znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 9/2014-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Meszárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza o sťažnostiach E. B., J. K. a M. K., zastúpených   advokátkou   Mgr.   Marcelou   Grancovou,   Kováčska   28,   Košice,   a   R.   K., zastúpeného   advokátom   Mgr.   Branislavom   Grancom,   Kováčska   28,   Košice,   ktorými namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 630/1998 (pôvodne vedenom Mestským súdom v Košiciach pod sp. zn. Nc 3447/88 a sp.   zn.   19   C   1167/88   a   Obvodným   súdom   Košice   II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 9/93), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. B., J. K., M. K. a R. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 630/1998 p o r u š e n é   b o l i.

2. E. B., J. K., M. K. a R. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 11 000 € (slovom jedenásťtisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý E. B., J. K. a M. K. uhradiť trovy konania v sume 887,58 € (slovom osemstoosemdesiatsedem eur a päťdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. Marcely Grancovej, Kováčska 28, Košice, a R. K. trovy konania v sume 560,02 € (slovom päťstošesťdesiat eur a dva centy) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Branislava Granca, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 16. októbra 2013, 6. novembra 2013 a 20. decembra 2013 doručené sťažnosti E. B., J. K., a M. K., zastúpených advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Kováčska 28, Košice, a R. K., zastúpeného advokátom Mgr. Branislavom Grancom, Kováčska 28, Košice (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 630/1998   o   určenie   hraníc   medzi   nehnuteľnosťami,   vydania   časti   nehnuteľnosti, náhrady škody a odstránenia plotu (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovatelia   v   napadnutom   konaní   vystupujú   ako   právni   nástupcovia   žalovanej v 2. rade na základe univerzálnej sukcesie. Vo svojich sťažnostiach okrem iných uvádzajú, že konanie toho času vedené okresným súdom pod sp. zn. 19 C 630/1998 začalo podaním návrhu žalobkyne na začatie konania 1. augusta 1998 Mestskému súdu v Košiciach (ďalej len „mestský súd“), ktorým sa domáhala určenia hraníc medzi nehnuteľnosťami, vydania časti   nehnuteľnosti,   náhrady   škody   a odstránenia   plotu   (konanie   bolo   pôvodne   vedené mestským súdom pod sp. zn. Nc 3447/88, sp. zn. 19 C 1167/88).

Sťažovatelia   v   sťažnostiach   ďalej   uvádzajú   prehľad   úkonov   a   pojednávaní uskutočnených mestským súdom od prvého pojednávania 18. januára 1989 [od roku 1993 Obvodným   súdom   Košice   II   (ďalej   len „obvodný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 9/93 a od roku 1997 okresným súdom] až do 14. septembra 2000.

Okresný súd bol podľa nich v priebehu ďalších rokov nečinný (do 24. januára 2006). Na   pojednávaní   uskutočnenom   7.   marca   2007   okresný   súd   zastavil   uznesením č. k. 19 C 630/1998-20 konanie proti žalovanej v 2. rade (t. j. proti právnej predchodkyni sťažovateľov,   ktorá zomrela   15.   augusta   2004)   pre   nedostatok   podmienky   konania. Na základe odvolania proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Košiciach zrušil uznesením č. k. 4 Co 228/2006-27 z 31. októbra 2006 označené uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení konania voči žalovanej v 2. rade a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný   súd   uznesením   z   12.   júla   2007   pripustil   vstup   univerzálnych   dedičov namiesto   zomrelej   žalovanej   v   2.   rade   do   konania.   Po   uskutočnení   znaleckého dokazovania v rokoch 2010 a 2011 okresný súd ostatné pojednávanie vo veci nariadené na 29. marec 2012 odročil na neurčito.

Sťažovatelia uvádzajú, že v rámci doterajšieho konania okresného súdu (predtým mestského   súdu   a   obvodného   súdu),   ktoré   trvá   25   rokov,   ani   oni,   ani   ich   právna predchodkyňa neprispeli k vzniku zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia na základe uvedeného zhodne v sťažnostiach navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosti na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Právo... [sťažovateľov]

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 19 C 630/1998 (pôvodne postupom Mestského súdu v Košiciach pod sp. zn. Nc 3447/88 a pod sp. zn. 19 C 1167/88 a Obvodného súdu Košice II pod sp. zn. 19 C 9/93) porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 630/1998 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva [každému zo sťažovateľov]... finančné zadosťučinenie   vo   výške   15.000   €,   ktoré   je   odporca   povinný   vyplatiť... [im] do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia si tiež uplatňujú právo na úhradu trov konania.

Po predbežnom prerokovaní ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť E. B. uznesením sp. zn. IV. ÚS 9/2014 z 23. januára 2014, sťažnosť J. K. uznesením sp. zn. I. ÚS 11/2014 z 22. januára 2014 a sťažnosť R. K. uznesením sp.   zn. III.   ÚS 89/2014 zo 4. februára 2014. Následne ich uzneseniami sp. zn. PLs. ÚS 1/2014 z 12. februára 2014 a sp. zn. PLs. ÚS 2/2014 z 12. februára 2014 spojil na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vedené pod sp. zn. IV. ÚS 9/2014. Sťažnosť sťažovateľa M. K. prijal ústavný súd na ďalšie konanie uznesením sp. zn. IV. ÚS 217/2014 z 3. apríla 2014 a spojil na spoločné konanie s vecou vedenou pod sp. zn. IV. ÚS 9/2014.

Po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnych   zástupcov sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Ústavný   súd   zároveň   vyzval   predsedu   okresného   súdu, aby sa vyjadril k sťažnostiam. Právni zástupcovia sťažovateľov a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnych zástupcov sťažovateľov a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   E.   B.   vyjadril   v   prípise sp. zn. 1 SprV 77/2014 z 21. februára 2014, v ktorom poukázal na to, že v napadnutom konaní iný účastník konania podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, na základe čoho sa k   predmetnému   konaniu   už   vyjadril   v   podaní   zo   16.   mája   2013,   v   ktorom   uviedol chronologický prehľad procesných úkonov okresného súdu v napadnutom konaní. Uviedol tiež, že 12. júla 2013 bol doručený nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 202/2013. Následne v prípise uviedol:

«Následne došlo na základe opatrenia predsedu súdu zo dňa 1. 8. 2013 k zmene zákonného sudcu v konaní po ukončení výkonu funkcie sudcu JUDr. Pavla Karasa. Vec bola   prostredníctvom   elektronickej   podateľne   súdu   pridelená   sudkyni   JUDr.   Janke Mičkovej. V dôsledku jej následnej dlhodobej práceneschopnosti, ktorá trvala od 11. 9. 2013 do 15. 11. 2013, bol spis dňa 23. 10. 2013 pridelený sudkyni JUDr. Beáte Oreničovej a po ukončení   práceneschopnosti   späť   do   súdneho   oddelenia   JUDr.   Janky   Mičkovej, ktorá po oboznámení sa s obsahom predmetného spisu, ako aj s pripojenými súvisiacimi spismi, určila dňa 16. 12. 2013 termín pojednávania na deň 10. 3. 2014. Od vytýčenia termínu pojednávania boli vo veci vydané tiež iné procesné rozhodnutia.

Zároveň poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľka sa stala účastníčkou daného konania až na základe osvedčenia o dedičstve, ako to napokon sama uvádza vo svojej sťažnosti. V stave právnej neistoty sa teda mohla ocitnúť až po vstupe do predmetného konania, nie však v čase skoršom. Sťažovateľka tiež za celé obdobie trvania sporu nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní správe súdu.

Nie je tiež opodstatnené tvrdenie sťažovateľky, že „... úkony odporcu nenasvedčujú tomu, že sa tento stav právnej neistoty v najbližšom čase skončí...“, keďže vo veci je určený termín pojednávania.»

V prípise sp. zn. 1 SprV 77/2014 z 20. marca 2014 sa predseda okresného súdu vyjadril k sťažnostiam J. K. a R. K. tak, že uviedol procesné úkony, ktoré okresný súd v napadnutom konaní urobil od podania vyjadrenia z 21. februára 2014, pričom uviedol, že 10.   marca   2014   sa   uskutočnilo   pojednávanie, ktoré   bolo   odročené   na 12.   máj 2014. „Uznesením zo dňa 19. 3. 2014 bolo konanie proti žalovanému v 5. rade zastavené a nebola pripustená zmena žaloby, ktorá bola súdu doručená 7. 3. 2014.“

E. B., J. K. a R. K. prostredníctvom právnych zástupcov v osobitných podaniach z 31.   marca   2014   podali   stanoviská   k   vyjadreniam   predsedu   okresného   súdu z 21. februára 2014 a 20. marca 2014, v ktorých zhodne poukazujú na námietku okresného súdu o tom, že právna neistota sťažovateľov mohla vzniknúť až po vstupe do napadnutého konania.   V   tejto   súvislosti   poukazujú   na   závery   ústavného   súdu   (I.   ÚS   52/01),   podľa ktorých v prípade univerzálnej sukcesie môžu sťažovatelia uplatňovať právo na konanie bez zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré   predchádzalo   takejto   zmene účastníkov konania. Argumentovali tiež nálezom ústavného súdu č. k. I. ÚS 202/2013-25 z 5. júna 2013 vo veci sťažovateľa I. R., ktorý v napadnutom konaní vystupuje ako žalobca a ktorý do konania vstúpil po zomrelých právnych predchodcoch. K námietke okresného súdu,   že   z   dôvodu   nariadeného   pojednávania   je   zrejmé,   že   stav   právnej   neistoty v najbližšom čase skončí a že sťažovatelia nepodali sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní, uvádzajú:

„...   po   dvoch   rokoch   nečinnosti   odporcu   bolo   pojednávanie   nariadené   na   deň 10. 03. 2014.   Predmetného   pojednávania   sa   sťažovateľ   zúčastnil.   Sťažovateľka sa pojednávania nezúčastnila z dôvodu veľmi závažného ochorenia, pre ktoré sa nachádza v nemocnici   v B.,   avšak   súhlasila   s   prejednaním   veci   bez   jej   prítomnosti,   svojím zastupovaním   poverila   právneho   zástupcu,   pričom   v   konaní   sa   už   viackrát   vyjadrila. Sťažovatelia nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovania a ani zo strany navrhovateľa nebol do času konania pojednávania doručený žiadny návrh na doplnenie dokazovania. Navrhovateľ   v   závere   pojednávania   po   25   rokoch   od   začatia   konania   označil   svedka, ktorého navrhuje vypočuť a odporca jeho návrhu vyhovel a pojednávanie bez meritórneho rozhodnutia odročil. Sťažovatelia podotýkajú, že v súčasnosti sa koná o náhradu škody vo výške 82,05 Eur (vzhľadom na to, že odporca po 20 rokoch rozhodol o návrhu na zmenu − rozšírenie žaloby z roku 1994 a o návrhu na zmenu žaloby z roku 2010) a takýto postup súdu,   považujú   za   absolútne   nehospodárny   a   taký,   ktorý   nesmeruje   k   ukončeniu   stavu právnej   neistoty.   Sťažovatelia   podotýkajú,   že   po   25   rokoch   trvajúcom   konaní,   nie   je sťažnosť predsedovi súdu možné považovať za efektívny prostriedok nápravy.

Odporca nielen, že neurobil také opatrenia, aby mohol konanie o náhradu škody 82,05   Eur   po   25   rokoch   meritórne   rozhodnúť   už   na   pojednávaní   dňa   10.   03.   2014, tzn. napr. vyzvať nečinného navrhovateľa na označenie dôkazov v dostatočnom predstihu, ale   naopak   tým,   že   nezamietol   po   25   rokoch   navrhnutý   dôkaz   na   pojednávaní   dňa 10. 03. 2014   −   výsluch   svedka,   z dôvodu   nehospodárnosti,   ďalej   udržiava   stav   právnej neistoty.“

Sťažovatelia tiež poukazujú na skutkové okolnosti týkajúce sa napadnutého konania, v ktorom škoda mala vzniknúť vykopaním 4 smrečkov, poškodením 14 smrekov orezaním konárov,   zničením   porastov,   podkopaním   a   oliatím   20-ročnej   tuje,   poškodením   strechy drevárne a pod. „K tomuto sťažovatelia uvádzajú, že odporca na pojednávaní konštatoval, že   na   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   bude   potrebné   pristúpiť   k   znaleckému dokazovaniu, pre zistenie a overenie výšky uplatnenej škody.

Sťažovatelia sa domnievajú, že takýto zamýšľaný postup odporcu je nehospodárny, a len potvrdzuje opodstatnenosť ich tvrdenia, že úkony odporcu nenasvedčujú tomu, že tento stav právnej neistoty v najbližšom čase skončí.

Celé   obdobie   konania   je   poznačené   dlhými   úsekmi   úplnej   nečinnosti   odporcu a neúčelného   postupu   odporcu.   Okrem   už   skutočností,   na   ktoré   sťažovatelia   poukázali v sťažnostiach,   poukazujú   aj   na   to,   že   po   smrti   R.   K.,   ich   právnej   predchodkyne   dňa 15. 08. 2004,   trvalo   odporcovi   3   roky,   kým   vydal   uznesenie,   ktorým   ich   pripustil do konania,   sťažovatelia   3   roky   od   smrti   ich   právnej   predchodkyne   nemali   vedomosť, či sú alebo   nie   sú   vôbec   účastníkmi   konania,   napokon   odporca   konanie   po   2   rokoch od smrti ich právnej predchodkyne zastavil.“

Na základe týchto skutočností „sú sťažovatelia presvedčení, že sa stav skončenia trvania ich právnej neistoty nepribližuje“.

V prípise sp. zn. 1 SprV 321/2014 zo 16. mája 2014 sa predseda okresného súdu vyjadril   k   sťažnosti   M.   K.   tak,   že   v   prvom   rade   poukázal   na   obsah   svojich   vyjadrení z 21. februára 2014 a 20. marca 2014. Ďalej vo svojom podaní uviedol:

„Listom zo dňa 20. 3. 2014 Vám bolo oznámené, že pojednávanie zo dňa 10. 3. 2014 bolo odročené na 12. 5. 2014. Podľa úradného záznamu z uvedeného dňa sa pred určeným pojednávaním dostavil právny zástupca žalobcu, ktorý súdu oznámil,   že v uvedený deň ho telefonicky   kontaktoval   žalobca,   že   zo   zdravotných   dôvodov   sa   nemôže   dostaviť na pojednávanie, pričom z uvedeného dôvodu požiadal o odročenie pojednávania, nakoľko mal   záujem   byť   prítomný   pri   výsluchu   svedkyne,   ktorá   bola   na   toto   pojednávanie predvolaná. Z uvedeného dôvodu zákonná sudkyňa určila nový termín pojednávania na deň 23. 6. 2014.

Zároveň   poukazujem   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   (ako   to   sám   uvádza   vo   svojej sťažnosti) sa stal účastníkom daného konania až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia súdu zo dňa 12. 7. 2007. V stave právnej neistoty sa teda mohol ocitnúť až po vstupe do predmetného konania, nie v období skoršom. Ani tomuto tvrdeniu však nesvedčí fakt, že od svojho vstupu do konania ani do súčasnosti nepodal sťažovateľ štátnej správe súdu sťažnosť   na   prieťahy   v   danom   konaní.   Paradoxne   ústavnému   súdu   podal   sťažnosť po vytýčení   termínu   pojednávania   zákonnou   sudkyňou   (termín   určený   16.   12.   2013, sťažnosť ústavnému súdu doručená 20. 12. 2013).“

M.   K.   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   v   podaní   z   29.   mája   2014   podal stanovisko k vyjadreniam predsedu okresného súdu z 21. februára 2014 a 20. marca 2014. Predmetné   podanie   je   v   zásade   obsahovo   totožné   s   podaním   právnej   zástupkyne z 31. marca 2014.

Sťažovatelia prostredníctvom svojich právnych zástupcov sa v podaní z 1. júla 2014 vyjadrili opätovne k postupu okresného súdu v napadnutom konaní, ktorý vyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka – E. K., sestry žalobcu I. R. V tejto súvislosti právni zástupcovia vo svojich osobitných podaniach zhodne uvádzajú:

„Okrem   toho,   že   sťažovatelia   namietali   tento   úkon   súdu   po   25   rokoch   konania ako nehospodárny, zistili po ďalšom štúdiu súdneho spisu, že po smrti pôvodnej žalobkyne, M. R., (zomrelej dňa...) vstúpila do konania na jej miesto okrem súčasného žalobcu, práve aj jeho sestra, E. K... E. K. teda vystupovala v konaní ako žalobkyňa v 2. rade a súd s ňou aj takto konal. E. K., ako žalobkyňu v 2. rade, zastupoval na základe splnomocnenia zo dňa 22. 09. 2008, žalobca v 1. rade (č. l. 131, č. l. 132, č. l. 133, č. l. 134).

S E. K., ktorú súd na pojednávanie nariadené na 23. 06. 2014 predvolal v procesnom postavení svedkyne, však súd ako s účastníčkou konania konal od roku 2008 až do roku 2012, čo vyplýva v. prvej strany zápisnice o pojednávam z 06. 03. 2012 (č. l. 333) a z prvej strany zápisnice z 29. 03. 2012 (č. l. 341). Súd následne bez ďalšieho procesného úkonu − rozhodnutia   od   roku   2012   konať   prestal   a   sťažovatelia   nemajú   vedomosť   o   tom,   že by vo vzťahu k nej ako k žalobkyni v 2. rade bolo konanie zastavené.

Sťažovatelia   na   tieto   skutočnosti   (ktoré   napokon   mohli   mať   následky   v   podobe zrušujúcich rozhodnutí odvolacieho, či dovolacieho súdu) upozornili súd prostredníctvom vyjadrenia   zo   dňa   20.   06.   2013,   ktoré   súdu   (a   právnemu   zástupcovi   žalobcu)   doručili prostredníctvom   e-mailu   dňa   20.   06.   2014   a   osobne   v   rovnopise   aj   na   pojednávaní dňa 23. 06. 2014.

Je   teda   nepochybné,   že   v   súčasnosti   naďalej   trvá   stav   právnej   neistoty u sťažovateľov, vzhľadom na to, že nie je v konaní zrejmé, kto vlastne vystupuje na strane žalobcu a   na základe   čoho   a kedy   osoba,   ktorá bola   predvolaná v konaní   ako   svedok stratila postavenie účastníka konania.

Zároveň   boli   zo   strany   žalobcu   podané   dva   návrhy,   a   to   na   spojenie   konania a na prerušenie konania, o ktorých návrhoch má súd rozhodnúť.

Pre   úplnosť   podotýkajú   sťažovatelia,   že   z   priloženej   zápisnice   vyplýva, že predvolaná,   E.   K.   sa   pojednávania   nezúčastnila   a   jej   neprítomnosť   ospravedlnil   len slovne   bez   predloženia   akéhokoľvek   lekárskeho   potvrdenia   sám   žalobca,   pričom predchádzajúce pojednávanie (10. 03. 2014) bolo odročené práve za účelom jej výsluchu. Predmetné pojednávanie bolo odročené na neurčito.“

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 45 C 69/2008 ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:

Dňa 1. augusta 1988 bol mestskému súdu doručený návrh žalobkyne M. R., rod. V., na začatie konania o určenie hranice medzi nehnuteľnosťami, vydanie časti nehnuteľností, náhradu škody a odstránenie plota proti žalovaným J. K. a R. K., rod. L. Konanie o tomto návrhu bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 19 C 1167/88. V priebehu augusta a septembra konajúci súd opakovane vyzval žalobcov na doplnenie návrhu – na predloženie dokladu o vlastníctve,   množstve   a druhu   porastov,   ktoré   mali   byť poškodené.   Konajúci   súd   tiež zisťoval   pomery   žalobkyne   na   účely   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Dňa 27. septembra 1988 bolo doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe. Dňa 18. januára 1989 konajúci súd vykonal pojednávanie a 27. januára 1989 nariadil obhliadku na mieste samom s tým, že bol predvolaný geodet − zamestnanec Geodézie, n. p., ktorý vykonal vytýčenie hranice pozemkov 20. apríla 1986. Uznesením z 20. januára 1989 mestský súd ustanovil znalca,   ktorého   úlohou   bolo   určenie   hranice   medzi   spornými   parcelami,   a uznesením z 10. februára 1989 oslobodil žalobkyňu od súdnych poplatkov. Dňa 10. marca 1989 bol súdny spis odoslaný Geodézii, n. p. Prešov, na vypracovanie znaleckého posudku. Dňa 18. júna   1991   mestský   súd   urgoval   Geodéziu, n. p.   Prešov,   z dôvodu   nedoručenia znaleckého   posudku.   Dňa   3.   decembra   1991   vo   svojom   podaní   Geodézia,   n. p. Prešov, v reakcii   na   urgenciu   uviedla,   že   znalecký   posudok   nebol   vypracovaný,   keďže   vedúci prevádzky   celý súdny   spis odovzdal   žalobcovi.   Podľa   nedatovaného úradného záznamu sa na konajúci súd dostavil zástupca žalobkyne a predložil súdny spis sp. zn. 19 C 1167/88. Následne   konajúci   súd   ustanovoval   znalca   uznesením   zo 7. januára   1992   −   ustanovený znalec   sa   ospravedlnil   pre   pracovnú   zaneprázdnenosť;   uznesením   z   15. apríla   1992   − ustanovený znalec oznámil, že nie je oprávnený vykonávať geodetické činnosti; uznesením z   28.   mája   1992   –   ustanovený   znalec   oznámil,   že   nemá   poverenie   na   vykonávanie znaleckého   dokazovania,   a následne   uznesením   z   10.   júna   1992.   Ustanovený   znalec predložil   vypracovaný   znalecký   posudok   18. novembra 1992.   Dňa 4. mája   1993   bolo doručené odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu o znalečnom, súdny spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu 13. októbra 1993, ktorý rozhodol uznesením z 30. decembra 1993   tak,   že   napadnuté   uznesenie   potvrdil.   V   dňoch   4.   mája 1994,   28.   februára   1995, 26. septembra   1995,   9. apríla 1996,   26.   júna   1997,   6.   novembra   1997   a   5. marca 1998 sa uskutočnili pojednávania. V zápisnici o pojednávaní z 26. septembra 1995 konajúci súd okrem   iného   konštatoval,   že „bola   vykonaná   obhliadka   na   mieste   avšak   po   vykonaní obhliadky sa stratila zápisnica resp. sa nenachádza v spise, pretože ako vyplýva spisový materiál bol odovzdaný zást. navrhovateľky“.

Okresný súd následne uznesením z 5. marca 1998 konanie o určenie hranice zastavil s   tým,   že   po   právoplatnosti   uznesenia   bude   vec   postúpená   Okresnému   úradu   – katastrálnemu   odboru   Košice   IV   (ďalej   len   „katastrálny   úrad“)   na   ďalšie   konanie z dôvodu príslušnosti. Návrh žalobkyne na náhradu škody vylúčil na samostatné konanie. Dňa   8.   júna   1998   bol   spis   odstúpený   katastrálnemu   úradu.   Dňa   26.   septembra   2007 bol Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   doručený   návrh katastrálneho úradu, ktorým inicioval spor o právomoc medzi súdom a orgánom štátnej správy podľa § 8a OSP. Najvyšší súd v tejto veci rozhodol uznesením z 22. novembra 2007 tak, že prerokovanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci okresného súdu. Na základe uznesenia najvyššieho súdu bol 20. mája 2008 spis vrátený okresnému súdu na rozhodnutie vo veci.

V konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 630/1998 okresný súd uskutočnil pojednávania 14. septembra 2000, 24. januára 2006 a 7. marca 2006. Na tomto pojednávaní okresný súd konštatoval, že žalovaná v 2. rade (R. K.) zomrela...   Okresný súd rozhodol uznesením, ktorým   konanie   voči   žalovanej   v   2.   rade   zastavil   a   návrh   žalobkyne   voči   žalovanému v 1. rade vylúčil na samostatné konanie. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie s tým,   že   žalovaná   v   2.   rade   má   dedičov.   Krajský   súd   rozhodol   uznesením z 31. októbra 2006 tak, že zrušil uznesenie vo výroku o zastavení konania voči žalovanej v 2. rade a v rozsahu zrušenia vec vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 12. júla 2007 pripustil do konania namiesto žalovanej v 2. rade sťažovateľov E. B., nar...,   J.   K.,   nar...,   R.   K.,   nar...   a M.   K.,   nar...,   ako žalovaných   v 2. až   5.   rade. Dňa 1. októbra 2007 bolo doručené podanie žalobkyne – navrhla vyžiadať spis o určenie hranice, poukazujúc na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. RKS 3/00 z 25. mája 2000, podľa   ktorého   rozhodovanie   v   týchto   sporoch   spadá „opäť   do kompetencie   súdov...“. Uznesením zo 16. novembra 2007 okresný súd priznal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov   a zamietol   návrh   žalobkyne   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. Dňa 4. decembra 2007 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie. Následne okresný súd výzvou z 12. decembra 2007 vyzval katastrálny úrad, aby oznámil stav konania vo veci určenia hranice, ktorá im bola odstúpená. Katastrálny úrad 21. januára 2008 oznámil, že spisový materiál   sp.   zn.   H   2/98   bol   26. septembra   2007   odstúpený   najvyššiemu   súdu.   Žalovaní doručili   1.   februára   2008   okresnému   súdu   podanie   −   1.   stranu   kúpnej   zmluvy   medzi predávajúcimi   J.   K.,   nar...,   E.   K.,   J.   K.,   nar...,   R.   K.,   M.   K.   a   kupujúcim   P.   M. Dňa 5. februára   2008   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   a   vyzval   katastrálny   úrad na predloženie spisu sp. zn. H 2/98. Dňa... zomrela žalobkyňa M. R. s tým, že bol oznámený okruh   dedičov,   a to   I.   R.,   nar...,   a E.   K.,   rod.   R.,   nar...   V dňoch   23. septembra   2008 a 4. novembra 2008 uskutočnil okresný súd pojednávania a uznesením zo 4. novembra 2008 pripustil vstup do konania P. M. ako žalovaného v 6. rade. Dňa 13. októbra 2009 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré následne odročil s tým, že žalobcovia budú vyzvaní, aby spresnili svoj návrh, t. j. ako žiadajú rozhodnúť, výšku škody, ktorú žiadajú, či súhlasia so znaleckým posudkom B. alebo či navrhujú ďalší znalecký posudok, ak áno, nech uvedú otázky, na ktoré požadujú odpoveď.

Dňa 1. júna 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo   odročené   na   účely nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením z 12. augusta 2010 ustanovil okresný súd znalca   s   úlohou   určiť   hranicu   medzi   spornými   parcelami.   Podaním   doručeným 20. septembra 2010 oznámila žalovaná E. B., že žalovaný J. K., nar..., zomrel... Podaním doručeným 23. septembra 2010 znalec oznámil, že pre pracovnú zaneprázdnenosť nemôže vypracovať znalecký posudok. Okresný súd následne uznesením z 26. januára 2011 zrušil uznesenie z 12. augusta 2010 a ustanovil nového znalca. V priebehu marca a apríla 2011 okresný súd zisťoval majetkové pomery I. R. na účely rozhodnutia o preddavku na trovy dôkazu – znaleckého posudku. Uznesením z 11. mája 2011 rozhodol okresný súd uznesením tak, že nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov žalobcovi v 1. rade, následne bol spis odoslaný znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku. Proti uzneseniu z 11. mája 2011 podal   odvolanie   žalobca   v   1.   rade.   Znalec   predložil   vypracovaný   znalecký   posudok 6. júna 2011. V priebehu júla 2011 okresný súd zisťoval pobyt žalovaného – M. K., nar... Mestská polícia K. doručila dňa 29. decembra 2011 prípis, podľa ktorého M. K. je 6 rokov odcestovaný..., splnomocnenie na preberanie pošty má brat R. K.. V dňoch 6. marca 2012 a 29. marca 2012 sa uskutočnili pojednávania, v rámci ktorých bol vypočutý aj k záverom uvedeným v znaleckom posudku. Následne bol súdny spis predložený 22. októbra 2012 krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní.   Krajský   súd   rozhodol   uznesením z 21. novembra 2012 tak, že vrátil vec okresnému súdu ako predčasne predloženú s tým, že odvolanie žalobcu v 1. rade proti uzneseniu o neoslobodení od súdnych poplatkov nemá predpísané náležitosti a účastník nebol poučený podľa § 209 ods. 1 OSP. Krajský súd tiež rozhodol   ďalším   uznesením   z 21. novembra   2012   tak,   že   odmietol   odvolanie   žalobcu v 1. rade   proti   uzneseniu   o znalečnom   ako   podané   oneskorene.   Dňa   31.   januára   2013 okresný súd vyzval žalobcu v 1. rade na doplnenie odvolania, ktoré následne tento doplnil 15.   marca   2013.   Vo veci   opäť   rozhodol   krajský   súd   uznesením   z   19.   apríla   2013   tak, že zmenil   uznesenie   z 11.   mája   2011   tak,   že   žalobcovi   v   1.   rade   priznal   oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 20 % poplatkovej povinnosti.

Okresný   súd   uznesením   z   20.   decembra   2013   vyzval   účastníkov   konania, aby sa vyjadrili,   či   súhlasia   s   rozhodnutím   bez   nariadenia   pojednávania.   V   priebehu januára 2014   doručili   žalovaní –   J.   K.,   E.   B.   a R.   K.   vyjadrenie   k   návrhu.   Uznesením z 10. februára 2014 okresný súd nepripustil zmenu návrhu uvedenú v podaní doručenom okresnému súdu 3. mája 1994 a v podaní z 20. mája 2010. Dňa 10. marca 2014 uskutočnil okresný   súd   pojednávanie.   Uznesením   z   19.   marca   2014   okresný   súd   konanie   proti žalovanému v 5. rade (P. M.) zastavil a nepripustil zmenu návrhu žalobcu z 5. marca 2014, doručenú   okresnému   súdu   7.   marca   2014.   Okresný   súd   následne   nariadil   pojednávanie na 12. máj 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   sťažnosťami   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 630/1998 (pôvodne vedenom mestským súdom pod sp. zn. Nc 3447/88 a pod sp. zn. 19 C 1167/88 a obvodným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 9/93).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že podľa návrhu žalobcov predmetom konania   bolo   rozhodovanie   o   určení   hranice   medzi   nehnuteľnosťami,   vydanie   časti nehnuteľností,   odstránenie   plota   a   náhrada   škody   spočívajúca   v   poškodení   záhradných porastov (smreky, tuja) a strechy   drevárne.   Predmetnú vec možno považovať za bežnú agendu rozhodovania všeobecných súdov nevyznačujúcu sa právnou zložitosťou. Konanie však   možno   považovať   za   skutkovo   zložité   z   dôvodu   potreby   vykonať   znalecké dokazovanie a meniaceho sa okruhu účastníkov napadnutého konania.

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľov ako účastníkov   napadnutého   konania,   pri   ktorom   zohľadnil   aj   správanie   ich právnych predchodcov.   Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by bolo   možné   pripočítať na ťarchu   sťažovateľov ani ich   právnych   predchodcov,   ktoré   prispeli   k   doterajšej   dĺžke napadnutého konania.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého konania. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu (mestského súdu a obvodného   súdu)   sa   vyznačuje   viacerými   obdobiami   nečinnosti,   napr.   v   súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku v priebehu rokov 1989 a 1990 a tiež v rokoch 1994 až 1997,   keď boli nariadené pojednávania niekedy   s odstupom   až takmer jedného roka (napr. 4. mája 1994 a 28. februára 1995, tiež 9. apríla 1996 a 26. júna 1997).

Na základe skutočností obsiahnutých v spise a tiež na základe vyjadrení sťažovateľov ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   sa   vyznačuje   výrazne   neefektívnym a nesústredeným postupom pri prerokúvaní veci. Zo súdneho spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré je potrebné pripísať na ťarchu konajúcemu súdu. V rámci zisťovania skutkového stavu (vypracovania   znaleckého   posudku   Geodéziou,   n.   p.   Prešov)   sa   mal   súdny   spis   dostať do výlučnej dispozície žalobcu (zrejme konaním zamestnanca Geodézie, n. p. Prešov), ktorý následne v neurčený deň (podľa úradného záznamu) tento súdny spis odovzdal konajúcemu súdu. Je predpoklad, že v dôsledku tejto skutočnosti boli čiastkové výsledky dokazovania konajúcim   súdom   zmarené   (porovnaj   konštatovanie   v   zápisnici   z   pojednávania 26. septembra 1995: „Súd vo veci konštatuje, že bola vykonaná obhliadka na mieste avšak po   vykonaní   obhliadky   sa   stratila   zápisnica   resp.   sa   nenachádza   v   spise,   pretože   ako vyplýva   spisový   materiál   bol   odovzdaný   zást.   navrhovateľky.“).   Neefektívny   postup konajúceho súdu možno konštatovať aj v opakovanom ustanovení znalcov, ktorí nemali oprávnenie vykonávať geodetické činnosti (P.), prípadne nemali poverenie na vykonávanie znaleckého   dokazovania   (F.).   S   vynaložením   minimálneho   úsilia   (napr.   predbežná telefonická konzultácia so znalcom, ktorého konajúci súd zamýšľa ustanoviť) bolo možné predísť   takejto   neefektívnej   činnosti.   Rovnako   tak   postup   konajúceho   súdu   po   úmrtí žalovanej v 2. rade bol neefektívny – konajúci súd konanie proti žalovanej v 2. rade zastavil napriek tomu, že táto účastníčka mala dedičov, čo konajúci súd mal zistiť. Sťažovatelia vo svojich   vyjadreniach   tiež   uvádzajú   skutočnosti,   ktoré   smerujú   k možnému   záveru o pretrvávajúcom neefektívnom postupe okresného súdu v napadnutom konaní.

O   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   však   svedčí   predovšetkým   skutočnosť, že napadnuté   konanie   nebolo   ani   po   viac   ako   26   rokoch   od   jeho   začiatku   právoplatne skončené, čo ústavný súd považuje samo osebe za ústavne neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 535/2013). Uvedená skutočnosť je o to závažnejšia, že ústavný súd už v konaní o sťažnosti I. R. (právneho nástupcu žalobcu v napadnutom konaní) konštatoval porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález sp. zn. I. ÚS 202/2013 z 5. júna 2013).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Na   uvedenom   zhrnutí   postupu   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania nič nemení ani skutočnosť, že v dôsledku opakovanej reorganizácie súdnictva [v roku 1990 zákonom   Slovenskej   národnej   rady   č.   597/1990   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   okresných a krajských súdov Slovenskej republiky, v roku 1992 zákonom Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) a v roku 2004 zákonom č.371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov] je na prerokovanie a rozhodnutie vo veci príslušný okresný súd. Neoddeliteľnou súčasťou prechodu súdnictva je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho súdu na nadobúdajúci súd. Z uvedeného dôvodu zodpovednosť za doterajší priebeh celého namietaného konania nesie okresný súd (m. m. IV. ÚS 40/2013).

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   uzavrel,   že   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už v náleze č. k. I. ÚS 202/2013-25 z 5. júna 2013, ktorý   sa   týkal   namietaného   konania,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné uložiť túto povinnosť okresnému súdu opakovane, a preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia požadovali finančné zadosťučinenie po 15 000 €, pričom poukazovali na závery ústavného súdu v náleze sp. zn. I. ÚS 202/2013 z 5. júna 2013. Sťažovatelia sa domnievajú, že „doba, ktorá uplynula od podania návrhu v roku 1988, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná. Vzhľadom na skutočnosti uvádzané v sťažnosti... [považujú   sťažovatelia] za   primerané,   aby...   bolo...   priznané   finančné zadosťučinenie“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Z hľadiska určenia sumy finančného zadosťučinenia pre sťažovateľov ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami pôvodných žalovaných. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza zo svojej stabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 197/05, IV. ÚS 251/08, IV. ÚS 135/2013), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre   štádium   konania,   ktoré   tejto   zmene   predchádzalo.   Ústavný   súd   pritom   vychádza zo skutočnosti, že v takýchto prípadoch v dôsledku zmeny účastníka konania nedochádza ku vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu   (ako   to   je   pri   zámene   účastníkov), ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. I.   ÚS   52/01).   Aj   s   prihliadnutím   na tento   záver   ústavný   súd   nemal   pochybnosť, že sťažovatelia   môžu   uplatňovať   svoje   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov konania na strane žalovaných, t.   j.   odo   dňa   začatia   konania.   Prihliadol   aj   na   to,   že   nálezom   sp.   zn.   I. ÚS 202/2013 z 5. júna 2013 už rozhodol o porušení práva I. R. – žalobcu v namietanom konaní a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   období,   v   ktorých   došlo k porušeniu práv sťažovateľov, priznal im ústavný súd finančné zadosťučinenie každému v sume   po 11 000   €,   ktoré   je   podľa   jeho   názoru   primerané   konkrétnym   okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia tiež žiadali úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátmi. Sťažovatelia – E. B., J. K. a M. K. si uplatnili úhradu trov konania v sume 887,58 €. R. K. si uplatnil úhradu trov konania vo výške 560,02 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia E. B., J. K. a M. K. spolu 887,58 € zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Ústavný súd priznal každému z uvedených sťažovateľov úhradu trov konania za štyri úkony právnej služby (dva za rok 2013 a dva za rok 2014) súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní troch účastníkov konania, základná sadzba tarifnej odmeny sa znižuje podľa §   13   ods.   2   vyhlášky   v   súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   (pozri   najmä I. ÚS 417/2010,   I.   ÚS   64/2011,   II.   ÚS   25/2011,   II. ÚS   453/2010,   II.   ÚS   520/2010, III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010) o 50 %.

Suma   trov   právneho   zastúpenia   R.   K.   v   sume   560,02   €   tiež   zodpovedá   sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky. Ústavný súd priznal tomuto sťažovateľovi úhradu trov konania za štyri úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov konania je okresný   súd povinný zaplatiť na účty právnych zástupcov sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014