znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpeného opatrovníčkou   J.   H.,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 1 T 31/2010 zo 7. septembra 2010, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 104/2010 z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 32/2013 z 18. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 2. októbra 2013 doručené podanie označené ako „Sťažnosť“, ktorá je podpísaná J. H. a označená ako „súdom   stanovený   opatrovník   nesvojprávneho   M.   H...“,   pričom   aj   na   úvodnej   strane sťažnosti je formálne označená ako sťažovateľ J. H. Napriek uvedenému ústavný súd podľa obsahu   kvalifikoval   toto   podanie   ako   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“   alebo „odsúdený“,   v citáciách   aj   „obvinený“),   zastúpeného   opatrovníčkou   J.   H.   (k   tomu podrobnejšie   v časti   II   tohto   uznesenia;   ďalej   aj   „opatrovníčka“),   právne   zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 31/2010 zo 7. septembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 104/2010 z 24. novembra 2011 (ďalej aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   2 Tdo 32/2013   z   18.   júna   2013   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 Ps 4/2011 zo 4. júna 2012 pozbavený spôsobilosti na právne úkony v   celom   rozsahu   a zároveň   mu   bola   ako   opatrovníčka   ustanovená   jeho   matka   J.   H. Napadnutým rozsudkom okresný súd sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „viedol   osobné   motorové   vozidlo...,   pričom   neprispôsobil   rýchlosť   jazdy   svojim schopnostiam a vlastnostiam vozidla... dostal sa do nekontrolovateľného bočného šmyku a vošiel   do   protismeru...   v protismere   čelne   narazil   do   osobného   motorového   vozidla“ (citované   z napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   pozn.),   ktoré   viedla   vodička   a jej spolujazdec, ktorí po náraze na následky zranení na mieste zomreli, a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 6 mesiacov podľa § 149 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 Trestného zákona. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie odsúdeného podľa § 319 Trestného poriadku zamietol. O dovolaní odsúdeného proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že «minimálne v čase trvania súdnych konaní, bol v zdravotnom stave nespôsobilom chápať význam a zmysel trestného konania. Skutočnosť možnosti chápania či nechápania, čo do stavu jeho psyché, nikto nepreveroval a napriek tomu, že šlo v prípade odsúdeného... o nutnú obhajobu na základe § 37 Trestného poriadku, z dôvodu pochybností orgánov činných v trestnom konaní a spôsobilosti obvineného sa samostatne   obhajovať,   práve   z   uvedeného   zdravotného   obmedzenia,   ako   to   vyplýva i z trestného   spisu,   rad   výsluchov   príslušníkov   policajného   zboru   vykonaných   v   Českej republike   sa   urobil   bez   toho,   aby   o   samotnom   konaní   výsluchov   bol   riadne   a   včas upovedomený vtedajší obhajca obvineného a mal tak možnosť efektívne realizovať obhajobu obvineného. Nehovoriac o tom, že v tom čase bola progresivita následkov poranenia mozgu obvineného vo vzťahu k schopnosti chápať význam a zmysle trestného konania obvineným, v prvostupňovom súdnom konaní, ktoré sa realizovalo na Okresnom súde Senica, a to rok po vykonaní znaleckého dokazovania, ako i na Krajskom súde Trnava v čase 2 roky po znaleckom   dokazovaní.   Nikto   neskúmal   aktuálnu   spôsobilosť   obvineného   chápať   zmysel a význam   trestného   konania   a   tak,   hoci   Krajský   súd   Trnava   rozhodoval   24.   11.   2011 v neprítomnosti obvineného práve pre jeho hospitalizáciu v psychiatrickej liečebni, dňa 28. 11.   2011   vydáva   na   žiadosť   rodičov   obvineného   primár   psychiatrického   oddelenia z polikliniky...   MUDr.   M.   H.,   správu,   že   obvinený   je   opakovane   hospitalizovaný   na psychiatrii a je dlhodobo psychiatricky liečený pre vážnu ireverzibilnú poruchu psychických funkcií vyplývajúcu z organického poškodenia CNS.

Máme za to, že ak by obhajca mal možnosť zúčastniť sa výsluchov realizovaných v prípravnom konaní, mohol argumentovať a žiadať vykonať dôkazy, ktoré uvádzame nižšie a pre prípad ich realizácie by nikdy nemuselo dôjsť k vyhláseniu obvineného o jeho vine, navyše sa aj tak domnievame, že vzhľadom k dôvodom nutnej obhajoby v danom prípade nemal ani prokurátor, ani súd s prijatím vyhlásenia takejto osoby o vine súhlasiť.

Vyhlásenie   sa   formálno-právne   udialo   lége   artis,   avšak   pokiaľ   dôvodom   nutnej obhajoby   boli   pochybnosti   o   spôsobilosti   obvineného   samostatne   sa   obhajovať,   nebolo preter legem a v súlade s prezumciou princípu rovnosti zbraní i princípom dobrých mravov, takéto   jeho   vyhlásenie   akceptovať.   A   to   už   aj   vychádzajúc   z   predpokladu,   že   ako prokuratúra, tak i súd pri dôslednom preštudovaní spisu o nedostatku dokazovania, ktorý uvádzame nižšie, musel, alebo mal vedieť, pričom sa jedná o kľúčový dôkaz otvárajúci aj iné riešenie prípadu, než to, ktoré bez vysvetlenia na rozumovej dôkazné akceptovateľnej úrovni, prijali rozhodujúce orgány vo vzťahu k príčinám vzniku danej dopravnej nehody. Napriek tomu, že znalci konštatovali, že odsúdený pri dopravnej nehode utrpel zranenia mozgu,   takého   charakteru,   ktoré   iba   naďalej   zhoršovali   jeho   zdravotný   stav,   ktorého negatívne stupňovanie sa nedalo vyliečiť, iba spomaliť a posledný posudok, konštatujúci vyššie uvedené, s tým, že v čase jeho vyhotovenia bol ešte údajne odsúdený schopný chápať význam a zmysel trestného konania, bol urobený viac ako desať mesiacov pred súdnym konaním,   na   ktorom   mal   urobiť   odsúdený   vyhlásenie,   že   sa   cíti   byť   vinným,   takmer dvadsaťštyri mesiacov predtým, než definitívne rozhodol Krajský súd Trnava, hoci práve v tom čase jeho konania bol odsúdený hospitalizovaný na psychiatrii so závermi, že je v takom   stave,   že   sú   naplnené   medicínske   podmienky   na   konanie   o   jeho   úplnej nesvojprávnosti.   Je   potrebné   poukázať   na   to,   že   odvolací   súd   vzhľadom   k   nesplneniu formálno-procesných podmienok žiadosti odsúdeného o konanie v jeho neprítomnosti dňa 24. novembra 2011, konať bez neprítomnosti nemal a ani nemohol. V žiadosti sa uvádza, „odsúdený súhlasí s konaním v jeho neprítomnosti“, hoci podľa dikcie zákona, výkladových stanovísk i samotnej judikatúry má o to výslovne požiadať, čo sa však v danom prípade nestalo. Navyše i v tejto žiadosti sa ako dôvod neprítomnosti odsúdeného jasne uvádza jeho zlý   zdravotný   stav.   Odvolací   súd,   bez   bližšieho   zdôvodnenia,   odvolanie   odsúdeného zamietol ešte temer o viac ako trinásť mesiacov neskôr, hoci mal informácie o tom, že odsúdený   sa   nezúčastnil   práve   konania   pred   týmto   súdom   z dôvodov   hospitalizácie   na psychiatrii, pričom túto situáciu stačilo verifikovať i telefonicky a súd by sa dozvedel od ošetrujúceho lekára to, čo potom lekár potvrdil písomne dňa 28. 11. 2011, teda štyri dni po odvolacom   konaní,   že   v danom   čase   boli   splnené   medicínske   podmienky   na   konanie   o zbavení   svojprávnosti   odsúdeného.   Matka   odsúdeného   potom   na   tento   návrh   lekárov ošetrujúcich odsúdeného podala návrh na jeho zbavenie svojprávnosti v celom rozsahu, ktorý nakoniec súd akceptoval, mimochodom paradoxne ten istý súd, ktorého iný senát odsúdeného uznal vinným. Aj z dikcie prvostupňového rozsudku je úplne jasné, že závery znalcov smerujú k dátumu 30. decembra 2009, kedy bol vyhotovený posudok. Napríklad dikcia...   „aj v súčasnej dobe je schopný chápať význam a zmysel trestného konania“... zachytená v posudku do odôvodnenia súdneho rozhodnutia jednoznačne poukazuje na to, že sa hovorilo o záveroch platných k dátumu vyhotovenia posudku t. j. 30. decembra 2009, a nie   k dátumu   súdnych   pojednávaní,   ktoré   nastali   až   rok,   či   dva,   po   vyhotovení   týchto záverov.   Naopak   tu   súd,   s   poukazom   na   upozornenia   znalcov   o   progrese   následkov poranení, mal správne posudok aktualizovať novými vyšetreniami odsúdeného. Iba samotné čítanie posudku však bolo absolútne nedostatočným. Okrem vyššie uvedeného je ale zrejmé, že nebol riadne zistený skutkový stav vo vzťahu k príčinám dopravnej nehody. Na margo týchto ustanovení poukazujeme na skutočnosť, že dokazovanie v materiálnom právnom štáte nemôže   zostať   vo   vzduchoprázdne,   mimo   ochrany   zaručenej   ústavou.   Dokazovanie   ako záruka spravodlivého konania má význam presahujúci ochranu, ktorá sa priznáva na báze čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vyjadrovaniu ku všetkým vykonaným dôkazom. Od rozhodnutia orgánu verejnej moci, či účastníkom konania navrhnutý dôkaz vykoná, alebo ho odmietne vykonať, závisí nastolenie spravodlivosti alebo jej odmietnutie v spore zverenom danému orgánu na rozhodnutie. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces každého účastníka súdneho konania v materiálnom právnom štáte musí byť právo navrhovať toľko dôkazov, koľko je potrebných na preukázanie skutočností ním tvrdených. V režime ochrany zaručenej Európskym   dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   dokazovanie   je prvkom   zásady   rovnosti   zbraní,   ktorá   je   kľúčovou   zásadou   spravodlivého   súdneho procesu.... bola v predmetnom prípade braná do úvahy i zásada rovnosti zbraní? Či boli vykonané dôkazy, ktoré boli potrebné ba priam nevyhnutné na to, aby skutočne mohlo prísť k nastoleniu   spravodlivosti?   Pretože   ak   na   tieto   otázky   si   neodpovieme   kladne,   vtom prípade o porušenie práva na spravodlivý proces jednoznačne ide.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ktoré   je   zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, v siedmom oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, pod článkom 46 a 48 ods. 2 bolo porušené.

3. Rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 1 T 31/2010 z 07. 09. 2010 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn.   6   To   104/2010   z   24.   11.   2011   a   následne uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 32/2013 zo dna 18. 06. 2013 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže   ústavnému   súdu   podať   len   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že namietaným právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody (I. ÚS 56/98).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť, že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich   základných   práv   v   spojitosti   s   konaním   pred   všeobecným   súdom   (resp.   iným orgánom   verejnej   moci)   len   vtedy,   ak   je   (bol)   účastníkom   konania,   v   ktorom   namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05, I. ÚS 56/98).

Ako už bolo uvedené v časti I tohto uznesenia, v sťažnosti je formálne označená ako „sťažovateľ“   opatrovníčka   sťažovateľa   (odsúdeného,   pozn.).   Taktiež   z návrhu   na rozhodnutie vo veci samej (petitu) možno vyvodiť, že opatrovníčka sa domáha vyslovenia porušenia   svojich   základných   práv   podľa   ústavy   („základné   právo   sťažovateľa...   bolo porušené“). Z príloh k sťažnosti, ako i odôvodnenia samotnej sťažnosti zjavne vyplýva, že opatrovníčka sťažovateľa nebola účastníčkou konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 1 T 31/2010, krajským súdom pod sp. zn. 6 To 104/2010 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Tdo 32/2013, takže v týchto konaniach následne ani nemohla uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z uvedených dôvodov preto napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu vydanými v označených konaniach ani nemohlo dochádzať k porušovaniu jej základných práv podľa ústavy (m. m. II. ÚS 205/04).

Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že sťažnosť ústavnému súdu podala osoba, ktorá nebola účastníčkou   konaní, v rámci ktorých   došlo   k vydaniu   napadnutých rozhodnutí   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   čo   podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Z príloh k sťažnosti ale taktiež vyplýva, že odsúdený bol rozsudkom okresného súdu sp.   zn. 4 Ps 4/2011   zo   4.   júna 2012   pozbavený spôsobilosti   na právne úkony   v celom rozsahu   a   zároveň   mu   bola   (na   základe   §   27   Občianskeho   zákonníka)   ustanovená   ako opatrovníčka   jeho   matka   J.   H.   S prihliadnutím   na   túto   skutočnosť   a berúc   do   úvahy odôvodnenie sťažnosti, ktoré smeruje k osobe odsúdeného, ktorý bol účastníkom konaní, v rámci ktorých boli napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov vydané, ústavný súd ustálil, že za sťažovateľa je potrebné považovať odsúdeného. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nepristúpil k jej formálnemu odmietnutiu z dôvodu,   že   bola   podaná   zjavne   neoprávnenou   osobou,   ale   podrobil   sťažnosť s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv odsúdeného (sťažovateľa) jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok odmietnutie sťažnosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05).

V úvodnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ označil popri okresnom súde, krajskom súde a najvyššom súde za porušovateľa svojich práv aj Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Senica, avšak v petite sťažnosti – návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), ako porušovateľov označuje už   len   okresný   súd,   krajský   súd   a najvyšší   súd.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   len   v rozsahu   namietaného   porušenia základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 31/2010 zo 7. septembra 2010, uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 104/2010 z 24. novembra 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 32/2013 z 18. júna 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity,   z ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať odvolanie   (čo   aj   urobil),   o ktorom   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 2   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vydal napadnutý rozsudok potom, ako sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 7. septembra 2010 urobil vyhlásenie o svojej vine v súlade s § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta porušenie svojho práva na obhajobu („ak by obhajca mal možnosť zúčastniť sa výsluchov realizovaných v prípravnom konaní mohol argumentovať a žiadať vykonať dôkazy“) a tvrdí, že   k vyhláseniu   o vine „by   nikdy   nemuselo   dôjsť...   navyše   sa   aj   tak   domnievame,   že vzhľadom k dôvodom nutnej obhajoby v danom prípade nemal ani prokurátor, ani súd s prijatím vyhlásenia takejto osoby o vine súhlasiť“ (ďalej len „prvá námietka“).

Vo   vzťahu   k postupu   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   o jeho   odvolaní rozhodol   na   verejnom   zasadnutí   v jeho   neprítomnosti   (ďalej   len   „druhá   námietka“). Sťažovateľ taktiež namieta, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy nedostatočne zistili skutkový   stav,   konkrétne   vo   vzťahu   k   príčinám   dopravnej   nehody   (ďalej   len   „tretia námietka“). Prvú a druhú námietku sťažovateľ uplatnil v rámci argumentácie aj vo svojom dovolaní, pričom najvyšší súd ako dovolací súd sa s nimi v napadnutom uznesení zaoberal a vysporiadal.

V súvislosti   so   sťažnosťami   smerujúcimi   proti   právoplatným   rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre opakovane uvádza, že ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nie   je   vo   vzťahu ku všeobecným   súdom   prieskumným   súdom,   resp.   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou inštanciou   (m.   m.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   31/05),   a preto   zásadne   nemá   ani   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   a tiež   ochrana   princípov spravodlivého procesu. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   ústavný   súd   opakovane   uvádza,   že   jeho   úloha   pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé   súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

II.2.1 K prvej a druhej námietke

Vzhľadom na skutočnosť, že prvá a druhá námietka sťažovateľa boli predmetom jeho dovolania   a najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   sa   nimi   v napadnutom   uznesení   zaoberal a vysporiadal,   bolo   úlohou   ústavného   súdu   predbežne   posúdiť,   či   jeho   závery   k týmto námietkam sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa vo vzťahu k prvej a druhej námietke sťažovateľa okrem iného uvádza:

«... i keď podané dovolanie nie je konkretizované označením písmen odseku 1 § 371 Tr. por., z jeho obsahu nepochybne vyplýva, že dovolateľ sa dovolaním domáha toho, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (text dovolania: „v rámci trestného konania   došlo   k   opakovanému   zásadnému   porušeniu   jeho   práv   na   obhajobu“),   čo zodpovedá dovolaciemu dôvodu § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., a toho, že verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky (text   dovolania:   „odvolací   súd   vzhľadom   k nesplneniu   formálno-procesných   podmienok žiadosti odsúdeného o konanie v jeho neprítomnosti dňa 24. novembra 2011, konať ani bez prítomnosti   odsúdeného   nemal   a nemohol“),   čo   zodpovedá   dovolaciemu   dôvodu   §   371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. Ostatný obsah dovolania rozoberá správnosť a úplnosť zisteného skutku, čo však dovolací súd v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por. nemôže skúmať a meniť.

Obvinený   Miloš   Horváth   na   hlavnom   pojednávaní   Okresného   súdu   Senica   dňa 7. septembra 2010 v jeho trestnej veci, sp. zn. 1 T 31/2010, po poučení o jeho práve urobiť niektoré   z   vyhlásení   podľa   §   257   ods.   1   písm.   a/   alebo   b/   alebo   c/   Tr.   por.,   urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe podľa § 257 ods. 1 písm. b)   Tr.   por.,   čo   po   splnení   zákonnej   podmienky   odpovedí   obvineného   „áno“   na   otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por., kladnom stanovisku prokurátora k prijatiu takého vyhlásenia (z nad rámec zákona obhajcom obvineného návrhu na prijatie vyhlásenia   obvineného)   viedlo   súd   k   rozhodnutiu   o   prijatí   vyhlásenia   obvineného   a vyhlásení,   že   dokazovanie   v   rozsahu,   v   akom   obvinený   priznal   spáchanie   skutku   sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody. Proti výroku o treste rozsudku súdu prvého stupňa podal na hlavnom pojednávaní obvinený odvolanie, ktoré zostalo nemodifikované tak v písomnom odôvodnení odvolania (č. l. 153 - 154 spisu), ako aj v konečnom návrhu obhajcu obvineného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 24. novembra 2011.

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ - teda aj písmen c/, d/ uplatnených dovolateľom v podanom dovolaní - nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu,   kto   podáva   dovolanie,   známa   už   v   pôvodnom   konaní   a   nenamietal   ju   najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Z predloženého spisového materiálu dovolaciemu súdu jednoznačne vyplýva, že v podanom dovolaní obvineného Miloša Horvátha prezentované dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. por. neboli v trestnom konaní až do rozhodnutia   odvolacieho   súdu   uplatnené,   hoci   je   nepochybné,   že   z   časového   hľadiska údajné porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1   písm.   c/   Tr.   por.)   bolo   s   poukazom   na   jeho   konkretizáciu   uvedenú   v   dovolaní, obvinenému   a   jeho   obhajcovi   známe   už   v   prípravnom   konaní,   a   vykonanie   verejného zasadnutia   (odvolacieho   súdu)   v   neprítomnosti   obvineného,   hoci   na   to   údajne   neboli splnené zákonné podmienky (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por.), bolo obvinenému   a jeho   obhajcovi   známe   pred   vykonaním   verejného   zasadnutia   odvolacieho súdu.   V   tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky   v časovej   súvislosti možnosti uplatnenia   posledne   uvedeného   dôvodu   pripomína,   že   to   bol   obvinený   M.   H.,   ktorý   v prehlásení s jeho notársky overeným podpisom zo dňa 17. októbra 2011, (č. l. 167 spisu) vyjadril súhlas, aby sa verejné zasadnutie Krajského súdu v Tmavé dňa 24. novembra 2011, uskutočnilo v jeho neprítomnosti a v prítomnosti jeho obhajcu JUDr. D. K. Práve obhajcom obvineného   predložené   uvedené   prehlásenie   obvineného   na   verejnom   zasadnutí odvolacieho súdu bolo podkladom pre rozhodnutie súdu o vykonaní verejného zasadnutia v neprítomnosti   obvineného.   Podľa   §   382   písm.   c/   Tr.   por.   dovolací   súd   na   neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené   dôvody   dovolania   podľa   §   371.   V   konkrétnom   prípade   dovolateľom   uplatnené dôvody   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/,   písm.   d/   Tr.   por.   nemožno   v   zmysle ustanovenia   §   371   ods.   4   Tr.   por.   použiť,   keďže   táto   okolnosť   bola   tomu,   kto   podáva dovolanie,   známa   už   v   pôvodnom   konaní   a   nenamietal   ju   najneskôr   v   konaní   pred odvolacím súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podané dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.»

S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší   súd   sa   s dovolacími   námietkami   primeraný   spôsobom   zaoberal   a   zákonu zodpovedajúcim spôsobom sa s nimi aj vysporiadal. Vzhľadom na skutočnosť, že tak prvá námietka týkajúca sa „porušenia práva sťažovateľa na obhajobu“, ako aj druhá námietka týkajúca sa „vykonania verejného zasadnutia v rámci odvolacieho konania v neprítomnosti sťažovateľa“ predstavovali   okolnosti,   ktoré   boli   známe   sťažovateľovi   už   v   pôvodnom konaní,   pričom   tieto   nenamietal   najneskôr   v   konaní   pred   odvolacím   súdom,   možno považovať   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   neboli   splnené   zákonom   ustanovené podmienky prípustnosti dovolania, z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a d) Trestného   poriadku]   a   vo   vzťahu   k   nej   posúdil   relevantnosť   argumentačných   námietok sťažovateľa. Najvyšší súd na základe náležitého odôvodnenia vylúčil existenciu dovolacích dôvodov   podľa   označených   ustanovení   Trestného   poriadku   a   rozhodol   o   odmietnutí dovolania.

Právny záver najvyššieho súdu, na základe ktorého odmietol dovolanie sťažovateľa, je založený na racionálnom, podrobnom a pritom ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   príslušných právnych noriem   najvyššieho súdu,   v zmysle svojej   stabilizovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   predstavuje   dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o   náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 48 ods. 2 ústavy a na tomto základe sťažnosť   v tejto   časti   (v   časti   týkajúcej   sa   prvej   a druhej   námietky)   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K tretej námietke

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nemohol zaoberať námietkou správnosti a úplnosti skutkových   zistení   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   v nadväznosti   na   tretiu   námietku   sťažovateľa,   predovšetkým   z hľadiska ústavnej   udržateľnosti   záverov   krajského   súdu,   resp.   dostatočného   odôvodnenia   jeho (napadnutého) uznesenia v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 31/2010 len vo výroku o treste, ktorý bol podľa jeho názoru neprimerane prísny, pričom v odvolaní poukázal aj na svoj zlý zdravotný stav, čo podprel aj príslušnými lekárskymi správami.

Zákon   o ústavnom súde ako zákonnú podmienku sťažnosti   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy ustanovuje požiadavku, aby sťažovateľ pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky (opravné alebo iné právne prostriedky nápravy), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa   osobitných   predpisov   (§   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde).   Ratio   legis   tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie prislúcha, ale tiež v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a posúdené zákonom ustanoveným spôsobom a v prípade potreby odstránené. Z toho vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podmienka vyčerpania právnych prostriedkov nápravy, ktoré zákon na ochranu práv sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non) aj ich vyčerpanie materiálne, a to pokiaľ ide o obsah a rozsah ich uplatnenia. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého by sa sťažovateľovi poskytla ďalšia možnosť obhajovať svoje práva v dôsledku svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred orgánmi verejnej moci. Akceptovaním námietok po prvýkrát prednesených   až v konaní o pred ústavným súdom by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ   snaží   zreparovať   to,   čo   v   predchádzajúcom   konaní   zanedbal,   teda   napraviť následky spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho právneho zástupcu.

Ústavný súd v spojitosti s tým poukazuje aj na zásadu zodpovednosti účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej   vyplýva,   že   nedôslednú   procesnú   obranu   sťažovateľa   v   riadnom   konaní   pred orgánmi   verejnej   moci   nemožno   dodatočne   nahrádzať   prostredníctvom   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa   ktorého   ak sťažovateľ   v rámci   ochrany svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesol v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ námietku týkajúcu sa nesprávneho skutkového zistenia príčin dopravnej nehody v konaní vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu neuplatnil, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti týkajúcu sa tretej námietky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   v súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa porušenia jeho práv na obhajobu, ku ktorému malo dôjsť samotným vyhlásením o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v jeho trestnej veci [„Máme za to, že ak by obhajca mal možnosť zúčastniť sa výsluchov realizovaných v prípravnom konaní, mohol argumentovať a žiadať vykonať dôkazy, ktoré uvádzame nižšie a pre prípad ich realizácie by   nikdy   nemuselo   dôjsť   k vyhláseniu   obvineného   o   jeho   vine.“; citované   zo   sťažnosti, pozn.],   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   štát,   a   teda   ani   orgány   činné v trestnom   konaní   nenesú   v   prípade   ustanoveného   (rovnako   ako   v prípade   zvoleného) obhajcu zodpovednosť za spôsob vykonávania obhajoby, a dokonca ani za jej nedostatočné vykonávanie. To vyplýva z toho, že advokácia je nezávislá na štáte a výkon obhajoby je predovšetkým   otázkou   vzťahu   medzi   obvineným a   obhajcom,   a   preto   súdu   neprislúcha hodnotiť výkon obhajoby ani zasahovať do vzťahu obvineného a jeho obhajcu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014