znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 9/06-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Š., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 118/02, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 118/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 118/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   M.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   M.   Š. trovy   právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. M., Ž., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 9/06 z 12. januára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 118/02.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom   súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podaného žalobného návrhu   z   29. apríla 2002 „o   uloženie   povinnosti   odporcovi   vydať   pracovný   posudok navrhovateľovi“ proti E., a. s., Ž. (ďalej len „odporca“).

Podľa   sťažovateľa   v   jeho   prípade „nebolo   do   podania   tejto   sťažnosti   orgánom s právomocou vo veci konať právoplatne rozhodnuté (tri roky a osem mesiacov) a naviac „vo veci nebolo vykonané ani jedno pojednávanie“.

Okresný   súd   podaním   sp. zn.   1 SprS 38/06   zo   14. februára 2006   doručeným ústavnému   súdu   20. februára 2006   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   sa   okrem iného uvádza, že „postup sudcu bol nasledovný:

- Prevzal po pôvodnej sudkyni 1. 10. 2004 stovky neskončených vecí (vyše 700).

- Veci   naštudoval   a rozdelil   ich   podľa   kritérií   nášho   Ústavného   súdu   a ESĽP v Štrasburgu na naliehavé a s prihliadnutím na dobu nápadu v nich určil predbežný termín.

- Tento   termín   (prvý   štvrťrok   2006)   aj   listom   zo   dňa   29. 3. 2005   (doručené sťažovateľovi 4. 4. 2005) sudca oznámil účastníkom v zmysle § 372 Občianskeho súdneho poriadku.

- Napokon termín bol dňa 5. 12. 2005 stanovený na 26. 1. 2006. Sťažovateľovi bolo predvolanie doručené 7. 12. 2005. Termín bol napokon z dôvodu PN zrušený a nový určený na 21. 3. 2006.

Z uvedeného dôvodu je zrejmé, že súd už začiatkom roku 2005 dal jasne najavo, kedy najneskôr vec prejedná a aj ju rozhodne a sudca to aj plnil a splnil.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. marca 2006 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu a okrem iného uviedol:

«Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   v podstate   považuje   našu   sťažnosť   za opodstatnenú,   sám   konštatuje   existenciu   prieťahov   v konaní,   keď   uvádza,   že   sťažovateľ podal sťažnosť „nie v dobe, keď sa vo veci nekonalo“, resp. „prieťahy za minulé obdobie nechcem spochybniť a ani banalizovať“.

Pokiaľ   sa   týka   časového   momentu   podania   sťažnosti   sťažovateľom,   je   potrebné uviesť,   že uplatnenie práva   sťažovateľa   domáhať   sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti odstránenia zbytočných prieťahov je jeho výlučným, ústavou garantovaným právom a ani Okresnému súdu neprináleží namietať skutočnosť, kedy sa sťažovateľ tohto práva dovolá. (...)

Nakoľko vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté, stav právnej neistoty teda naďalej trvá a tento je možné odstrániť len právoplatným rozhodnutím súdu príslušným vo veci konať. Je teda namieste domáhať sa uloženia povinnosti súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.»

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 118/02:

- 30. apríla 2002   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľa „o   uloženie povinnosti odporcovi vydať pracovný posudok navrhovateľovi“, v ten istý deň okresný súd vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   v sume   1 000 Sk (sťažovateľ tak urobil 24. mája 2002),

- 24. mája 2002   okresný   súd   vyzval   odporcu   na vyjadrenie   k priloženému   návrhu (odporca tak urobil 23. augusta 2002, keď doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobnému návrhu spolu s pracovným posudkom sťažovateľa a dokladom - podacím lístkom - o zaslaní pracovného posudku sťažovateľovi),

- 29. marca 2005   okresný   súd   oboznámil   účastníkov   predmetného   konania s predpokladaným termínom pojednávania s tým, že bude nariadené do konca 1. štvrťroka 2006,

- 5. decembra 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. január 2006,

- 26. januára 2006 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na tento deň, a to z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu,

- 3. februára 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. marec 2006,

- 21. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 12. januára 2006 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom spravodajcom   Ján   Luby,   prerokuje   II. senát   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade   s ktorou   „Účelom   základného práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa:   1. právnej   a   faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, 2. správania účastníka konania a 3. postupu súdu.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   „právna   a   faktická   zložitosť   veci“,   ústavný   súd   vzal do úvahy právny a skutkový stav veci. Ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sťažovateľ uplatnil   nárok   na   vydanie   pracovného   posudku.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobné konania právne zložité nie sú a tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,   ktoré   pri   rozhodovaní   môžu   využívať   rozsiahlu   stabilizovanú   judikatúru. V posudzovanom prípade nejde ani o skutkovo zložitú vec.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 14 C 118/02, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho   konania   v procesnom   postavení   navrhovateľa.   Ústavný   súd   hodnotil   správanie sťažovateľa ako také, ktoré zásadným spôsobom neprispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom.

Pri posudzovaní správania sťažovateľa vo vyhodnocovanom konaní však ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ podal sťažnosť proti nečinnosti prvostupňového súdu podľa § 3   ods. 7   a   § 62   ods. 1   a nasl. zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov až 15. decembra 2005, t. j. v čase po doručení predvolania (7. decembra 2005)   na   termín   pojednávania   nariadený   na   26. január 2006,   teda   de   facto   v čase,   keď okresný súd začal vo veci konať.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   na   základe   zistení o úkonoch   okresného   súdu   v posudzovanom   spore   konštatuje,   že od   podania   žalobného návrhu 30. apríla 2002 do 5. decembra 2005, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na   26. január 2006,   vykonal   okresný   súd   iba   jednoduché   úkony   (výzva   sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku, výzva odporcovi na vyjadrenie).

Dňa   23. augusta 2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu k sťažovateľovmu   žalobnému   návrhu.   Okresný   súd   vykonal   ďalší   úkon   v merite   veci až 5. decembra 2005   (nariadenie   termínu   pojednávania),   t. j.   po   viac   ako   troch   rokoch od doručenia uvedeného vyjadrenia.

Konanie okresného   súdu   od   decembra   2005   možno   charakterizovať ako   plynulé, ktoré vyústilo do rozhodnutia vo veci samej, keď na pojednávaní uskutočnenom 21. marca 2006 okresný súd zamietol žalobný návrh sťažovateľa v plnom rozsahu aj napriek jeho vyjadreniu,   že   pracovný   posudok   z   18. augusta 2002   nepovažuje   za   pracovný   posudok v zmysle pracovnoprávnych predpisov platných a účinných v relevantnom čase.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti zo 14. februára 2006 okrem iného konštatuje, že   zákonný   sudca „Prevzal   po   pôvodnej   sudkyni   1. 10. 2004   stovky   neskončených   vecí (vyše 700)“. Ústavný   súd   nemôže   prijať   tento   argument.   V   dobe   nariadenia   prvého pojednávania   vo   veci   samej   okresnému   súdu   už   muselo   byť   zrejmé,   že   došlo   k ničím neospravedlniteľnému zbytočnému prieťahu vo veci sťažovateľa. Nariadenie pojednávania v tejto dobe je postupom, ktorým nemožno odstrániť následky dovtedy trvajúcej nečinnosti okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn. 14 C 118/02,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   okresným súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia vo svojej veci.

V nadväznosti   na   výrok   o   porušení   označených   práv   a   v   záujme   efektívnosti zavŕšenia poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vychádzal zo stavu, že napadnuté konanie   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   naďalej   trvá,   preto   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 118/02 a odstrániť tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ, do právoplatného rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk z dôvodov, že „absencia právnej istoty v prejednávanej veci znamená pre neho citeľné následky“, a navyše, ako ďalej uvádza, „je zvýraznená jeho nemalými výdajmi   v súvislosti   s   uplatnením   práva   (súdny   poplatok,   trovy   právneho   zastúpenia), samotnou   povahou   predmetu   konania   –   potreba   pracovného   posudku   pre   prijatie sťažovateľa do pracovného pomeru (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 14 C 118/02, ktorá je takmer 4 roky, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. I.   M. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) každý úkon po 2 730 Sk a 2 x 164 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006