znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. Š., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 107/94 a Sociálnou poisťovňou Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2007 doručená sťažnosť I. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. Š., P., v ktorej ako porušovateľov svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označil Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) a Sociálnu poisťovňu Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“).   Aj   keď   je   sťažnosť   značne   neprehľadná,   z jej   obsahu   sa   dá   vyvodiť,   že k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 107/94, ktorého účastníkom na strane odporcu bola aj Sociálna poisťovňa ako odporca v druhom rade.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v roku 1994 rozviazal pracovný pomer dohodou z organizačných dôvodov s vtedajším zamestnávateľom Ď., s. r. o., P. (ďalej len „odporca“), z dôvodu nevyplácania mzdy. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že odporca mu v apríli 1994 oznámil, že „nemá prostriedky na vyplácanie miezd a ak môj klient bude súhlasiť s dohodou o rozviazanie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, tak mu pri ukončení   pracovného   pomeru   vyplatí   zameškané   mzdy,   rodinné   prídavky,   štátny vyrovnávací príspevok a odstupné“. K vyplateniu uvedených pohľadávok však zo strany odporcu nedošlo, preto si sťažovateľ uplatnil svoj nárok podaním žaloby okresnému súdu, ktorý vec zaevidoval pod sp. zn. 5 C 107/94.

Sťažovateľ uviedol, že i keď okresný súd nespochybnil jeho nárok proti odporcovi, napriek   tomu   zamietol   jeho   žalobu   z dôvodu,   že   zmeškal   lehotu   na   uplatnenie   nároku z garančného fondu. Sťažovateľ pritom zdôraznil, že v čase podania žaloby takýto fond nebol ešte zákonom zriadený.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „Nenáležitý   postup   súdu   (ktorý   spočíval   v prerušení konania zo dňa 31. 05. 1995 do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohom majiteľovi   odporcu,   ktoré   dedičské   konanie   bolo   ukončené   právoplatne   až   dňa   03.   07. 2003), hoci naň nebol daný dôvod, ako aj v nekonaní s poukazom na neexistujúcu právnu úpravu umožňujúcu pokračovať v konaní, je plne opodstatnené porušenia ústavného práva môjho klienta pre zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy. Súd v danom prípade zapríčinil prieťahy v konaní, ak bez dôvodu od roku 1995, kedy konanie prerušil, do marca 2000 sa zameral iba na jednu otázku,   a to zisťovanie,   či došlo k skončeniu dedičského konania po nebohom Ď.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa pokynu okresného súdu sa 27. júna 1995 riadne písomne   prihlásil   ako   veriteľ   do   dedičského   konania po   nebohom   Ing.   M.   Ď.   Na   jeho prekvapenie   ho   však   okresný   súd   prípisom   zo   7.   januára   1997   informoval, „že   jeho pohľadávka nie je pohľadávkou v dedičskom konaní, ale musí svoju pohľadávku prihlásiť do konania obchodného súdu“, čo sťažovateľ aj urobil.

V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že prerušením konania vedeného pod sp. zn. 5 C   107/94   na   základe   uznesenia   z   31.   mája   1995   (až   do   právoplatného   skončenia dedičského konania po nebohom Ing. M. Ď., jedinom majiteľovi a zároveň aj konateľovi odporcu) došlo zo strany okresného súdu aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ho   okresný   súd   v priebehu   konania   nepoučil   správne, riadne a včas o vylúčení ako veriteľa z dedičského konania a jeho zapísaní do zoznamu veriteľov pri vyhlásení konkurzu na majetok odporcu. V takomto postupe okresného súdu, ktorý ešte ani na pojednávaní konanom 26. septembra 2001 neoznámil sťažovateľovi, že rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) z 30. mája 1997 bol odporca   zrušený   a zároveň   vstúpil   do   likvidácie,   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho základného práva na prístup k súdu.

Sťažovateľ sa až z uznesenia okresného súdu č. k. 5 C 107/1994-221 z 21. decembra 2004 „oficiálne dozvedel, že odporca Ď. s. r. o. P. bol z Obchodného registra vymazaný dňa 17. 02. 2004 bez právneho nástupcu a teda voči nemu konanie zastavuje.   O dedičskom konaní sa súd nezmieňuje a už vôbec nie o tom, ako sa naložilo s Uznesením o prerušení konania až do právoplatného skončenia dedičského konania“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   uvádza,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 17 Co 95/2005   z   22.   novembra   2005   a „následne   rozhodnutím   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne zo dňa 03. 02. 2006 pod číslom Kc 2063/06-13 bol môj klient ukrátený o práva domáhať   sa   práva   konania   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a zároveň   aj   poškodenie ústavného   práva   byť   si   všetci   účastníci   konania   pri   právnej   pomoci   rovní.   Citovanými rozhodnutiami súdov boli môjmu klientovi zamietnuté všetky práva na náhradu mzdových náležitosti, ktorú náhradu bola povinná zaplatiť Sociálna poisťovňa z garančného fondu a ktoré práva prešli na ňu zo zákona po zrušení Úradu práce“. Rozhodnutím Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. Kc 2063/06-13 z 3. júla 2006 nebol akceptovaný ani podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v predmetnej veci.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby:„Ústavný   súd   SR   po   vyhodnotení   našich   dôkazov   a právnych   argumentov   prijal rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti a posúdil predmetnú sťažnosť v jej meritu ako aj aby rozhodol o priznaní spravodlivého zadosťučinenia vo výške v akej ju navrhujeme.

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR zaviazal Sociálnu poisťovňu, so sídlom Bratislava ul. 29. augusta č. 8, zaplatiť náhradu škody istiny 29.516.- Sk ako náhradu mzdy, štátneho vyrovnávacieho príspevku, rodinných prídavkov a odstupného spolu s úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS v tom čase platnej 12 %, teda 24 % od 01.   06.   1994   do   zaplatenia,   ďalej   zaplatenia   následnej   priamej   škody   vzniknutej poskytnutím pôžičky vo výške 20.000 Sk.

Navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   SR   zaviazal   Sociálnu   poisťovňu   zaplatiť   právne zastupovanie   sťažovateľa   advokátom   Mgr.   S.   Š.   vo   výške,   ktorá   bude   predložená   na pojednávaní.

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR zaviazal Okresný súd v Prievidzi zaplatiť sumu 150.000.- Sk ako spravodlivé zadosťučinenie sťažovateľovi za porušenie jeho ústavných práv, zakotvených v Ústave SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ označil v sťažnosti za porušovateľov svojich práv okresný súd a Sociálnu poisťovňu, pričom predmetom sťažnosti je tvrdenie, že postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie   náhrady   mzdy,   rodinných   prídavkov,   štátneho   vyrovnávacieho   príspevku a odstupného proti odporcovi vedenom pod sp. zn. 5 C 107/94, ako aj Sociálnou poisťovňou v súvislosti   s nevyplatením   jeho   nárokov   z garančného   fondu   boli   porušené   jeho   práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 C 107/94 zistil, že v predmetnej veci okresný súd uznesením z 21. decembra 2004 proti odporcovi konanie zastavil z dôvodu jeho zániku ako právneho subjektu výmazom z obchodného registra (17. februára 2004). Predmetné uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2005.

Ústavný   súd   z dotknutého   spisu   okresného   súdu   taktiež   zistil,   že   na   návrh sťažovateľa pristúpil do konania vedeného pod sp. zn. 5 C 107/94 ďalší účastník na strane odporcu, a to Sociálna poisťovňa (pôvodne Okresný úrad práce Prievidza). Sťažovateľ sa týmto návrhom domáhal, aby okresný súd uložil Sociálnej poisťovni vyplatiť mu náhradu mzdy,   rodinných   prídavkov,   štátneho   vyrovnávacieho   príspevku   a odstupného   v sume 37 853 Sk. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 107/94 z 23. februára 2005 jeho návrh proti Sociálnej   poisťovni   o   náhradu   uvedených   nárokov   zamietol.   Rozsudok   nadobudol právoplatnosť 27. januára 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažovateľ   napadol   postup   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   bolo   právoplatne skončené 27. januára 2006, pričom sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 19. júla 2007 a doručená ústavnému súdu 24. júla 2007. Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho označených práv Sociálnou poisťovňou bolo možné odmietnuť jeho sťažnosť aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, keďže o nároku sťažovateľa voči Sociálnej poisťovni bol oprávnený rozhodovať a aj rozhodoval okresný súd v konaní sp. zn. 5 C 107/94, pričom proti rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ   podať   opravný   prostriedok,   o ktorom   bol   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   oprávnený   rozhodnúť   odvolací   (všeobecný)   súd. V nadväznosti na to ústavný súd zdôraznil, že z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb je založená na princípe subsidiarity, t. j. je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, nie je oprávnený rozhodnúť iný (všeobecný) súd.

Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2008