znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 30. januára 2008, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 9. mája 2003 okresnému súdu   žalobu   proti   Slovenskej   republike   v zastúpení   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej republiky (ďalej len „odporca v 1. rade“), Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej   len   „odporkyňa   v 2.   rade“)   a Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky (ďalej len „odporca v 3. rade“) a konanie je vedené pod sp. zn. 18 C 96/2003. Ďalší priebeh konania opisuje sťažovateľ takto:

„Zákonná   sudkyňa JUDr.   Z.   nadviazala   na   nečinnosť   predchádzajúcich orgánov a stala sa tiež nečinnou. Vďaka jej neochote konať je konanie v zbytočných prieťahoch, konanie je už 5-ty rok na tej istej úrovni.

Zákonná   sudkyňa   mala   doručený   rozsudok   ESĽP   č.   57678/00   a bola   požiadaná o jeho rešpektovanie dňa 01. 11. 2006....

Zákonná sudkyňa bola požiadaná o ustanovenie advokáta a sťažovateľ jej navrhol advokáta JUDr. C., ktorého mal už ustanoveného v konaní 25C/70/2004 na tom istom súde a obe konania sa dotýkajú toho istého merita. Sudkyňa sa však nezaoberá vážne so žiadnou požiadavkou sťažovateľa....

Zákonná sudkyňa prerušila v minulosti konanie 18C/96/03 pre iné konanie PS 12/04 na OS BA II. Toto konanie bolo právoplatne ukončené 15. 05. 2007, rozsudok sudkyni bol doručený dňa 15. 05. 2007, ale OS TT aj tak nekoná....

I.B.   Sťažovateľ   žiada   Ústavný   súd,   aby   k spisu   priradil   aj   spis   z konania II. ÚS 274/06-21 aj spis Rvp 15/07-10. Sťažovateľ nemá peniaze na nové kópie.... Sťažovateľ uplatňuje použitie čl. 46 ods. 3 - o povinnosti nahradiť škodu chybným rozhodovaním a chybným úradným postupom orgánov moci, ktoré marili vymáhanie škody od skutočného škodcu JUDr. F. G. a spol. v konaní OÚJP-194/10-TT-1999 a v konaniach 11C/251/99,   neskôr   11C/251/01   a napokon   25C/70/2004,   keď   za   dobu 8-rokov a 6-mesiacov kriminálnici neboli odsúdení za jednoduchý trestný čin a jednoduché súdne konanie je marené samotným OS Trnava od roku 1999 naďalej.“

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom rozhodne nasledovne:

„II. A. Okresný súd v Trnave porušuje základné práva MUDr. D. B. podľa čl. 46, čl. 47   ods.   2, čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6,   čl.   13   a čl.   14 medzinárodného dohovoru.

II. B. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje Okresnému súdu v Trnave vo veci 18C/96/2003 bezodkladne konať.

II. C. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky MUDr. D. B. sumu - istinu 1,394.345.- Sk plus úroky z omeškania vo výške 0.5 % za každý deň omeškania od 15. 02. 1999 do zaplatenia;...

II. D. Trovy konania zaplatí Okresný súd v Trnave, do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II. E. Okresný súd v Trnave je povinný vytýčiť termín pojednávania do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu a rozhodnúť vo veci do 30 dní od pojednávania. Inak môže MUDr. D. B. žiadať od Okresného súdu v Trnave satisfakciu 1,000.000.- bez ďalšieho súdneho konania. Satisfakcia musí zaplatená do 15 dní od doručenia žiadosti o zaplatenie satisfakcie. Inak môže sťažovateľ žiadať aj úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní o   jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl.... 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)   obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 163/07).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   podľa   jeho   názoru   mu   okresný   súd v označenom konaní odoprel súdnu ochranu tým, že v jeho veci bezdôvodne nekoná.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup   k súdu,   a   tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   vo   veci   konať,   pričom   k   jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 zistil, že sťažovateľ podal   9. mája 2003 Okresnému   súdu   Bratislava I   žalobu o „poskytnutie primeraného   zadosťučinenia   -   satisfakcie   a   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   za diskriminačné správanie štátu Slovenská republika“ proti Slovenskej republike v zastúpení odporcami v 1. až 3. rade.

Daná   vec   bola   9.   októbra   2003   postúpená   okresnému   súdu   z dôvodu   miestnej príslušnosti a je vedená pod spisovou značkou 18 C 96/2003. Okresný súd po vykonaní príslušných   procesných   úkonov   na pojednávaní 12.   septembra   2005   predmetné   konanie uznesením č. k. 18 C 96/2003-482 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/2004. Sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 11 Co 401/2005-504 z 28. apríla 2006 rozhodol tak, že potvrdil napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Okresný   súd   po   odpadnutí   prekážky   konania   (právoplatné   skončenie   konania vedeného Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/2004 - 2. júla 2007) následne rozhodoval   o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v uvedenom   konaní a vykonal ďalšie procesné úkony súvisiace s prípravou a uskutočnením ďalších pojednávaní nariadených v danej veci.

Ústavný súd zistil, že okresný súd v predmetnej veci neodmietol konať, ale naopak, postupoval   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“ ), čím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 18 C 96/2003, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateľa podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný, a z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne   neopodstatnenú,   a   to   pre   neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi   namietanými skutočnosťami   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietal   (napr. I. ÚS 44/03,   IV.   ÚS   172/05).   Z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4 ústavy.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   mu   neustanovil   advokáta v označenom konaní napriek jeho žiadostiam z 10. apríla 2006, 24. apríla 2007 a 15. mája 2007.

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 96/2003 zistil, že okresný súd sa bezodkladne po odpadnutí prekážky postupu v konaní podľa § 111 OSP zaoberal žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre dané konanie. Okresný súd prípisom z 21. mája 2007 vyzval sťažovateľa, aby v príslušnej lehote vyplnil   a   doručil   tlačivo   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   spolu s potvrdením o výške príjmu. Okresnému súdu bolo 18. júna 2007 doručené oznámenie sťažovateľa o tom, že „Zo zákona som oslobodený od poplatkov. Kde to sme, aby amatér neustále učil sudcov ako majú konať?... Vašu výzvu považujem za čisto šikanózny výkon súdnictva“.

S prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   danej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o žiadostiach   sťažovateľa   o ustanovenie právneho   zástupcu   pre   dané   konanie   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Podľa zistení ústavného súdu totiž okresný súd v čase prerušenia konania vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 vykonával úkony smerujúce k zisťovaniu relevantných okolností na pokračovanie v konaní a ihneď po právoplatnom skončení   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   Ps   12/2004   vyzval sťažovateľa   na   preukázanie majetkových a finančných pomerov. Zo zistení ústavného súdu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ odmietol poskytnúť primeranú súčinnosť (vyjadrenie z 11. júna 2007), pričom táto okolnosť nemôže byť pripísaná na ťarchu okresného súdu.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   judikatúry   konštantne   zdôrazňuje,   že   k porušeniu základného práva sťažovateľa by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd nerozhodol vôbec   o ustanovení   právneho   zástupcu,   čo   sa   v tomto   prípade   nestalo.   Na   základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   sa   ústavný   súd   oboznámil s obsahom   spisu   vedeného   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   II. ÚS 274/06   a   zistil,   že predmetom konania o sťažnosti sťažovateľa vedeného pod uvedenou spisovou značkou bolo rozhodovanie o namietanom porušení jeho základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003.

V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II. ÚS 274/06   ústavný   súd   uznesením z 13. septembra 2006 sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Zo zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   uvedené   konanie   bolo   právoplatne   skončené 24. októbra 2006.

S poukázaním na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde odmietol ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v období   do   24. októbra   2006   ako neprípustnú   z dôvodu   predchádzajúceho   rozhodnutia   ústavného   súdu   v tejto   veci   - uznesenie č. k. II. ÚS 274/06-21 z 13. septembra 2006 [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podanie   sťažovateľa   doručené   ústavnému   súdu   3.   januára   2007,   ktorému   bola pridelená spisová značka Rvp 15/07, bolo odložené podľa § 23a zákona o ústavnom súde pod č. k. Rvp 15/07-10 z 13. apríla 2007. V predmetnom rozhodnutí ústavného súdu je uvedené:

„Z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 18 C 96/2003 sme zistili, že tento súd uznesením zo dňa 12. septembra 2005 prerušil konanie vo veci do právoplatného ukončenia o Vašej spôsobilosti na právne úkony vedenom Okresným súdom Bratislava II. Toto rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Trnave v konaní pod sp. zn. 11 Co 401/2005 28. apríla 2006. Z uvedeného   je   vidieť,   že   išlo   o vydanie   právoplatného   rozhodnutia,   na   základe ktorého ďalší postup okresného súdu závisí od rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II. To súčasne znamená, že postup okresného súdu nebol svojvoľný, bol v súlade so zákonom.“Ústavný   súd   v rámci   preskúmania   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   18   C   96/2003 v období po 24.   októbri 2006 zistil, že okresný súd po prerušení predmetného konania uznesením č. k. 18 C 96/2003-482 z 12. septembra 2006 pravidelne zisťoval stav konania Okresného súdu Bratislava II vedeného pod sp. zn. Ps 12/2004 (pokyny na vypravenie prípisov zo 7. novembra 2006, 5. februára 2007, 20. apríla 2007, 21. mája 2007 a 27. júla 2007).

Okresný súd vydal 21. mája 2007 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi, aby v určenej   lehote   preukázal   svoje   finančné   a majetkové   pomery   za   účelom   rozhodnutia o jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní.   Následne   okresný   súd   15. augusta 2007 nariadil termín pojednávania na 12. november 2007. Predmetný spis sa na základe vyžiadania nachádzal na krajskom súde od 13. septembra 2007 do 19. októbra 2007.

Okresnému súdu boli 2. októbra 2007 a 5. novembra 2007 doručené ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní od odporcov v 1. a 3. rade. Na pojednávaní 12. novembra 2007 sťažovateľ oznámil, že „... ja hodlám petit žaloby ešte definitívne upraviť“. Pojednávanie bolo uznesením odročené na 4. február 2008. Okresný súd vydal 20. novembra 2007 pokyn na predloženie spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi za účelom rozhodnutia o upravenom petite žaloby sťažovateľa.

Dňa 4. decembra 2007 vydal okresný súd pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi, aby v určenej lehote upresnil petit žaloby. Vyjadrenie sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 16. decembra 2007. Následne vydal okresný súd pokyn na doručenie upresneného petitu žaloby odporcom v 1. až 3. rade. Dňa 17. januára 2008 vydal okresný súd pokyn na doručenie urgencie sťažovateľovi, aby predložil vyplnené tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových   pomeroch.   Termín   pojednávania   nariadeného   na   4.   február   2008   bol okresným súdom zrušený z dôvodu predloženia spisu ústavnému súdu.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   obdobie,   ktoré   uplynulo   od   nadobudnutia právoplatnosti uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 274/06-21 z 13. septembra 2006, ako aj predmet konania a počet   úkonov okresného súdu   v danej veci neposúdil   jeho postup v hodnotenom   období   ako porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sú na konanie okresného súdu   vedené   pod   sp.   zn.   18   C   96/2003,   v   ktorom   sa   rozhoduje   vo   veci   sťažovateľa v občianskoprávnom   konaní,   a   nie   ako   osoby   obvinenej   podľa   ustanovení Trestného poriadku,   zjavne   neaplikovateľné,   a z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a   to   pre neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi uvádzanými   skutočnosťami   a   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal   (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   ústavný   súd   uvádza, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 163/07).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 172/05). Skutočnosť, že postup okresného súdu v označenom konaní nezodpovedá názorom sťažovateľa   na   priebeh   konania,   nie   je   v danom   prípade   relevantná,   pretože   účinnosť prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí   na istote,   že   bude   rozhodnuté v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1991, Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto   namietané   konanie   okresného   súdu vedené pod sp. zn. 18 C 96/2003 nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s   porušením   práva   sťažovateľa   mať účinné právne   prostriedky   nápravy   pred   národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 18 C 96/2003 a v postupe zákonnej sudkyne namieta aj porušenie čl. 14 dohovoru. Neuviedol však žiadne konkrétne skutočnosti ani to, akým konkrétnym postupom okresného súdu malo k porušeniu uvedeného ustanovenia dohovoru dôjsť.

Ústavný súd pri preskúmaní spisu vedeného pod sp. zn. 18 C 96/2003 nezistil pri postupe okresného súdu žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť záver o porušení čl.   14   dohovoru.   Okresný   súd   postupoval   v namietanom   konaní   podľa   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   uplatnením   ktorých   nedošlo   k diskriminácii sťažovateľa ako účastníka konania. Okresný súd (ako štátny orgán zastupujúci Slovenskú republiku v oblasti výkonu súdnej moci) uplatneným procesným postupom v namietanom konaní   nevykonával   činnosť,   ktorou   by   bolo   možné   porušiť   práva   sťažovateľa   podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008