znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   29/2010   a jeho   rozsudkom   zo   6.   júla   2010   a tiež   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2010   doručená   sťažnosť   R.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   29/2010   a jeho   rozsudkom   zo   6. júla 2010   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením policajného orgánu Úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Poprad, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia Levoča (ďalej len „policajný orgán“) sp. zn. ČVS: ORP-3950/OSV-LE-2005 z 19. novembra 2004 vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení platnom a účinnom   v   čase   spáchania   skutku   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   a   tiež   uznesením policajného orgánu z Úradu justičnej a kriminálnej polície Poprad, oddelenia Kežmarok sp. zn.   ČVS:   ORP-559/OSV-KK-2005   zo   7.   februára 2005,   ktoré   bolo   24.   marca   2005 rozšírené. Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Toto rozširenie tr. stíhania bolo z nepochopiteľných dôvodov vedené aj voči mne a mojej družke – M. B. aj napriek tomu, že ja a ani moja družka z týmto tr. činom nemala nič spoločné a obvinenie, ktoré bolo rozšírené dňa 24. 3. 2005 sa týkalo skutku, za ktorý zniesol vyšetrovateľ obvinenie P. K., S. D. a Ľ. G. čiže s týmto skutkom som ani ja a ani moja bývalá manželka nemala nič spoločné a ani R. J. Jednalo sa o úplne iný tr. čin.“.

Zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona bol sťažovateľ obvinený spolu so S. D., R. J. a M. B.

Uznesením policajného orgánu z 10. novembra 2005 bolo trestné stíhanie prerušené pre   neprítomnosť   obvineného   P.   K.   V   prerušenom   trestnom   stíhaní   policajný   orgán pokračoval 13. mája 2009, t. j. až o necelé štyri roky. Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci nebol dôvod na prerušenie trestného stíhania, keďže skutok, pre ktorý bol sťažovateľ trestne stíhaný, nijako nesúvisel s P. K. a sťažovateľova trestná vec mala byť vylúčená na samostatné   konanie.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k neúmerným prieťahom v konaní, a tým k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudkom   okresného súdu sp.   zn. 1 T 29/2010 zo 6. júla 2010 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2   k   §   250   ods.   1   a   2   Trestného   zákona,   pričom   okresný   súd   upustil   od   uloženia súhrnného trestu, pretože bol toho názoru, že trest uložený mu rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1 T 3/05 z 18. mája 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.   zn. 5   To   22/05   zo   16.   novembra   2005   v trvaní deviatich   rokov   nepodmienečne so zaradením na výkon trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny a ochranný dohľad v trvaní dvoch   rokov je dostatočný. Proti   rozsudku okresného súdu   podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 80/2010 z 29. septembra 2010 zamietol odvolanie sťažovateľa, ako aj ďalších obžalovaných (S. D. a R. J.).

V čase podania sťažnosti sťažovateľovi ešte nebolo doručené namietané uznesenie krajského   súdu.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   uviedol,   že „po   obdržaní   písomného vyhotovenia uznesenia KS v Košiciach moju sťažnosť písomne doplním a pripojím kópie právoplatných rozhodnutí“. Dňa 15. decembra 2010 boli ústavnému súdu doručené kópie rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, avšak ústavnému súdu nebolo až do dňa   predbežného   prerokovania   jeho   sťažnosti   doručené   jej   doplnenie   vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu, t. j. všetky námietky sťažovateľa uvedené v jeho sťažnosti z 22. novembra 2010 (doručenej ústavnému súdu 23. novembra 2010) smerujú v zásade proti namietanému rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ namieta, že namietaným rozsudkom okresného súdu došlo k porušeniu princípu rovnosti v právach garantovaného čl. 12 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu, že okresný súd   vyhodnotil   dôkazy   nesprávne   a   jednostranne   –   v prospech   poškodeného,   a   teda v neprospech obžalovaných. Podľa tvrdenia sťažovateľa jediným dôkazom proti nemu bola výpoveď samotného poškodeného, ktorá mala byť vyvrátená ďalšími dôkazmi.

Sťažovateľ poukazuje na to, že počas celého trestného konania on aj ďalší obvinení tvrdili, že poškodený si u nich objednal vraždu troch osôb – svojho bývalého milenca, súčasného milenca bývalého milenca poškodeného a pracovníčky daňového úradu, za čo im poškodený   dal   90 000 Sk,   pričom   sťažovateľ   spolu   s   ďalšími   obvinenými   odmietli objednávku poškodeného zrealizovať. Napriek oznámeniu sťažovateľa o objednávke troch vrážd poškodeným sa orgány činné v trestnom konaní dosiaľ jeho oznámením nezaoberali, ale naopak, obvinili jeho a ďalších z trestného činu podvodu. O predmetnej objednávke troch vrážd existuje podľa tvrdenia sťažovateľa zvukový záznam, ktorým sa okresný súd nezaoberal. Sťažovateľ tvrdí, že poškodený sa na hlavnom pojednávaní k objednávke troch vrážd priznal. Tým, že orgány prokuratúry predmetnú objednávku troch vrážd nestíhajú, konajú podľa sťažovateľa v rozpore s čl. 149 ústavy.

K porušeniu čl. 16 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že tento má „nadštandardné   vzťahy   s   políciou,   ktorá   mu   poskytla   v priebehu   vyšetrovania   záznam našich telefonických hovorov“. Sťažovateľ tvrdí, že požiadal okresný súd o zabezpečenie prepisu   týchto   odposluchov,   avšak   okresný   súd   jeho   požiadavke   nevyhovel.   Navyše, sťažovateľ   považuje   príkaz   vydaný   Krajským   súdom   v   Prešove   pod   sp.   zn. KSPO-18-1/2004   zo   16.   apríla   2004,   ktorým   bolo   povolené   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačných činností telefónnej stanice patriacej sťažovateľovi, za nezákonný, keďže nebol odôvodnený.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, „že rozhodnutiami OS v SNV a KS v Košiciach došlo k porušeniu:

čl. 12 ods. 1; čl. 16 ods. 1; čl. 17 ods. 2; čl. 19 ods. 1, 2; čl. 46 ods. 1; čl. 47 ods. 3; čl. 48 ods. 2; čl. 50 ods. 2; čl. 149; čl. 22 Ústavy SR; a čl. 6 ods. 1; čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane... čl. 13; čl. 36 Listiny zákl. Práv a slobôd

a aby ÚS SR zrušil rozsudky a uznesenia KS v Košiciach a OS v SNV, kde boli porušené moje práva a slobody podľa ods. 1 čl. 127 Ústavy SR a zrušil tieto rozhodnutie a aby nariadil aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci znovu konal, aby ÚS SR zakázal v pokračovani – porušovaní zákl. práv a slobôd ako aj ľuds. práv vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy kt. SR a aby ak je to možné, prikázal, aby ten, kto porušil tieto práva a slobody podľa ods. 1 čl. 127 Ústavy SR obnovil stav pred porušením.“.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby „ÚS SR zaviazal toho, kto tieto porušenia spôsobil, k úhrade primeraného finančného zadosťučinenia ako aj k náhrade súdnych trov a odmien advokáta, ktorý mi bol ustanovený. Vyšku sumy dodatočne doplním, nakoľko mi ešte nebolo doručené rozhodnutie o výške úhrady advokátovi za jeho zastupovanie.

Výška požadovanej sumy:

- za nerešpektovanie súkromného a rodinného života neodôvodnenými odposluchmi 5.000,-€

- za porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane... 5.000,-€.“.

Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy a podľa čl. 13 a čl. 36 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 29/2010 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010.

1.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 29/2010 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným) súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   To   80/2010   a   jeho uznesením z 29. septembra 2010

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že sťažovateľ dosiaľ nedoplnil svoju sťažnosť o námietky smerujúce proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uzneseniu z 29.   septembra   2010,   a to   napriek   tomu,   že   to   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 23. novembra   2010   avizoval.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   skutočnosti,   že krajský súd potvrdil namietaným uznesením rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 29/2010 zo 6.   júla 2010,   ústavný   súd považoval námietky   uvedené   v   sťažnosti   tak za   námietky smerujúce proti namietanému rozsudku okresného súdu, ako aj za námietky smerujúce proti namietanému uzneseniu krajského súdu a v tomto rozsahu túto časť sťažnosti aj predbežne prerokoval.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   väčšina   námietok   sťažovateľa   smeruje   proti hodnoteniu   dôkazov   v jeho   veci   konajúcich   súdov.   Sťažovateľ   najmä tvrdí,   že jediným dôkazom, na základe ktorého bol uznaný za vinného, bola výpoveď poškodeného, ktorú sťažovateľ považuje za nepravdivú.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „Obhajoba obžalovaných bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou a tvrdením poškodeného J. H., ktorý ozrejmil, že obžalovaný D. a B. sa mu ponúkli, že mu vymôžu dlžnú sumu od svedka Roháča za odmenu 20 percent z dlžnej sumy. Na tomto sa s nimi aj dohodol, pričom na druhý deň prišli za ním obžalovaná B. a obžalovaná J. a žiadali od neho peniaze vo výške 90.000,-Sk, čo odôvodnili tým, že oboch obžalovaných zadržali kukláči, keď vymáhali pre neho peniaze a tieto potrebujú zložiť ako kauciu, aby boli prepustení zo zadržania. Obžalovaná B. mu povedala, že v sobotu mu peniaze vráti. Poškodený ďalej popísal, ako odovzdal za prítomnosti svedka Ing. J. D. peniaze v obálke, ktoré mu vrátené neboli... I   svedok   Ing.   J.   D.   zhodne   ako   poškodený   potvrdil,   že   sa   náhodne   stretol s poškodeným, šiel s ním v aute, po chodníku išli dve ženy, ktorým odovzdali obálku, čo bolo v obálke uviesť nevedel. Svedkovia J. Š. a J. R. zhodne potvrdili, že obžalovaní D. a B. za ním boli, rozprávali sa s ním o tom, či je svedok R. dlžný poškodenému peniaze, nezbili ho, nevyhrážali sa mu a po krátkej chvíli od neho odišli.

Správne postupoval okresný súd, keď na základe takto vykonaného dokazovania, tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnom súhrne a uznal obžalovaných vinných zo spáchania skutkov uvedených vo výrokovej časti rozsudku.

Krajský   súd   sa   stotožňuje   v   plnom   rozsahu   s   dôvodmi   napadnutého   rozsudku okresného   súdu   a   v   podrobnostiach   na   ne   odkazuje.   Je   tiež   toho   názoru,   že   tvrdenia obžalovaných a ich obhajoba postráda logiku a tvrdenie poškodeného Jána H. v spojitosti s výpoveďami svedka Ing. D., J. R., T. B., A. H. a J. Š. je logické a do seba zapadá.“.

Z citovaného   vyplýva,   že   výpoveď   poškodeného   nebola   jediným   dôkazom,   na základe   ktorého   okresný   súd   a následne   tiež   krajský   súd   vo   veci   rozhodli,   čo   vyvracia uvedenú námietku sťažovateľa.

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   tvrdí,   že   poškodený   si   u neho   a ďalších spoluobvinených objednal vraždu troch osôb, pričom pravdivosť tvrdení o tejto objednávke má vyplývať z ním vyhotoveného zvukového záznamu, ktorý má v dispozícii. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na zápisnicu z hlavného pojednávania pred okresným súdom konaného 1. júna 2010, z ktorej vyplýva, že na otázku vo veci konajúceho sudcu týkajúcej sa   ďalších   návrhov   na doplnenie dokazovania reagoval obhajca JUDr. V.   K.   (ďalej len „obhajca“), ktorý uviedol: „Žiadame potom predložiť nahrávku, ktorý urobil obžalovaný B. a   obžalovaný   D.   s   poškodeným   J.   H.   a   máme   urobiť   prepis   a doručiť   ho   spolu   s nahrávkou?“ Na toto vyjadrenie obhajcu vo veci konajúci sudca uviedol: „Môžte urobiť prepis a doručiť ho spolu s nahrávkou.“

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   ani   nikto   z   ďalších spoluobvinených   a   rovnako   ani   ich   obhajcovia   nikdy   do   spisu   nedoložili   predmetnú nahrávku ani jej prepis. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vo veci konajúce súdy na   tento   dôkaz   nemohli   prihliadať,   keďže   ho   v čase   rozhodovania   nemali   k   dispozícii. Navyše   z obsahu   odvolania   sťažovateľa   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu nevyplýva, žeby sťažovateľ na tento dôkaz poukazoval, resp. namietal jeho nevykonanie. Preto   nemožno   vo   vzťahu   k postupu   a namietanému   rozsudku   krajského   súdu v sťažovateľovej   veci   namietať,   že   nezohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní   túto   námietku sťažovateľa.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa týkajúceho sa odposluchov jeho telefonickej linky, ktoré boli vykonané na základe príkazu vydaného Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. KSPO-18-1/2004 zo 16. apríla 2004 a ktoré by mali preukazovať jeho nevinu, ústavný súd zistil,   že   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   18.   mája   2010   sťažovateľ   v   rámci   svojho výsluchu uviedol, že „by som chcel požiadať, že či bude možné vyžiadať tento telefonický prepis, aby sa dokázala moja nevina, že kto tu klame alebo neklame“. Zároveň ale zo zistení ústavného   súdu   vyplýva,   že na   žiadnom   z ďalších   hlavných   pojednávaní   sťažovateľ nenavrhol doplniť dokazovanie v tomto smere, a to napriek výzvam vo veci konajúceho sudcu   stranám   konania,   aby   predložili   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania.   Do trestného spisu predložil sťažovateľ len kópiu písomného záznamu Prezídia Policajného zboru, odboru zvláštnych policajných činností Košice – Východ, z ktorého vyplýva, že telefónna stanica evidovaná na meno sťažovateľa bola odpočúvaná v období od 16. apríla 2004   do   3.   augusta   2004.   Aj   v súvislosti   s týmto   tvrdením   sťažovateľa   ústavný   súd poznamenáva, že sťažovateľ vo svojom odvolaní proti namietanému rozsudku okresného súdu nepoukazoval na tento dôkaz (prepis jeho telefonického hovoru) a nenamietal jeho nezadováženie   či   nevykonanie   okresným   súdom,   a   preto   sťažovateľ   nemôže   účinne namietať, že krajský súd túto skutočnosť nezohľadnil pri svojom rozhodovaní.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   sa   poškodený   na hlavnom pojednávaní k   objednávke troch vrážd priznal. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že toto tvrdenie sťažovateľa obsah zápisníc   o hlavných   pojednávaniach   nepotvrdzuje.   Na   hlavnom   pojednávaní   konanom 18. mája 2010 poškodený uviedol, že „Ja neviem o tom, že by som niekoho na nejakú likvidáciu najímal.“. Obžalovaný S. D. následne uviedol, že „Nás ste najímali pán H. ste im vám   konkrétne   vravím   to,   chceli   ste   im   oči   vybrať   a   jazyk   vyrezať?   Je   to   pravda?“. Poškodený J. H. reagoval: „Veď to si zaslúžia.“ Rovnako z výpovede poškodeného na hlavnom   pojednávaní   nevyplýva,   že   by   mu   polícia   poskytla   záznam   z odposluchu sťažovateľových   telefonických   hovorov.   Poškodený   vypovedal   len   o   tom,   že   sa   od príslušníkov polície dozvedel, že mu bolo volané „z automatu“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľa formulované   v sťažnosti   obsah   predmetného   súdneho   spisu,   predovšetkým   zápisnice o hlavných pojednávaniach (na ktoré sa ako dôkaz sťažovateľ v sťažnosti odvoláva, pozn.), nepotvrdzujú,   pričom   ďalšie   z nich   sťažovateľ   neuviedol   vo   svojom   odvolaní   proti namietanému rozsudku okresného súdu, a preto nemôže účinne namietať, že krajský súd vo svojom rozhodnutí na nich nereagoval, resp. ich nezohľadnil. Za daných okolností nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť namietaným postupom krajského súdu a jeho uznesením z 29. septembra 2010 k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a listiny   ani   práv   podľa   dohovoru.   Navyše   ústavný   súd   po   preskúmaní   spisovej dokumentácie konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne.

Na základe uvedených skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K namietanému   porušeniu   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo   dôjsť   v štádiu   prípravného   konania,   ktoré   bolo   uznesením   policajného   orgánu ČVS: ORP-201/OEK-LE-2005 z 10. novembra 2005 prerušené a následne sa vo veci takmer 4 roky nekonalo, pričom dôvod prerušenia konania (neprítomnosť obvineného P. K.) podľa sťažovateľa nijako nesúvisel s jeho trestnou vecou.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z obsahu súvisiaceho trestného spisu   vyplýva, že   okresnému   súdu   bola obžaloba v predmetnej trestnej veci doručená 9. marca 2010, čím bolo prípravné konanie, v rámci ktorého   malo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľovho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, skončené.   Od tohto   dátumu   začala   plynúť lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   prieťahom v prípravnom konaní. Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 23. novembra 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene.   Ústavný   súd   navyše pripomína,   že   táto   časť   sťažnosti   smeruje   proti   postupu   policajného   orgánu,   ktorý sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   rozhodnutie   (petite)   za   porušovateľa   svojich   ústavou garantovaných práv výslovne neoznačil.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011