znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   7 S/71/2009-45 z 28. apríla   2010   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Sžo/194/2010 z 25. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 22   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S/71/2009-45 z 28. apríla 2010 (ďalej aj „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   6 Sžo/194/2010   z   25.   mája   2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s jeho   prepustením   zo   služobného pomeru   colníka,   ku   ktorému   došlo   na   základe   rozhodnutia   riaditeľa Colného   úradu...č. R-26/2009-5334 z 28. januára 2009 (ďalej aj „rozhodnutie riaditeľa colného úradu“ alebo „prvostupňové správne rozhodnutie“) podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení účinnom do 31. augusta 2009 (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“).

Dôvodom   na   prepustenie   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   colníka   boli   dva prípady, ktoré sa stali 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, pri ktorých mal sťažovateľ porušiť svoje povinnosti ďalej opísaným spôsobom.

V prvom   prípade   sťažovateľ   vstúpil   18.   októbra   2008   do   miestnosti   určenej na vykonávanie   osobných   prehliadok   na   stanovisku   č. 1   na   hranici   v...,   kde   prebiehal rozhovor iných colníkov o protiprávnom naložení so zhabaným tovarom (cigarety a fľaše zhabané   cestujúcim),   aktívne   sa   do   rozhovoru   zapojil,   tovar   nezaevidoval   do prvotnej evidencie, čím umožnil, aby tovar unikol spod colného dohľadu. O necelý mesiac neskôr, 15. novembra 2008, opäť na stanovisku č. 1 doniesol spolu s ďalším colníkom dva kartóny cigariet nezistenej značky, ktoré položili na stôl a ktoré v rozpore s pokynom nezaevidoval do   príslušnej   evidencie   ani   nevydal   rozhodnutie   o   zaistení,   zhabaní,   prepadnutí   alebo úschove týchto cigariet a ani nespísal úradný záznam o nájdení skrytej, opustenej alebo stratenej veci, čím umožnil, aby tieto cigarety unikli spod colného dohľadu.

Uvedené   konanie   sťažovateľa   bolo   kvalifikované   ako   porušenie   služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom   [§ 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h )   zákona o štátnej službe colníkov], v nadväznosti na čo bol sťažovateľ rozhodnutím riaditeľa colného úradu podľa   § 183   ods. 1   písm. d)   zákona   o štátnej   službe   colníkov   prepustený   zo služobného pomeru colníka.

Rozhodnutie   o   prepustení   zo   služobného   pomeru   považoval   sťažovateľ za nepreskúmateľné, pretože podľa neho vychádzalo z neúplne zisteného skutkového stavu, a preto proti nemu podal odvolanie.

Rozhodnutím   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č. 18762/2009-1214 z 5. mája 2009 bolo odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zamietnuté   a   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdené.   Predmetné   rozhodnutie napadol sťažovateľ žalobou o preskúmanie jeho zákonnosti.

Krajský súd rozsudkom č. k. 7 S/71/2009-45 z 28. apríla 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn.   6 Sžo/194/2010   z   25.   mája   2011   odvolaním sťažovateľa napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo   potrebné sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný   súd   ďalej   skúmal   tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, so zreteľom na to, či existujú dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím, nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto ide vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   iba   z   hľadiska   ich   prípadnej   svojvoľnosti,   arbitrárnosti,   resp. nedostatočného   odôvodnenia.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným   súdom   možno   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 382/06, II. ÚS 388/2010).

Podľa   sťažovateľa   mal najvyšší   súd   (ako   aj   pred   ním   krajský   súd) napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom porušiť jeho základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36   ods. 1   listiny,   ako   aj   právo   upravené   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tým,   že   ustálil rozhodujúce skutkové okolnosti bez opory v dôkazoch, a tiež základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že krajský súd nevykonal dokazovanie obrazovo-zvukovým   záznamom   v jeho   prítomnosti   ako   účastníka   konania,   a najvyšší   súd   napriek tomu   odvolací   rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil.   Sťažovateľ   napokon   namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 ústavy a čl. 13 listiny a práv podľa čl. 8   ods. 1   a 2   dohovoru   tým,   že   najvyšší   súd   použil   podľa   jeho   názoru   v   rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní.

Prvou   námietkou   sťažovateľa,   ktorou   sa   ústavný   súd   zaoberal,   bolo   tvrdenie,   že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tým,   že   vychádzal   z ustálených   skutkových okolností bez opory vo vykonaných dôkazoch.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na takom rozhodnutí, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Podľa   sťažovateľa „riaditeľ   colného   úradu   ako   dôkaz   použil   zápisky   z   DVD nahrávky (obrazového a zvukového záznamu z 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, z ktorého   vyplynuli   skutkové   okolnosti   kladené   sťažovateľovi   za   vinu,   pozn.), pričom samotné vyhotovenie DVD nahrávky bolo utajovanou skutočnosťou, okrem toho hovorová reč   bola   v   jazyku   maďarskom,   ktorý   riaditeľ   colného   úradu   neovládal   a   z   uvedeného dôvodu podľa názoru sťažovateľa na základe nezákonného dôkazu došlo k zániku jeho služobného pomeru..., v čase konania o prepustení zo služobného pomeru nebol (sťažovateľ, pozn.) oboznámený s touto nahrávkou a ani v konaní na Krajskom súde v Košiciach nebol vykonaný dôkaz touto nahrávkou za účasti sťažovateľa... Okrem toho... z DVD nahrávky nie je   možné   ustáliť   skutkový   stav,   ktorý   bol   popísaný...   Sťažovateľ   v   čase   prepustenia zo služobného pomeru sa nachádzal vo väzbe a bolo voči nemu vznesené obvinenie, okrem iného   aj   za   zločin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa.   Ako   jeden   z dôkazov   bol obrazový   a   zvukový   záznam   vyhotovený   na   základe   príkazu   sudcu   Špeciálneho   súdu v Pezinku. Tento dôkazový materiál Ministerstvo vnútra SR sprístupnilo riaditeľovi colného úradu   dňa   07. 01. 2009.   Tento   dôkaz...   nebol   vykonaný   v   konaní   na   Krajskom   súde v Košiciach, preto mu bolo odňaté právo obhajovať sa, čo malo byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach.“.

Najvyšší   súd   vo   vzťahu   ku skutkovému   stavu   mal   za   preukázané,   že „žalobca (sťažovateľ,   pozn.) do   zápisnice   o   ústnom   pojednávaní   konanom   dňa   2.   januára   2009 na Zamestnaneckom   oddelení   Colného   úradu...   uviedol,   že   sa   k   predmetu   správneho konania, ktorým bolo posúdenie konania žalobcu v dňoch 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, vyjadrovať nebude a k veci nemá čo dodať. Z opisu funkcie žalobcu, vykonávajúceho funkciu samostatného colného referenta vyplýva, že súčasťou jeho služobných činností bolo okrem iného aj rozhodovanie v colnom konaní v jednoduchých prípadoch, rozhodovanie o priestupkoch v pôsobnosti colných orgánov v blokovom konaní, rozhodovanie o colnom konaní   napr.   prepustenie   tovaru   do   príslušného   režimu,   rozhodovanie   o   colných priestupkoch v rozkazovom konaní a v rozhodnutí na mieste, rozhodovanie v prípadoch prepúšťania   tovaru   v   dovoze,   vývoze   a   tranzite,   vym.   cla   daní   a iných   platieb a rozhodovanie o určení colnej hodnoty v jednoduchých prípadoch.

Z   obrazového   a   zvukového   záznamu   zo   dňa   18.   októbra   2008   (súbor   označený VTS-01.1.VOB),   ako   aj   zo   dňa   15.   novembra   2008   a   z   prekladu   zvukového   záznamu, vyhotoveného   prekladateľkou   JUDr.   L.   K.   dňa   22.   októbra   2009,   bez   akýchkoľvek pochybností vyplýva,   že žalobca sa konania uvedeného v rozhodnutí správneho orgánu prvého   stupňa   skutočne   dopustil.   Z   obrazového   záznamu   a   z   prekladu   komunikácie z maďarského do slovenského jazyka je zrejmé, že žalobca dňa 18. októbra 2008 o 19.54,30 hod. vstúpil do miestnosti určenej na vykonávanie osobných prehliadok, v ktorej už boli prítomní Bc. Z. M., A. B., L. M. a A. P. ukazujúca v tom čase na tovar uložený pod pultom v služobnej miestnosti, ktorý bol odobratý cestujúcim. Žalobca bol teda svedkom toho, že A. P. ukladala spätne tento tovar pod pult v služobnej miestnosti a bol aktívny v spoločnej komunikácii o tom, že tento tovar nie je možné odniesť autom ani vlakom. Časť tovaru sám uložil do papierovej krabice nachádzajúcej sa na pulte v služobnej miestnosti. Z obrazového záznamu zo dňa 15. novembra 2008 vyplýva, že žalobca spolu s colníkom A. B. doniesol do služobnej   miestnosti   dva   kartóny   cigariet,   ktoré   položili   na   stôl   bez   zaevidovania do príslušnej evidencie.

Z prvotnej evidencie zaisteného tovaru, vedenej na Colnom úrade..., jednoznačne vyplýva, že tovar zaistený v dňoch 18. októbra 2008 a 15. novembra 2008, zaevidovaný nebol.“.

Najvyšší súd sa po vyhodnotení v administratívnom konaní vykonaného dokazovania stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   že   na   základe   správnym   orgánom   zadovážených a vykonaných   dôkazov   bolo   možné   dôvodne   považovať   konanie   žalobcu   kladené   mu za vinu   za   dostatočne   preukázané.   Uvedeným   konaním   bol   naplnený   prepúšťací   dôvod podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona o štátnej službe colníkov, pretože sťažovateľ zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom   pomere by bolo na ujmu dôležitých   záujmov štátnej   služby. Najvyšší   súd nevidel ani po preskúmaní formálnych a obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia správneho orgánu či napadnutého rozsudku krajského súdu ich nezákonnosť, považoval ich za   náležité   a   podrobne   odôvodené,   zdôrazniac   zároveň,   že   žalovaný   správny   orgán   sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu vznesenými v jeho odvolaní.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy   (výsluch   svedkov,   listinné   dôkazy,   obrazové   a zvukové   záznamy a   iné)   vrátane posúdenia namietaných nedostatkov dokazovania v otázke obsahu škatúľ, v ktorých mali byť cigarety, alebo obsahu dohovorov sťažovateľa s ostatnými colníkmi. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok bol   vydaný   v rámci   správneho   súdnictva.   Správny   súd   (súd,   rozhodujúci   v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov; v tomto prípade krajský   súd   aj   najvyšší   súd)   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich   rozhodnutí,   teda   posúdiť   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09,   II. ÚS 391/2010). Ani   ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   v   zásade   nie   je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi   a   ich   vyhodnotenie.   Ústavný   súd   skúma   napadnutý   rozsudok   iba   z hľadiska   už uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal   s   otázkou vykonaného   dokazovania   v   správnom   konaní.   Aj   z   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   ktoré   podklady   a dôkazy   považovali správne orgány aj všeobecné súdy, teda aj vrátane najvyššieho súdu za rozhodujúce pre rozhodnutie a akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní o veci riadil.

Rovnaký záver vyvodil ústavný súd aj vo vzťahu k námietkam sťažovateľa osobitne sa týkajúcich udalostí z 15. novembra 2008. Sťažovateľovi bolo kladené za vinu, že spolu s ďalším   colníkom   v daný   deň   zaistil   (minimálne)   dva   kartóny   cigariet   a nevydaním potrebného   rozhodnutia   v rozpore   so   svojimi   povinnosťami   umožnil,   aby   unikli   spod colného dohľadu. Sťažovateľ tvrdí, že „nikdy nevydával takéto rozhodnutie a nemá to ani v opise svojej funkcie“, a preto nemohla jeho nečinnosť predstavovať porušenie základných povinností colníka, pričom svoje tvrdenie podopiera tou časťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľ ako samostatný colný referent zaradený v súlade so zákonom o štátnej službe colníkov do 3. platovej triedy nie je podľa charakteristiky 3. platovej triedy tvoriacej prílohu č. 1 predmetného zákona oprávnený vydávať rozhodnutia v I. stupni správneho konania na príslušnom úseku colnej správy, pretože táto právomoc je daná podľa charakteristiky platových tried až odbornému colnému referentovi zaradenému do   4.   platovej   triedy.   Sťažovateľ   taktiež   tvrdí,   že   v konaní   nebolo   preukázané,   čo   sa skutočne nachádzalo v škatuliach, ktoré priniesol do úradnej miestnosti.

Podľa   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   v otázke   právomoci   colníka   priklonil k argumentácii sťažovateľa, „Toto pochybenie (prvostupňového súdu, pozn.) však... nemá vplyv   na   kvalifikovanie   konania   žalobcu   ako   porušenie   služobnej   prísahy   a služobných povinností   zvlášť   hrubým   spôsobom,   nakoľko   nespochybniteľne   preukázaná   skutočnosť nezaevidovania zaisteného tovaru pri prehliadkach vykonaných v dňoch 18. októbra 2008 a 15.   novembra   2008   za   jeho   aktívnej   prítomnosti   je   dostatočným   dôvodom   na   takéto vyhodnotenie žalobcovho konania.“.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku síce dal vo vzťahu k uvedenej   námietke sťažovateľovi za   pravdu,   zároveň   ale takéto   pochybenie krajského súdu nemalo podľa najvyššieho súdu vplyv na samotné rozhodnutie vo veci. Ústavný súd nezistil možnosť porušenia ústavnoprocesných záruk garantovaných v čl. 46 a nasl. ústavy tým, že najvyšší súd nepovažoval uvedené pochybenie krajského súdu za natoľko podstatné, aby malo vplyv na správnosť rozhodnutia. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu aj bez tejto časti argumentácie obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver.

Osobitnou námietkou sa sťažovateľ dovolával porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny tým, že krajský súd nevykonal dokazovanie obrazovo-zvukovým záznamom v prítomnosti dotknutého účastníka konania, čo napriek tomu neviedlo najvyšší súd k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Namietané   bolo   nevykonanie   dokazovania   týmto   záznamom   v prítomnosti sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na skutočnosť, že z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že 22. apríla 2009 sa sťažovateľ oboznámil na Colnom úrade... aj s predmetným obrazovým a zvukovým záznamom.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd opäť pripomína úlohu všeobecných súdov v správnom súdnictve, ktoré, ako už bolo uvedené, nie sú súdmi skutkovými. Zisťovanie skutkového stavu je v zásadnej miere prenechané správnym orgánom, zákonnosť rozhodnutí a postupov   ktorých   sa   preskúmava   v správnom   súdnictve,   a   preto   sú   aj   podmienky na dokazovanie   v rámci   správneho   súdnictva   ovplyvnené   uvedenou   právomocou všeobecných   súdov   v správnom   súdnictve.   V rámci   správneho   súdnictva   sa   tak   vedie dokazovanie iba v rozsahu obmedzenom účelom toho-ktorého štádia konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil ani vo vzťahu k tejto námietke nič, čo by signalizovalo možnosť vysloviť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Posledná námietka sťažovateľa sa týka porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, čl. 13 listiny a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru tým, že najvyšší súd použil v rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe. Obrazový a zvukový záznam pritom predstavoval hlavný dôkazný prostriedok, ktorým bol preukázaný dôvod na skončenie jeho služobného pomeru colníka.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa   čl. 13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným   spôsobom,   s   výnimkou   prípadov   a   spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 22 ods. 1 ústavy ústavný   súd   uvádza,   že   ochrana   korešpondencie   je   súčasťou   širšej   kategórie,   ktorou   je ochrana súkromia (napr. III. ÚS 133/2010). Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v jeho čl. 8, ktorého porušenie sťažovateľ taktiež namieta, a preto, aj keď by vyhotovenie obrazového   a zvukového   záznamu   nespadalo   pod   rozsah   ochrany   čl. 22   ods. 1   ústavy, ústavný súd zohľadňuje aj súvisiace namietané porušenie práv či už podľa čl. 13 listiny alebo práv v zmysle čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Sťažovateľ svojou námietkou nenapáda protiprávnosť, resp. zásah do svojich práv samotným vyhotovením obrazového a zvukového záznamu, ale len to, že takýto záznam vytvorený pre iný druh konania (trestné konanie) bol použitý aj na účely skončenia jeho služobného pomeru colníka, ako aj v následnom súdnom konaní.

Ústavný   súd   nepovažuje   použitie   dôkazu   získaného   v súlade   s právom   v jednom súdnom   konaní   v inom   konaní   za   predpokladu,   že   tomu   nebráni   osobitný   predpis, za spôsobilé   porušiť   označené   práva   sťažovateľa.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd dodáva,   že   prepustenie   zo   služobného   pomeru   colníka   vecne   úzko   súvisí   s trestným stíhaním sťažovateľa, ktorého podkladom sú rovnaké skutkové okolnosti, a aj preto bolo použitie dôkazov získaných v jednom konaní (t. j. trestnom konaní) opodstatnené a účelné aj vo veci skončenia jeho služobného pomeru. Ani vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd nezistil možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu   za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať   za   následok porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Ústavný súd je preto toho názoru, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého   rozsudku,   pokiaľ   ide   o ustálenie   skutkových   zistení   a z nich   vyvodených záverov, nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a rovnako tak ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ktorá by mala byť predmetom posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku v konaní o veci samej.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012