znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 90/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   C.,   bytom   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   K., Advokátska kancelária, V. n. T., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 75/03 z 28. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2004 doručená   sťažnosť   M.   C.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. B. K., Advokátska kancelária, V. n. T., v ktorej namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5   ústavy   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 75/03 z 28. októbra 2003.

Podstatou   sťažnosti   je   to,   že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Cdo   75/03 z 28. októbra   2003   zamietol   dovolanie   sťažovateľky   proti   zmeňujúcemu   rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“), ktorým bola jej žaloba o neplatnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietnutá. Rozsudok bol žalobkyni doručený 29. januára 2004.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   týmto   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jej základných práv. Ide o čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (č. 209/1992 Zb.) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   každá   fyzická   osoba   má   právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka ďalej uviedla: „Najvyšší súd SR v napadnutom rozsudku sa odchýlil od stanoviska odvolacieho súdu o tom, že právo žalobkyne na uplatnenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a OZ) bola na námietku žalovaného J. H. uznané za premlčané, ale nevyvodil   z tohto   záveru   žiadne   právne   dôsledky,   t.   j.   nezrušil   dovolaním   napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Ďalej dovolací súd nesprávne posúdil dopad ustanovenia § 134 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. na zaradenie nehnuteľnosti do exekučnej dražby a pripustil, žalovaný J. H. ako vydražiteľ (a veriteľ) nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré   netvorili   vlastníctvo   dlžníka   (žalovaného   S.   P.).   Žalovaní   J.   H.   a S.   P.   nekonali dobromyseľne, lebo obaja vedeli, že žalobkyňa včas uplatnila svoje právo na dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu (§ 40a OZ).

Podľa § 134 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. exekúciu predajom nehnuteľnosti možno vykonať   len   vtedy,   ak   oprávnený   s exekúciou   predajom   nehnuteľnosti   označenej v upovedomení o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.

Najvyšší súd pozmenil právny dôvod zamietnutia žaloby oproti odvolaciemu súdu bez toho,   aby   k tomu   vykonal   príslušné   dokazovanie.   Preukázanie   vlastníctva   povinného u zexekuovanej nehnuteľnosti nemožno bagatelizovať tak, že ide o procesné ustanovenie, lebo za ním sa skrýva hmotnoprávna povinnosť preukázania vlastníctva povinného.

Nemožno   tento   nedostatok   odôvodniť   tým,   že   iná   osoba   má   právo   na   žalobu o vylúčenie veci z exekúcie. Ide o iný právny inštitút, z ktorého prislúcha právo pre tretiu osobu. Skúmanie vlastníckeho práva povinného k nehnuteľnosti je však povinnosť priamo súvisiaca s vykonaním exekúcie predajom nehnuteľnosti. Nazdávame sa, že je neprípustné, aby dovolací súd nahradil vlastné právne posúdenie veci odvolacím súdom, lebo by konal mimo   rámca   vlastnej   prieskumnej   činnosti   (viď   nepublikovaný   rozsudok   NS   SR č. j. 2 Cdo 25/98 zo dňa 30. 11. 1998).“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyhovel tejto jej sťažnosti a aby po ústnom pojednávaní:   „1. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej i zákon o ústavnom súde) rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 75/03 z 28. októbra 2003 porušil: a) článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 2, článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky b)   článok 6   ods.   1,   prvú   vetu   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (č. 209/1992 Zb.) v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b), c) a d) zákona o ústavnom súde: a) zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 75/03 z 28. októbra 2003, b) vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie s právnym názorom, že k vydaniu rozsudku   Krajského   súdu   v Prešove   č.   j.   4   Co   399/02   zo   dňa   21.   10.   2002   došlo v rozpore s Ústavou SR, c) prikázal, aby Najvyšší súd SR obnovil stav pred porušením môjho základného práva.“

II.

1.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

2. Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného súdu, v tomto prípade najvyššieho súdu, a označenými základnými právami (na súdnu ochranu a na spravodlivý proces ) nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ na záver o možnom porušení uvedených základných práv.

Ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj rozhodnutie všeobecného súdu vrátane najvyššieho súdu, avšak len z hľadiska, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   je   alebo   nie   je   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   zásadami   upravenými   v   ústave a princípmi   spravodlivého   procesu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavnému   súdu neprislúcha   výklad   obyčajných   zákonov,   napríklad   ustanovení   Občianskeho   zákonníka, Exekučného   poriadku   a   Občianskeho   súdneho   poriadku,   tak   ako   sa   toho   domáha sťažovateľka. Ústavný súd musí preskúmať len to, či sa tieto obyčajné zákony nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia a omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Sťažovateľka namietla v postupe najvyššieho súdu to, že najvyšší súd sa odchýlil od stanoviska   odvolacieho   (krajského)   súdu   a napriek   tomu   jeho   rozsudok   nezrušil, a súčasne namietala aj to, že najvyšší súd zmenil právny dôvod zamietnutia žaloby oproti krajskému súdu bez toho, aby vykonal dokazovanie. Súčasne sťažovateľka oponovala tomu, že žaloba o vylúčenie veci z exekúcie je iný inštitút, ktorý nemá žiaden súvis s otázkou vlastníckeho práva k exekvovanej nehnuteľnosti. Nahradenie právneho názoru krajského súdu sťažovateľka považuje za konanie najvyššieho súdu mimo rámca vlastnej prieskumnej činnosti.

Z obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dovolanie   bolo   zamietnuté   aj z dôvodov, ktoré odvolací súd nepoužil. Tieto dôvody, ktoré potvrdzujú vecnú správnosť výroku rozsudku odvolacieho súdu, sú výsledkom právnych úvah najvyššieho súdu, ktoré nevyžadovali žiadne dokazovanie a sú prípustné aj bez ďalších skutkových zistení. Napokon podľa   §   243a   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   dovolací   súd   dokazovanie   ani nevykonáva. Najvyšší súd bol nielen oprávnený, ale aj povinný, ak to zistený skutkový stav dovolil,   aby uviedol   na pravú   mieru   právne   závery, ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo veci samej, a v tejto spojitosti mu nemožno ústavne nič vyčítať alebo tvrdiť, že konal nad rámec oprávnení mimoriadneho opravného súdu. Zmena alebo doplnenie právneho názoru vo veci samej však nie je samostatným dôvodom na to, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušoval, ak inak je výrok takého rozsudku vecne správny a zodpovedá výsledkom dokazovania pred súdmi nižších stupňov.

3.   Ústavný   súd   na   základe   obsahu   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   námietok sťažovateľky prijal záver o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Medzi namietanými základnými   právami,   ktorých   porušenie   namieta,   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nie   je žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne pripustila záver o ich porušení.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2004