znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/05-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jána   Šeligu,   bytom   S. B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. Š., S. N. V., ktorou namietal porušenie základného práva na prácu podľa čl. 35 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   spravodlivé   a uspokojujúce pracovné   podmienky   podľa   čl. 36   písm.   b)   a   c)   Ústavy   Slovenskej   republiky postupmi Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených pod sp. zn. 2 C 1418/98 a 2 C 29/03, Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 17 Co 106/00 a 12 Co 29/04   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Cdo 155/99, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Šeligu o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 8. februára 2005 doručená sťažnosť Jána Šeligu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) a c) ústavy postupmi Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2 C 1418/98   a   2 C 29/03,   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn.   17 Co 106/00 a 12 Co 29/04 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/99. Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu z 10. februára 2005 podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 3. marca 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Navrhovateľ podáva sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 10. 2004, č. k. 12 Co 29/04-43, ktoré prevzal dňa 9. 12. 2004 s návrhom, aby ústavný súd

- obnovu konania povolil

- uznesenie Krajského súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

- výpoveď je neplatná Krajský súd rozhodol o návrhu na obnovu konania, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi č. k. 2 C 29/03-28 z 20. 11. 2003 takto: Potvrdzuje uznesenie.

Pri   rozhodovaní   vychádzal   zo   zistenia,   citujem:   Z   návrhu   na   obnovu   konania a z odvolania   je   zrejmé,   že   dôvodom   obnovy   konania   tvrdeným   navrhovateľom je skutočnosť,   že   jeho   pracovná   náplň   predložená   v   pôvodnom   konaní   sp.   zn.   1418/98 (na č. l.   142)   mala   byť   odporcom   popieraná   s   tým,   že   nejde   o pracovnú   náplň vypracovanú odporcom, ale samotným navrhovateľom, dokonca ním sfalšovanú. Z obsahu spisu   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   17 Co 106/00,   rozhodnutí   súdov   vo   veci sp. zn. 2 C 1418/98   ako   aj   samotných   tvrdení   navrhovateľa   vyplýva,   že   už   v pôvodnom konaní bola predložená pracovná náplň, ktorej existenciou navrhovateľ odôvodňuje návrh na   obnovu   konania   a   vzhľadom   k   tomu,   že   odporca   v pôvodnom   konaní   popieral   jej pravosť, navrhovateľ navrhol vypracovanie znaleckého posudku na overenie podpisu na pracovnej náplni z 1. 10. 1997.   Z uvedeného je zrejmé,   obsah tohto dôkazu bol súdom známy už v pôvodnom konaní (...).

Nechcem   kritizovať   Krajský   súd,   ani   s   ním   polemizovať,   myslím   si   však,   že   súd sa nedostatočne oboznámil s obsahom odvolania (...)

Navrhovateľ   sa   v   návrhu   na   obnovu   konania   ani   v odvolaní   vôbec   neopieral o existenciu   pracovnej   náplne   zo   dňa   1. 10. 1997   a   ani   ňou   neodôvodňuje   svoj   návrh na obnovu konania.

Navrhovateľ sa nestotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že v návrhu na obnovu konania   ani   v   odvolaní,   navrhovateľ   neuviedol   nové   skutočnosti   a   dôkazy   na   splnenie podmienky pre povolenie obnovy konania sp. zn. 2 C 1418/98 (...).“

Ďalej   sťažovateľ   podrobne   opisuje   skutkový   stav   a   priebeh   konania   pred všeobecnými súdmi, uvádza námietky proti ich rozhodnutiam a postupom žalovaného, ako aj iné dôkazy, o ktoré opiera svoje tvrdenia. Podľa neho „vyššie uvedené všeobecné súdy Slovenskej   republiky   vo   svojich   postupoch   a   rozhodnutiach   o   mojom   žalobnom návrhu o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru,   doručeného   prvostupňovému   súdu dňa 31. 8. 1998   proti   žalovanému   zamestnávateľovi   Podtatranská   vodárenská spoločnosť, a. s. Odštepný závod S. N. V. (ďalej len žalovaný zamestnávateľ) porušili moje základné práva zamestnanca, a to práva na prácu a na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby „Ústavný   súd   Slovenskej republiky vydal tento rozsudok: Zrušujú sa rozsudky: Rozsudok Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, č. k. 2 C 1418/98-152 zo dňa 1. apríla 1999 Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 17 Co 106/00-211 zo dňa 29. júna 2000 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 155/99-190 - zo dňa 28. apríla 2000. Zrušujú sa uznesenia: Uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, č. k. 2 C 29/03-28 zo dňa 28. novembra 2003 Uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach,   č. k.   12 Co 29/04-43,   zo   dňa   26. októbra 2004 a vracia vec súdu prvého stupňa na nové konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez účasti sťažovateľa   v   súlade   s   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho   odmietnutie.   Návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 106/00,   ústavný   súd odmietol ako neprípustnú.

Ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa „pre porušenie základných práv žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 06. 2000 č. k. 17 Co 106/00-211“ rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 187/03 z 22. októbra 2003 tak, že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú.

Sťažovateľ teda namietal v tejto časti sťažnosti porušenie svojich základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 106/00, tak ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. augusta 2003, o ktorej už ústavný súd rozhodol (rozhodnutie č. k. I. ÚS 187/03-20).

Podľa   §   24   písm.   a) zákona o ústavnom   súde   návrh   (sťažnosť)   nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska účastníka konania (krajský súď) a namietaného porušenia   základných   práv   podľa   čl. 35   ods. 3   a   čl. 36   písm.   b)   a   c)   ústavy   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17 Co 106/00   je   sťažnosť   totožná   s   predchádzajúcou   sťažnosťou z 27. júla 2003, o ktorej ústavný súd už uznesením č. k. I. ÚS 187/03-20 z 22. októbra 2003 rozhodol.

Ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti neprípustná, a preto ju na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 1418/98 a najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 155/99, odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   na   ďalšie   konanie   jej   je   podanie   v   lehote ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   t. j.   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (mutatis mutandis IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 1418/98 z 1. apríla 1999 nadobudol právoplatnosť 2. augusta 2000 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 155/99 z   28. apríla 2000   nadobudol   právoplatnosť   19. mája 2000,   z   čoho   teda   vyplýva, že predmetná sťažnosť v tejto časti bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupmi   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 C 29/03   a   krajského   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 Co 29/04,   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy majú občania právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne   zabezpečuje   občanov,   ktorí   nie   z   vlastnej   viny   nemôžu   toto   právo   vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy majú zamestnanci právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania.

Podľa   čl. 36   písm. b)   ústavy   majú   zamestnanci   právo   na   ochranu   bezpečnosti a zdravia pri práci.

Sťažovateľ   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   12 Co 29/04   došlo k porušeniu jeho základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 ústavy a jeho základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky podľa čl. 36 písm. b) a c) ústavy, keď   rozhodol   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 C 29/03, ktorý návrh na obnovu konania zamietol. Sťažovateľ neuviedol, v čom vidí porušenie uvedených práv rozhodnutiami všeobecných súdov.

Obnova konania, ktorá je upravená v druhej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   je   prípustná   len   z dôvodov   ustanovených   v   §   228   až   231 citovaného zákona, pričom návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť (§ 230 ods. 1 OSP). Pre konanie o obnove konania platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni (§ 232 OSP). Návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí (§ 234 ods. 1 OSP).

Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania   uznesením   sp.   zn.   2 C 29/03 z 20. novembra 2003   zamietol.   Zo   záveru   uznesenia   okresného   súdu   vyplýva,   že: „súd dospel   k záveru,   že   nie   je   tu   dôvodnosť   aplikácie   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku, pretože zo strany žalobcu nebol uvedený ani jeden dôvod, o ktorý možno návrh oprieť. Nepreukázal dôvod obnovy konania ako sú nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy. Boli   to   tie   isté   skutočnosti,   ktorými   žalobca   argumentoval   v pôvodnom,   odvolacom a dovolacom konaní.“ Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 29/04 z 26. októbra 2004 a z ktorého   vyplýva,   že   sa „stotožňuje   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že navrhovateľ neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ale   ide   o tie   isté   skutočnosti,   ktorými   argumentoval v pôvodnom konaní a ktoré súd vzal v úvahu pri rozhodovaní v pôvodnom konaní, nejde ani o nový dôkaz, ktorý navrhovateľ nemohol použiť bez svojej viny alebo ktorý nemohol byť vykonaný v pôvodnom konaní, ktorý by mohol privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, preto súd prvého stupňa správne návrh na povolenie obnovy konania zamietol“.

Práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy   len   v   medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   V   tejto   súvislosti ústavný   súd   konštatuje,   že   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho konania vrátane   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť   právne   závery   všeobecných   súdov   o existencii   a relevantnosti   dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľa zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s ich   právnym   názorom nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor   svojím   vlastným.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005