znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   A.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   bližšie neoznačených práv uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 3 Pp 24/08-89 z 27. marca 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5. júna 2008, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   bola   5.   februára   2009   doručená   sťažnosť Ing. M. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., N., podpísaná jeho právnym zástupcom, v ktorej sa uvádza:„Svojím právnym zastupovaním v tomto konaní pred Ústavným súdom SR ma poveril sťažovateľ na základe plnej moci zo dňa 24. 01. 2009. Toto plnomocenstvo Vám v prílohe predkladám. Dôkaz - plnomocenstvo zo dňa 24. 01. 2009.

Sťažovateľ bol trestne stíhaný pre   trestný čin vraždy,   znásilnenia a porušovania domovej   slobody,   ktorá   vec   sa   viedla   pred   Najvyšším   súdom   SR   Bratislava   pod č. 4 To 36/2004, ktorých trestných činov sa mal dopustiť spoločným konaním s B., K., B., Č., D. a L. na poškodenej nebohej Ľ. C.

Je potrebné uviesť, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za uvedené skutky v roku 1982 ktoré konanie sa viedlo na Krajskom súde v Bratislave pod č. 1 T 6/82.

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Českej   a Slovenskej   Federatívnej republiky   zo   dňa 19. 10. 1990 pod č. 2 Tzf 5/90 bol pôvodný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 9. 1982 pod č. 1 T 6/82 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 4. 1983 sp. zn. 1 To 17/83 zrušené pre porušenie zákona v ustanovení § 2 ods. 5, § 256 TP v neprospech obvinených.

Trestné konanie v tomto konkrétnom prípade trvá už od r. 1981. V zmysle vyššie uvedeného   sa   na   všetkých   obžalovaných   hľadí   ako   na   nevinných   -   zásada   prezumpcie neviny.

Konanie bolo obnovené - a sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za uvedené trestné činy na trest odňatia slobody 15 rokov nepodmienečne so zaradením do III. NVS rozsudkom KS Bratislava zo dňa 20. 1. 2004 sp. zn. Z-2 1 T 36/90, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 4. 12. 2004 sp. zn. 4 To 36/2004.

Sťažovateľ   si   písomným   podaním   zo   dňa   14.   1.   2008   požiadal   prostredníctvom obhajcu JUDr. M. K. o podmienečné prepustenie z výkonu uloženého trestu na slobodu. Vo svojom návrhu som uviedol, že výkon trestu odňatia slobody mám od 19. 12. 2006 a v súčasnosti som zaradený pre výkon trestu do II. NVS v ÚVT OS Leopoldov.

Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 2 Pp 22/07 zo dňa 31. 7. 2007 sa mi odpustil   jeden   rok   z   uloženého   trestu,   nakoľko   som   bol   účastný   amnestie   prezidenta republiky zo dňa 1. 1. 1990. Momentálne si odpykávam trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov v zmysle rozhodnutie NS SR zo dňa 4. 12. 2006 sp. zn. 4 To 36/2004.

Vo svojej žiadosti poukázal na to, že na základe amnestie mu bola odpustená výmera 1 roka z uloženého trestu a v zmysle § 67 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z. môže byť osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin podmienečne prepustená z výkonu trestu až po výkone ¾ uloženého trestu odňatia slobody. Tu poukázal na to, že ¾ z uloženého trestu mu uplynuli 13. 1. 2008.

Súd   žiadosti   sťažovateľa   vyhovel   a   svojim   uznesením   zo   dňa   27.   3.   2008   ho podmienečne prepustil a určil mi skúšobnú dobu na 3 roky. V danom prípade prokurátor namietal, že nemá splnené ¾ z uloženého trestu, nakoľko amnestiu nie je možné brať do úvahy a preto treba vychádzať z ¾ z 15 rokov. Prvostupňový súd bol však toho názoru, že v danom prípade nemožno vychádzať   výhradne z doslovného výkladu ustanovenia § 67 ods. 1 Tr. zák., ktorý v prípade odsúdenia za obzvlášť závažný zločin ako podmienku pre podmienečné   prepustenie   stanovuje   vykonanie   ¾   uloženého   trestu   odňatia   slobody,   bez náležitého   posúdenia   a   zhodnotenia   tej   skutočnosti,   že   z   právoplatne   uloženého   trestu odňatia slobody bola odsúdenému časť tohto trestu odpustená, teda časť trestu zanikla. Pre odôvodnenie   svojho   názoru   uvádza   aj   to,   že   Trestný   zákon   č.   140/1961   Zb.   v   znení neskorších predpisov účinný do 1. 1. 2006 v ustanoveniach § 61 ods. 1 a § 62 ods. 1 okrem iných podmienok pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení stanovil aj presne vymedzenú časť vykonania trestu, a síce vo všeobecnej rovine vyžadoval vykonanie polovice uloženého alebo   podľa   rozhodnutia   prezidenta   republiky   zmierneného   trestu   odňatia   slobody a v prípade trestných činov taxatívne uvedených v § 62 ods. 1 (medzi ktorými o. i. uvádzal aj trestný čin vraždy podľa § 219), ako aj v prípade obzvlášť nebezpečného recidivistu alebo osoby odsúdenej na výnimočný trest odňatia slobody, vyžadoval vykonanie dvoch tretím uloženého trestu odňatia slobody. Pritom ani tento Trestný zákon účinný do 1. 1. 2006 výslovne neuvádzal, že v prípadoch uvedených v § 62 ods. 1 je možné podmienečné prepustenie po výkone dvoch tretín podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného trestu   odňatia   slobody.   Vychádzajúc   z   právnych   názorov   publikovaných   v   českej a slovenskej odbornej trestnoprávnej literatúre (napr. Trestný zákon, Komentár, Autori: Šámal, Púry, Rizman, Vydavateľstvo C. H. Beck, 4. přepracované vydání, str. 491 alebo Trestný zákon, Stručný komentár, Autori: Stiffel, Kočica, Vydavateľstvo Manz, Bratislava, str. 140), ako aj z právnej praxe výkonom dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody treba   rozumieť   aj   výkon   dvoch   tretín   trestu   zníženého   alebo   zmierneného   rozhodnutím prezidenta   republiky.   Uvedené   konštatovanie   v   danom   prípade   nie   je   v   neprospech odsúdeného,   možno   ho   analogicky   aplikovať   aj   v   posudzovanom   prípade   a   vychádzať pritom, ako je uvedené vyššie, najmä z účinkov rozhodnutia o použití amnestie udelenej prezidentom vedúcich k zániku časti odpusteného trestu.

Senát Okresného súdu preto pri posudzovaní tejto otázky, teda splnenia formálnej podmienky pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení prihliadajúc na vyššie uvedené skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   je   podmienku   vykonania   časti   trestu odňatia slobody, teda vykonanie jeho ¾ potrebné posudzovať z výmery trestu zmierneného na   základe   rozhodnutia   súdu   o   použití   amnestie   udelenej   prezidentom   republiky,   to znamená z výmery 14 rokov. Táto podmienka je v danom prípade splnená, pretože ¾ z výmery 14 rokov predstavujú 10 rokov a 6 mesiacov a odsúdený ku dňu rozhodovania o návrhu   na   podmienečné   prepustenie   vykonal   časť   trestu   predstavujúcu   10   rokov,   7 mesiacov a 15 dní.

Toto   rozhodnutie   napadol   sťažnosťou   prokurátor,   ktorý   namietal,   že   v   danom prípade nie je možné aplikovať analogicky pri posudzovaní prípadu, nakoľko dikcia zákona zmiernenie   uložených   trestov   pri   obzvlášť   závažných   zločinov   na   podklade   amnestie prezidenta republiky neumožňuje. Tento názor si osvojil i KS v Trnave a zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a moju žiadosť zamietol, pričom uviedol, že nemám splnené ¾ z uloženého trestu t. j. z 15 rokov, nakoľko v dikcii zákona nie je jasne stanovené, že pri obzvlášť závažnom zločine sa trest zmierňuje rozhodnutím prezidenta republiky. Súd ďalej uvádza,   že   to   bol   zámer   zákonodarcu   a   preto   do   dikcie   zákona   priamo   nestanovil zmiernenie trestu pri obzvlášť závažnom zločine.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   mal   sťažovateľ   za   to,   že   rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a preto   napadol   toto   rozhodnutie   dovolaním   na   NS   SR,   aby   dovolací   súd   určil   termín verejného zasadnutia, na ktorom zruší napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, nakoľko Krajský súd pochybil pri aplikovaní zákonných ustanovení a prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby toto rozhodnutie znova prerokoval a rozhodol.

Dňa 1. 12. 2008 bolo doručené sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi Uznesenie NS   SR   č-   3   Tdo   29/2008   ktorým   NS   SR   odmietol   dovolanie   v   zmysle   § 382   TP s odôvodnením, že proti uvedenému napadnutému rozhodnutie KS Trnava dovolanie nie je prípustné.

Nakoľko sťažovateľ sa cíti byť poškodený na svojich právach nemá inú možnosť ako podať túto sťažnosť na Ústavný súd SR nakoľko boli porušené jeho ústavné práva a to, aby bol po výkone 2/3-ín uloženého trestu prepustený podmienečne na slobodu resp. aby o jeho žiadosti bolo konané.

Preto   je   potrebné,   aby   ústavný   súd   daný   právny   stav   preskúmal   a   rozhodol,   že takýmto postupom KS Trnava zo dňa 5. 6. 2008 zn. 4 Tos 38/2008 boli porušené jeho práva.“

Ústavný súd po predbežnom preskúmaní sťažnosti sťažovateľa zistil, že neobsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   keďže v predloženom znení najmä neobsahuje, akého rozhodnutia sa sťažovateľ domáha (petit), neobsahuje označenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa,   ktoré   boli,   resp.   mali byť podľa   jeho   tvrdenia   porušené,   a   neobsahuje   jednoznačné   označenie   právoplatného rozhodnutia,   ktorým   sa   porušili,   resp.   mali   sa   porušiť   základné   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   a nie   je   v nej   jednoznačne   označené,   proti   komu   smeruje   [Okresný   súd Piešťany, Krajský súd v Trnave alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky (?)].

Vzhľadom na uvedené ústavný súd prípisom zo 17. februára 2009 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 7 dní od doručenia tohto prípisu chýbajúce náležitosti sťažnosti doplnil, a zároveň ho upozornil, že ak na výzvu ústavného súdu v tejto lehote nezareaguje a sťažnosť nedoplní o chýbajúce náležitosti, ústavný súd ju môže odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Právny zástupca sťažovateľa a ani sťažovateľ na výzvu ústavného súdu v určenej lehote a ani do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nezareagovali.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie sa dá usudzovať, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených „ústavných práv“ uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 3 Pp 24/08-89 z 27. marca 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave   č.   k.   4 Tos 38/2008-110 z 5.   júna 2008,   ako aj uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   konštatoval,   že   sťažnosť sťažovateľa   neobsahuje   v predloženom   znení   všetky   náležitosti   ustanovené   zákonom o ústavnom súde, a to napriek tomu, že ústavný súd vyzval jeho právneho zástupcu na odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   sťažovateľa,   pričom   ho   zároveň   upozornil,   že   ak   na výzvu   ústavného   súdu   v určenej   lehote   nezareaguje   a sťažnosť   nedoplní   o chýbajúce náležitosti,   ústavný   súd   ju   môže   odmietnuť.   Zároveň   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   3.   februára   2009 obsahovo   porovnateľnú   sťažnosť,   ktorou   tiež   namieta   porušenie   svojich   ústavou garantovaných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5.   júna   2008,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008, ktorá je vedená pod sp. zn. Rvp 168/09 a o ktorej ústavný súd koná.

Keďže   právny   zástupca   sťažovateľa   (oprávnený   na   základe   predloženého splnomocnenia   vo   veci   tejto   sťažnosti   za   sťažovateľa)   v určenej   lehote   a ani   do   dňa predbežného   prerokovania   sťažnosť   nedoplnil,   pričom   zároveň   ide   o sťažnosť   vo   veci, o ktorej už ústavný súd koná v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 168/09, ústavný súd po predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009