znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl.   46,   čl.   47   a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Košice I č. k. 26 C 34/2005-153 zo 17. októbra 2006 a jeho uznesením č. k. 26 C 34/2005-155 zo 6. novembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 483/2006-179 z 19. marca 2008 a jeho uznesením č. k. 5 Co 481/2006-186 z 19. marca 2008, uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   182/2008   z 20.   augusta   2008 a prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k.   VI/2   Pz   727/08-9 z 20. januára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. februára 2009 doručené podanie M. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Žaloba proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 46, 47, 48, Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky súdmi Slovenskej republiky, a tiež prokuratúrami“.

Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd preskúmaval jeho podanie ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 C 34/2005-153 zo 17.   októbra   2006   (ďalej   aj   „označený   rozsudok   okresného   súdu“)   a jeho   uznesením č. k. 26 C 34/2005-155 zo 6. novembra 2006 (ďalej aj „označené uznesenie okresného súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 Co 483/2006-179 z 19. marca 2008 (ďalej aj „označený rozsudok krajského súdu“ alebo „namietaný rozsudok krajského súdu“) a jeho uznesením č. k. 5 Co 481/2006-186 z 19.   marca   2008   (ďalej   aj   „označené   uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „namietané uznesenie krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 182/2008 z 20. augusta 2008 (ďalej aj „označené uznesenie najvyššieho   súdu“)   a prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009 (ďalej aj „namietaný prípis“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   (sťažovateľ   ju   doručil   podaním z 23. februára 2009, pozn.) vyplýva, že sťažovateľ doručil 4. mája 2005 okresnému súdu žalobu proti žalovanému V. R., obchodné meno V. R. - R., K. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie sumy 415 000 Sk s príslušenstvom s poukazom na to, že žalovaný je dlžníkom D. K., ktorá bola rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Cb 48/2002-52 z 12. februára 2002 zaviazaná   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   872 682   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd označeným rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný. Označeným uznesením okresného súdu zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal   proti   označenému rozsudku   a označenému   uzneseniu   okresného súdu   odvolania,   o ktorých   rozhodoval   krajský   súd,   pričom   označeným   rozsudkom a označeným uznesením rozhodnutia prvostupňového súdu potvrdil.

Proti   označenému   rozsudku   a označenému   uzneseniu   krajského   súdu   podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd označeným uznesením tak, že ho odmietol. Označené uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené „... v načale októbra 2008“.

Sťažovateľ podal 13. októbra 2008 podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti označenému rozsudku okresného súdu v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu, ako   aj   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   v spojení   s označeným   uznesením krajského   súdu   adresovaný   generálnej   prokuratúre.   Z poverenia   generálnej   prokuratúry podnet vybavila Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) tak, že ho prípisom č. k. Kc 240/08-8 z 2. decembra 2008 odložila.

Následne podal sťažovateľ 16. decembra   2008 generálnej prokuratúre opakovaný podnet,   ktorým   vyslovil   nespokojnosť   s vybavením   svojho   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   v spojení s označeným   rozsudkom   krajského   súdu   krajskou   prokuratúrou.   Generálna   prokuratúra vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľa   namietaným   prípisom,   v ktorom   sa   stotožnila s postupom krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu a konštatovala, že „neboli zistené dôvody na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku“.

Sťažnosť v predloženom znení neobsahuje návrh rozhodnutia (petit).

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46, čl. 47 a čl. 48   ústavy   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   rozsudkom   okresného súdu č. k. 26 C 34/2005-153 zo 17. októbra 2006 a jeho uznesením č. k. 26 C 34/2005-155 zo 6. novembra 2006, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 483/2006-179 z 19. marca 2008 a jeho uznesením č. k. 5 Co 481/2006-186 z 19. marca 2008, uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   4   Cdo   182/2008   z   20.   augusta   2008   a   prípisom   generálnej   prokuratúry č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47 a čl.   48   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 26 C 34/2005-153 zo 17. októbra 2006 a jeho uznesením č. k. 26 C 34/2005-155 zo 6. novembra 2006, rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 483/2006-179 z 19. marca 2008 a jeho uznesením č. k. 5 Co 481/2006-186 z 19. marca 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k   označenému   rozsudku a označenému uzneseniu   okresného   súdu,   ako   aj namietanému rozsudku   a namietanému uzneseniu krajského súdu bola sťažnosť sťažovateľa ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poukázal tiež na to, že vzhľadom na princíp subsidiarity,   na   ktorom   je   založená   právomoc   ústavného   súdu,   bolo   možné   sťažnosť sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   označeným   rozsudkom a označeným   uznesením   okresného   súdu,   odmietnuť   aj   z dôvodu   nedostatku   právomoci ústavného   súdu,   keďže   o odvolaniach   proti   napadnutým   rozhodnutiam   okresného   súdu mohol   sťažovateľ podať odvolania (ktoré   aj podal), o ktorých   bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. V danom prípade totiž právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 182/2008 z 20. augusta 2008

V súvislosti s preskúmavaním tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru vo vzťahu k veciam patriacim do právomoci všeobecných súdov, podľa ktorej nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným   súdom bol,   alebo   nebol náležite   zistený skutkový   stav   a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovuje, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie takých základných práv a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   podľa   kvalifikovanej   medzinárodnej zmluvy, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   182/2008   z 20.   augusta   2008   najvyšší   súd   rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku a označenému uzneseniu krajského súdu tak, že ho odmietol. Podľa zistení ústavného súdu označené uznesenie najvyššieho súdu ešte nenadobudlo právoplatnosť vzhľadom na to, že sa ho nepodarilo doručiť žalovanému.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní tvrdil najmä to, že mu „postupom   oboch   súdov   nižšieho   stupňa   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom nesprávnym právnym posúdením veci“.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil)   ako   aj   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   vykazuje   znaky   jedného   z   tých uznesení, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako uznesenia, na ktoré sa nevzťahuje § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. a z § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., pričom nezistil existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., na ktoré poukazoval dovolateľ. Žalobca v zásade tvrdí, že v danej veci mu postupom oboch súdov   nižšieho   stupňa   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   nesprávnym   právnym posúdením veci.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie postup súdu, ktorým odňal účastníkovi možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do   spisu   a   robiť   si   z   neho   výpisy   (§   44   O.   s.   p.),   právo   byť   predvolaný   na   súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. Zo spisu nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je prípustným dovolacím   dôvodom   (ktorý   možno   uplatniť   vtedy,   ak   je   dovolanie   prípustné),   samo nesprávne   právne   posúdenie   veci   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Dovolanie   je v týchto   ustanoveniach   upravené   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno podať   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť   vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže v danom prípade nie je dovolanie podľa § 238 O. s. p. a § 239 O. s. p. prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a neboli zistené ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolania žalobcu sú neprípustné, preto ich odmietol (§ 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“

Z citovanej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   primeraným spôsobom odôvodnil, pričom jeho právne závery nemožno v žiadnom prípade označiť za arbitrárne,   a preto   ich   ústavný   súd   považuje   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné. V posudzovanom prípade preto podľa názoru ústavného súdu uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   4   Cdo   182/2008   z 20.   augusta   2008   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 727/08-9 z 20. januára 2009

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie, ako aj dokumentácie, ktorú si ústavný súd vyžiadal   od   generálnej   prokuratúry,   vyplýva,   že   sťažovateľ   16.   decembra   2008   podal opakovaný podnet, ktorým vyslovil nespokojnosť s vybavením svojho podnetu na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu krajskou prokuratúrou.

Generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľa   namietaným prípisom, v ktorom po analýze dotknutej právnej úpravy [§ 243e a § 243f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] konštatovala, že „Po oboznámení sa s obsahom Vášho pôvodného ako   aj   opakovaného   podnetu   ako aj spisu   Okresného   súdu Košice I sp.   zn. 26C 34/2005   neboli   zistené   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku“.

V ďalšej   časti   namietaného prípisu   generálna prokuratúra   vychádzajúc zo   svojich zistení z dotknutého spisu okresného súdu vo vzťahu k záverom súdov konajúcich vo veci, že žalovaný nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaný, okrem iného uvádza:

„... Z listinných dôkazov je zrejmé, že pôžička bola poskytnutá právnickej osobe R. s. r. o. K. (teda tento subjekt je aj pasívne legitimovaný) a nie fyzickej osobe V. R., tak ako ste označili žalovaného v žalobe. Z tohto dôvodu ani nemohol vo veci rozhodujúci súd Vašej žalobe vyhovieť. Dlžníkom povinnej sa stala uvedená obchodná spoločnosť a nie fyzická osoba V. R. tak, ako ste uviedli vo Vašej žalobe.

V konaní   ste   opakovane   tvrdili,   že   žalovaného   žalujete   ako   fyzickú   osobu   a nie spoločnosť R. s. r. o. K....

S poukazom na tieto skutočnosti, nakoľko vo veci nie je prípustný postup podľa § 243e OSP, považujem týmto Váš opakovaný podnet na Generálnej prokuratúre SR za vybavený.“

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 OSP mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, aka) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Vychádzajúc z § 34 ods. 1 v spojení s § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre podaním opakovaného   protestu   vzniklo   sťažovateľovi   právo,   aby   sa   ním   generálna   prokuratúra zaoberala,   t.   j.   prešetrila   postup   krajskej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu z 13. októbra   2008   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozsudku okresného   súdu   v spojení   s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu,   ako   aj   proti označenému uzneseniu okresného súdu v spojení s namietaným uznesením krajského súdu. Z citovaných   častí   namietaného   prípisu   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   opakovaný podnet   sťažovateľa   riadne   prešetrila   a prijala   k nemu   závery,   ktoré   sú   primeraným spôsobom zdôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným zdôrazňuje, že zo žiadneho ustanovenia zákona o prokuratúre ani iného právneho predpisu nemožno vyvodiť právo sťažovateľa na to, aby orgány prokuratúry vyhoveli jeho protestu alebo opakovanému protestu. Navyše ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   upravujúcich   podanie   mimoriadneho   dovolania   jednoznačne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. Z toho tiež vyplýva, že nejde o základné práva sťažovateľa, ktoré   by   bolo   možné   zahrnúť   do   ustanovenia   ústavy   a dohovoru,   ktorých   porušenie sťažovateľ   postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní jeho   opakovaného   podnetu namieta.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   (resp. opakovaného podnetu) fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04, II. ÚS 144/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prípisom   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/2   Pz   727/08-9   z 20.   januára   2009,   v   ktorom generálna   prokuratúra   vyjadrila   svoje   závery   k prešetreniu   opakovaného   podnetu sťažovateľa, nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy a označeného práva podľa dohovoru, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009