znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H..., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 470/2011   a sp. zn.   Rvp 471/2011,   vo   veci   namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č. k.   16 CoE/80/2010-26   z   29. apríla   2010, č. k. 14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010, č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 a č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 470/2011 a sp. zn. Rvp 471/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 470/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 470/2011 a sp. zn. Rvp 471/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“) č. k.   16 CoE/80/2010-26   z   29. apríla   2010,   č. k. 14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010, č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 a č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých 9. februára 2005 a 30. apríla 2003 poskytla fyzickým osobám úvery v sume   13 999,86   Sk   (464,71   €)   a 30 000,08   Sk   (995,82   €),   ktoré   jej   spolu   s   ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní uhrádzať v šiestich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.   Rvp 470/2011),   resp.   v dvadsiatich   dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod sp. zn. Rvp 471/2011).

Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 2. júla 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 470/2011) a 8. júla 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 471/2011) notárom   spísané notárske zápisnice,   ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Sťažovateľka vo vzťahu k prvému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. Rvp 470/2011) podala 17. októbra 2005 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) 21. novembra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   28.   októbra   2009   podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd „ex officio“ uznesením č. k. 11 Er 2180/2005-16 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú bez toho, aby rozhodol o navrhovanej zmene súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu okresného   súdu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010 tak, že potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne   a právne   správne. Následne   okresný   súd uznesením č. k. 11 Er 2180/2005-30 z 26. júla 2010 predmetnú exekúciu zastavil. Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 14 CoE/306/2010-40 z 30. novembra 2010 uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka vo vzťahu k druhému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. Rvp 471/2011) podala 13. februára 2004 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia   udeleného   okresným   súdom   4.   marca   2004   začal   nútený   výkon   rozhodnutia. Sťažovateľka 28. októbra 2009 podala návrh na zmenu súdneho exekútora, na čo okresný súd „ex officio“ uznesením č. k. 11 Er 205/2004-19 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú   (o návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora   nerozhodol).   Proti   rozhodnutiu okresného   súdu   o vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 tak, že potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako   vecne   a právne   správne.   Okresný   súd   následne uznesením č. k. 11 Er 205/2004-33 z 27. júla 2010 predmetnú exekúciu zastavil. O odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, ktoré podala sťažovateľka 28. septembra 2010, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010 tak, že ho potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka sa v sťažnostiach najskôr venuje judikatúre ústavného súdu vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu   konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie   opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu a súvisiacich   dokladov   najmä zmluvy   o úvere,   pričom «v priebehu   týchto   konaní   súd   nedal   priestor   na vyjadrenie účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   vyhlásiť   exekúciu   za   neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo   na základe   bilaterálneho   právneho   úkonu   –   zmluvy,   ktorej   platnosť   nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v   rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľa nejde o   žiadne   fiktívne právo,   ktorého existencia by mala   byť   určená   dodatočne   alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok   podľa čl. 1   dodatkového   protokolu zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd   exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 470/2011   a   sp. zn.   Rvp 471/2011   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, ako aj totožnosť právneho zástupcu, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   uzneseniami krajského súdu č. k. 16 CoE/80/2010-26 z 29. apríla 2010 a č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané porušenie základného práva.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľkou   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   č. k.   16 CoE/80/2010-26   z   29. apríla 2010   nadobudlo právoplatnosť 4. júna 2010 a napadnuté uznesenie č. k. 16 CoE/132/2010-27 z 8. júna 2010 nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2010.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začína plynúť dňom, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým   malo   byť   spôsobené   namietané   porušenie   práva,   t. j.   v prípade   prvého z namietaných uznesení začala plynúť 4. júna 2010 a v prípade druhého uznesenia 28. júna 2010. Predmetné sťažnosti boli podané na poštovú prepravu 24. februára 2011, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej zákonom   o ústavnom   súde   pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia   svojich   práv   označenými   uzneseniami   krajského   súdu,   pri   predbežnom prerokovaní odmietol ako podané oneskorene.

3.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru uzneseniami krajského   súdu   č. k.   14 CoE/306/2010-40   z 30. novembra 2010   a č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010

Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   prvostupňových   súdov o zastavení   exekúcie   z dôvodu,   že   exekúciu   nemožno   vykonať   na   základe   notárskych zápisníc,   pretože   tieto   nie   sú   spôsobilým   exekučným   titulom.   Podstatou   sťažností   je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej otázke nastolenej sťažnosťami, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorým bola exekúcia zastavená (potom,   ako   bola   osobitnými   uzneseniami   vyhlásená   za   neprípustnú),   mal   právomoc preskúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   a súvisiace doklady,   najmä   predmetnú   zmluvu   o úvere,   t. j. vykonať   dokazovanie   bez   vyjadrenia účastníkov.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď   z hľadiska   formálneho,   alebo   z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V daných veciach ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnuté uznesenia krajského súdu neprípustným spôsobom zasahovali do jej práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne   závery   krajského   súdu   vyslovené   v napadnutých   uzneseniach   považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutých   uznesení   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov   konania,   pričom   neprichádza   do   úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého   procesu,   ako   je   kontradiktórnosť   či   rovnosť   zbraní,   porušenie   ktorých sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uzneseniami   krajského   súdu   č. k.   14 CoE/306/2010-40   z 30. novembra 2010 a č. k. 15 CoE/347/2010-43 z 25. novembra 2010

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zastaveniami exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.   Z   okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť   notárskych zápisníc, ktorými boli uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sú sťažnosti v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011