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného IURISTICO s. r. o., Advokátska   kancelária,   Štefánikova   26,   Košice,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr.   Radoslava   Riga,   LL. M.,   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 62/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáha   proti   odporkyni   peňažného   plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy o dielo. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 2. októbra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa 19. decembra 2012 konajúci súd vydal platobný rozkaz, ktorý však bol pre nemožnosť doručenia v zmysle ustanovenia § 173 ods. 2 O. s. p. uznesením zo dňa 11. marca 2013 zrušený. Podaním zo dňa 10. apríla 2013 som konajúci súd prostredníctvom svojho právneho zástupcu naliehavo žiadal o čo možno najskorší   termín   pojednávania   uvedomujúc   si   čím   ďalej   tým   viac   slabnúcu pravdepodobnosť   miery   uspokojenia   žalovanej   pohľadávky   s   ohľadom   na   vtom   čase prebiehajúce zmeny v majetkovom i personálnom postavení žalovaného, ktoré som zároveň dával okresnému súdu do pozornosti. Nakoľko ani s odstupom jedného roka od začatia konania v skutkovo i právne nenáročnej veci súd vo veci nerozhodol a za obdobie ôsmych mesiacov od 11. marca 2013 - napriek mojej žiadosti zo dňa 10. apríla 2013 - neurobil žiaden procesne relevantný úkon, ani vec nepreradil do registra „Cb“, podal som dňa 18. septembra 2013 sťažnosť na prieťahy predsedovi konajúceho súdu v zmysle ustanovení § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Prípisom zo dňa 9. októbra 2013, ktorý mi bol doručený dňa 15. októbra 2013, predseda Okresného súdu Košice II potvrdil, že moja sťažnosť je dôvodná a zároveň nariadil termín pojednávania na deň 18. novembra 2013. Konanie je toho času vedené pod sp. zn. 32 Cb 62/2013....

V dôsledku stále pretrvávajúceho stavu právnej neistoty, som naďalej obmedzovaný v rozvoji svojej podnikateľskej činnosti, s ktorou je priamo spojená aj otázka nadobudnutia a   udržania   si   materiálnej   zložky   podnikania   -   vo   forme   vymožiteľnosti   existujúcej pohľadávky.   Namietaný   pasívny   prístup   konajúceho   súdu   v   konečnom   dôsledku   totiž v nemalej   miere   prispieva   k   celkovej   nevymožiteľnosti   mojich   práv.   Tento   záver   je opodstatnený nielen zo samej podstaty negatívneho účinku prieťahov v konaní na reálnu (ne)vymožiteľnosť práva, ale navyše aj s poukazom na okolnosti, že u žalovaného už dlhšie prebiehajú   očividné   procesy   smerujúce   k   „umŕtveniu“   spoločnosti   -   skrz   zmien   v   jeho osobnom i majetkovom zastúpení na osoby fiktívne (vzhľadom na obdobne pochybnú účasť aj v iných zadĺžených spoločnostiach), na ktoré (okolnosti) som okresný súd opakovane upozorňoval...   Za   danej   situácie   nie   je   pre   mňa   postačujúcou   nápravou   konštatovanie predsedom okresného súdu, že v mojom konaní skutočne dochádza k prieťahom.»

Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodňuje takto: „... v danom prípade dovŕšenie ochrany porušeného   základného   práva   len   vyslovením   porušenia,   prípadne   uistenie   sledovania plynulého priebehu ďalšieho konania predsedom súdu, nemôže byť adekvátne, a to aj pri zohľadnení   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru priznáva práve so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Tu zároveň poukazujem na cieľ primeraného finančného zadosťučinenia, ktorým je dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného práva (IV. ÚS 210/04).“

V písomnom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   21.   novembra   2013   doplnil sťažovateľ svoju sťažnosť o informáciu, že pojednávanie nariadené na 18. november 2013 bolo   odročené   na   neurčito.   Podľa   názoru   sťažovateľa «Práve   odročenie   nariadeného pojednávania na „neurčito“ považujem za okolností môjho prípadu (bližšie popísaných aj v čl.   IV.   bod   6.   ústavnej   sťažnosti)   -   kedy   nečinnosť   okresného   súdu   má   ďalekosiahle dôsledky majúce svoj výrazný dopad aj v mojej materiálnej zložke podnikania a celkovej nevymožiteľnosti existujúcej pohľadávky - za postup ústavne neakceptovateľný a navyše popierajúci   akékoľvek   moje   nádeje   na   právne   fungovanie   súdnej   moci   v   Slovenskej republike.».

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranom čase podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR boli porušené v konaní Okresného súd Košice Uvedenom pod sp. zn. 32 Cb/62/2013.

Okresnému   súdu   Košice   II   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 32 Cb/62/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 578,43 € na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z okresného súdu príslušný spis a zároveň požiadal o vyjadrenie k sťažnosti. K sťažnosti sa vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 995/2013 zo 4. decembra 2013, v ktorom predložil ústavnému súdu tento prehľad procesných úkonov v namietanom konaní:„- dňa 2. 10. 2012 doručená žaloba žalobcu o zaplatenie 6.830 € s prísl.,

-výzva na zaplatenie súdneho poplatku zo dňa 23. 11. 2012,

-dňa 10. 12. 2012 zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu,

-platobný rozkaz zo dňa 19. 12. 2012,

-uznesenie o zrušení platobného rozkazu zo dňa 11. 3. 2013 z dôvodu nemožnosti doručiť platobný rozkaz žalovanému,

-dňa 10. 4. 2013 spis prevedený do registra Cb na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Košice II JUDr. Ladislavovi Hreňovi,

-dňa 1. 10. 2013 nariadený termín pojednávania na 18. 11. 2013,

-dňa   11.   11.   2013   oznámené   zrušenie   termínu   pojednávania   z dôvodu práceneschopnosti sudcu,

-vo veci doteraz nie je právoplatne rozhodnuté.“

Predseda okresného súdu v označenom prípise ďalej uviedol, že „S poukazom na vyššie   uvedenú   chronológiu   vykonaných   úkonov   možno   konštatovať,   že   v   konaní   došlo k prieťahom   od   pridelenia   veci   do   registra   Cb   do   nariadenia   pojednávania,   posúdenie dôvodnosti prieťahov nechávam na zváženie ústavnému súdu. Z uvedenej doby je ale podľa môjho názoru potrebné vyňať čerpanie dovolenky zákonným sudcom v trvaní 30 dní. V tejto súvislosti pokladám za dôležité uviesť, že pojednávanie dňa 18. 11. 2013 bolo odročené z objektívneho dôvodu, vo veci konajúci sudca je od 7. 11. 2013 do súčasnosti práceneschopný,   práceneschopnosť   zákonného   sudcu   z   dôvodu   jej   trvania   zatiaľ neumožňuje orgánom riadenia a správy súdu vykonať v súlade so zákonom a rozvrhom práce opatrenia smerujúce k prerozdeleniu veci.

Zároveň pokladám za potrebné zdôrazniť, že aj keď v konaní došlo k prieťahom, ktorých opodstatnenosť posúdi ústavný súd, ich trvanie v žiadnom prípade neodôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia.“.

Z vyžiadaného súdneho spisu sp. zn. 32 Cb 62/2013 ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov poskytnutý predsedom okresného súdu zodpovedá obsahu spisu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb   62/2013   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   V   prípade,   keď   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl.   48 ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc zo svojich zistení uvedených v časti II tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ide o konanie, ktoré do dňa predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným súdom   trvá   16   mesiacov,   pričom   v   jeho doterajšom priebehu sa vyskytli obdobia krátkodobej nečinnosti okresného súdu.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že doterajší postup okresného súdu v namietanom konaní je síce poznamenaný prieťahmi, avšak tieto nedosahujú takú intenzitu, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade, ak bude okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní bez relevantného dôvodu nečinný, resp. v ňom bude postupovať neefektívne, nič nebráni sťažovateľovi, aby opätovne podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014