znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., Mgr. V. K. a J. G., L., zastúpených F., s. r. o., L., konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. I. F., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1   a čl. 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/200/2011 z 15. marca 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republike č. k. 6 Cdo/193/2012-561 zo 14. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K., Mgr. V. K. a J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2012 doručená faxom a 25. októbra 2012 poštou sťažnosť Ing. P. K. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), Mgr. V. K. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a J. G. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/200/2011 z 15. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Cdo/193/2012-561   zo   14.   augusta   2012 (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podstatou sporu pred všeobecnými súdmi je nesúhlas   sťažovateľov   s postupom   ich   zmluvného   partnera   –   S.   (ďalej   len   „S.“   alebo „odporca“), pri vyúčtovaní ceny za dielo – výstavbu bytu, pričom podstatou ich sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu   je   ich   nesúhlas   so   spôsobom,   akým   bola   predmetná   otázka posúdená všeobecnými súdmi.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že manželia Ing. P. K. (sťažovateľ v 1. rade) a Mgr. V. K. (sťažovateľka v 2. rade) uzatvorili so S. zmluvu o výstavbe bytu v dome. Obsahovo zhodnú zmluvu uzatvoril so S. aj J. G. (sťažovateľ v 3. rade). S. pred odovzdaním bytov vyúčtovalo sťažovateľom cenu za dielo zvýšenú podľa indexu rastu cien stavebných prác (ďalej len „index“ alebo „index zvyšovania ceny“). Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „časť   z   takto   vyfakturovaných   indexov...   zaplatili   v dôsledku   toho,   že   žalované   S. podmieňovalo odovzdanie bytu uzavretím dohody o uznaní dlhu a zaplatením indexov“. Nezaplatenú   čas   zvýšenej   ceny   si   voči   sťažovateľom   uplatnilo   S.   žalobou   podanou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v iných konaniach (konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5 C/305/2005   proti   sťažovateľom   v 1.   a 2.   rade a konanie vedené pod sp. zn. 11 C/149/2002 proti sťažovateľovi v 3. rade). V označených konaniach okresný súd návrh S. proti sťažovateľom na zaplatenie zvyšnej časti indexov zamietol s tým, že mu neprislúcha nárok na cenu za dielo zvýšenú o indexy (vo vzťahu k ešte   nezaplatenej   sume   zodpovedajúcej   indexom   zvýšenia   ceny).   Z toho   sťažovatelia vyvodzovali, že o tie platby zodpovedajúce indexom zvýšenia ceny, ktoré už S. na základe uznania   dlhu   zaplatili,   sa   S.   bezdôvodne   obohatilo,   keďže   ide   o plnenie   bez   právneho dôvodu, resp. o plnenie z neplatného právneho úkonu.

V nadväznosti na to sa sťažovatelia domáhali v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C/210/2001 proti S. vydania bezdôvodného obohatenia a zaplatenia zmluvnej pokuty. Okresný súd vo svojom prvom rozsudku č. k. 11 C/210/2001-231 z 31. decembra 2008 žalobe sťažovateľov vyhovel a priznal im nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a aj zmluvnej pokuty. Odporca sa proti tomuto rozsudku odvolal.

Krajský súd ako súd odvolací vo svojom uznesení č. k. 9 Co/42/2009-290 z 28. mája 2009   označený   prvostupňový   rozsudok   po   prvýkrát   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie konanie.

Následne   okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   v   poradí   druhým   svojím rozsudkom   č. k.   11 C/210/2001-321   z   30.   októbra   2009   opätovne   žalobe   sťažovateľov vyhovel a priznal im nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   svojím   v   poradí   druhým   uznesením   č. k. 9 Co/69/2010-389 z 17. júna 2010 opätovne zrušil aj v poradí druhý prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. 11 C/210/2001-437 z 23. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C/210/2001“), súc viazaný právnym názorom odvolacieho   súdu,   napokon   nárok   sťažovateľov   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia zamietol, avšak priznal im nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co/200/2011 z 31. januára 2012   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   11 C/210/2001   v časti,   v   ktorej   bolo   žalobe sťažovateľov o zaplatenie zmluvnej pokuty vyhovené, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Toto uznesenie, ako ani uplatnený nárok sťažovateľov na zaplatenie zmluvnej pokuty však nie je predmetom ich sťažnosti.

Po odvolaní podanom sťažovateľmi 12. apríla 2011 proti tej časti rozsudku, ktorým bola   ich   žaloba   v   časti   týkajúcej   sa   vydania   bezdôvodného   obohatenia   zamietnutá,   bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C/210/2001 v predmetnej časti napadnutým rozsudkom krajského súdu potvrdený ako vecne správny. Stotožňujúc sa so závermi okresného súdu (viazaného už skôr vysloveným právnym názorom krajského súdu) krajský súd uviedol, že za   situácie,   keď   žalobcovia   dobrovoľne   uzavreli   so   žalovaným   zmluvu   obsahujúcu ustanovenia   umožňujúce   zvýšiť   cenu   bytu,   a   keď   dlh   vzniknutý   navýšením   ceny   bytu aj o index   zvýšenia   ceny   uznali a takúto   navýšenú   cenu   zaplatili,   bolo ich   povinnosťou preukázať, že odporca sa na ich úkor obohatil. Túto povinnosť však sťažovatelia podľa krajského súdu nesplnili.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovatelia   26.   apríla   2012   podali dovolanie. Žiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie,   resp.   aby   zrušil   aj   rozsudok   prvostupňového   súdu.   Dovolanie odôvodnili odňatím možnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci. Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   označili   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu, argumentujúc najmä nedostatkom jeho náležitého odôvodnenia, keď im podľa ich názoru nebola daná odpoveď na podstatnú odvolaciu námietku týkajúcu sa toho, že   žalovanému   zo   zmluvy   ani   zo   zákona   nevzniklo   právo   na   zaplatenie   tzv.   indexov (navýšenie ceny o index rastu cien stavebných prác).

Najvyšší súd uznesením č. k. 6 Cdo/193/2012-561 zo 14. augusta 2012 dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné, a to potom, keď dospel k názoru, že v danej veci nie   sú   splnené   podmienky   jeho   prípustnosti,   pričom   sa osobitne   venoval   námietkam sťažovateľov vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu a uzavrel, že uvedený rozsudok spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu   podali   sťažovatelia   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhujú,   aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   a čl. 13   dohovoru.   Zároveň   navrhujú,   aby ústavný   súd   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu a zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil takú možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05,   III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   namietajúcich porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   podľa   sťažovateľov „absolútne nepreskúmanteľný   až   arbitrárny.   Odvolací   sud   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadal s dôvodmi odvolania... (sťažovateľov, pozn.) zo dňa 12. 04. 2011...“.

Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „Odporca po ukončení výstavby diela (polyfunkčný dom s 26 bytovými jednotkami) vystavil konečné faktúry, kde do ceny bytu bola   premietnutá   zmena   sadzby   DPH   zo   6   na   10   %,   zmena   jednotlivých   prác   na konkrétnych bytoch vykonaná na základe požiadaviek objednávateľov, resp. naviac práce - nadštandardy a zvýšenie ceny o tzv. indexy rastu cien. Navrhovatelia v takomto rozsahu uznali   dlh   a následne   takto   vyúčtovaná   cena   bytov   bola   zaplatená.   Prvostupňový   súd pôvodne rozhodol tak, že navrhovateľom priznal finančné plnenie od odporcu, ktoré malo predstavovať   bezdôvodné   obohatenie   spočívajúce   v   tom,   že   navrhovateľom   nevznikla povinnosť zaplatiť cenu za byt, zvýšenú o nárast tzv. indexov. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu dvakrát zrušil stým, že je na strane navrhovateľov preukázať, že došlo u odporcu k bezdôvodnému obohateniu a z akého titulu. Súd sa mal vysporiadať s otázkou či došlo k akceptácii ceny navrhovateľmi po doručení konečnej faktúry aj s navýšením o tzv. indexy a potom aj ich plnenie bolo dôvodné. Samotní účastníci totiž možnosť úpravy ceny predpokladali   už   pri   podpise   zmluvy   o   výstavbe   bytu,   čo   čiastočne   navrhovatelia aj akceptovali,   keď   nenamietali   zvýšenie   ceny   o   zvýšenú   DPH   a   tzv.   naviac   práce, rozporovali len navýšenie ceny o indexy stavebných prác. Odvolací súd tiež konštatoval, že účastníci dobrovoľne uzatvorili zmluvu obsahujúcu jednotlivé ustanovenia o možnosti zvýšiť cenu bytu. Ak sa tak následne stalo, navrhovatelia vzniknutý dlh uznali a cenu bytu zaplatili (od pôvodnej zmluvy neodstúpili), bolo potom na nich preukázať, že odporca sa na ich úkor obohatil. To v skutočnosti tak ako to konštatoval aj prvostupňový súd nepreukázali a preto sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, keď návrh v tejto časti bol zamietnutý. V danom prípade už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že ak   by cena   nebola dohodnutá   pevnou   sumou,   rozpočtom   alebo odhadom,   potom   by vznikla objednávateľovi povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela primeranú. V danom prípade navrhovatelia nejakým spôsobom nepreukázali, že by v skutočnosti zaplatili za byt viac   ako   boli   skutočné   náklady   vynaložené   pri   výstavbe   polyfunkčného   domu   na   26 bytových jednotiek zhotoviteľom stavby S., a. s. Odporca ako sprostredkovateľ si za svoju činnosť   neponechal   žiadnu   odmenu   a   ani   žiadne   finančné   prostriedky,   ktoré   zo strany navrhovateľov boli vyplatené za výstavbu bytu. Odporca sa tak nijakým spôsobom na úkor navrhovateľov neobohatil.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   v tomto   odôvodnení   absentuje   akékoľvek   zhodnotenie vykonaných   dôkazov,   poukaz   na   zistený   skutkový   stav,   odkaz   na   jednotlivé   zmluvné dojednania   či   ustanovenia   právnych   predpisov   a v súvislosti   s tým   aj   vyvodenie relevantných   právnych   záverov.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   má   podľa sťažovateľov vychádzať zo skutočností, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Okrem toho podľa vyjadrení sťažovateľov krajský súd v napadnutom rozsudku «nejasným spôsobom   uviedol,   že   navýšenie   ceny   bolo   možné,   avšak   tieto   svoje   skutkové   závery neodôvodnil   konkrétnymi   právnymi   predpismi,   len   uviedol,   že   keby   aj   cena   nebola dohodnutá... vznikla by povinnosť zaplatiť cenu diela primeraná.   V týchto dôvodoch už vôbec   nie sú uvedené skutkové a právne závery,   podľa   ktorých by sa   mala   platiť   cena primeraná (aký je to nárok a z akého ustanovenia vychádza, keďže Obchodný zákonník ani Občiansky zákonník pojem, resp. nárok „primeraná cena“ nepozná).».

Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti svoju argumentáciu rozširujú, keď uvádzajú, že pochybenie odvolacieho súdu malo za následok „odňatie možnosti sťažovateľov konať pred odvolacím   súdom,   keďže   sťažovateľom   bolo   postupom   odvolacieho   súdu   odňaté   právo na preskúmanie záverov, ktoré sťažovatelia rozsudku súdu prvého stupňa vyčítali. Zároveň došlo   takýmto   postupom   odvolacieho   súdu   aj   k porušeniu   princípu   rovnosti   účastníkov konania   a jeho   dvojinštančnosti,   keďže   odvolacie   námietky   sťažovateľa,   ktoré   vymedzili samotný rámec odvolacieho konania, zostali pochybením súdu v neprospech sťažovateľa, avšak v prospech žalovaného, neprejednané.“.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v celom   rozsahu   zotrváva   na   svojej   konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia,   a to   s ohľadom   na   to,   o aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces [napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010,   rovnako   aj   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len „ESĽP“), Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B].

V súvislosti   s ďalšou   námietkou   sťažovateľov   týkajúcou   sa   nedostatočného odôvodnenia povinnosti zaplatiť „primeranú cenu“ poukazuje ústavný súd na § 634 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa   ktorého ak nie je výška ceny dojednaná zmluvou alebo ustanovená osobitnými predpismi, treba poskytnúť primeranú cenu. Námietka sťažovateľov, podľa ktorých mal krajský súd svoj záver o povinnosti zaplatiť primeranú cenu, ak nebola cena dohodnutá, vyvodiť z neexistujúcej normy, preto zjavne nemôže obstáť. Len na okraj ústavný súd poukazuje na určitý rozpor v argumentácii sťažovateľov, ktorí sa v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu (s. 11) vyslovujú k nemožnosti aplikovať § 634 ods. 1   Občianskeho   zákonníka,   pokiaľ   ide   povinnosť   zaplatiť   primeranú   cenu,   avšak v sťažnosti   ústavnému   súdu   už   tvrdia,   že   pojem   primeraná   cena   je   súkromno-právnym kódexom cudzí.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že v okolnostiach danej veci mal byť porušený aj princíp právnej   istoty   tým,   že   súdy   o tom   istom   nároku   (nárok   na   zaplatenie   tzv.   indexov zo zmluvy)   rozhodli   odlišným   spôsobom,   a navyše   sa   s touto   skutočnosťou   uvedenou v podaniach sťažovateľov riadne nevysporiadali.

Ústavný súd považuje za nesporné, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v rovnakých podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95,   II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).   Pri   posudzovaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, ktorým bol potvrdený ako vecne správny prvostupňový rozsudok okresného súdu, je ale vo vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľov   potrebné   prihliadať   aj   na   odôvodnenie prvostupňového rozsudku č. k. 11 C/210/2001-437 z 23. marca 2011. Podľa okresného súdu „Aj keď boli... (sťažovatelia, pozn.) v iných konaniach úspešní proti odporcovi, v ktorých ich odporca žaloval na zaplatenie ceny diela, ktorá zahŕňala aj index nárastu cien, išlo o sumy, ktoré... (sťažovatelia, pozn.) nikdy odporcovi nezaplatili. Predmetom tohto súdneho konania...   sú   pohľadávky...   titulom   vydania   bezdôvodného   obohatenia   zaplateného   bez právneho dôvodu na tzv. indexoch, ktoré už boli... (sťažovateľmi, pozn.) zaplatené.“. Podľa názoru ústavného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom ako vecne správnu aj túto úvahu okresného súdu poukazujúcu na rozdiely medzi konaniami, v ktorých podľa názoru   sťažovateľov   mali   súdy   posúdiť   tú   istú   otázku   (nárok   na   zaplatenie   indexov) rozdielne.   Krajský   súd   navyše   založil   svoju   úvahu na existencii   zmluvného dojednania medzi sťažovateľmi a odporcom pokrývajúceho už zaplatené indexy zvýšenia ceny, a teda nemusel posudzovať otázku ešte nezaplatených indexov, na ktorú dal okresný súd odpoveď v iných konaniach. Preto ani táto námietka nespochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov, ku ktorým dospel krajský súd.

Bez   ohľadu   na   to,   či   záver   krajského   súdu   (v   spojitosti   s odôvodnením prvostupňového rozsudku okresného súdu), podľa ktorého uznanie dlhu a zaplatenie faktúry znejúcej na sumu navýšenú aj o tzv. indexy predstavuje v okolnostiach danej veci súhlas so zmenou ceny za dielo, je založený na jedinom možnom výklade ustanovení právneho poriadku o zmenách záväzkových vzťahov, nevykazuje tento záver podľa názoru ústavného súdu ani jeho odôvodnenie znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti. Nemožno preto konštatovať, že by takýto výklad zásadne popieral účel a význam aplikovaných právnych noriem (o zmenách záväzkových vzťahov a uznaní záväzku).

Podľa názoru ústavného súdu podstata odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu   nespočíva   v sťažovateľmi   uvádzaných   okolnostiach,   ale v úvahe, že   uznaním dlhu a zaplatením   fakturovanej   sumy   (zvýšenej   okrem   iného   aj   o tzv.   indexy)   sťažovatelia súhlasili   so zvýšením   ceny,   možnosť   ktorej   predpokladali   zmluvy,   ktoré   uzatvorili s odporcom. Súhlas so zvýšením ceny podľa krajského súdu vylučuje nárok na vrátenie už zaplatených indexov zvýšenia ceny (a iba o tie v tomto konaní išlo). Predmetná úvaha podľa ústavného   súdu   dostatočne   nadväzuje   na   vykonané   dokazovanie   a právne   posúdenie týkajúce sa posudzovanie zmlúv medzi sťažovateľmi a odporcom a následným správaním sa strán (uznanie dlhu a platby zvýšených cien) a obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok, a nezistil ani to, že by závery,   ku   ktorým   krajský   súd   dospel,   boli   svojvoľné.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky porušenia v petite sťažnosti označených práv neindikujú také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Tvrdenia   sťažovateľov   prednesené   v sťažnosti   podľa   názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre nich skončilo nepriaznivým výsledkom.

Sťažnosť sťažovateľov v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu a namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti taktiež navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aj   k   porušeniu   ich   práva   podľa   čl. 13 dohovoru. Ústavný súd je však nútený konštatovať, že sťažovatelia v časti namietajúcej porušenie   práva   podľa   čl. 13   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   svoju sťažnosť   nijako   neodôvodnili.   Namietané   porušenie   práva   podľa   čl. 13   dohovoru odôvodňujú iba v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ale nie vo vzťahu k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   tento   rozdiel   sa   však   v znení   petitu   sťažnosti neprejavil.

Podľa   ústavného   súdu   nemá   táto   časť   petitu   oporu   v   argumentoch   a   tvrdeniach produkovaných v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (absencia dostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a nevysporiadanie   sa   s námietkami sťažovateľov   obsiahnutými   v odvolaní),   ktoré   sú   výlučne   zamerané   na   preukázanie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľov kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto sťažnosť v tejto   časti   musel   odmietnuť   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012).

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd dodáva, že to, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor odlišný od očakávaní sťažovateľov, ešte samo osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. III. ÚS 524/2011).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Sťažnosť sťažovateľov smeruje aj proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý   sa   podľa   sťažovateľov   nevysporiadal   so   všetkými   ich   námietkami   v dovolaní. Sťažovatelia ďalej namietajú, že „dovolací súd tu uvádza také skutočnosti, ktoré neboli odvolacím súdom tvrdené, t. j. že zmluva o výstavbe bytu navýšenie ceny bytu o tzv. index umožňovala“.   Rovnako   ako   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   ani   najvyšší   súd   sa v napadnutom   uznesení   podľa   sťažovateľov   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   v   iných konaniach súdy zostávajúci nárok S. zamietli, ale v napadnutom rozsudku bol v podstate tento nárok (ale vo vzťahu k už realizovaným platbám) priznaný. V dôsledku uvedeného im ani   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   nemala   byť   daná   odpoveď   na   podstatnú námietku týkajúcu sa toho, že S. zo zmluvy ani zo zákona nevzniklo právo na zaplatenie tzv. indexov (navýšenie ceny o index rastu cien stavebných prác).

Ďalej sťažovatelia tvrdia,   že im bolo postupom najvyššieho súdu odopreté   právo na prístup k dovolaciemu súdu a porušené právo na súdnu ochranu, keď ich vec nemohla byť najvyšším súdom prerokovaná. Zároveň sa tým mal najvyšší súd dopustiť „porušenia zákazu   odmietnutia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)“.   Taktiež   malo   byť   týmto uznesením najvyššieho súdu porušené ich právo na spravodlivé prerokovanie veci a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   považujú   preto   sťažovatelia   za „prísne   formalizované   a vydané   bez   ohľadu na skutkové a právne okolnosti danej veci“.

Najvyšší súd po všeobecnej rekapitulácii dôvodov prípustnosti dovolania vo vzťahu k rozsudkom   [§ 237   a § 238   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)]   dospel k záveru, že „Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy...“. Vo vzťahu k dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP najvyšší súd uviedol, že „Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazovali dovolatelia, a ktorá mala spočívať v odňatí ich možnosti konať pred súdom tým, že rozsudok odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.“.

Najvyšší súd sa ďalej vyslovil osobitne k námietkam sťažovateľov, keď uviedol, že „Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku.   Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   bolo   preto   potrebné   posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a zároveň (vzhľadom na obsah prvostupňového rozhodnutia) aj s prihliadnutím na dôvody uvedené už v predchádzajúcom zrušujúcom   uznesení   odvolacieho   súdu   sp. zn.   9 Co 69/2010   zo   17.   júna   2010.   Berúc do úvahy   tento   kontext   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   zo   skutkových   zistení   vyplývajúcich z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, podľa ktorého zmluva o výstavbe bytu navýšenie ceny bytu o tzv. index umožňovala. Tento právny záver v odôvodnení svojho rozsudku   a   predtým   už   aj   v   zrušujúcom   uznesení   výslovne   uviedol.   Tým   dal   odpoveď na odvolaciu námietku žalobcov, ktorí tvrdili, že ani zo zmluvy a ani zo zákona žalovanému právo na zaplatenie indexov nevzniklo. Pokiaľ následne odvolací súd odôvodnil potvrdenie prvostupňového rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby tým, že žalobcovia nepreukázali vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, nemohol byť tento záver chápaný inak,   než   tak,   že   bezdôvodné   obohatenie   spôsobom   tvrdeným   žalobcami   (neexistenciou práva   žalovaného   na   navýšenie   ceny)   nemohlo   vzniknúť,   a   iné   skutočnosti   umožňujúce záver o bezdôvodnom obohatení (napr. nesprávnosť vyčísleného navýšenia ceny) žalobcovia netvrdili a teda ani nepreukázali. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu   v   spojení   s   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   tak   spĺňa   požiadavky   na   riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.“.

Najvyšší súd preto napadnutým uznesením dovolanie odmietol ako neprípustné bez toho,   aby   sa   venoval   materiálnej   správnosti   skutkových   alebo   právnych   záverov napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   základné   právo   na   súdnu   ochranu v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V tejto súvislosti   ústavný súd vzhľadom   na svoju   doterajšiu   judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 238/07). Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom [podľa § 237 písm. f) OSP] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie dovolaním   napadnutého   rozsudku   ako   celok   zodpovedá   parametrom   zákonného odôvodnenia   (§ 157   ods. 2   OSP),   spĺňa   podmienky   ústavne   konformného   výkladu ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vymedzujúcich   podmienky   prípustnosti dovolania   (m. m.   I. ÚS 141/2011,   II. ÚS 418/2012,   III. ÚS 184/2011,   III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   navyše vysporiadal aj s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezaložil svoj   názor   (na   rozdiel   od   názoru   sťažovateľov)   na   neexistencii   nároku   sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému S., ale len na tom, že sťažovatelia v konaní splnenie podmienok tohto nároku nepreukázali.

Vzhľadom   na   uvedené   nemožno   preto   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Ústavný   súd   s poukazom   na   uvedené   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie.   V tomto rozsahu (potrebnom   na posúdenie prípustnosti   dovolania a bez toho,   aby   najvyšší   súd   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov, ku ktorým dospel krajský súd, vrátane otázky bezdôvodného obohatenia sa S.) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval aj na tvrdenie sťažovateľov   o prípustnosti   dovolania,   najmä   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim sa posúdenia nároku na bezdôvodné obohatenie napadnutým rozsudkom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,   ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   je   síce   odôvodnený   pomerne   stručne,   ale   vo   výsledku z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom, a v okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje   možnosť   vysloviť   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tejto časti sťažnosti.

Ústavný   súd   ďalej   skúmal, či   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 13 dohovoru, ktoré odôvodňovali tým, že najvyšší   súd   odmietnutím   dovolania   z procesných   dôvodov   bez   možnosti   vecného preskúmania   právnych   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   neposkytol sťažovateľom účinný prostriedok nápravy.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 13   dohovoru   ústavný   súd   odkazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva chráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenému kráľovstvu   z   25.   marca   1983).   Článok   13   dohovoru   sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami dohovoru   (čl. 6   ods. 1),   nemohol   dospieť   k záveru,   že   by   najvyšší   súd   porušil   právo sťažovateľov   zaručené   čl. 13   dohovoru.   Sťažovatelia   v skutočnosti   využili   uplatnenie právneho   prostriedku   nápravy   (dovolanie),   aj   keď   pre   nich   s nepriaznivým   výsledkom. Podmienky dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sú ustanovené Občianskym súdnym poriadkom a ich prísnosť reflektuje význam právoplatne rozhodnutých vecí. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým ústavne konformným spôsobom   odmietol   dovolanie   sťažovateľov   ako   neprípustné,   nemôže   predstavovať   ani porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to namietali sťažovatelia. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje   všeobecné   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov (III. ÚS 86/05).

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov vo vzťahu   k časti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013