znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 53/2000, za účasti Okresného súdu Banská Bystrica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 53/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. A. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 600 € (slovom tisícšesťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Banská   Bystrica j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   P.   trovy   konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 90/2010 z 11. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka na základe uznesenia okresného súdu zo 7.   novembra   2001   pristúpila   spolu   s ďalšími   účastníkmi   ako   žalobkyňa   v 33.   rade do konania   o   uloženie   povinnosti   uzavrieť   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   bytu   proti žalovanej obchodnej spoločnosti JADE, spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), vedeného pod sp. zn.   13 C 53/2000   začatého   17.   marca   2000.   V   priebehu   konania sťažovateľka   spolu s ďalšími žalobcami zmenila požadovaný petit tak, že sa domáhala nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytov.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza   chronologický   prehľad   úkonov   okresného   súdu a účastníkov v danej veci. Z tohto prehľadu okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   13 C 53/00   z   2.   apríla   2003,   pričom   toto   rozhodnutie   bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 33/06 z 28. júna 2006. Následne 29. júna 2006 Okresný súd Bratislava I vyhlásil konkurz na majetok žalovanej. Dňa 7. februára 2007 okresný súd oznámil sťažovateľke, že konanie bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Ostatným úkonom okresného súdu vo   veci   bola podľa   sťažovateľky   výzva   zo 7.   apríla 2009   adresovaná   Okresnému súdu Bratislava I, či konkurzné konanie týkajúce sa žalovanej už bolo skončené.

Sťažovateľka doručila predsedovi okresného súdu 24. júla 2009 sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej okrem iného tvrdila, že podľa jej názoru v danom prípade nie je daný dôvod   na   prerušenie   konania   v   zmysle   § 47   ods. 1   zákona   č. 7/2005   Z. z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), „pretože sa nejedná o spor, ktorý by mal základ v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze... Jedná sa síce o konanie, ktorého účastníkom je úpadca, avšak ide o spor týkajúci sa uplatnenia zákonom priznaného práva sťažovateľov na odkúpenie bytov podľa zák. č. 182/93 Z. z., ktoré úpadca neuznáva! Neexistuje pritom iný spôsob ochrany   práv   sťažovateľov,   ako   je   pokračovať   v   konaní   o   nahradenie   prejavu   vôle úpadcu.“. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 3035/2009 zo 7. augusta 2009 oznámil sťažovateľke, že v konaní boli zistené prieťahy a jej sťažnosť považuje za dôvodnú. Podľa   názoru   predsedu   okresného   súdu   je   predmetné   konanie   prerušené   v   súlade so zákonom o konkurze. V tejto súvislosti tiež uviedol, že „ak ste mali iný právny názor, mohli   ste   tento   produkovať   v rámci   konania.   Súd   by   sa   takýmto   vyjadrením   odlišného právneho názoru zaoberal, čo sa však nestalo. Súd nemal vedomosť o právnych názoroch vyšších   súdov   tak,   ako   ich   uvádzate   v   sťažnosti.   Pre   ochranu   práv   účastníkov   sa   súd následne s týmito rozhodnutiami oboznámi a zaujme k nim právny názor, ktorý v rámci konania oznámi účastníkom konania.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručené   v   článku   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000 prikazuje vo veci konať bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľka   okrem   uvedeného   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom,   aby sa   vo   veci   konalo ústne pojednávanie.   Na základe uvedeného ústavný   súd   v súlade   s § 30   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 4031/2009 z 10. decembra 2009, v ktorom po chronologickom prehľade procesných úkonov okresného súdu   v   predmetnom   konaní s odkazom   na vyjadrenie   zákonného sudcu   konštatoval, že „vo veci sp. zn. 13 C 53/2000 nedošlo k prieťahom v konaní a súd vo veci konal plynule“. Podľa predsedu okresného súdu „Dĺžka konania je zapríčinená väčším počtom účastníkov, množstvom listinných dôkazov predložených v konaní a taktiež to, že účastníci konania niekoľkokrát menili   žalobný   petit.   Odporca je od   29. 06. 2006   v konkurze,   ktorý   nie   je doposiaľ právoplatne skončený. Od tohto dátumu je konanie v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. prerušené, pretože predmet sporu sa týkal majetku podliehajúcemu konkurzu patriaceho   úpadcovi,   o   čom   svedčia   aj   konania   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava, vo veciach o vylúčení vecí z konkurznej podstaty, ktoré taktiež nie sú právoplatne skončené. V žalovanej veci teda od 29. 06. 2006 neplynuli procesné lehoty a až do právoplatného skončenia konkurzného konania nie je možné v tejto veci pokračovať.“.

K   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   z   10. decembra   2009   právna   zástupkyňa sťažovateľky   v   podaní   z   25.   marca   2010   zaujala   stanovisko,   v   ktorom   okrem   iného poukázala na prípis predsedu okresného súdu zo 7. augusta 2009, ktorý vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní doručenú okresnému súdu 24. júla 2009 ako dôvodnú.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 53/2000 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

- žalobkyňa V. B. spolu s manželom a ďalšími žalobcami podala 17. marca 2000 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytov a spoluvlastníckeho podielu na pozemku,

- okresný súd vyzval 21. marca 2000 žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe,

- okresný súd uznesením sp. zn. 13 C 53/00 z 30. júna 2000 vydal na návrh žalobcov predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej previesť vlastnícke právo k bytovému domu, v ktorom sa nachádzajú sporné byty (okresný súd predmetné uznesenie opravil uznesením z 8. augusta 2000), spis bol po odvolaní žalovanej predložený krajskému súdu,

-   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   16 Co 2173/00   z   29.   septembra   2000   zmenil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol,

- okresný súd 11. decembra 2000 nariadil termín pojednávania na 5. február 2001, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu úpravy petitu žalobcami,

- podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2001 žalobcovia zmenili žalobný petit   a   domáhali   sa   nahradenia   prejavu   vôle   žalovaného   (zatiaľ   však   bez   doloženia konkrétneho znenia zmlúv, ktoré sa zaviazali doručiť súdu dodatočne),

- sťažovateľka doručila okresnému súdu 27. apríla 2001 podanie, súčasťou ktorého bolo konkrétne znenie zmluvy, ktorá má byť súčasťou požadovaného rozsudku,

-   okresnému   súdu   bol   30.   mája   2001   doručený   návrh   na   pristúpenie   ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov a na zmenu petitu žaloby,

- okresný súd prípisom z 1. júna 2001 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k zmene žaloby (výzvu zopakoval 9. júla 2001),

- okresný súd 15. októbra 2001 nariadil termín pojednávania na 7. november 2001, na   ktorom   pripustil   pristúpenie   do   konania   sťažovateľky   a   ďalších   žalobcov   (v   3.   až 36. rade) a pojednávanie odročil na neurčito z dôvodu doplnenia dokazovania,

-   žalobcovia   23.   januára   2002   doručili   okresnému   súdu   upresnenie   a   doplnenie žaloby,

- okresný súd pokynom z 19. júna 2002 zisťoval stav konaní vedených žalovanou proti žalobcom o vypratanie sporných nehnuteľností,

- okresný súd 29. júla 2002 nariadil termín pojednávania na 28. október 2002, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nutnosti doplnenia dokazovania,

- žalobcovia podaním doručeným okresnému súdu 28. októbra 2002 upresnili petit žaloby,

-   okresný   súd   10.   februára   2003   nariadil   termín   pojednávania   na   2.   apríl   2003, na ktorom pripustil zmenu žaloby, a po skončení dokazovania vyhlásil rozsudok, ktorým žalobe   vyhovel,   pričom   na   základe   fikcie   doručenia   právnemu   zástupcovi   žalovanej považoval rozsudok za právoplatný od 29. júla 2003,

- žalovaná podala proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 odvolanie   z   5.   augusta   2003,   pričom   právny   zástupca   žalovanej   podaním   doručeným okresnému   súdu   6.   septembra   2003   požiadal   o   odpustenie   zmeškania   odvolacej   lehoty tvrdiac, že v čase doručovania rozsudku okresného súdu bol na dovolenke v Taliansku, a preto   nebolo   možné   aplikovať   fikciu   doručenia   v   zmysle   § 47   ods. 2   poslednej   vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),

- okresný súd uznesením č. k. 13 C 53/00-601 z 24. novembra 2003 zamietol návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty,

- na základe dožiadania krajského súdu (v súvislosti so sťažnosťou žalovanej pre nezákonný postup pri správoplatnení rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003) okresný súd predložil 25. novembra 2003 spis krajskému súdu,

-   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   2.   decembra   2003   spolu   so   svojou odpoveďou   na   sťažnosť   žalovanej,   v   ktorej   je   okrem   iného   uvedené,   že „Vec   bude predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu, proti rozsudku z 2. 4. 2003, ktorý posúdi, či odvolanie bolo podané včas...“ (spis bol opätovne predložený krajskému súdu 16. decembra 2003),

- krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 391/03 z 28. januára 2004 zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2004),

-   okresný   súd   23.   februára   2004   nariadil   termín   výsluchu   právneho   zástupcu žalovanej v súvislosti s okolnosťami doručovania rozsudku na 27. február 2004, ktorý sa po zmene termínu uskutočnil 24. marca 2004,

-   okresný   súd   dožiadaním   z   18.   júna   2004   požiadal   Okresný   súd   Bratislava I o vykonanie výsluchu doručovateľky, ktorý urgoval 3. augusta 2004 a 29. októbra 2004,

-   Okresný   súd   Bratislava I   zaslal   okresnému   súdu   2.   novembra   2004   zápisnice o výsluchu doručovateľky,

- uznesením okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005 bol zamietnutý návrh žalovanej na odpustenie zmeškania lehoty, keďže k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania podľa jeho záverov v skutočnosti nedošlo,

- jedna zo žalobkýň 29. júna 2005 podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 53/00-704 z 27. mája 2005,

- spis bol 1. augusta 2005 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý uznesením sp. zn. 17 Co 251/05 zo 17. augusta 2005 odvolanie žalobkyne odmietol a spis vrátil okresnému súdu 23. augusta 2005,

- na základe odvolania žalovanej proti rozsudku sp. zn. 13 C 53/00 z 2. apríla 2003 bol spis 13. októbra 2005 predložený krajskému súdu, ktorý ho 25. novembra 2005 vrátil ako   predčasne   predložený z dôvodu,   že okresný   súd   nesprávne   vyrubil   súdny   poplatok za odvolanie, krajský súd zároveň okresnému súdu vytkol, že dosiaľ nerozhodol o späťvzatí žaloby žalobcami v 1. a 2. rade, a uložil mu zabezpečiť úmrtný list žalobcu G. B.,

- uznesením č. k. 13 C 53/00-773 z 23. decembra 2006 okresný súd zastavil konanie vo vzťahu k žalobcom v 1. a 2. rade a spis 3. februára 2006 opätovne predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej proti rozsudku okresného súdu,

- žalovaná 14. marca 2006 vzniesla námietku zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, preto krajský súd pojednávanie konané 15. marca 2006 odročil na neurčito a 1. júna 2006   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Nc 16/2006 zo 6. júna 2006 rozhodol, že členovia odvolacieho senátu krajského súdu nie sú vylúčení,

- krajský   súd uznesením   č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil   rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodol o pripustení späťvzatia žaloby žalobkyňou v 7. rade a žalobkyňou v 24. rade a v tejto časti konanie zastavil (spis bol vrátený okresnému súdu 9. augusta 2006),

- uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 15/2006 z 29. júna 2006 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovanej, pričom túto skutočnosť oznámila okresnému súdu aj žalovaná podaním z 12. júla 2006 a žiadala konanie prerušiť,

- okresný súd výzvou z 20. novembra 2006 požiadal správcu konkurznej podstaty žalovanej o vyjadrenie, či podáva návrh na pokračovanie v namietanom konaní v zmysle § 47 ods. 3 zákona o konkurze (negatívna odpoveď bola doručená 29. novembra 2006),

- okresný súd prípisom zo 4. decembra 2006 oznámil účastníkom, že konanie vedené pod sp. zn. 13 C 53/00 je prerušené podľa § 41 ods. 1 zákona o konkurze,

-   žalobcovia   22.   decembra   2006   podali   v   novom   konaní   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby žalovanej a správcovi konkurznej podstaty bolo zakázané nakladať s majetkom žalovanej (vec bola vedená pod sp. zn. 15 C 222/2006 a 2. januára 2007 spojená so skôr začatou vecou vedenou pod sp. zn. 13 C 53/2000),

- okresný súd 30. apríla 2007 vyzval správcu konkurznej podstaty žalovanej, aby oznámil,   či   sporný   bytový   dom   je   vedený   ako   majetok   podliehajúci   konkurzu   a   tvorí konkurznú podstatu úpadcu, ktorý v odpovedi z 3. mája 2007 uviedol, že bytový dom nie je vedený ako majetok podliehajúci konkurzu, ale niektoré byty spolu s podielom na pozemku sú súčasťou konkurznej podstaty úpadcu,

-   okresný   súd   výzvou   zo   7.   apríla   2009   a   následne   13.   júla   2009   adresovanou Okresnému súdu Bratislava I zisťoval, či konkurzné konanie vedené pod sp. zn. 2 K 15/06 je právoplatne skončené,

- podľa oznámenia Okresného súdu Bratislava I z 30. júla 2009 konkurzné konanie stále nie je skončené.

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 53/2000 zistil,   že   s napadnutou   vecou   súvisiace   konkurzné   konanie   nebolo   ani   do   prijatia   tohto nálezu právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 53/2000.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatoval, že konanie, predmetom ktorého je (po úpravách petitu) rozhodovanie o návrhu žalobcov (vrátane sťažovateľky) na nahradenie prejavu   vôle   žalovanej   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   vlastníctva   bytov,   nemožno z právneho   hľadiska   považovať   za   zložité.   Na   základe   analýzy   doterajšieho   priebehu konania a berúc do úvahy najmä vysoký počet žalobcov (37) ústavný súd pripustil, že vec možno   z faktického   hľadiska   považovať   za   zložitejšiu,   a   túto   skutočnosť   zohľadnil   pri hodnotení   doterajšej   dĺžky   konania   a stavu,   v akom   sa   nachádzalo   v čase   prijatia   tohto nálezu.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd konštatoval,   že   nezistil   takú   skutočnosť,   ktorou   by   sťažovateľka   zásadným   spôsobom prispela k spomaleniu napadnutého konania. Na druhej strane ústavný súd vzal do úvahy, že žalobcovia v doterajšom priebehu konania viackrát zmenili žalobný petit, pričom okresný súd   sa   musel   s   týmito   procesnými   úkonmi   vysporiadať,   čo   malo   objektívne   vplyv na doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania.   Ústavný   súd   túto   skutočnosť   zohľadnil   pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Pri hodnotení podľa tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na základe skutočností obsiahnutých v spise konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní nevykazoval dlhšie obdobia nečinnosti, t. j. jeho postup bol v zásade plynulý. Na druhej strane ústavný súd konštatoval, že   doterajší   priebeh   namietaného   konania   sa   vyznačoval   nesústredenou   činnosťou okresného súdu, ktorá mala nezanedbateľný vplyv na jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku. Tento   záver   ústavného   súdu   sa   týka   jednak   nesprávneho   posúdenia   zmeškania   lehoty na podanie odvolania žalovanou proti rozsudku z 2. apríla 2003, nesprávneho postupu pri vyrubení poplatku za odvolanie žalovanej proti rozsudku z 2. apríla 2003 a najmä ďalších dôvodov, pre ktoré krajský súd uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 zrušil rozsudok okresného súdu z 2. apríla 2003. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia totiž okresnému súdu najmä vytkol, že sa v napadnutom rozsudku nezaoberal „otázkou aktívnej legitimácie navrhovateľov“, pričom „pre nedostatok dôvodov v tomto smere je preto rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný“, a tiež to, že „neodôvodnil, prečo pri kúpnej cene za byty a pozemky vychádzal len z kúpnej ceny za bytový dom a nie aj z kúpnej ceny za pozemky sčasti prevádzanej na navrhovateľov. Okresný súd neodôvodnil ani to, prečo do obstarávacej ceny nezhrnul náklady súvisiace s obstaraním majetku, ako žiadal odporca.   V   tomto   smere   je   rozsudok   okresného   súdu   pre   nedostatok   dôvodov nepreskúmateľný...

Účastníci   v   doterajšom   priebehu   konania   predkladali   viacero   návrhov   zmlúv o prevode   vlastníctva   bytov,   pričom   išlo   tak   o   návrhy   navrhovateľov,   ako   aj   o   návrhy v znení navrhovanom odporcom. Vzhľadom na to i vzhľadom na veľký počet účastníkov konania stalo sa neprehľadným,   kto z účastníkov to – ktoré navrhované znenie zmluvy predkladá   a   z   akých   skutočností   pritom   vychádzal.   Keďže   zo   spisového   materiálu predloženého krajskému súdu nebolo zrejmé, ktoré znenie zmlúv tvorí súčasť napadnutého rozsudku, okresný súd v ďalšom konaní aj tento nedostatok odstráni...

Odporca   dôvodne   v   odvolaní   namieta   formuláciu   výroku   napadnutého   rozsudku, pokiaľ okresný súd pri tých účastníkoch, ktorí sú manželmi a vzniklo im právo spoločného nájmu k bytu, nahrádza vyhlásenie vôle odporcu u každého z manželov osobitne bez ohľadu na to, že u nich existuje právo spoločného nájmu bytu. Aj uvedený nedostatok okresný súd v ďalšom konaní odstráni.“.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   postup   okresného   súdu   v   období   po   prerušení   konania   v   zmysle § 47 ods. 1   zákona   o konkurze   na   základe   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava I č. k. 2 K 15/2006-76 z 29. júna 2006 považoval z ústavného hľadiska za akceptovateľný, keďže konanie bolo podľa jeho názoru prerušené v súlade so zákonom, pričom okresný súd v   tejto   súvislosti   vykonal   včas   všetky   potrebné   procesné   úkony   a   sleduje,   či   uvedené konkurzné   konanie   ešte   prebieha.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   prerušenie   konania,   ku   ktorému   došlo   v   súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní, a preto nečinnosť všeobecného súdu z dôvodu   existencie   zákonnej   prekážky   v   konaní   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09 atď.).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 13 C 53/2000 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 411/09   z 22.   januára   2010   (m. m.   I. ÚS 232/05,   IV. ÚS 187/05,   II. ÚS 96/06, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   jej   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky ústavný súd nepovažoval vzhľadom na okolnosti daného prípadu za dostatočnú satisfakciu na to, aby sa dosiahla spravodlivá a účinná ochrana týchto práv, dospel k názoru, že treba vyhovieť aj žiadosti sťažovateľky o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie   vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom na to, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, spočívajúcu v neistote ohľadne vlastníckych práv k bytu, ktorý užíva 16 rokov a do dnešného dňa z dôvodu nekonania súdu jej vlastníctvo nebolo priznané“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným   prieťahom,   faktickú   zložitosť   veci,   ako   aj   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 600 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam daného prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   K.   U.   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2008, ktorá bola 695,41 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu   v   sume 231,80   €,   čo   spolu   s režijným paušálom dvakrát po 6,95   €   (§ 16   ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2010