znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M. a A. M., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/20/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. a A. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 doručená sťažnosť Ing. R. M. a A. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/20/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že «Žaloba je pôvodne podaná na Okresnom súde   v   Žiline   dňa   9. 3. 2005.   Okresný   súd   žalobu   postúpil   Krajskému   súdu   v   Žiline uznesením z 11. 12. 2009 s tým, že (cit.) „má za to, že navrhovatelia 1/ a 2/ sa návrhom v danej prejednávanej veci domáhajú preskúmania rozhodnutia o povolení vkladu kúpno- predajnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. V 1333/02 súdom podľa piatej časti O. s. p. Správne súdnictvo.“.

V pôvodnej žalobe je aj požiadavka, aby súd obstaral predmetnú kúpno-predajnú zmluvu, pretože pre nás je nedostupná. Preto nás prekvapila požiadavka krajského súdu listom   doručeným   nám   22. 3. 2010   predložiť   mu   „kópiu   napadnutého   rozhodnutia V 1333/02“.   Po   ďalších   3-och   mesiacoch   nás   krajský   súd   uznesením   20 S/20/2010-50 vyzval predložiť plnú moc na zastupovanie advokátom. Dňa 18. 11. 2010, teda po ďalších troch mesiacoch bol nám doručený list tohto súdu, ktorým nás vyzval vyplniť predložené tlačivo   a ďalším   uznesením   doručeným   9. 2. 2011   nám   ustanovil   zástupcu   z   radov advokátov.».

Ďalej sťažovatelia uviedli:«Keďže konanie takto pretrvávalo už bezmála 6 rokov a zjavne v ňom boli zbytočné prieťahy, listom z 29. 7. 2011 sme predsedovi Krajského súdu v Žiline podali sťažnosť, práve pre ne. Na to vo veci konajúca sudkyňa uznesením z 2. 8. 2011 konanie zastavila! Oznámené nám to je v odpovedi krajského súdu na našu sťažnosť v jeho liste z 12. 8. 2011, v ktorom ospravedlnenie sa za to, že (cit.) „došlo k predĺženiu konania hlavne v období medzi 15. 1. a 11. 8. 2010...“, vyznieva cynicky.

Nami   podané   odvolanie   proti   zastaveniu   konania   zdržiaval   tento   súd   až do 7. 11. 2011, kedy spis postúpil na Najvyšší súd SR. O ďalšom osude konania nemáme ďalšiu správu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S/20/2010 porušil ich základné právo podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   aby   im   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03,   IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd o veci rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a preto   už   k   namietanému   porušovaniu   týchto   práv nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   namietané porušenie   tohto   práva   sťažovateľmi označeným porušovateľom ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nemôže   zo   strany   sťažovateľmi označeného   porušovateľa,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   dochádzať   k namietanému porušovaniu   v sťažnosti   označeného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o sťažnosti   č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľov,   podľa   ktorého   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 S/20/2010 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením z 2. augusta 2011 napadnuté konanie zastavil z dôvodu, že sťažovatelia neboli účastníkmi správneho konania a neboli   aktívne   legitimovaní   na   podanie   žaloby   o určenie   neplatnosti   rozhodnutia o povolení   vkladu   zmluvy   do   príslušného   katastra   nehnuteľností.   Po   podaní   odvolania sťažovateľmi 30. augusta 2011 krajský súd predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   7.   novembra   2011.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   uvedeným   rozhodnutím   ešte   pred doručením sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony,   a preto   už   nemohol   v čase   doručenia   sťažnosti   žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľmi v sťažnosti označené práva.

Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. februára 2012, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho postupom   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť   v súlade   s § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uvedenými nezaoberal a ani nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov na odstránenie nedostatkov ich sťažnosti.

Ústavný   súd   nad   rámec   odôvodnenia   poznamenáva,   že   v prípade   potvrdenia uznesenia   krajského   súdu   z 2.   augusta   2011   najvyšším   súdom   by   sťažovatelia   neboli oprávnenými osobami ani na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012