znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/07-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Z. Š., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 15/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   15/93 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   15/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Z.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk   (slovom jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   Š.   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 238 Sk (slovom desaťtisícdvestotridsaťosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 90/07-12 z 3. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť Z.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. M. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 15/93. Predmetná sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu prostredníctvom právneho zástupcu sťažovateľky podaniami doručenými ústavnému súdu 25. októbra 2006, 3. novembra 2006 a 9. novembra 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 3. septembra 1993 okresnému   súdu   návrh   na   určenie   otcovstva   k jej   maloletému   synovi   M.   Š.   (ďalej   len „maloletý“),   ktorý   bol   zaevidovaný   pod   sp.   zn.   8   C   15/93.   Do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebolo toto konanie právoplatne skončené napriek tomu, že jeho predmet (učenie   otcovstva   maloletého)   si   svojou   povahou   vyžaduje   rýchlosť   konania   tomu zodpovedajúcu.

Podľa sťažovateľky bol okresný súd v období od 3. septembra 1993 do 24. júna 1994,   t.   j.   približne   prvých   deväť   mesiacov   predmetného   konania,   aktívny.   V období nasledujúcom po 24. júni 1994 až do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu (teda viac ako 12 rokov) však podľa nej v predmetnej veci nevykonal žiaden „podstatnejší úkon“.

Sťažovateľka sa na prieťahy sťažovala niekoľkokrát v priebehu konania okresnému súdu, naposledy sťažnosťou doručenou predsedovi okresného súdu 23. októbra 2006.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby ústavný súd nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo   porušené,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   600   000   Sk   a zaviazal   okresný   súd   nahradiť   jej   trovy   konania v sume 10 238 Sk.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľky podaním sp. zn. Spr. 2054/06 z 21. mája 2007 vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako   aj „obsahom   predmetného   spisu   navrhujem,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľom nimi žiadané finančné odškodnenie.

V prejednávanej   veci   aj   keď   nejde   o právne   zložitú   vec,   ide   o konanie s medzinárodným prvkom, odporcom v konaní o určenie otcovstva je občan Talianska, ktorý bol   vo   veci   vypočutý   dožiadaným   súdom,   otcovstvo   popiera,   súhlasil   s nariadením znaleckého   dokazovania.   Vo   veci   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie,   dožiadaný   súd v mieste bydliska odporcu odmietol vykonať dokazovanie s poukazom na talianske národné právo.   Dĺžka   konania   je   ovplyvnená   skutočnosťou,   že   komunikácia   sa   realizuje   cestou dožiadaných orgánov v zahraničí, ako to vyplýva z pripojenej chronológie úkonov“.Predsedníčka okresného súdu k svojmu vyjadreniu pripojila aj stručný chronologický prehľad procesných úkonov v predmetnej veci, v ktorom uviedla:„03. 09. 1993 - návrh na určenie otcovstva podaný Z. Š., matkou mal. dieťaťa č. l. 1 17. 09. 1993 - pokyn sudcu - výzva na zaplatenie súdneho poplatku + ustanovenie kolízneho opatrovníka - č. l. 5 23. 09. 1993 - podanie matky maloletého Z. Š. - č. l. 7 01. 10. 1993 - pokyn sudcu -vyžiadanie spisu z OS v Topoľčanoch - č. l. 9 08. 12. 1993 - matka mal. dieťaťa – M. Š. zaplatila súdny poplatok - č. l. 11 21. 12. 1993 - vytýčenie termínu pojednávania na deň 11. 2. 1994 - č. l. 12 11. 02. 1994 - zápisnica o pojednávaní - č. l. 13 18. 03 1994 - zápisnica o pojednávaní - č. l. 16 25. 04. 1994 - podanie kolízneho opatrovníka - č. l. 17 02. 05. 1994 - zápisnica o pojednávaní - č. l. 18 20. 05. 1994 - podanie kolízneho opatrovníka - č. l. 19 10. 06. 1994 - zápisnica o pojednávaní - č. l. 22 24. 06. 1994 - zápisnica o pojednávaní - č. l. 26 06. 10. 1994 - úprava sudcu - žiadosť o vykonanie dôkazu v cudzine - č. l. 29 09. 11. 1994 - uznesenie o nariadení prekladu listín - č. l. 34 05. 12. 1994 - záznam z učtárne o zložení preddavku na znalca - č. l. 35 12. 12. 1994 - pokyn sudcu - spis na lehotu - č. l. 36 15. 03 1995 - pokyn sudcu - urgencia tlmočníka - č. l. 37 04. 05. 1995 - zaslanie prekladu listín č. l. 38 11. 05. 1995 - uznesenie o tlmočnom - č. l. 39 03. 07. 1995 - pokyn sudcu - č. l. 41 28. 06. 1995 - žiadosť kolízneho opatrovníka o stave konania - č. 42 21. 07. 1995 - žiadosť o vykonanie dôkazu v cudzine 14. 08. 1995 - žiadosť o doručenie súdnej písomnosti - č. l. 44 19. 09. 1995 - prípis súdu adresovaný MS SR - č. l. 45 15. 11. 1995 - podanie MS SR adresované súdu - č. l. 47 27. 12. 1995 - žiadosť kolízneho opatrovníka o stave konania - č. l. 49 11 01. 1996 - pokyn sudcu - č. l. 48

23. 01. 1996 - realizácia prípisu z č. l. 45 21. 02. 1996 - pokyn sudcu - č. l. 51 10. 04. 1996 - žiadosť kolízneho opatrovníka o stave konania - č. l. 53 20. 06. 1996 - vrátenie žiadosti o doručenie súdnej písomnosti - č. l. 52 14. 08. 1996 - pokyn sudcu - č. l. 54 26. 09. 1996 - informácia MS SR- č. l. 55 08. 10. 1996 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 1 mesiac - č. l. 55 19. 11. 1996 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 2 mesiace - č. l. 55 05. 02. 1997 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 55 12. 02. 1997 - žiadosť MS SR o poskytnutie informácie - č. l. 56 04. 03. 1997 - prípis adresovaný MS SR - 56 16. 04. 1997 - pokyn sudcu - spis na lehotu 1 mesiac - č. l. 57 25. 05. 1997 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 57 02. 09. 1997 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 57 05. 03. 1998 - oznámenie MS SR - č. l. 58 23. 09. 1998 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 58 02. 10. 1998 - žiadosť kolízneho opatrovníka o stave konania - č. l. 59 14. 01. 1999 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 60 07. 05. 1999 - prípis adresovaný MS SR - č. l. 62 27. 05. 1999 - oznámenie MS SR - č. l. 63 31. 05. 1999 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 11. 1999 - č. l. 63 06. 12. 1999 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 2 mesiace - č. l. 63 04. 02. 2000 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 2 mesiace - č. l. 64 05. 04. 2000 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 64 07. 07. 2000 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 2 mesiace - č. l. 65 11. 12. 2000 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 66 29. 01. 2001 - oznámenie MS SR - č. l. 67 02. 02. 2001 - prípis adresovaný MS SR - č. l. 68 04. 05. 2001 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 70 03. 09. 2001 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 71 27. 09. 2001 - MS SR zaslalo súdu list na vedomie adresovaný Veľvyslanectvu SR v Ríme - č. l. 72 06. 11. 2001 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 72 15. 03. 2002 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 73 11. 04. 2002 - list MS SR adresovaný súdu na vedomie - č. l. 74 08. 08. 2002 - pokyn sudcu -spis na lehotu mesiacov - č. l. 74 21. 03. 2003 - list MS SR adresovaný súdu na vedomie - č. l. 75 31. 03. 2003 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 76 13. 08. 2003 - pokyn sudcu - spis na lehotu - 3 mesiace - č. l. 76 27. 10. 2003 - odporúčanie MS SR adresované súdu a to vypracovať nové dožiadanie - č. l. 77 15. 03. 2004 - pokyn sudcu - č l. 79 24. 03. 2004 - pokyn sudcu - č. l. 79 23. 03. 2004 - uznesenie o nariadení prekladu dožiadania - č. l. 80 26. 05. 2004 - list MS SR - č. l. 82 06. 09. 2004 - vyúčtovanie odmeny za preklad dožiadania - čl. 84 07. 09. 2004 - uznesenie o odmene za preklad - č. l. 85 25. 10. 2004 - pokyn sudcu - č. l. 74 30. 11. 2004 - list MS SR - č. l. 75 02. 12. 2004 -odpoveď súdu adresovaná MS SR - č. l. 75 21. 12. 2004 - list adresovaný Veľvyslanectvu SR - Rím - č. l. 82 22. 02. 2005 - uznesenie o nariadení prekladu listín - č. l. 84 25. 04. 2005 - vyúčtovanie odmeny za preklad listín - č. l. 88 29. 04. 2005 - uznesenie o priznaní odmeny za preklad - č. l. 89 25. 05. 2005 - pokyn tajomníčky - č. l. 91 27. 05. 2005 - uznesenie o ustanovení znalca + prípis adresovaný znalkyni - č. l. 92 15. 06. 2005 - oznámenie znalkyne - č. l. 94 25. 07. 2005 - odpoveď znalkyne + žiadosť o preddavok - č. l. 98 02. 08. 2005- pokyn sudcu - č. l. 100 02. 08. 2005 - uznesenie o nariadení prekladu dožiadania - č. l. 101 31. 08. 2005 - vyúčtovanie odmeny za preklad - č. l. 103 07. 09. 2005 - uznesenie o priznaní odmeny za preklad - č. l. 104 02. 11. 2005 - pokyn sudcu - doručenie dožiadania - č. l. 111

09. 12. 2005 - oznámenie MS SR - č. l. 112 27. 12. 2005 - odpoveď súdu v Modene - č. l. 114 03. 01. 2006 - uznesenie o nariadení prekladu listín súdu v Modene - č. l. 120 12. 04. 2006 - vyúčtovanie odmeny za preklad listín - č. l. 121 19. 04. 2006 - uznesenie o priznaní odmeny za preklad - č. l. 123 19. 06. 2006 - uznesenie o nariadení prekladu listín - dožiadanie - č. l. 125 24. 07. 2006 - vyúčtovanie odmeny za preklad listín - č. l. 126 28. 07. 2006 - uznesenie o priznaní odmeny za preklad - č. l. 127 17. 10. 2006 - pokyn sudcu - doručenie dožiadania - č. l. 133 12. 02. 2007 - pokyn sudcu, aby vyšší súdny úradník ustanovil prekladateľa - č. l. 135 14. 02. 2007 - uznesenie o nariadení prekladu listín -prípis z Talianska - č. l. 136.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyjadril   podaním zo 6. mája 2007, v ktorom uviedol: «... Z vyjadrenia okresného súdu nevyplývajú žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že sťažovateľkou označené základné práva okresným súdom porušené neboli. Naopak z vyjadrenia okresného súdu celkom jednoznačne vyplýva, že (i) predmetné súdne konanie sa začalo 3. septembra 1993 (teda pred takmer štrnástimi rokmi), (ii) predmetné súdne konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené, (iii) v predmetnom súdnom konaní nebolo za celých štrnásť rokov ani raz meritórne rozhodnuté na súde prvého stupňa, (iv) vec sa týka návrhu na určenie otcovstva.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti považuje sťažovateľka záver okresného súdu, v ktorom tento konštatoval, že „... právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo...“ za mimoriadne cynický.»

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   jeho predsedníčky   z 21.   mája   2007,   a   preto   ústavný   súd   poukazuje   vo   vzťahu   k procesným úkonom všeobecných súdov len na úkony, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A.   V rámci   prvého   kritéria   predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným súdom   je   žaloba   o určenie   otcovstva   a o úpravu   práv   a povinností   rodičov   k dieťaťu. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci. Keďže za otca dieťaťa bol označený taliansky štátny občan, právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci je v porovnaní s prípadmi určovania   otcovstva   muža,   ktorý   trvale   žije   na   území   Slovenskej   republiky,   o niečo komplikovanejšia. Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov pri jeho aplikácii na okolnosti daného prípadu jednoznačne odkazuje na použitie slovenského právneho poriadku ako vo veci určovania otcovstva, tak aj vo veci úpravy práv a povinností rodičov k deťom. Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní (účastník konania, ktorý je občanom iného štátu) môže mať však za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho   štátu,   preklady   listín   do   cudzieho   jazyka   a nariaďovanie   pojednávaní s dostatočným predstihom. Ústavný súd na túto skutočnosť, ktorá ovplyvnila preukazovanie skutkového stavu veci, prihliadol pri svojom rozhodovaní.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   okolností   tohto   prípadu   a predovšetkým   posudzovaní dĺžky   konania   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu   (napr. H. v. United   Kingdom   z 8.   júla   1987)   prihliadol   aj   na   povahu sporu   dotýkajúceho   sa ochrany   záujmov   maloletého   dieťaťa   a jeho   neistého   osobného   statusu,   ktoré   si vo všeobecnosti   vyžadujú postup   súdu   s osobitnou   starostlivosťou   (m.   m.   II.   ÚS   33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto sporu preto podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle a podľa názoru ústavného súdu sa mala prejaviť aj v starostlivejšom a dôraznejšom prístupe okresného súdu.

B.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľky   ako   druhého   kritéria   na   posudzovanie možných   dôvodov   zbytočných   prieťahov   v konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadne   také skutočnosti, ktoré by mohli byť pri jeho rozhodovaní zohľadnené na ťarchu sťažovateľky a v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

C. Ďalším   kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že vec   v namietanom   konaní   o určenie   otcovstva   je   skutkovo   zložitejšia   s prihliadnutím k cudziemu,   resp.   medzinárodnému   prvku   tohto   konania.   To   viedlo   k tomu,   že   činnosť okresného súdu sa po podaní návrhu na začatie konania a uskutočnení troch pojednávaní zúžila na úkony, prostredníctvom ktorých realizoval svoje dožiadania cestou ústredného orgánu domovského štátu odporcu, a na zasielanie odpovedí Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   o stave   vybavenia   jeho dožiadania.

Zo spisového materiálu v tejto veci ústavný súd zistil, že pojednávanie uskutočnené 24.   júna   1994   bolo   odročené   za   účelom   výsluchu   odporcu.   Prvé   úkony   smerujúce k realizácii tohto výsluchu však okresný súd vykonal až 6. októbra 1994 (pokyn zákonného sudcu na vyplnenie tlačív) a preklad potrebných listín bol nariadený okresným súdom až 9. novembra   1994.   K samotnému   doručeniu   žiadosti   o vykonanie   dôkazu   adresovanej ministerstvu   spravodlivosti   napokon   okresný   súd   pristúpil   až   po   viac   ako   pätnástich mesiacoch   (žiadosť   bola   ministerstvu   spravodlivosti   doručená   2.   novembra   1995). Ministerstvo   spravodlivosti   následne   poučilo   okresný   súd   listom   doručeným   mu 15. novembra 1995, že doručovanie písomnosti má okresný súd v zmysle platnej právnej úpravy realizovať priamo. K ďalšej realizácii nového doručenia uvedenej žiadosti okresný súd pristúpil až 12. januára 1996.

Okresný súd po 12. januári 1996 zostal v uvedenom konaní absolútne nečinný a aj ministerstvu spravodlivosti odpovedal až na jeho druhú výzvu týkajúcu sa stavu vybavenia uvedenej   žiadosti   (odpoveď   okresného   súdu   zo   4.   marca   1997).   K zaslaniu   výzvy ministerstvu   spravodlivosti   na   poskytnutie   súčinnosti   pri   vybavovaní   svojej   žiadosti pristúpil okresný súd až 10. mája 1999.

Ťažkosti spojené s doručením dožiadania, resp. žiadosti o vykonanie dôkazu (čl. 14 Dohovoru   o   doručovaní   súdnych   a   mimosúdnych   písomností   v   cudzine   v   občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého sa ťažkosti,   ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti so zasielaním súdnych písomností, ktoré sa majú doručiť, vyriešia diplomatickou cestou) nemal okresný súd možnosť vyriešiť sám, avšak po ich zistení bolo jeho povinnosťou bez prieťahov upozorniť na ne kompetentný orgán a žiadať o vykonanie nápravy.

Zo   spisového   materiálu   v tejto   veci   vyplýva,   že   ministerstvo   spravodlivosti   sa v rokoch   1999   až   2003   aktívne   prostredníctvom   veľvyslanectva   Slovenskej   republiky v Talianskej republike pokúšalo zistiť stav vybavenia dožiadania, resp. žiadosti o vykonanie dôkazu   okresného   súdu   a o svojich   opakovaných   a   bezvýsledných   pokusoch   následne informovalo aj okresný súd. Až 27. októbra 2003 bol však okresnému súdu doručený list ministerstva spravodlivosti, v ktorom mu odporučilo vypracovať novú žiadosť o vykonanie dôkazu.

Realizácia jednoduchých procesných úkonov súvisiacich so zasielaním novej žiadosti o vykonanie dôkazu okresnému súdu trvala opäť neprimerane dlho (k ich realizácii pristúpil až 15. marca 2004 a k odoslaniu žiadosti talianskym orgánom došlo až 25. októbra 2004).

Vykonanie   procesných   úkonov   súvisiacich   s novým   dožiadaním,   resp.   žiadosťou o vykonanie dôkazu po nariadení znaleckého dokazovania bolo realizované v primeranom čase   (od   2.   augusta   2005   do   2.   novembra   2005),   avšak   bolo   adresované   nesprávnemu orgánu (okresnému súdu následne vrátené späť 9. decembra 2005) spolu s usmernením od Slovenského   veľvyslanectva   v Talianskej   republike   a navyše   táto   žiadosť   nebola formulovaná v súlade s Dohovorom o vykonaní dôkazov v civilnom konaní.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   zdĺhavosť   postupu   v konaní nezbavuje   sudcu   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní,   ak   nečinnosťou,   nesprávnou organizáciou svojej práce alebo inými nedostatkami vo svojej činnosti prispeje k tomu, že konanie o práve občana trvá dlho (II. ÚS 26/95).

Z uvedeného   vyplýva,   že   posudzované   konanie   bolo   predĺžené   nielen   v dôsledku skutkovej   zložitosti   tejto   veci,   ale   i v dôsledku   nesústredeného   a nedôsledného   postupu okresného súdu, a preto ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 15/93 k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Sťažovateľka v žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 600 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukazujúc na pocity krivdy a zúfalstva, ktoré sú spôsobené niekoľkoročným nekonaním okresného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda boli porušené aj primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 100 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predovšetkým   povahu   sporu,   neefektívnu   činnosť okresného súdu v tomto konaní, ako aj ďalšie okolnosti tohto prípadu (najmä celkovú dĺžku konania a jeho stav) a s nimi spojenú ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadala   o priznanie úhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 10 238 Sk spočívajúce z odmeny za tri úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých   sťažovateľka   namietala,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 730 Sk (v období po 1. januári 2007 sumu 2 970 Sk) a hodnota režijného paušálu 164 Sk (v období po 1. januári 2007 sumu 178 Sk).

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2006 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2007 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 2 790 Sk + 178 Sk + 19 % z 8 756 Sk). Úhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa vyhlášky predstavuje celkovú sumu 10 419,64 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 10 238 Sk neodporuje platným právnym predpisom (je nižšia než suma, ktorú by prislúchala právnemu zástupcovi sťažovateľky podľa vyhlášky), a preto priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007