znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. I. (...), t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Vojenského obvodového súdu Bratislava sp. zn. 4 Tp/454/2008 z 26. augusta 2008, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom   Vojenského   obvodového   súdu   Bratislava   pri   predbežnom   prerokovaní obžaloby 15. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2010 doručená sťažnosť J. I. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Vojenského   obvodového   súdu   Bratislava   (ďalej   len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 4 Tp/454/2008 z 26. augusta 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie vojenského obvodového súdu“), základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   vojenského   obvodového   súdu   pri predbežnom   prerokovaní   obžaloby   15.   januára   2009,   keď   nevypočul   poškodeného a zamietol jeho prepustenie z väzby (ďalej len „napadnutý postup vojenského obvodového súdu“).

Na úvod je potrebné poznamenať, že sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu kópiu napadnutého uznesenia vojenského obvodového súdu, tak ako mu to ukladá § 50 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Ústavný   súd   si   preto   nemohol   overiť rozpory   v sťažnosti   týkajúce   sa   dátumu   vydania   napadnutého   uznesenia   vojenského obvodového   súdu   (26.   alebo 27.   august   2008).   Aj   samotná   sťažnosť   obsahuje niektoré nezrovnalosti a logické nejasnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe napadnutého uznesenia vojenského obvodového   súdu   bol   28.   augusta   2008   vzatý   do   väzby   potom,   ako   bolo   proti   nemu vznesené obvinenie zo spáchania viacerých trestných činov. Podľa názoru sťažovateľa je jeho   väzba   opierajúca   sa   o   § 71   ods. 1   písm. a)   a c)   zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) „od   samého začiatku“ neopodstatnená, pretože nie je dostatočne odôvodnená.

V   rámci   svojej   argumentácie   sťažovateľ   cituje   zo   zborníka   z medzinárodnej konferencie uskutočnenej 29. júla 2006 v Omšení – Ochrana práv osôb, ktorých osobná sloboda bola obmedzená (ktorý aj ku sťažnosti priložil), a poukazuje na paralely v jeho konkrétnej trestnej veci, hlavne na nutnosť odôvodnenia väzby konkrétnymi skutkovými okolnosťami, a nie iba konštatovaním, že ide napr. o závažný trestný čin, za ktorý hrozí vysoký trest, alebo možnosť pokračovania v trestnej činnosti obvineného „bez konkrétne doložených skutočností“. Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie vojenského obvodového súdu „nie je ničím podložené, má len konštatačný charakter...“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že jeho väzba je rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý „oprávňuje v prípade osôb pozbavených slobody na skúmanie procedurálnych a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné na to, aby v zmysle dohovoru bolo ich pozbavenie zákonné. To   znamená,   že   príslušný   súd   nielenže   musí   preskúmať   súlad   s   procedurálnymi požiadavkami vnútroštátneho práva, ale tiež oprávnenosť podozrenia, na ktorom zatknutie zakladá legitimitu cieľa sledovaného zadržaním a následnou väzbou.“.

Ďalej sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť pri prerokúvaní ponuky na nahradenie jeho väzby zárukou 15. januára 2009, keď vojenský obvodový súd „pri predbežnom prejednaní obžaloby... výpoveď poškodených a uznesenie vyšetrovateľa plné   nepresností   vyhodnotil   ako   definitívnu   a nevyvrátiteľnú   pravdu.   Zamietol   návrh obhajcu   na   vrátenie   spisu   prokuratúre   a na došetrenie   rozporných   vecí“. K porušeniu označených práv malo dôjsť aj tým, že vojenský obvodový súd nevypočul poškodeného, ktorý by sa „pravdepodobne vyjadril za moje prepustenie a súd túto šancu vedome zmaril“.

S   prihliadnutím   na uvedené   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   napadnutým uznesením,   ako   aj   postupom   vojenského   obvodového   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho označených práv, a preto navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že:

„1.   Obvodový   vojenský   súd   v   Bratislave   uznesením   č. 4 Tp/454/2008   porušil základné právo J. I. podľa čl. 17 ods. 2 a5 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Obvodového   vojenského   súdu   č. 4 Tp/454/2008   zo   dňa   26. 8. 2008 o vzatí J. I. do väzby sa zrušuje. Prikazuje sa prepustiť menovaného na slobodu po vydaní tohto ústavného nálezu.

3. 0bvodový vojenský súd v Bratislave dňa 15. 1. 2009 neposkytol a porušil právo na spravodlivú   súdnu   ochranu   a   porušil   právo   občana   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že nevypočul dňa 15. 1. 2009 poškodeného a tak zamietol prepustenie z väzby.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Bratislava I... vyplatiť občanovi   J.   I.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   7   000   €   za   trvanie   väzby   v   dĺžke 17 mesiacov Advokátskej kancelárii trovy JUDr. M. K. vyplatiť trovy právneho zastúpenia 1 300 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto unesenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   v návrhu   na   rozhodnutie   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   napadnutým   uznesením   vojenského obvodového súdu a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom vojenského obvodového súdu.

1.   Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa napadnutým uznesením vojenského obvodového, ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil,   že   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   [čl. 127   ods. 1   ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“] je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa   § 83   ods. 1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   vojenského   obvodového   súdu   (ktorý   konal a rozhodoval do 31. marca 2009 ako súd prvého stupňa), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť   vyšší   vojenský   súd   (ktorý   konal   a rozhodoval   do   31.   marca   2009   ako   súd druhého stupňa vo veciach, v ktorých rozhodovali v prvom stupni vojenské obvodové súdy). Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu   prvého stupňa, proti ktorému bolo možné podať sťažnosť.

Preto ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie   o riadnom   procesnom   opravnom   prostriedku,   ktoré   zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (vyšší vojenský súd), ktorý bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu sťažovateľovým právam, ústavný súd sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne   napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 74/07).

2. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (napr.   I. ÚS 22/02, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Na   základe   uvedeného   a   s   prihliadnutím   na   dátum,   keď   bol   sťažovateľ   vzatý do väzby (28. august 2008), resp. keď sa uskutočnilo predbežné prerokovanie obžaloby (15. január   2009),   ako   aj   so   zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (15. február   2010),   považoval   ústavný   súd   za   dostatočne   preukázané   podanie   sťažnosti evidentne   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr. III. ÚS 301/04,   III. ÚS 156/06,   III. ÚS 187/06,   III. ÚS 142/07).   Keďže   zmeškanie   lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť,   ústavný súd sťažnosť odmietol aj ako podanú oneskorene.

Sťažovateľ   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   právne   zastúpený   advokátom) v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Uvedené sa však nepremietlo do petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona   o   ústavnom   súde   viazaný.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   považoval   námietku porušenia   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   iba   za   súčasť   argumentácie sťažovateľa.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010