znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 9/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 v senáte zloženom   z predsedu   senátu   Petra   Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej   a sudcu Milana   Ľalíka   o   sťažnosti   M.   T.,   N.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   V.,   N.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 726/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 726/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu p r i k a z u j e,   aby vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 726/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   120 000   Sk   (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Dolný Kubín povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín je povinný uhradiť M. T. trovy právneho zastúpenia v sume 7 492,24   Sk (slovom   sedemtisíc   štyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 9/08-16   z   10.   januára   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   T.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. V., N., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 726/94.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   žalobkyňou   v   konaní   vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   C   726/94,   ktorého   predmetom   je   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Konanie okresného súdu začalo 19. septembra 1994 podaním žaloby sťažovateľkou a ku dňu rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom nebolo právoplatne skončené. Okresný súd vo veci prvýkrát rozhodol medzitýmnym rozsudkom 29. apríla 1999, ktorým   určil   okruh   vecí   a práv   tvoriacich   bezpodielové   spoluvlastníctvo   účastníkov. Predmetom   ďalšieho   konania   zostalo   samotné   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva.

Po vydaní medzitýmneho rozsudku sa vo veci 20. mája 2003 konalo pojednávanie a bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   z odboru   oceňovania   nehnuteľností,   ktoré   bolo skončené 12. júla 2003. Okresný súd prípisom z 24. júla 2003 doručil účastníkom a ich právnym zástupcom znalecký posudok a vyzval ich, aby sa k nemu vyjadrili, čo účastníci konania neurobili. Od toho času nebol okresným súdom vykonaný žiadny úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu veci.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   24.   marca   2006   sťažovateľka   žiadala prostredníctvom svojho právneho zástupcu o pokračovanie v konaní. V sťažnosti ústavnému súdu   sťažovateľka   neuviedla,   že   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 726/94, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd z pripojeného spisu okresného súdu zistil rovnaký priebeh konania ako uviedla sťažovateľka.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   podaním   sp.   zn. Spr. 2503/08   z   11.   februára   2008   vyjadril   predseda   okresného   súdu,   ktorý   súhlasil s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v tejto   veci   a   okrem   iného   uviedol: „Konštatujem,   že   popis   úkonov...   tak   ako   boli   popísané   sťažovateľkou...   zodpovedá skutočnosti. V súhrnne možno povedať, že v období do júla 2003 Okresný súd Dolný Kubín vo veci, ktorá je predmetom sťažnosti, konal. Ak v niektorom časovom úseku od podania návrhu do vyššie uvedeného obdobia nekonal, tak len preto, že čakal na výsledok konaní sp. zn. 3 C 416/2000, sp. zn. 8 C 148/2001 a sp. zn. 7 C 177/2002, v ktorých sa riešili dôležité otázky pre konanie vedené pod sp. zn. 5 C 726/1994.

Nemám   námietky   proti   konštatovaniu   sťažovateľky,   že   posledné   pojednávanie v označenej veci bolo 20. 5. 2003. Po odročení pojednávania okresný súd ešte urobil úkony smerujúce   ku   skončeniu   veci   (nariadenie   znaleckého   dokazovania,   podanie   znaleckého posudku), ale ďalšie úkony sa už nevykonávali.

Ďalej   konštatujem,   že   sťažovateľka...   nevyužila   možnosť   obrátiť   sa   na   predsedu okresného súdu so sťažnosťou na nečinnosť konajúceho sudcu...

poznamenávam, že od druhej polovice roku 2003 (t. j. od doby ako sa vo veci sp. zn. 5 C 726/1994 prestali vykonávať úkony smerujúce ku skončeniu veci) nastala na Okresnom súde   Dolný   Kubín   zložitá   situácia   v personálnom   obsadení   súdu,   pretože   v septembri a októbri 2003 náhle sa vzdali funkcie traja sudcovia. Medzi nimi aj sudkyňa..., ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci od roku 1998... Po vzdaní sa funkcie troch sudcov zostalo na Okresnom súde Dolný Kubín len päť sudcov.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu podaním doručeným ústavnému súdu 25. februára 2008, v ktorom oznámil, že netrvá na ústnom   pojednávaní,   a uviedol:   „Nepovažujem   dôvody   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu Okresného súdu v dolnom Kubíne za relevantné dôvody, ktoré by bolo možné považovať za objektívne dôvody, ospravedlňujúce nečinnosť okresného súdu...

sudca je viazaný povinnosťou konať vo veci bez zbytočných prieťahov... bez toho, aby sa účastník konania musel sťažovať predsedovi súdu.

Nemožno ani akceptovať dôvody v personálnom obsadení okresného súdu... Od 1. 1. 2005 po zrušení okresného súdu v Námestove prešli sudcovia bývalého okresného súdu v Námestove na okresný súd Dolný Kubín a od 1.   1.   2005 mal okresný súd v Dolnom Kubíne najmenej 10 sudcov, čo podľa môjho názoru bol dostatočný počet, aby veci mohli byť vybavované priebežne.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 10. januára 2008 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2008 účinného od 1. marca 2008 sa sudkyňa spravodajkyňa v tejto veci stala členkou I. senátu ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 726/94.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   10/98, IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, pričom   za súčasť tohto kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu.

1.   Pokiaľ   ide   o hodnotenie   podľa   prvého   kritéria,   ústavný   súd   konštatuje,   že posudzované   konanie   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov a takéto konanie nie je možné posúdiť ako zložité po právnej stránke, keďže ide o bežnú agendu všeobecných súdov s ustálenou rozhodovacou praxou. Po faktickej stránke môže takéto konanie vykazovať znaky zložitosti v závislosti od rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva a spôsobu ustálenia hodnôt jednotlivých vecí a práv, ktoré sú predmetom vyporiadania.

2. Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky preskúmavaného konania ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by jej mohol pripísať na vrub a v dôsledku ktorej by došlo k predĺženiu konania.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom bol postup okresného súdu. Zo súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné:

V období   od   podania   žaloby   19.   septembra   1994   do   14.   decembra   2000,   keď nadobudol právoplatnosť medzitýmny rozsudok okresného súdu z 29. apríla 1999, konal okresný súd vo veci priebežne a bez prieťahov.   Okresný súd medzitýmnym rozsudkom z 29. apríla   1999   určil   okruh   vecí   a práv   tvoriacich   bezpodielové   spoluvlastníctvo účastníkov a predmetom ďalšieho konania zostalo samotné vyporiadanie týchto vecí a práv.

Po vydaní medzitýmneho rozsudku sa vo veci 20. mája 2003 konalo pojednávanie a bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   z odboru   oceňovania   nehnuteľností,   ktoré   bolo skončené   12.   júla   2003.   Okresný   súd   24.   júla   2003   zaslal   účastníkom   a ich   právnym zástupcom výzvu, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku, a následne nevykonal žiadny úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu veci.

V období od roku 2001 až do 20. mája 2003 okresný súd síce nevykonal žiadny úkon vo veci, ale uvedené bolo objektívne spôsobené tým, že spis okresného súdu bol zapožičaný k inému konaniu vedenému Okresným súdom Námestovo (výsledky ktorého úzko súviseli s ďalším   konaním   vo   veci).   V tomto   období   objektívne   mohlo   brániť   okresnému   súdu v ďalšom konaní aj to, že bolo vedené konanie o návrhu žalovaného na povolenie obnovy konania   vo   veci   medzitýmneho   rozsudku   okresného   súdu   z 29.   apríla   1999   (návrh žalovaného na povolenie obnovy konania doručený okresnému súdu 28. februára 2001 bol zamietnutý uznesením okresného súdu č. k. 8 C 148/01-37 z 18. júla 2002, právoplatným sa stal 30. augusta 2002).

Od   augusta   2003   až   do   rozhodovania   ústavného   súdu   je   možné   ustáliť   obdobie nečinnosti okresného súdu presahujúce 4 roky bez existencie akýchkoľvek objektívnych dôvodov na takúto nečinnosť.

Konanie vedené okresným súdom   teda   charakterizuje obdobie nečinnosti   v trvaní viac ako 4 roky a neprimeraná dĺžka doterajšieho konania presahuje 13 rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 726/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej   sťažnosti   vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu porušil   svojou   nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov.   V zmysle ods. 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva alebo slobody boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Napriek tomu, že samotná sťažovateľka nenavrhla, aby ústavný súd uložil okresnému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd mu túto povinnosť v súlade §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde uložil,   a to   najmä   vzhľadom na doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného   konania,   obdobie   nečinnosti   okresného súdu a pretrvávanie tejto nečinnosti aj v čase rozhodovania ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   pričom   poukázala   najmä   na pretrvávajúci stav jej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri ustálení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil predovšetkým predmet a doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktorá je viac ako 13 rokov. Prihliadol na to, že okresný súd bol v konaní úplne nečinný viac ako 4 roky, a táto jeho nečinnosť pretrvávala aj v čase rozhodovania ústavného súdu. Zároveň však ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, že ďalší postup okresného súdu závisel od výsledkov iných konaní. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr.   P.   V. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti),   a   to   v súlade   s § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) za každý úkon po 2 970 Sk a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v sume 6 296 Sk a k nej 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j. spolu v celkovej sume   7 492,24   Sk.   Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008