znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Dolný Kubín v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Er 124/2005   a   jeho   uznesením   z 9.   novembra   2011 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 43/2012 a jeho uznesením z 1. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 Er 124/2005   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   jeho   uznesením z 9. novembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“)   a   svojich   základných   práv   podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 CoE 43/2012   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a jeho uznesením z 1. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného   zmluvou   o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s dlžníkom   k   spísaniu notárskej zápisnice, ktorá obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou.   Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo   strany   dlžníka   bola   sťažovateľka nútená   domáhať   sa   splatenia   svojej   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom exekúcie   na   podklade   exekučného   titulu   (notárska   zápisnica,   pozn.).   Prvostupňový   súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením boli porušené jej „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46   ods. 1   Ústavy...;   2)   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručené   čl. 6   ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd...;   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl. 20   ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1 Protokolu   č. 1   k Dohovoru;   5)   všeobecný   zákaz   diskriminácie   ustanovený   čl. 12   ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom   na   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t.   j.   pred účinnosťou zákona č. 230/2012   Z.   z.),   na argumentácii   a legitimite námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa   prechodných   ustanovení   je   nutné postupovať   podľa   Exekučného   poriadku   v znení   zákona   č. 230/2012   Z.   z.   aj   v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie   v súlade   s ustanovením   § 221   ods. 1   písm. f)   O. s. p.   zrušiť   a vrátiť   vec   súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka argumentuje tiež poukazom na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom   prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“. V tejto súvislosti ďalej   sťažovateľka   namieta,   že   «súd   sa   nijako   nevysporiadal   s výkladovými   pravidlami uvedenými   v smernici   Rady   93/13/EHS   a nijako   nezdôvodnil,   prečo   považuje   za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby   účastníkov   konania   zbavilo   právnej   neistoty   vyplývajúce   z doterajšieho   výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu, ako   aj   s   poukazom   na argumenty   obsiahnuté   v podanom   odvolaní,   máme   za   to,   že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti najmä uviedla, že „Všeobecný súd, ktorý koná   v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa sťažovateľky „všeobecný súd vo veci sťažovateľa (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní a napadnutým uznesením boli porušené jej „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu   a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Er 124/2005 a jeho uznesenie z 9. novembra 2011 vydané v tomto konaní, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať   proti   postupu okresného súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému uzneseniu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:„Obsahom   notárskej   zápisnice   je   osvedčenie   notára,   že   dlžník   dal   súhlas s vykonateľnosťou   určitého   záväzku.   Aby   notárska   zápisnica   ako   exekučný   titul   spĺňala podmienky   materiálnej   vykonateľnosti,   musí   okrem   označenia   účastníkov,   právneho dôvodu,   predmetu   a   času   plnenia   obsahovať   výslovný   súhlas   povinnej   osoby   s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Nakoľko v tomto prípade urobil vyhlásenie o uznaní záväzku z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nie priamo dlžník, ale osoba konajúca v jeho mene na základe splnomocnenia obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5500118 zo dňa 28. 6. 2004 uzavretej medzi oprávneným a povinným, okresný súd sa správne   zaoberal   okolnosťou,   či   takto   udelené   splnomocnenie   je   vôbec   platné.   Z   tohto splnomocnenia   obsiahnutého   v   zmluve   o   úvere   vyplýva,   že   dlžník   (povinný)   ako splnomocniteľ   splnomocnil   advokáta   Mgr.   T.   K.   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru vyššie uvedeného, tak aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý majetok dlžníka, do výšky vzniknutej pohľadávky, resp. jej zostatku, a jej príslušenstva. Podľa ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie   je   spôsobilý   na   právny   úkon,   o   ktorý   ide,   ani   ten,   záujmy   ktorého   sú   v   rozpore so záujmami zastúpeného...

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že z uvedeného splnomocnenia je vzhľadom   k   tomu.   že   splnomocnenie   bolo   zakomponované   do   už   vopred   pripravenej (predtlačenej) zmluvy o úvere a bolo v ňom predtlačené meno konkrétneho zástupcu – advokáta Mgr. K., zrejmé, že sa jedná o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho   zákonníka   (OZ).   Spotrebiteľ   nemohol   ovplyvniť   jeho   obsah   ani   osobu splnomocnenca a všetky náležitosti splnomocnenia neboli individuálne dojednané. Rovnako neprijateľnou podmienkou je fakt, že uzavretie úverovej zmluvy bolo podmienené udelením splnomocnenia   zástupcovi,   ktorého   vopred   vybral   oprávnený,   keďže   zmluvu aj splnomocnenie   koncipoval   výlučne   oprávnený,   čím   došlo   k   vytvoreniu   značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech povinného. Z uvedeného dôvodu je dohoda   o plnomocenstve   neplatná   (§ 53   ods. 5   OZ).   Nemohol   preto   neplatne   zvolený zástupca   uzavrieť   exekučný   titul   –   notársku   zápisnicu.   Keďže   nedisponoval   hmotným právom na jej uzavretie, je tento exekučný titul absolútne neplatný.

Tiež je zrejmá existencia rozporu záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného, ktorý spočíva v tom, že zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol vopred určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. Zároveň je potrebné súhlasiť s konštatovaním okresného súdu, že toto splnomocnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nie je možné, aby advokát nestranne zastupoval povinného pri spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zároveň oprávneného v iných   exekučných   konaniach,   keďže   podľa   konštatovania   okresného   súdu   Mgr.   T.   K. zastupoval   oprávneného   v   iných   exekučných   konaniach   vedených   na   tamojšom   súde. Uvedenými skutočnosťami je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, t. j., že splnomocnenec bude hájiť záujem splnomocniteľa, ako aj slobodná voľba povinného pri výbere splnomocnenca.

Vzhľadom   k   tomu   takéto   splnomocnenie   nemôže   byť   platné   a   teda   ani   účinné, notárska   zápisnica   spísaná   na   základe   takejto   dohody   o   plnomocenstve   ako   absolútne neplatný právny úkon nemôže byť materiálne vykonateľná, ako správne konštatoval okresný súd. Pokiaľ   ide   o námietku oprávneného,   že   okresný súd skúmal predmetnú   notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul   za   súladný   so   zákonom,   na   základe   čoho   udelil   súdnemu   exekútorovi   poverenie na vykonanie   exekúcie,   odvolací   súd   konštatuje,   že   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie nie je také rozhodnutie,   ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie a teda má za to. že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. S poukazom na uvedené skutočnosti mal odvolací súd zato, že okresný   súd   neprekročil   rámec   preskúmavania   formálnej   a   materiálnej   vykonateľnosti exekučného   titulu,   tak   ako   to   namietal   oprávnený   v   podanom   odvolaní.   Poukaz oprávneného v odvolaní na to, že plnomocenstvo preskúmal aj notár pri spísaní notárskej zápisnice, nijako neobmedzuje exekučný súd v rozsahu jeho prieskumu.

Odvolací súd sa z týchto dôvodov stotožnil so záverom okresného súdu, že predmetná notárska zápisnica z dôvodu jej materiálnej nevykonateľnosti nie je spôsobilým exekučným titulom a prelo bolo namieste vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a jej súčasné zastavenie.

Z týchto dôvodov námietka oprávneného týkajúca sa namietania právneho názoru prvostupňového súdu, že v danom prípade splnomocnený zástupca nemohol uznať záväzok dlžníka,   pretože   v   čase   uzavretia   dohody   o   splnomocnení   dlh   ešte   neexistoval,   ako aj námietka týkajúca sa účasti oprávneného pri spisovaní notárskej zápisnice, je právne irelevantná. Vzhľadom na zistený skutkový stav a vyššie uvedené právne dôvody nemožnosti materiálnej   vykonateľnosti   notárskej   zápisnice   nebolo   už   potrebné   sa   týmito   námietkou zaoberať.   Rovnako   irelevantné   je   konštatovanie   o   nemožnosti   zabezpečenia   nového exekučného titulu.“

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   v prvom   rade   uvádza,   že   jedným z nevyhnutých   predpokladov   vedenia   exekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   (vyjadrený v napadnutom uznesení) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice, ktorú by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska   materiálneho,   je   dôvodom   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a jej zastavenie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť o zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu   konania,   len   čo   zistí,   že   sú   dané   dôvody na ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   Z   toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   je povinný   v priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd postupovať neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na to, že citované znenie ustanovenia Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo účinnosť 9. augusta 2012 (a bolo účinné do 31. decembra 2012, pozn.), pričom napadnuté uznesenie krajský súd vydal pred týmto   dátumom,   teda   pred   nadobudnutím   účinnosti   novelizovaného   znenia   citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

V ďalšej časti ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť sa k námietke sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP   a   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy   o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejuduciálnu otázku (pozri Mazák, J., Jánošíková, M.: Základy práva Európskej únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009,   s.   420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   Európskej   únie   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (II. ÚS 129/2010).   Ústavný   súd   nie   je   ďalšou   odvolacou   inštanciou   v   otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   Európskej   únie   mal pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS 129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci   samej, relevantnosť otázok, ktoré   Súdnemu dvoru   položí (napr.   IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnené   predpoklady,   za   ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Z odôvodnenia citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že v rámci   preskúmavania   existencie   exekučného   titulu   (notárskej   zápisnice,   pozn.)   bolo rozhodujúce   pre   právne   posúdenie   veci   posúdenie   (ne)platnosti   dohody   o splnomocnení z dôvodu   existencie   rozporu   záujmov   medzi   splnomocneným   zástupcom   povinného a povinným   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   vzťahujúcich   sa na posúdenie   platnosti   tohto   právneho   úkonu,   a nie   neprijateľnosť   zmluvnej   podmienky spočívajúcej „v   splnomocnení   fyzickej   osoby   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje   právne   názory   vyjadrené   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   týkajúce   sa možnosti   zastaviť   exekučné   konanie,   t. j.   právne   názory   týkajúce   sa   právnej   podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1   dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m.   m.   II. ÚS 78/05   alebo IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky konštatoval,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálne   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľka   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku   alebo   notárskej zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer   identických   veciach,   keďže   aj   podľa   judikatúry   ESĽP   nie   je   nevyhnutné,   ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán,   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí   z materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   Kmec,   J.   et   al.:   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú   podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013