znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 9/05-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť V. S., bytom G. P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Rožňava   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. V.   S. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   120 000 Sk (slovom   jednostodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Rožňava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Rožňava j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   S.   trovy   konania   v sume 16 593 Sk (slovom šestnásťtisícpäťstodeväťdesiattri slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 9/05-34 z 18. januára 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Predseda Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu 10. marca 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Návrh   na   začatie   konania   podal   žalobca   V.   S.   proti   pôvodne   žalovanému Železorudné bane, š. p. Spišská Nová Ves, závod Nižná Slaná o náhradu škody za chorobu z povolania - pracovný   úraz.   Návrh   bol   postúpený   tunajšiemu   súdu   Rozhodcovskou komisiou pri ZO FOZ BGN ŽB Nižná Slaná dňa 10. 1. 1991. Vec bola podľa rozvrhu práce pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   sudcovi   Mgr.   Ľ.   H.   Vo   veci   bolo   vytýčené pojednávanie   na   30. 4. 1991,   ktoré   bolo   odročené   na   4. 6. 1991   za   účelom   doručenia písomného vyjadrenia žalovaného. Pojednávanie bolo odročené na 23. 7. 1991 za účelom predvolania svedkov, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. Vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie uznesením zo dňa

13. 2. 1992, ktorý znalecký posudok bol podaný dňa 28. 4. 1992. Pojednávanie potom bolo vytýčené na 11. 8. 1992, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. Ustanovený znalec vrátil spis bez podania znaleckého posudku vzhľadom   na   predovšetkým   toxikologickú   stránku   veci   a časovú   náročnosť   objektívneho posúdenia   celej   kauzy   i   z   dôvodu   viac   ako   trojtýždňovej   služobnej   neprítomnosti na pracovisku. Súd vo veci potom nariadil znalecké dokazovanie ďalším znalcom uznesením zo dňa 7. 9. 2003. Znalec Doc. MUDr. A. V. tiež vrátil spis bez podania znaleckého posudku s tým, že po odchode do dôchodku bol uvoľnený z funkcie znalca. Znalecké dokazovanie vo veci bolo nariadené ďalším znalcom uznesením zo dňa 18. 1. 1994 a znalec MUDr. J. B. podal   znalecký   posudok   dňa 12. 4. 1994.   Súd   vo   veci   potom   nariadil   pojednávanie na 23. 6. 1994,   ktoré   bolo   odročené   na 19. 7. 1994   a   toto   bolo   odročené   na   neurčito za účelom nariadenia ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania. Kontrolný znalecký posudok   bol   podaný   dňa   2. 9. 1999   Klinikou   pracovného   lekárstva   a   toxikológie v Bratislave po viacerých urgenciách. Vo veci bolo vytýčené pojednávame na 21. 9. 1999, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania, predovšetkým vyžiadania doplnku k znaleckému posudku od Kolektívu súdnych znalcov pod vedením Doc. MUDr. K., aby sa jednoznačne vyjadrili k tomu, či ide o chorobu z povolania. Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na 30. 5. 2000, odročené na 27. 6. 2000, na ktorom pojednávaní súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom a určil, že je daná zodpovednosť žalovaného za pracovný úraz, ktorý   žalobca   utrpel   negatívnym   pôsobením   jedovatého   plynu   SO2,   vyskytujúceho sa na pracovisku   č. 140   banského   úseku   Mano - Gabriela   v   Nižnej   Slanej   v presne nezistenom   čase   v   rokoch   1987   až   1989.   Vylúčil   na   samostatné   konanie   rozhodovanie o uplatnených   nárokoch   žalobcu   na   náhradu   škody   z tohto   pracovného   úrazu   ako aj rozhodovanie o trovách konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a Krajský súd v Košiciach svojím uznesením zo dňa 13. 3. 2001 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.   V   dôvodoch   tohto   uznesenia   nariadil   skúmať   pracovné   prostredie   žalobcu aj z hľadiska   hygieny   práce   a   mimo   vykonaného   znaleckého   dokazovania   z   odboru pracovného lekárstva bude potrebné doplniť dokazovanie aj z odboru chémie prípadne z odboru   životného   prostredia   a   hygieny   v   baníctve.   Vo   veci   potom   bolo   vytýčené pojednávanie   na   8. 8. 2001,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého   dokazovania   z   odboru   hygieny   práce   anorganickej   chémie   a   životného prostredia   v   podmienkach   banskej   výroby.   Znalecký   posudok   vo   veci   bol   podaný   dňa 12. 8. 2002   a   vo   veci   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   15. 5. 2003   (predtým   spis   bol predložený   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   rozhodnutie   o   odvolaní   proti   uzneseniu o zložení   zálohy   na   znalecké   dokazovanie   a   spis   sa   vrátil   dňa   9. 10. 2002).   Na   tomto pojednávaní   súd   pripustil   zmenu   žaloby   žalobcu   a   pojednávanie   odročil   na   neurčito za účelom vyžiadania správy od Krajského súdu v Košiciach, či žalobca prihlásil svoj nárok na   náhradu   škody   do konkurzného   konania.   Potom   bolo   pojednávanie   vytýčené na 28. 10. 2003, na ktorom pojednávaní súd rozsudkom žalobu žalobcu zamietol.

Po   podaní   odvolania   žalobcom   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   zo   dňa 20. 5. 2004   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   rozhodnutie   o   trovách   štátu,   na   opravu rozsudku podľa § 164 O. s. p. ako aj doplnenia dokazovania výsluchom znalca MUDr. F. F. CSc. Po doplnení v zmysle dožiadania krajského súdu, súd vec znova predložil krajskému súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Krajský   súd   v   Košiciach   svojím   uznesením   zo   dňa 30. 12. 2004 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 28. 2. 2005 a toto uznesenie bolo účastníkom doručené. Primeranosť   dĺžky   konania   sa   posudzuje   vždy   aj   podľa   miery   zložitosti   veci, a to skutkovej ako aj právnej.

Vec   spisovej   značky   5 C 29/91   je   z   tohto   hľadiska   ako   vec   s   vysokým   stupňom skutkovej zložitosti. Vo veci sa jedná o náhradu škody z pracovného úrazu, pričom vo veci muselo   byť   vykonané   rozsiahle   dokazovanie,   vrátane   znaleckého   dokazovania.   Pričom napriek   viacerým   urgenciám   (aj   predsedom   súdu),   boli   značné   prieťahy   v   podaní znaleckých posudkov, najmä Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie v Bratislave. Ide   o   náročné   dokazovanie   zo   skutkového   hľadiska,   najmä   pre   nemožnosť produkovania   objektívneho   dôkazu   o   tom,   či   pracoviská,   v   ktorých   žalobca v inkriminovanom období pracoval, v tom čase pre geologické poruchy okolitej horniny produkovali jedovatý plyn SO2, nakoľko žalovaná krátko po podaní žaloby žalobcom dala tieto pracoviská zamurovať, hermeticky uzavrieť a nevyužívať ako ťažobný úsek. Znovu otvorenie   týchto   priestorov   pre   účely   znaleckého   preskúmania,   intenzity   možného zamorenia,   prírodným   spôsobom   vznikajúceho   jedovatého   plynu   SO2   presahuje   účel samotného   súdneho   konania,   a   preto   je   možné   celé   dokazovanie   viesť   iba   na   základe existujúcich (aj keď nie úplne spoľahlivých záznamov žalovanej). Napokon v tomto konaní ide   o   precedesné   rozhodovanie   z   hľadiska   uznania   akejkoľvek   zodpovednosti   žalovanej za poškodenie zdravia svojich zamestnancov. Doteraz známe stanoviská znalcov hovoria o nezvyčajnej   geologickej   anomálii   celkovo   na   celom   území   SR   z   hľadiska   ťažby nerastov spôsobom   hlbinnej   ťažby,   t. j.   banským   spôsobom.   Výsledok   sporu   s   veľkou pravdepodobnosťou   ovplyvní   aj   ďalšie   prípady   v   otázke,   či   je   daná   alebo   nie   je   daná zodpovednosť   žalovanej   za   takéto   poškodenie   zdravia   svojich   terajších,   resp.   bývalých zamestnancov.

Na   konštatovanie   vzniku   prieťahu   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   musí   byť preukázané závažné prekročenie určitej hranice v rámci niektorého kritéria alebo v prípade menej závažných prieťahov prekročenie tejto hranice vo všetkých uvádzaných kritériách. Týmito kritériami sú miera zložitosti veci, konanie strán a konanie súdu.

Na základe uvedených okolností nechávam na zváženie, či v predmetnom konaní došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Procesné   úkony,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu,   zistil aj ústavný   súd   z predloženého   spisu   okresného   súdu   a z vyjadrení   účastníkov   s   tým rozdielom,   že   pojednávanie   30. apríla 1991   bolo   odročené   na   4. júl 1991,   nie na „4. 6. 1991“, ako uviedol okresný súd. Navyše, ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Dňa 8. decembra 1993 okresný súd nariadil kontrolné znalecké dokazovanie súdnym znalcom MUDr. L. S.

Dňa   22. júna 1994   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   v   ktorom   žiadal pripustiť zmenu žalobného návrhu.

Dňa 21. septembra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby do 10. októbra 1999 upresnil svoje nároky. Upresnenie sťažovateľ doručil okresnému súdu 11. októbra 1999.Dňa 13. mája 2002 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom MUDr. F. F. a uložil mu vypracovať znalecký posudok do 30. júna 2002.

Dňa   30. mája 2002   a   27. júna 2002   ustanovený   znalec   oznámil   okresnému   súdu, že nemôže vykonať znalecké dokazovanie, pretože na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz a neboli mu sprístupnené objekty na vykonanie znaleckého dokazovania.

Dňa 3. júla 2003 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu úpravu petitu.

Dňa 12. augusta 2004 bol na pojednávaní vypočutý znalec MUDr. F. F. a okresný súd toto pojednávanie odročil za účelom vypracovania doplňujúceho rozsudku (opravné uznesenie).

Dňa 3. septembra 2004 okresný súd vydal opravné uznesenie a 6. októbra 2004 bol spis doručený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis”)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov, ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00, IV. ÚS 47/03, IV. ÚS 141/04).

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (III. ÚS 127/03).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: 1) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo sťažovateľovi ide pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   2)   správania   účastníka   konania, 3) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1. Predmetom konania je nárok na náhradu za škodu z titulu choroby z povolania, resp. za pracovný úraz. Z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti treba uviesť, že takéto spory sú považované za skutkovo i právne zložité, avšak všeobecne súdy majú dostatok skúseností   s   ich   prejednávaním   a   rozhodovaním.   Existuje   k   nim   dostatok   judikatúry všeobecných   súdov,   v   ktorých   je   upravený   postup   a   metodika   pri   ich   rozhodovaní. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 151/04) takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu aj osobitne starostlivý prístup, pretože sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami. Napokon nárok sťažovateľa je nárokom súvisiacim aj s pracovným úrazom a invaliditou v podmienkach práce baníka. Ústavný súd pripúšťa skutkovú zložitosť veci, ako to uviedol okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti, s poukazom na to, že vo veci bolo potrebné vykonať znalecké   dokazovanie.   Treba   však   uviesť,   že   žiadna   skutková   zložitosť   veci   v   danom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   úkony sťažovateľa   žiadnym   právne   významným   spôsobom   neprispeli   k zbytočným   prieťahom vo veci. Sťažovateľ sa zúčastňoval nariadených pojednávaní okresného súdu, v priebehu konania   bol   aktívny   a   súčinnostný.   Návrhy,   ktoré   v priebehu   konania   podával,   súviseli s tým, že   jeho nárok   sa   s odstupom   času   menil. Ani okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení nenamietal, že by správanie sťažovateľa ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na   ustanovenie   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   okresného   súdu   dochádzalo   opakovane k niekoľkomesačným   obdobiam   nečinnosti   a   tiež   neefektívnym   úkonom.   Ústavný   súd je toho názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie obdobie nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Takýmto obdobím je obdobie od 13. marca 1995, keď okresný súd nariadil kontrolné znalecké   dokazovanie „Klinikou   pracovného   lekárstva   a toxikológie   v   Bratislave“, do 2. septembra 1999,   keď   mu   bol   znalecký   posudok   doručený   (v   trvaní   viac   ako 52 mesiacov). Obranu okresného súdu, že „Kontrolný znalecký posudok bol podaný dňa 2. 9. 1999   Klinikou   pracovného   lekárstva   a   toxikológie   v   Bratislave   po   viacerých urgenciách“,   ústavný   súd   neakceptoval,   pretože   v   spise   sa   žiadny   doklad   o   urgencii znaleckého posudku nenachádza.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že činnosť okresného súdu súvisiaca so znaleckým dokazovaním   (od   13. februára 1992   do   13. mája 2002)   bola   neefektívna,   nesústredená a minula   sa   svojmu   účinku.   Ako   príklad   je   možné   uviesť   nariadenie   znaleckého dokazovania   16. júna 1993,   keď   okresný   súd   pribral   do   konania   znalca   z   odboru zdravotníctva, odvetvia otorinolaryngológie, ktorý mu spisový materiál vrátil 22. júla 1993 bez vypracovania znaleckého posudku s oznámením, že „z dôvodu viac než trojtýždňovej služobnej   neprítomnosti   na   pracovisku,   nemôžem   sa   ujať   tejto   úlohy“. Okresný   súd nepostupoval   pri   nariaďovaní   znaleckého   dokazovania   dôsledne   a   vopred   so   znalcom nekonzultoval objektívnu možnosť podania posudku (§ 127 ods. 1 OSP). Týka sa to aj znaleckého   dokazovania   nariadeného   7. septembra 1993,   pretože   ustanovený   znalec okresnému súdu 21. septembra 1993 oznámil, že od 7. júna 1993 už nevykonáva znaleckú činnosť,   rovnako   aj   znaleckého   dokazovania   nariadeného   8. decembra 1993,   keď na vypracovanie znaleckého posudku bol ustanovený znalec MUDr. L. S. Tomuto znalcovi okresný súd ani nedoručil uznesenie a spis za účelom vypracovania znaleckého posudku. Znalecké dokazovanie znalcom z odboru hygieny a epidemiológie (pracovného lekárstva) bolo nariadené až 13. mája 2002, hoci účastník konania (žalovaný) tento dôkaz navrhol už 14. septembra 1999,   a   rovnako   za   tým   účelom   okresný   súd   odročil   i pojednávanie 8. augusta 2001.

Okresný súd síce nariaďoval pojednávania (v období od 30. apríla 1991 do 19. júla 1994 pojednával šesťkrát a v období od 21. septembra 1999 do 12. augusta 2004 sedemkrát) a na niektorých pojednávaniach vykonával aj dokazovanie výsluchom účastníkov a svedkov (4.   a   23. júla 1991,   11. augusta 1992,   21. septembra 1999,   27. júna 2000   a   28. októbra 2003),   nerešpektoval   však   pritom   zásadu   hospodárnosti   konania.   Hoci   vo   veci   dvakrát aj rozhodol   (27. júna 2000   a   28. októbra 2003),   napriek   tomu   jeho   konanie   bolo   málo efektívne a nesmerovalo k právoplatnému rozhodnutiu veci. Rozhodnutia okresného súdu boli   odvolaním   v   napadnutej   časti   v   obidvoch   prípadoch   zrušené   odvolacím   súdom z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci. Aj napriek tomu, že konanie vo veci začalo 10. januára 1991, v súčasnom období je vec stále na súde prvého stupňa.Na základe uvedených skutkových poznatkov preto ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 29/91 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 5 C 29/91 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 2 000 000 Sk, ktoré odôvodnil najmä tým, že počas 14-ročnej doby súdneho konania žije v stave   právnej   neistoty.   V závere   uviedol,   že „Vzhľadom   na   predmet   konania,   jeho zdĺhavosť výrazne zasiahla nielen do môjho života, ale i do života celej mojej rodiny (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia ústavný súd vychádzal aj z toho, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno   ničím   ospravedlniť.   Podľa   ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať od sťažovateľa,   aby   čakal   na   výsledok   súdneho   sporu,   v   ktorom   sa   riešia   jeho   nároky súvisiace s chorobou z povolania, resp. pracovným úrazom viac ako štrnásť rokov a stav konania   bol   taký,   aký   zistil   ústavný   súd   v   konaní   pred   ním.   Sťažovateľ   oprávnene z takéhoto   postupu   okresného   súdu   pociťuje   právnu   neistotu.   Ústavný   súd   konštatuje, že v tejto veci všeobecný súd nevenoval dostatočnú pozornosť uvedenej povahe sporu ani tomu, o čo v ňom sťažovateľovi ide.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 5 C 29/91, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   120 000 Sk,   ktorú je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, uplatnených v podaní zo 7. februára 2005. Sťažovateľ (pôvodne zastúpený advokátom JUDr. J. Ž., K.) požadoval trovy právneho zastúpenia vo výške 13 194 Sk za tri úkony právnej služby v roku 2003, každý v hodnote 4 270 Sk (príprava a prevzatie veci,   podanie sťažnosti   a jej doplnenie) a trikrát   náhradu   režijného   paušálu   po   128 Sk.   Súčasne   požadoval úhradu   trov   konania, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr.   I.   R.   vo   výške   7 797 Sk   za   jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2004   (prípravu a prevzatie   veci)   v hodnote   4 534 Sk,   za   jeden   úkon   v roku   2005   (podanie   sťažnosti   - doplnenie   zo   7. februára 2005)   v   hodnote   2 501 Sk,   ktorá   bola   zvýšená   o sadzbu   dane z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z.   z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o dani z pridanej hodnoty“).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia celkom spolu v sume 16 593 Sk,   a   to   za   dva   úkony   právnej   služby   poskytnuté   jeho   pôvodným   právnym zástupcom   JUDr. Ž.   v roku   2003   (prípravu   a prevzatie   veci,   podanie   sťažnosti),   každý v hodnote 4 270 Sk a dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk (ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002 vo výške 12 811 Sk) a za jeden úkon právnej služby v roku 2004 poskytnutý jeho právnou zástupkyňou JUDr. R. (prípravu a prevzatie veci) v hodnote 4 534 Sk a jedenkrát náhradu režijného paušálu podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm.   a)   a   c),   §   19   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej do 31. decembra 2004. Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2003,   ktorá   bola   13 602 Sk.   Ďalej sťažovateľovi priznal trovy právneho zastúpenia i za jeden úkon právnej služby poskytnutý v roku   2005   (podanie   sťažnosti   -   doplnenie   zo   7. februára 2005)   v   hodnote   2 501 Sk a jedenkrát náhradu režijného paušálu v sume 150 Sk podľa § 11 ods. 2 a § 16 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorá bola zvýšená o sadzbu dane z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a podľa § 27 zákona o dani z pridanej hodnoty, pričom   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Za tretí uplatnený úkon, v dôsledku jeho právneho   zastúpenia   advokátom   JUDr. Ž.   z   22. decembra 2003 – „Doplnenie sťažnosti“,   úhradu   trov   konania   sťažovateľovi   so   zreteľom   na   jeho   obsah   nepriznal (absencia   ústavnoprávneho   charakteru).   Tento   úkon   spočíval   iba   v doplnení   náležitostí písomného podania súdu (sťažnosti) právnym zástupcom na základe výzvy ústavného súdu.

Úhradu   trov   konania   spolu   vo   výške   16 593 Sk   je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. marca 2005