znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   M.   K.   a D.   K.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   H.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 38 Er 1672/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. a D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 1672/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. M.   K.   a D.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume   500 € (slovom päťsto eur), ktoré im   j e   Okresný súd Košice II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. a D. K. trovy konania v sume   413,60   €   (slovom   štyristotrinásť   eur   a šesťdesiat   centov)   na   účet   ich   právnej zástupkyne JUDr. H. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 91/2010 z 11. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. a D. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   o námietkach   proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 38 Er 1672/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti a z obsahu spisu vyplýva, že sťažovatelia podali 15. júla 2008 v rámci exekučného konania vedeného poverenou súdnou exekútorkou JUDr. Z. G., K., pod sp. zn. Ex 881/2008   ako   povinní   námietky   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie,   o ktorých rozhodoval okresný súd v namietanom konaní.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo označené konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň požadovali tiež prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 10 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/67/2010 doručeným ústavnému súdu 1. marca 2010 a doplneným podaním z 8. apríla 2010, v ktorých sa okrem iného uvádza:

„V súlade s ustanovením § 31 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   po   oboznámení   s   predloženou sťažnosťou a so spisom, v ktorom sú namietané prieťahy v konaní, predkladám nasledovné vyjadrenie spolu s chronológiou vo veci vykonaných procesných úkonov:

-   žiadosť   súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie,   ktorej exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 20 C 234/2004-133 zo dňa 22. 11. 2006, bola doručená súdu dňa 4. 6. 2008, sťažovatelia vystupujú v procesnej pozícii povinných,

- súdny exekútor bol poverený vykonaním exekúcie dňa 6. 6. 2008,

- dňa 21. 7. 2008 súdny exekútor predložil námietky sťažovateľov,

- Okresný súd Košice I bol dňa 3. 10. 2008 žiadaný o zapožičanie spisu, spis nebolo možné zapožičať, pretože sa nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu dovolania,

- Okresný súd Košice I bol dňa 17. 4. 2009 žiadaný o zapožičanie spisu, spis nebolo možné zapožičať, pretože sa nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu dovolania,

- Najvyšší súd Slovenskej republiky bol dňa 12. 5. 2009 žiadaný o zapožičanie spisu, na žiadosť nereagoval,

- Okresný súd Košice I bol dňa 3. 12. 2009 žiadaný o zapožičanie spisu, spis nebol predložený,

- Okresný súd Košice I bol dňa 29. 1. 2009 žiadaný o zapožičanie spisu, spis nebol predložený,

-   uznesením   tunajšieho   súdu   zo   dňa   19. 2. 2010   bolo   rozhodnuté   o   námietkach sťažovateľov.

S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že v konaní došlo k prieťahom v období od októbra 2008 do januára 2010, tieto však boli spôsobené objektívne, potrebou oboznámiť sa so spisom. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že k rozhodnutiu o námietkach povinných došlo aj bez oboznámenia so spisom, pretože podľa následných zistení súd, ktorého rozhodnutie bolo exekučným titulom, nevedel žiadaný spis zapožičať.

Sťažovateľmi   požadované   finančné   zadosťučinenie   nie   je   podľa   môjho   názoru dôvodné,   ich   neistota   bola   odstránené   rozhodnutím,   ktorým   súd   námietkam   vyhovel. Nerozhodnutím   o námietkach   sťažovateľov   nemohol   byť   vyvolaný   ani   ich   stav   neistoty, bezprávia a nespravodlivosti, pretože samotným podaním námietok, do doby rozhodnutia, sťažovatelia zabránili výkonu exekúcie.

Doplňujem svoje vyjadrenie zo dňa 22. 2. 2010 nasledovne:

-   uznesenie   tunajšieho   súdu   zo   dňa   19. 2. 2010,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o námietkach sťažovateľov, nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 3. 2010,

- uznesením zo dňa 7. 4. 2010 bolo rozhodnuté o zastavení exekúcie.“

K vyjadreniam okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedli:

„Vo   vyjadrení   uvádza   predseda   Okresného   súdu   Košice   II   opätovne   tie   isté skutočnosti, ktoré uviedol v odpovedi na naše sťažnosti, jemu adresované. Argumentáciu o objektívnych dôvodoch prieťahov sme vyvrátili v samotnej ústavnej sťažnosti.

Pokiaľ ide o tvrdenia, že finančné zadosťučinenie nie je dôvodné a že nekonaním nebol vyvolaný stav neistoty a tento bol odstránený rozhodnutím, ktorým súd námietkam vyhovel uvádzame, že už samotná argumentácia predsedu Okresného súdu Košice II si odporuje   v   tom,   že   na   jednej   strane   uvádza,   že   naša   neistota   mala   byť   odstránená rozhodnutím, ktorým súd námietkam vyhovel a v druhej vete tvrdí, že stav neistoty nemohol byť nerozhodnutím o námietkach vyvolaný.

Podanie námietok zabránilo ďalšiemu postupu exekútorky, nezvrátilo však už úkony vo veci vykonané – zablokovanie peňažných prostriedkov na účte. Tieto dôsledky začatia exekučného konania mali byť odstránené rýchlym postupom súdu, pre ktorý zákon stanovuje lehotu 60 dní od doručenia námietok, nie v lehote 600-dňovej.

Nemožno opomenúť ani fakt, že v danej veci vôbec nemalo byť vydané poverenie na vykonanie   exekúcie.   Účastník   konania   nemôže   mať   žiadnu   istotu   v   tom,   ako   bude rozhodnuté   o   jeho   námietkach,   keď   vie,   že   exekúcia   sa   môže   viesť   len   na   základe exekučného titulu a napriek tomu bola začatá bez platného exekučného titulu.

Naša neistota nebola odstránená ani samotným rozhodnutím o námietkach, pretože k zastaveniu exekúcie došlo až o mesiac neskôr a rozhodnutie o zastavení exekúcie dodnes nie   je   právoplatné.   Až   do   dnešného   dňa   naša   neistota   trvá,   táto   bude   odstránená až právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení exekúcie a neboli taktiež uvoľnené peňažné prostriedky na účte. V ostatnom poukazujeme na odôvodnenie našej ústavnej sťažnosti. Je nesporné, že naše právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené   a   boli   naplnené   predpoklady   pre   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   zmysle   článku   127   ods. 3   Ústavy   č. 460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej republiky v spojení s § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov.“

Obsah   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   jeho vyjadreniach z 1. marca 2010 a 8. apríla 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o námietkach povinných proti upovedomeniu o začatí exekúcie treba spravidla považovať za konanie tak po právnej, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché (napr. IV. ÚS 58/02). Rozhodovanie súdu v konaní vyvolanom námietkami proti nariadenej exekúcii nie v zásade je takým rozhodovaním, ktoré vyžaduje dokazovanie. Je to dané tým, že o veci účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným   titulom,   ktorý   je   podkladom   pre   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom a vykonateľnom exekučnom titule.

V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že namietané konanie je z hľadiska právnej   a faktickej   náročnosti   štandardným   konaním,   ktoré   nevykazuje   žiadne   znaky komplikovanosti,   pričom   ani   okresný   súd   vo   svojich   vyjadreniach   neoznačil   namietané konanie ako skutkovo alebo právne zložité.

2. Ústavný súd nezistil, že by sťažovatelia svojím správaním akýmkoľvek spôsobom prispeli k predĺženiu napadnutého konania, a navyše je potrebné vyzdvihnúť ich aktivitu spočívajúcu   v tom,   že   sa   opakovane   domáhali   sťažnosťami   na   prieťahy   v konaní adresovanými predsedovi okresného súdu, aby vec bola bezodkladne rozhodnutá.

3.   Posledným   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   pri   rozhodovaní o námietkach   proti   exekúcii   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol postup okresného súdu. Pri jeho hodnotení ústavný súd zistil, že sťažovatelia včas podali námietky   (15.   júla   2008)   proti   exekúcii,   ktoré   poverená   exekútorka   predložila   na rozhodnutie okresnému súdu 21. júla 2008.

Okresný súd v období od októbra 2008 do januára 2010 opakovane žiadal Okresný súd Košice I o zapožičanie súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 20 C 234/2004, súčasťou ktorého bol aj rozsudok z 22. novembra 2006 (exekučný titul nariadenej exekúcie proti sťažovateľom). Požadovaný súdny spis nemohol byť okresnému súdu zapožičaný, pretože sa   od   27.   mája   2008   nachádzal   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   v súvislosti s dovolacím konaním a až 6. augusta 2009 bol vrátený Okresnému súdu Košice I.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   pripustil,   že   v období   od   októbra   2008 do januára 2010 došlo v napadnutom konaní k prieťahom, no podľa jeho názoru „tieto však boli spôsobené objektívne, potrebou oboznámiť sa so spisom“, pričom okresný súd ďalej uviedol, že „na tom nič nemení ani skutočnosť, že k rozhodnutiu o námietkach povinných došlo aj bez oboznámenia so spisom...“.

S uvedeným názorom ústavný súd nemôže súhlasiť, naopak, postup okresného súdu vo vymedzenom období vyhodnotil ako neefektívny.

Z odôvodnenia   okresného   súdu   z 19.   februára   2010,   ktorým   vyhovel   námietkam sťažovateľov proti exekúcii, okrem iného vyplýva, že okresný súd dospel k rozhodnutiu vychádzajúc   výlučne „z predložených   listinných   dôkazov“,   teda   bez   nahliadnutia do súdneho spisu Okresného súdu Košice I, zapožičania ktorého sa opakovane dožadoval.

V súvislosti   so   skutočnosťou,   že   o námietkach   sťažovateľov   proti   exekúcii predložených 21. júla 2008 okresný súd rozhodol až uznesením z 19. februára 2010, teda po viac ako jeden a pol roku, ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom bola výrazne prekročená 60-dňová lehota na rozhodnutie o námietkach proti exekúcii ustanovená v § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Aj napriek tomu, že podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 70/02) pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého   úkonu   súdu,   a   pri   posúdení,   či   došlo   k porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, ústavný súd po zohľadnení rozhodujúcich okolností daného prípadu dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 1672/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu uvedeného základného   práva   sťažovateľov.   Prihliadol   pritom   najmä   na   skutočnosť,   že   prekážka, na ktorú   sa   okresný   súd   odvoláva   v súvislosti   s tvrdením   o objektívnej   nemožnosti rozhodnúť o námietkach sťažovateľov (nemožnosť pripojenia súvisiaceho spisu Okresného súdu   Košice   I)   v zákonom   ustanovenej   lehote,   neprestavuje   náležitú   obranu,   pretože samotný   postup   okresného   súdu,   ktorý   napokon   vo   veci   rozhodol   bez   oboznámenia   sa so súvisiacim spisom, túto jeho argumentáciu spochybňuje, resp. vyvracia. Celková doba rozhodovania   o námietkach   sťažovateľov   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   nemôže byť podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, neprikázal okresnému súdu vzhľadom na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňu rozhodovania ústavným súdom, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (okresný súd uznesením z 19. februára 2010 vyhovel námietkam sťažovateľov proti nariadenej exekúcii a následne uznesením zo 7. apríla 2010 exekučné konanie zastavil).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému po 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že prieťahy v namietanom konaní v nich vyvolávajú „psychický stav neistoty, bezprávia a nervozitu“. Súčasne uviedli   tiež   to,   že „podanie   námietok   zabránilo   ďalšiemu   postupu   exekútorky, nezvrátilo však už úkony vo veci vykonané – zablokovanie peňažných prostriedkov na účte“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 38 Er 1672/2008   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   každému   zo   sťažovateľov   po   500   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. H. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 predstavuje spolu   s režijným   paušálom   (2   x   7,21   €)   u jedného   sťažovateľa   sumu   206,80   €   a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 413,60 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010