znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 91/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 936/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2004 doručená sťažnosť V. B., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdil, že vo veci Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenej pod sp. zn. 25 Cb 936/93 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy požadoval primerané finančné zadosťučinenie vo výške 540 000 Sk.

Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že v označenej veci krajského súdu vzal celkom   späť   žalobu   17.   decembra   2003,   krajský   súd   uznesením   z   18.   decembra   2003 zastavil konanie a uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 7. januára 2004.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   podľa   skutkového   stavu   opísaného   sťažovateľom   a doloženého   uznesením krajského súdu z 18. decembra 2003 (doručeným 7. januára 2004) v jeho veci skončilo už rozhodnutím   krajského   súdu   o   zastavení   konania,   o ktorom   sa   sťažovateľ   dozvedel   už 7. januára 2004. V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že pri inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   sa   lehota   na   podanie   sťažnosti nepočíta od právoplatnosti rozhodnutia a ani od uznesenia krajského súdu, ktorým bolo konanie vo veci sťažovateľa zastavené. Začiatok lehoty sa musí počítať od okamihu, keď tieto   zbytočné   prieťahy   reálne   prestali,   najmä   preto,   že   všeobecný   súd   už   v konaní nepokračuje   pre   právoplatné   skončenie   veci   alebo   z   dôvodov,   ktoré   vytvorili   situáciu, v ktorej už prestali zbytočné prieťahy pre dispozitívny úkon účastníka konania, napríklad pre   späťvzatie   žaloby.   Po   takom   úkone   účastník   konania,   žalobca,   už   nie   je   v pozícii účastníka, ktorého postihujú zbytočné prieťahy.

Ústavnému súdu sťažovateľ doručil sťažnosť 24. marca 2004. Od 7. januára 2004, resp. od 18. decembra 2003 do dátumu doručenia sťažnosti uplynuli viac ako dva mesiace, v rámci   ktorých   by   bol   mohol   sťažovateľ   namietať   zbytočné   prieťahy,   ktoré   vlastným procesným   úkonom   –   späťvzatím   žaloby   ukončil.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

Ústavný súd dodáva, že ak by sťažnosť nebola oneskorene podaná, tak by došlo, v súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu,   k   jej   odmietnutiu   pre   zjavnú neopodstatnenosť,   pretože   rozhodnutie   o zastavení   konania   sa   stalo   právoplatným   pred podaním sťažnosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.