znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. C.   a V. C.,   obaja bytom   Ž.,   zastúpených   advokátkou JUDr. I. R., K,, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej   vety Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č. k. 5 Co/271/2011-215 z 26. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. C. a V. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 faxom a 17. januára 2012 v origináli poštou doručená sťažnosť J. C. a V. C. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   prvej   vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/271/2011-215 z 26. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že „mali   na   základe   rozhodnutia   vtedajšieho Mestského národného výboru v Ž. od roku 1977 v osobnom užívaní byt nachádzajúci sa v bytovom dome na... v Ž., pričom dňa 09. 02. 1994 požiadali o odpredaj bytu do osobného vlastníctva“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia „sa na Okresnom súde Žilina návrhom zo dňa   8. 9. 2009   domáhali   určenia,   že   dohoda   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,   ktorú uzavrela žalovaná v 1.   rade,   Mgr.   D.   K.,   so žalovaným   v   4.   rade,   Mestom   Ž.,   dňa   12. 7. 1999,   ktorej   vklad   bol   povolený   Správou katastra Ž. dňa 22. 7. 1999 pod V 3560/99, na základe ktorej žalovaný v rade 4. previedol svoj   spoluvlastnícky   podiel   63/144-tín   na   žalovanú   v   1.   rade   k predmetným nehnuteľnostiam, je absolútne neplatná.

Predmetnému   konaniu   predchádzalo   konanie   vedené   pod   sp. zn.   20 C 486/95 na Okresnom   súde   Žilina   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva s odporcom   vo   4.   rade,   ktoré   skončilo   mimosúdnou   dohodou   o   zrušení   a   vyporiadaní podielového   spoluvlastníctva.   Táto   mimosúdna   dohoda   bola   uzavretá   dňa   11. 7. 1999 a spočívala v tom, že odporca vo 4. rade odpredal odporkyni v 1. rade časť bytového domu súpisné   číslo   2721   postaveného   na   pozemku   parc.   číslo   KN   483,   zastavané   plochy a pozemku parcelné číslo KN 484, záhrady v k. úz. Ž. v podiele 63/144 s vecným bremenom, že kupujúca – odporkyňa v 1. rade zabezpečí náhradné byty okrem iného aj pre rodinu sťažovateľov.

Mestské   zastupiteľstvo   mesta   Ž.   schválilo   odpredaj   uvedených   nehnuteľností uznesením č. 21/1999 na jeho 3. zasadaní konanom dňa 18. 3. 1999.“.

Sťažovatelia poukázali aj na to, že „podali dňa 26. 09. 2003 žalobu o neplatnosť dohody   o   zrušení   a   vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   uzavretej medzi odporkyňou v 1. rade a odporcom v 4. rade. Prvostupňové konanie sa viedlo pod sp. zn. 17 C 139/2003 a rozsudkom zo dňa 04. 09. 2006 súd žalobu zamietol. V odvolacom konaní o dovolaní (správne má byť o odvolaní, pozn.) navrhovateľov vedenom pod sp. zn. 8 Co   8/2007   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   rozsudkom   zo   dňa 08. 04. 2008.

Odporcovia   v   1.,   2.   a   3.   rade   podali   žalobu   o   privolenie   k   výpovedi   z   nájmu a vypratanie bytu. Prvostupňové konanie sa viedlo pod sp. zn. 7 C 16/2003 a rozsudkom zo dňa 03. 10. 2007 súd privolil k výpovedi. Toto rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom v konaní sp. zn. 10 Co 8/2008 rozsudkom zo dňa 07. 10. 2008 a rozsudok sa tak stal právoplatným.

Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. 8 C 175/2009 zo dňa 20. 04. 2011 rozhodol tak,   že   návrh   sťažovateľov   zamietol   a   zaviazal   ich   povinnosťou   zaplatiť   náhradu   trov konania žalovaným v 1. až 4. rade.

Proti   citovanému   rozhodnutiu   podali   dňa   27. 06. 2011   sťažovatelia   odvolanie. Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   sp. zn.   5 Co/271/2011   zo   dňa   26. 09. 2011   napadnutý rozsudok potvrdil.“.

Sťažovatelia tvrdia, že súd prvého stupňa podľa ich názoru neoprávnene zamietol ich žalobu o „neplatnosť dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti“ dôvodiac „nepreukázaním   naliehavého   právneho   záujmu   na   určení   neplatnosti   zmluvy uzatvorenej   medzi   žalovanou   v 1. rade   a žalovaným   vo   4.   rade,   ktorej   predmetom   bol prevod spoluvlastníckeho podielu žalovaného vo 4. rade k nehnuteľnostiam – okrem iného dom, v ktorom sa nachádza byt, v ktorom boli sťažovatelia nájomcami“.

Sťažovatelia   nesúhlasia   ani   s argumentom   uvedeným   v odôvodnení   rozsudku Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“), že vyslovením neplatnosti namietaného právneho úkonu by sa nezmenilo ich právne postavenie k bytu v predmetnom dome, pretože by   boli   jeho   nájomcami   bez   ohľadu   na   to,   kto   je   prenajímateľom   bytu,   či   žalovaný vo 4. rade alebo iní prenajímatelia alebo vlastníci.

Tento argument považujú sťažovatelia za nesprávny okrem iného aj z toho dôvodu, že medzičasom okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 16/2003 právoplatne privolil k výpovedi z nájmu a vyprataniu predmetného bytu na základe žaloby podanej žalovanou v 1. rade a jej deťmi – dcérou S. I., rod. K., a synom R. K., na ktoré žalovaná v 1. rade previedla   kúpnou   zmluvou   (v   roku   1999)   a darovacou   zmluvou   (v   roku   2004) spoluvlastnícky   podiel   k predmetnému   bytu   na   každého   v 1/3.   Za týchto   okolností sťažovatelia už nemajú v súčasnosti   k predmetnému bytu nájomný vzťah, ale iba právo bývania.

Sťažovatelia   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 20.   apríla   2011   v danej súvislosti odôvodňujú existenciu naliehavého právneho záujmu na rozhodnutí o ich návrhu aj tým, že ak by okresný súd neplatnosť namietanej zmluvy medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným vo 4. rade vyslovil, žalovaný vo 4. rade by bol podľa pôvodného právneho stavu spoluvlastníkom sporného bytu a „za tejto situácie by bolo možné predpokladať, že by tento spoluvlastník (mesto Ž., pozn.) pamätajúc na morálne záväzky, ktoré voči nám z jeho nie čestného postupu voči nám v minulosti vyplývajú, by prinajmenšom postupoval tak, aby nám zachoval právo nájmu v byte, ktorý je predmetom tohto konania“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že v odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011   taktiež   poukázali   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 137/08   z 1.   júla   2008, v ktorom bolo zdôraznené, že „nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu v tom zmysle, že nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany, teda   popretie   samej   podstaty   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Vyplýva   to zo skutočnosti, že súd rozhodne o žalobe bez skúmania jej podstaty.“.

Keďže podľa názoru sťažovateľov „odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné a nedáva odpoveď na otázku, z akého dôvodu súd   rozhodol   spôsobom   uvedeným   vo   výroku   rozsudku...“,   pričom „prvostupňový   súd nezaujal   záver   o tom,   či   predmetná   zmluva   napadnutá   žalobou   je   platná...“,   a keďže z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   nie   je   zrejmé,   akým   spôsobom   sa   krajský   súd vysporiadal   s námietkami   sťažovateľov   vyslovenými   v odvolaní,   považujú   sťažovatelia aj namietaný rozsudok krajského súdu za nejasný, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.V závere   sťažnosti   sťažovatelia   konštatujú,   že   podľa   ich   názoru „kľúčová argumentácia odvolacieho súdu, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie, je zjavne arbitrárna a z ústavného hľadiska neakceptovateľná“, pričom podľa ich názoru krajský súd sa   riadne   nevysporiadal   s dôvodmi   uvedenými   v odvolaní   a v napadnutom   rozsudku „v podstate len zopakoval tvrdenia prvostupňového súdu“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovatelia   prostredníctvom   svojej splnomocnenej   právnej   zástupkyne   domáhajú,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že „Právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   prvá   veta Dohovoru a právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/271/2011 zo dňa 26. 09. 2011 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Žiline   pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/271/2011   zo   dňa   26. 09. 2011   a   vracia   vec   Krajskému   súdu   v   Žiline   na   ďalšie konanie.“.

Sťažovatelia sa taktiež domáhajú priznania úhrady trov konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z   nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľov prerokoval ich návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach   konania   pred   všeobecným   súdom.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl. 48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v   ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovatelia   predložili   ústavnému   súdu   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 8 C 175/2009   z 20.   apríla   2011,   odvolanie   z 27.   júna   2011,   ktorým   uvedený   rozsudok okresného súdu napadli, a rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co/271/2011 z 26. septembra 2011, ktorým bol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený.

Predtým, než ústavný súd pristúpi k posúdeniu námietok sťažovateľov v danej veci, je nevyhnuté uviesť, že aj keď sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže smerovať len proti rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   ktorý   v danej   veci   rozhodoval   v poslednom   stupni, preskúmanie namietaného porušenia označených práv sťažovateľov predpokladá posúdenie celého   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   V danej   veci   je   táto   požiadavka   významná aj z toho hľadiska, že krajský súd, ktorý namietaným rozsudkom rozhodoval o odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu,   sa   s uvedeným   rozsudkom   v plnom   rozsahu   stotožnil, pričom pri odôvodnení svojho rozhodnutia postupoval v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   V tejto   súvislosti   je   preto   namieste   poukázať na ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, I. ÚS 370/09).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov so záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu v namietanom rozsudku stotožnil, a to, že sťažovatelia v predmetnom konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby v súlade s § 80 písm. c) OSP.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8 C 175/2009 z 20. apríla 2011 v danej súvislosti okrem iného uviedol, že „Podľa právneho vyhodnotenia súdom žalobcovia boli nájomcami podľa cit. ust. § 871 ods. 1 OZ a zostali by nájomcami bez ohľadu na to, kto by bol ich prenajímateľom, a nemali by osobitné práva voči obci – Mestu Ž. ako špecifickému prenajímateľovi, osobitne nie na predaj bytu alebo spoluvlastníckeho podielu na dome, ktorý   obývajú,   za   regulovanú   cenu   podľa   cit.   ust.   § 29a   zák.   č. 182/1993   Z.   z.   v znení účinnom od 1. 8. 1995 v spojení s § 17, 18, 18a, 18b tohto zákona...

Paradoxne   pokiaľ   žalobcovia   odôvodňovali   v   žalobe   naliehavý   právny   záujem ustanovením § 34 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z., a následne v dôvodoch žaloby argumentovali, že žalovaná v r. 1/ mala previesť na žalovaných v r. 2 a 3/ viac práv než sama   mala,   tak   je   príznačné,   že   v   znení   § 34   zák.   č. 162/1995   Z.   z.   do   30. 4. 2010   by navrhované určenie nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností. Je preukázané a medzi sporovými   stranami   prakticky   nesporné,   že   súčasný   zápis   vlastníckych   práv k nehnuteľnostiam   podľa   výpisu   z   LV   č. 237   k.   ú.   Ž.   svedčí   ako   vlastníkom   tunajším žalovaným v r. 1/ až 3/ každému v podiele 1/3. Znamená to, že aby súd v sporovom konaní mohol vysloviť určenie podľa obsahu tunajšej žaloby, teda neplatnosť dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi tunajšími žalovanými v r. 1/ až 4/, nesmelo by byť toto nakladanie   s   nehnuteľnosťami   dotknuté   ďalšími   zápismi   vlastníckych   práv.   Keďže   však v tomto konaní nesvedčí zápis vlastníckych práv výhradne nadobúdateľovi z napadnutej dohody, tak navrhovaný výrok súdu by bol do 30. 4. 2010 nevykonateľný a túto okolnosť by súd musel zohľadniť ako prednostnú pre konštatovanie nedostatku naliehavého právneho záujmu.   Prakticky   povedané,   upravením   okruhu   žalovaných   by   bola   splnená   jedna   z nutných podmienok pre prípadný úspech žalobcov, ale nie ďalšia, ktorá by spočívala v tom, že žalobcovia neoznačili aj v predmete konania úplný okruh úkonov, ktorých neplatnosť napádajú, so stále otvorenými ďalšími právnymi otázkami.

Za   úplného   okruhu   účastníkov   –   potencionálne   pasívne   vecne   legitimovaných žalovaných ako osôb, ktoré by boli navrhovaným určením dotknuté, po zmene ustanovenia § 34 zák. č. 162/1995 Z. z. od 1. 5. 2010, bolo pre súd ťažiskovou otázkou preskúmať dopad jednotlivých ustanovení zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktoré   predovšetkým,   by   boli   potencionálnym   dôvodom   naliehavého   právneho   záujmu žalobcov   vo   vzťahu   k   akémukoľvek   právnemu   dôvodu   neplatnosti,   ktorý   by   uvádzali, a následne   tiež   by   boli   pontencionálne   meritórnym   dôvodom   absolútnej   neplatnosti napadnutého   právneho   úkonu   podľa   cit.   ust.   § 39   ods. 1   OZ   (netvrdeným   v   tunajšej žalobe).“.

K ďalším argumentom sťažovateľov, ktorými odôvodňovali existenciu naliehavého právneho   záujmu,   okresný   súd   v odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že „Osobitne   pokiaľ žalobcovia namietali nedodržanie náležitej vôle žalovaného v r. 4/ podľa § 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. O majetku obcí v znení účinnom do 31. 12. 2010 tým spôsobom, že obecné zastupiteľstvo schválilo iba prevod označených nehnuteľností bez toho, aby sa vyjadrilo k určitým zmluvám, s prihliadnutím na všetky podmienky, tak táto okolnosť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcov už nebola podstatná v tejto veci. Podľa rácia žaloby by táto námietka spravodlivo svedčala samotnej obci, ale nie iným osobám, pre postavenie ktorých nie je podstatná, tiež s otvorenými ďalšími právnymi otázkami. Všetky ďalšie dôvody namietané žalobcami, ani ďalšie dôkazy predkladané v tomto konaní, nie sú smerodajné pre rozhodnutie vo veci samej. Ani okolnosť, že žalobcovia začali obývať predmetný dom v rámci bytového fondu mesta Ž. výmenou za byt v inom dome v bytovom   fonde   mesta;   ani   konanie   orgánov   rozhodujúcich   v   minulosti   o   bytových otázkach   (ktorých   špeciálnym   právnym   nástupcom   je   žalovaný   v r.   4/   ako   obec),   ktoré čiastočne   smerovalo   k   predaju   bytu   žalobcom,   ale   nebolo   úplným   vyjadrením   vôle   pri predaji; ani akékoľvek iné prevody alebo vyporiadania voči iným osobám mimo rámca povinností obce; ani okolnosť, že v minulosti boli vypracované rôzne znalecké posudky, najmä v časti ceny v spojení s druhom nehnuteľností; ani pre žalobcov citlivá okolnosť, že v predmetných nehnuteľnostiach byt rekonštruovali a príslušný subjekt im prevod sľúbil; - neznamenajú,   že   by   bolo   povinnosťou   obce   previesť   byt   alebo   podiel   na   predmetných nehnuteľnostiach   žalobcom   za   regulovaných   podmienok   podľa   § 29a   ods. 1   zák. č. 182/1993   v   znení   účinnom   od   1. 8. 1995.   Rámcovo   povedané   žiadne   žalobcami naznačované porušenie sľubu alebo naopak iné konanie nad rámec zákonných povinností obce – nie je základom pre to, aby súd vychádzal z konkrétnej povinnosti uloženej zákonom. Podstatným dôvodom nie je ani to, že prokuratúra odkázala žalobcov na podanie žaloby na súd s vlastným meritórnym názorom spojeným s oboznámením časti ustanovení osobitného zákona.   Osobitne   dôvodom   naliehavého   právneho   záujmu   nie   je   ani   právny   stav   po privolení k výpovedi nájmu z bytu voči žalovaným, lebo všetky doterajšie právne otázky mohli byť a aj boli riešené v jednotlivých sporových konaniach, ktorých výsledky je treba rešpektovať a naliehavý právny záujem nie je daný samotným záujmom preskúmavať otázku v ďalšom sporovom konaní. Preto predovšetkým naliehavý právny záujem žalobcov bol preskúmaný práve vo vzťahu k potenciálnym právnym povinnostiam zo zákona, ako súd odôvodnil vyššie.“.

Podľa názoru ústavného súdu záver okresného súdu, ktorý si v plnom rozsahu osvojil aj krajský súd, o tom, že sťažovatelia v danej veci nepreukázali naliehavý právny záujem na podaní   určovacej   žaloby   v súlade   s § 80   písm.   c)   OSP,   nemožno   považovať   za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Ústavný súd ďalej dodáva, že posúdenie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c)   OSP   krajským   súdom   by   sa   v okolnostiach   danej   veci   mohlo   stať predmetom prípadnej   kritiky   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým   dospel,   vôbec   nerešpektovali skutkové zistenia a boli by zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Pokiaľ sťažovatelia svoj naliehavý právny záujem v danej veci odôvodňujú tvrdením, že   v prípade   rozhodnutia   o neplatnosti   zmluvy   uzatvorenej   medzi   žalovanou   v 1.   rade a žalovaným vo 4. rade by sa pôvodným spoluvlastníkom opätovne stal žalovaný vo 4. rade a ten by postupoval tak, že by sťažovateľom „prinajmenšom zachoval právo nájmu v byte“, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011, z ktorej vyplýva, že žalovaný „ústretové správanie“ voči sťažovateľom nedeklaroval, práve naopak, konštatoval, že „obnovenie predchádzajúceho zápisu vlastníckych práv im nezaručí právo   na   odkúpenie   bytu...“,   a okrem   toho,   že   podal   námietku   prekážky   právoplatne rozhodnutej   veci,   súčasne   vyslovil,   že „tunajšia   žaloba   uvádza   do   neistoty   žalovaných v 2. a 3. rade, ktorí nadobudli svoje podiely v dobrej viere“.

Po preskúmaní obsahu rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2011 a namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd nemohol prisvedčiť ani námietke sťažovateľov, že „odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   je   nejasné,   nezrozumiteľné a nepreskúmateľné“ a nemohol súhlasiť ani s názorom sťažovateľov, že „z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   odporcu   nie   je   zrejmé,   akým   spôsobom   sa   s námietkami sťažovateľov vyslovenými v odvolaní odporca vysporiadal“.

Žalovaný vo 4. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu sťažovateľov proti rozsudku okresného   súdu   z 20.   apríla   2011   navyše   uviedol,   že   sa   v plnom   rozsahu   stotožňuje s právnym   názorom   okresného   súdu   o nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu sťažovateľov na podaní určovacej žaloby, a nie sú dané nijaké dôvody, aby z jeho strany bola ovplyvnená výpoveď z nájmu, ak by to bolo aj v jeho možnostiach.

V súvislosti s tým, že sťažovatelia prejavili nespokojnosť s namietaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovatelia napokon poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 137/09 z 1. júla 2008 v súvislosti s nesprávnym posúdením otázky naliehavého právneho záujmu, ktorá v danom prípade mala za následok popretie samej podstaty základného práva na súdnu ochranu, pretože súd rozhodol o žalobe bez skúmania jej podstaty, ústavný súd konštatuje, že   v okolnostiach   danej   veci   bola   otázka   naliehavého   právneho   záujmu   sťažovateľov meritórne   dôsledne   preskúmaná,   pričom   úsudok,   ktorý   z tohto   preskúmania   vyplynul, považuje ústavný   súd   za ústavne   udržateľný,   a preto   v tomto   prípade   nemožno dospieť k takému záveru, ako to bolo vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 137/09.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   základného   práva   na   súde   podľa   čl. 46   ods. 1 v spojení s ods. 4 ústavy a porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu, dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   namietaného   rozsudku), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013