znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 9/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   B...,   t.   č. vo   výkone   väzby,   vo   veci   namietaného porušenia jeho

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 434/2012 a jeho uznesením zo 7. júla 2012 a

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako aj porušenia   práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 61/2012 a jeho uznesením z 1. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2012 doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 3 a 4 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 434/2012 a jeho uznesením zo 7. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu zo 7. júla 2012“),

- základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 61/2012 a jeho   uznesením   z 1.   augusta   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu z 1. augusta 2012“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti,   z jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   rozsiahlu   trestnú   činnosť   kvalifikovanú   ako   obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný   zákon“)   s poukazom   na § 138 písm. j)   Trestného zákona.   Do   väzby bol   vzatý uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp/371/2012   z 5.   júna   2012   v spojení   s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/49/2012 z 12. júna 2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej len „Trestný poriadok“). Osobná sloboda mu bola obmedzená 2. júna 2012 o 15.15 h.

Sťažovateľ   podaním   z 23.   júna   2012   požiadal   Okresnú   prokuratúru   Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj o nahradenie väzby   písomným   sľubom   (ďalej   spolu   len   „žiadosť   o prepustenie   z   väzby“).   Okresná prokuratúra   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   nevyhovela   a predložila   ju okresnému   súdu,   ktorý   uznesením   zo   7.   júla   2012   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby nevyhovel. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu uznesením z 1. augusta 2012 ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   a krajský   súd   napadnutými   uzneseniami a konaniami, ktoré predchádzali ich vydaniu, porušili jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, ako aj označené články ústavy.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bez prítomnosti obhajcu, pričom podľa jeho názoru „v zmysle § 293 ods. 9, ods. 10 v prípadoch   povinnej   obhajoby   nemožno   konať   VZ (verejné   zasadnutie,   pozn.) bez prítomnosti obhajcu“. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení cituje z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovateľ   taktiež   namieta   proti   okresnému   súdu,   že „počas   konania   zápisnicu diktoval   prokurátor,   ktorý   sa   zúčastnil   aj   počas   záverečnej   porady   súdu“. Sťažovateľ vyjadril   nespokojnosť s vysporiadaním   sa   krajského   súdu   s touto   jeho námietkou,   ktorý po vyjadrení sudcu okresného súdu rozhodujúceho o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, že považuje tieto tvrdenia za nepravdivé, uviedol, že nezistil žiaden zákonný dôvod na zmenu napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ poukazuje na to, že v sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 7. júla 2012 „výslovne žiadal o vykonanie rozhodovania za mojej účasti, čo KS absolútne nereflektoval napriek tomu, že čl. 48 ods. 2 Ústavy SR mi zaručuje aj konanie za mojej prítomnosti, aby som sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom a mal tak možnosť obhajovať svoje práva   aj   pred   sťažnostným   súdom...   Napriek   mojej   snahe   byť   prítomný   na konaní o sťažnosti KS v BA vykonal konanie formou neverejného zasadnutia i keď som žiadal byť prítomný za účasti môjho obhajcu.“.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   obe   napadnuté   uznesenia,   že   sú „obsahovo   chudobné a odkazujú   skôr   na   formálne   dôvody   väzby   bez   riadne   odôvodnených   konkrétnych skutočností“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   aj   dĺžku   rozhodovania   o jeho   sťažnosti   o prepustenie z väzby, ktorá podľa jeho tvrdenia presiahla 38 dní, čo je podľa neho nesúladné s čl. 5 ods. 4 dohovoru, a na podporu svojho tvrdenia opäť cituje z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol,   že   označeným   postupom   okresného   súdu   a jeho napadnutým uznesením zo 7. júla 2012, ako aj označeným postupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením z 1. augusta 2012 boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a označené články   ústavy.   Ďalej   žiada,   aby ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zo   7.   júla   2012   a napadnuté uznesenie krajského súdu z 1. augusta 2012 a nariadil jeho prepustenie z väzby. Zároveň žiada priznať náhradu trov konania advokátovi, ktorého mu ustanoví ústavný súd na základe jeho žiadosti.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv podľa ústavy (okrem práva na urýchlené konanie pri rozhodovaní o osobnej slobode) označeným postupom okresného súdu a jeho napadnutým uznesením zo 7. júla 2012, ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“),   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky

Pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   už   po   predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, napadnutý postup a napadnuté uznesenie okresného   súdu   boli   na   základe   využitia   riadneho   opravného   prostriedku   (sťažnosti) preskúmané   krajským   súdom   v druhostupňovom   konaní.   Krajský   súd   v   rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   ako   druhostupňového   súdu   bol   oprávnený   a v podstate aj povinný v prípade   zistenia   zásahu prvostupňového súdu   do   základných   práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 dohovoru) napadnutým postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 1. augusta 2012 sťažovateľ argumentuje, že toto   rozhodnutie   je   iba všeobecne   odôvodnené arbitrárne,   a navyše   nie   je   založené na relevantných a presvedčivých dôvodoch.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   z 1.   augusta   2012   rozhodol   o   sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 7. júla 2012, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Z predloženého spisového materiálu vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený... sa podieľal   na   páchaní   trestnej   činnosti   podľa   vzneseného   obvinenia.   V tomto   štádiu konania súd nerieši otázku viny, ale skúma dôvodnosť vzneseného obvinenia v nadväznosti na dôvodnosť   obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného.   Dôvodnosť   obvinenia   vychádza predovšetkým z výpovede spoluobvinených, svedkov a ďalších listinných dôkazov.

Vo vzťahu k útekovej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. odvolací súd naviac k dôvodom väzby   oproti   uzneseniam súdu dodáva,   že   v danom prípade   existuje hrozba vysokým trestom v prípade, že by došlo k uznaniu viny obvineného (10-15 rokov) a táto skutočnosť nie je sama osebe však dôvodom na vzatie obvineného do väzby. Na druhej strane však treba poukázať na tú skutočnosť, že obvinený sa nezdržiava v mieste trvalého bydliska, bez prihlásenia žije v rodinnom dome... v Maďarsku.

Objasňovanie trestnej činnosti a hrozba vysokým trestom je u páchateľov a teda aj u obvineného takou konkrétnou skutočnosťou, ktorá priamo zasahuje do ich obvyklého spôsobu rodinného a spoločenského života, vytvára zmenu – tlak v existujúcich vzťahov a tak umožňuje navonok inak deklarovať ich latentnú snahu o sťaženie alebo zmarenie trestného stíhania a to formou skrývania sa.

Tieto skutočnosti v súhrne s citeľnou hrozbou uloženia nesporne vysokého trestu práve odôvodňujú obavu, že by sa obvinený správal spôsobom, ktorý predpokladá § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por., čím by bolo sťažené zabezpečenie obvineného pre trestné stíhanie. Dôvodnosť   preventívnej   väzby   je   naďalej   plne   opodstatnená   a   to   s   poukazom na osobu obvineného, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný a to aj pre obdobnú trestnú činnosť.

Účelom preventívnej väzby je zabrániť škodlivým dôsledkom, ktoré by uskutočnením zámerov obvineného Š. B. mohli nastať.

Sťažnostný súd dodáva, že všetky väzobné dôvody sú konštruované tak, že smerujú do budúcna,   teda   vyjadrujú   obavu,   že   obvinený   bude   konať   v   budúcnosti   určitým spôsobom.“

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   o uskutočnení   jeho   výsluchu   pred   okresným súdom bez prítomnosti obhajcu krajský súd uviedol, že „Zápisnica sudcu pre prípravné konanie obsahuje vyjadrenie obvineného o súhlase obvineného s výsluchom bez prítomnosti obhajcu. Vo vzťahu k namietanému postupu sudcu pre prípravné konanie pri samotnom výsluchu   sťažnostný   súd   udáva,   že   k   týmto   námietkam   požiadal   samotného   sudcu o vyjadrenie. Tento uviedol, že výsluch prebehol v súlade so zákonom pri rešpektovaní jeho želaní.“.

Vo   vzťahu   k tvrdeniu   sťažovateľa,   že   sa   prokurátor   zúčastnil   porady   a   diktoval uznesenie, krajský súd vyzval na vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu, ktorý   považoval   toto   tvrdenie „za   nepravdivé“, a navyše   uviedol,   že „Na   vyhlásenie uznesenia   si   ponecháva   určitý   čas,   ale   k   samotnému   rozhodovaniu   nepotrebuje prokurátora.“. Na základe uvedeného   preto   krajský   súd   nezistil   žiaden   zákonný dôvod na zmenu   prvostupňového   uznesenia,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   odôvodnenie   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a druhostupňového   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové   konanie   a konanie o sťažnosti proti nemu z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný   súd   v relevantnej   časti   napadnutého   uznesenia   zo   7.   júla   2012,   ktorým zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   a   na   ktoré   krajský   súd   vo   svojom uznesení poukazuje, uviedol:

„Pretrvávanie   dôvodného   podozrenia,   že   osoba,   ktorá   bola   pozbavená   slobody väzbou,   spáchala   trestný   čin,   je   condicio   sine   qua   non   (podmienka   bez   ktorej   nie) zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody   a   okrem   toho   musí   byť   súčasne   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú vo veci urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.

V tejto súvislosti súd zistil, že orgány činné v trestnom konaní v prípravnom konaní procesne postupujú priebežne, bez neprimeraných časových intervalov.

Doposiaľ   zabezpečený   dôkazný   materiál   nijako   neoslabil   dôvodnosť   trestného stíhania   obvineného   a   ani   existenciu   dôvodu   útekovej   a   preventívnej   väzby.   Všetky skutočnosti, na ktoré súd pri rozhodovaní prihliadal, v ich súhrne tvoria dostatočný podklad pre rozhodnutie o ponechaní obvineného vo väzbe.

Súd   si   je   vedomý   významu   osobnej   slobody   jedinca   ako   jedného   zo   základov demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je výnimočným opatrením. Napriek všetkým týmto skutočnostiam podľa jeho názoru, u obvineného i naďalej existujú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., pričom tieto dôvody väzby pretrvávajú aj v súčasnom štádiu konania.

Súd   sa   nestotožnil   s   vyjadrením   obvineného,   že   jeho   obvinenie   je   založené na svedectvách absolútne nedôveryhodných ľudí, ktorí sa snažia zbaviť vlastnej trestnej zodpovednosti za skutky, v ktorých sú obvinení, prípadne si takýmto spôsobom skrátiť výkon trestu, ktorí vykonávajú pre inú trestnú činnosť.

Z   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   svedecké   výpovede   obsahujú pravdivé   skutočnosti,   ktoré   odzrkadľujú   hierarchiu   organizované   skupiny,   v   ktorej   má obvinený jedno z dominantných postavení.

Po výsluchu obvineného a preskúmaní spisového materiálu v čase rozhodovania súd dospel k záveru, že u obvineného pretrvávajú väzobné dôvody, pričom jedným zo zdrojov na živobytie bola aj stíhaná drogová činnosť.

Súd   má   za   to,   že   uvedené   väzobné   dôvody   sa   opierajú   o   konkrétne   skutočnosti vyžadované   zákonom   a   vyplýva   z   nich   reálna   obava   z   následkov   predpokladaných v ustanoveniach upravujúcom dôvod útekovej a preventívnej väzby.

Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že obvinený by v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol podniknúť kroky k úteku, resp. k   skrývaniu   sa   z   dôvodu   vyhnúť   sa   trestnému   stíhaniu   alebo   by   pokračoval   v páchaní trestnej činnosti...“

V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 151/05, III. ÚS 315/05).

Z citovaných odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu aj krajského súdu nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   všeobecné   súdy   adekvátne   a   preskúmateľným   spôsobom nevysporiadali   s   právne   relevantnými   argumentmi   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o väzbe sťažovateľa   (jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a   jej   ďalšom   trvaní).   Podľa   názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   stručne,   ale   jasne   a výstižne uviedol,   v čom   spočíva   danosť   väzobných   dôvodov   podľa   § 71   ods. 1   písm. a)   a   c) Trestného   poriadku.   Z rozhodnutia   nepochybne   vyplýva,   ktoré   skutkové   okolnosti považoval za opodstatňujúce pre trvanie útekovej a preventívnej väzby sťažovateľa. Tieto odôvodnil jednak poukazom na dôvody uvedené v napadnutom uznesení okresného súdu zo 7. júla 2012 (výrazné postavenie sťažovateľa v hierarchii organizovanej skupiny, ktoré vyplynulo zo svedeckých výpovedí, „stíhaná drogová činnosť“ ako jeden zo zdrojov jeho príjmu),   hrozbou   vysokým   trestom,   ako   aj   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   sa   nezdržiava v mieste trvalého bydliska, ale bez prihlásenia žije v Maďarsku. Dôvodnosť preventívnej väzby založil aj na dôkaznej situácii a z toho plynúcej   obavy, že sťažovateľ (ktorý   bol v minulosti viackrát súdne trestaný, a to aj pre obdobnú trestnú činnosť) bude pokračovať v páchaní   trestnej   činnosti   obdobného   charakteru,   pričom   dodal,   že   tieto   dôvody   sú konštruované   tak,   že   smerujú   do   budúcna,   teda   vyjadrujú   obavu,   že   sťažovateľ   bude v budúcnosti konať určitým spôsobom. V tomto smere preto nemusí ísť o dokázanú istotu, ale dôvodný predpoklad, o ktorého existencii je krajský súd presvedčený.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   bol   vypočutý   pred   okresným   súdom   bez prítomnosti obhajcu, ústavný súd navyše dodáva, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku je   všeobecný   súd   povinný   o   čase   a   mieste   výsluchu   obvineného   (v   danom   prípade sťažovateľa)   vhodným   spôsobom   upovedomiť   obhajcu,   ak   je   dosiahnuteľný.   Tejto povinnosti si bol vedomý aj okresný súd, keď telefonicky 3. júla 2012 oznámil obhajcovi sťažovateľa, že je nariadený termín výsluchu sťažovateľa na 7. júl 2012, po ktorom bude rozhodované   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby.   Z úradného   záznamu   spísaného po telefonickom   rozhovore   vyplýva,   že   obhajca   sťažovateľa   termín   výsluchu   vzal na vedomie.   Na   výsluch   sa   avšak   v tento   deň   nedostavil   ani   nereagoval   na   telefonické kontaktovanie   sudcom   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   bezprostredne   pred uskutočnením výsluchu sťažovateľa.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za významné posúdiť, či pochybil krajský súd, ak sa stotožnil s postupom okresného súdu pri plnení povinnosti uloženej mu Trestným   poriadkom   a   podmienenej   obsahom   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa garantovaných ústavou. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol povinný upovedomiť obhajcu sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom za predpokladu, že bol dosiahnuteľný.   Už   samotná   formulácia   tohto   ustanovenia   „vhodným   spôsobom,   ak   je dosiahnuteľný“   neprikazuje   všeobecnému   súdu   využiť   konkrétny   určený   spôsob upovedomenia   obhajcu.   Zákonodarca   dokonca   splnenie   tejto   povinnosti   zo   strany všeobecného súdu nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje dosiahnuteľnosťou obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť obhajcu sťažovateľa   o   termíne   neverejného   zasadnutia   senátu,   avšak   ten   sa   ho   nezúčastnil   bez ospravedlnenia   a udania   dôvodu,   pričom   výsluch   sťažovateľa   vykonal   aj   v   jeho neprítomnosti,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   konal   spôsobom   súladným   so   zákonom (porovnaj napr. III. ÚS 392/09). V danom prípade išlo o väzobnú vec, ktorá si vyžaduje prednosť, bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku a čl. 5 ods. 4 dohovoru). Z uvedeného vychádzal aj krajský súd ako súd druhého stupňa,   ktorý   sa   stotožnil   s   procesným   postupom   okresného   súdu   tým,   že   sťažnosť sťažovateľa zamietol. Takýto postup je v súlade aj s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom   dotknutého   všeobecného súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného   ústavou,   resp.   medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (IV. ÚS 62/08).

Napokon ústavný súd poukazuje na § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   je   advokát   povinný   pri   výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Podľa názoru ústavného súdu sa obhajca sťažovateľa preto mal pokúsiť zabezpečiť   zastúpenie   klienta   na   neverejnom   zasadnutí   substitútom,   avšak   zo   sťažnosti nevyplýva, že by bol túto možnosť využil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z 1.   augusta   2012   za   arbitrárne   alebo zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v sťažnosti odvodzuje porušenie svojich označených základných práv podľa   ústavy   aj od   postupu   krajského súdu, ktorý   ho v konaní o jeho sťažnosti   osobne nevypočul aj napriek jeho výslovnej žiadosti „o vykonanie rozhodovania za mojej účasti“ a za účasti obhajcu a rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a bez možnosti „vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a mať tak možnosť obhajovať svoje práva aj pred sťažnostným súdom“.

Z dikcie § 72 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že o sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom   upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa. Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na   neverejnom   zasadnutí   vylúčené,   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa na neverejnom   zasadnutí   aj   prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca,   pri   rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Podľa   § 304   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   má   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   ak   sa   má rozhodnúť o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a predseda senátu umožnil účasť osobám uvedeným   v   § 302   ods. 2,   predseda   senátu   vypočuje   obvineného,   postupuje   pritom primerane podľa § 72 ods. 2...

Z   citovaných   zákonných   ustanovení   v   kontexte   odôvodnenia   sťažovateľom namietaného   postupu   krajského   súdu   teda   vyplýva,   že   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa v dvojinštančnom súdnom konaní, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali o jeho vzatí do väzby, by mohlo dôjsť v prípade, ak by nebol vôbec vypočutý. Porušeniu práv sťažovateľa   však   nezodpovedá   stav,   keď   v   konaní   pred   prvoinštančným   súdom   bol vypočutý, mal možnosť predniesť všetky svoje argumenty a námietky vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby, o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladným spôsobom aj vysporiadal. Zo zákonnej dikcie § 302 ods. 2 Trestného poriadku   vyplýva   fakultatívna   možnosť,   nie   obligatórna   zákonom   uložená   povinnosť predsedu   senátu   druhostupňového   súdu   uskutočniť   neverejné   zasadnutie   za prítomnosti sťažovateľa   ako   obvineného   a   jeho   obhajcu.   Ústavný   súd   by   sa   k nutnosti   prítomnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí priklonil napr. vtedy, ak by v posudzovanej veci nebol sťažovateľ vypočutý ani pred prvoinštančným súdnym orgánom ku skutočnostiam, na ktoré ho   ako   obvineného   treba   vypočuť,   alebo   za   situácie,   ak   by   sa   pred   rozhodnutím sťažnostného súdu   objavili nové,   dosiaľ   nepoznané skutočnosti   a obvinený výslovne na svojom výsluchu k týmto okolnostiam trval z dôvodu, že sú významné pre rozhodnutie súdu k otázke jeho zotrvania vo väzbe (m. m. IV. ÚS 290/07, I. ÚS 542/2012).

Preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd zistil, že v písomne podanej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ opakoval svoju argumentáciu uplatnenú v konaní pred okresným súdom a rozšíril ju hlavne o tvrdenie, že on síce súhlasil, aby bol vypočutý bez prítomnosti obhajcu, avšak nebol oboznámený s tým, že súd musí rešpektovať jeho právo obhajoby a vypočuť ho za jeho prítomnosti. Taktiež poukázal   na   to,   že   prokurátor   diktoval   do   zápisnice   rozhodnutie   okresného   súdu,   ako aj na to, že sa zúčastnil na porade pri rozhodovaní. Žiadal preto, aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu   zrušil   a prepustil   ho z väzby. Z uvedeného teda   vyplýva, že sťažovateľ   v   písomnej   sťažnosti   podanej   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu uplatnil v plnej miere všetky svoje obhajobné tvrdenia proti jeho ďalšiemu ponechaniu vo väzbe, ktoré uznal za vhodné a potrebné, resp. žiadna prekážka mu nebránila v tom, aby neuviedol iné/nové, dosiaľ neznáme skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie   rozhodnutie   sťažnostného   súdu   o   potrebe   jeho   obmedzenia   na   osobnej slobode. Taktiež poukázal aj na postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorý považoval za nezákonný. Krajský súd si vyžiadal vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu k týmto námietkam sťažovateľa a z neho aj pri rozhodovaní o jeho sťažnosti vychádzal, dospejúc k záveru, že jeho výsluch pred okresným súdom prebehol v súlade so zákonom. V nadväznosti na to vyhodnotil tvrdenia sťažovateľa, že sa prokurátor zúčastnil porady pred rozhodovaním a diktoval prvostupňové uznesenie, ako nepravdivé. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval námietky sťažovateľa v tejto časti sťažnosti za zjavne neopodstatnené, a preto ju aj v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta nedodržanie požiadavky urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   postupom   okresného   súdu   a   postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

V čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná (obdobne III. ÚS 7/00, II. ÚS 520/2011).

Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   ustanovuje   výslovne   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Ústavný   súd   v   náleze   sp. zn.   III. ÚS 7/00,   v   ktorom   sa   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   aj   z   hľadiska   čl. 5   ods. 4 dohovoru,   okrem   iného uviedol,   že aj keď   sa   jednotlivé lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   a   čl. 5   ods. 4   dohovoru   teda   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický   výraz   „speedily“   a   francúzsky   výraz   „bref   délai“   (v   slovenskom   preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   § 21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods. 4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36, m. m. I. ÚS 18/03).

Sťažovateľova   žiadosť   o prepustenie   z väzby   (z 23.   júna   2012)   bola   doručená okresnej prokuratúre 26. júna 2012. Okresná prokuratúra túto predložila okresnému súdu 2. júla 2012. O tejto žiadosti okresný súd rozhodol 7. júla 2012, následne doručoval svoje rozhodnutie obhajcovi. Sťažovateľovi bolo písomné vyhotovenie uznesenia, resp. zápisnica, ktorá   obsahovala   plné   písomné   odôvodnenie,   doručená   krátkou   cestou   po   uskutočnení výsluchu a rozhodnutí o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Krajskému súdu bol 19. júla 2012 predložený spis na rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti, ktorú podal bezprostredne po rozhodnutí okresného súdu. Dňa 26. júla 2012 boli krajskému súdu predložené písomné dôvody   sťažnosti   sťažovateľa.   Krajský   súd   o sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   1.   augusta 2012, keď predtým nariadené neverejné zasadnutie na 31. júl 2012 odročil z dôvodu, že mu nebolo doručené vyjadrenie sudcu pre prípravné konanie, ktorým mal reagovať na námietky sťažovateľa uplatnené v písomných dôvodoch jeho sťažnosti. Následne, 2. augusta 2012 vrátil spis okresnému súdu a zabezpečil doručenie druhostupňového rozhodnutia procesným stranám. Sťažovateľovi bolo druhostupňové uznesenie doručené 8. augusta 2012 a jeho obhajcovi 7. augusta 2012.

Z uvedeného vyplýva, že od predloženia žiadosti o prepustenie z väzby okresnému súdu cez jeho rozhodnutie až do predloženia spisu krajskému súdu uplynulo 17 dní.

Pokiaľ ide o dĺžku trvania konania na krajskom súde, táto nepresiahla dobu 13 dní. V priebehu ďalších 7 dní krajský súd doručoval druhostupňové rozhodnutie sťažovateľovi a jeho obhajcovi. Spolu doba konania od predloženia spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa až po doručenie napadnutého uznesenia krajského súdu z 1. augusta 2012 bola 20 dní.

Ústavný súd konštatuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v lehote jedného mesiaca na jednom stupni.

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba konania nepresiahla judikatúrou   akceptovanú dobu   jedného mesiaca väzobného konania na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   okrem   toho,   že   svoje   sťažnostné námietky subsumoval pod porušenie čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, a pokiaľ ide o právo na obhajobu   pod   porušenie   čl. 50   ods. 3   ústavy,   v   naznačených   súvislostiach   namieta aj porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ predostrel proti uvedeným všeobecným súdom, súviseli s rozhodovaním o jeho osobnej slobode, teda súviseli s jeho väzbou.

Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o vzťah čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   týkajúceho   sa   špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a preto   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a   nie   všeobecné   ustanovenia   čl. 46   ods. 1   ústavy   o   práve   na   súdnu   ochranu   (napr. III. ÚS 135/04,   III. ÚS 277/07,   II. ÚS 131/08).   Obdobný   záver   platí   aj   vo vzťahu   čl. 17 ústavy k čl. 48 ods. 2 ústavy zaručujúcemu konanie bez zbytočných prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť rovnako aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

6.   Napokon   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl. 2   ods. 2   ústavy   označeným postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho porušenie   sťažovateľ   vo   svojej   podstate   odvodzuje   od   porušenia   ďalších   v sťažnosti označených   práv   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu,   ktoré   však   ústavný   súd nekonštatoval. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd nemohol vysloviť ani porušenie tohto článku ústavy.

Sťažnosť sťažovateľa je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá   a rozhodovanie   o jeho ďalších   požiadavkách   (ustanoviť   sťažovateľovi   právneho   zástupcu,   zrušiť   napadnuté uznesenia   všeobecných   súdov,   prikázať   im   prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu   a priznať sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom)   je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k čomu   v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013