znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 46,   čl. 47   ods.   2   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6, čl.   13   a   čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca 2006 (správne má byť uvedený rok 2007 - pri označení roka došlo k zrejmej pisárskej chybe, pretože súvisiaci spis Okresného súdu Bratislava I vedený pod sp. zn. 7 C 73/2000 bol na základe podaného odvolania sťažovateľa predložený krajskému súdu 19. októbra 2006 na rozhodnutie, preto v úvode a ďalej uvádzame správne už len rok 2007, pozn.).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal v konaní Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00 o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, ktorému okresný súd uznesením č. k. 7 C 73/00-75 z 22. augusta 2006 nevyhovel. Sťažovateľ podal proti predmetnému   uzneseniu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   uznesením č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca 2007 potvrdil napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „I.C.   Krajský   súd   v   Bratislave   v uznesení   3Co/475/06-85   chybne   rozhodol,   že potvrdzuje uznesenie prvostupňového súdu a tak sťažovateľ nie je oslobodený od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ však nemá sumu 10.270.- Sk na poplatky a tak tieto nezaplatí, ale tým porušenie jeho práva na súdnu ochranu bude definitívne.

KS   Bratislava   chybne   ohodnotil   majetok   sťažovateľa;   súd   pučí   od   závisti,   že sťažovateľ dostal satisfakciu 10.000 EUR z roku 2005 a to považuje za priaznivé majetkové pomery, čo je absurdné konštatovanie. Chcel by som vidieť sudkyňu keby ona mala také majetkové pomery - som presvedčený, že by sa za takých pomerov určite obesila!!!!! Okrem toho   satisfakciu   dostal   sťažovateľ   za   tyraniu   a utrpenie   spôsobené   štátom,   okrem   toho značnú časť tejto sumy sťažovateľ využil na čiastočnú úpravu bytu (vymena okien 75.000.- Sk, úprava kúpeľne na bezbariérovu lebo sťažovateľ je plný invalid 50.000.- Sk plus WC, obnovu   kuchyne   v cene   110.000.-   Sk)   Sťažovateľ   má   právo   na   dôstojne   žitie   a nie   iba utrpenie!!!!!!!

Súd   chybne   vyhodnotil   byt   sťažovateľa   v Žiline,   ktorý   je   bez   kúrenia   a preto   je nepoužiteľný. Nedá sa prenajať a nedá sa predať za cenu nákladov, aj keď je v ponuke na predaj od mája 2006.

I.D. Sťažovateľ považuje uznesenie 3Co/475/06-85 za nespravodlivé, ktorým chce len dosiahnuť olúpenie sťažovateľa o súdne poplatky, ktoré mu odporca nevráti lebo neexistuje. Odporca si neplní záväzky od roku 1999-2000.

Odporca   svojou   protizákonnou   činnosťou   spôsobil   škodu   navrhovateľovi.   Súd nečinnosťou   a nevydaním   predbežného   opatrenia   chránil   kriminálnika   a tak   ide   iba o kriminálny výkon súdnictva so zameraním na navýšenie škody navrhovateľovi.

Sťažovateľ žiada zrušiť uznesenie 3Co/475/06-85 zo dňa 30. 03. 2006, doručeného dňa 25. 05. 2007.

Sťažovateľ žiada zrušiť uznesenie Okresného súdu Bratislava I 7C/73/00-75 zo dňa 22. 08. 2006!?!

I.E. Sťažovateľ si uplatňuje náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá je totožná so škodou vyčíslenou v návrhu 7C/73/00. Vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je v príčinnej súvislosti s nečinnosťou OS Bratislava I. Súd bol nečinný aj po Náleze Ústavného súdu z roku 2005, nerešpektoval Nález nadriadeného súdu.“

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   v ktorom rozhodne nasledovne:

„II. A. Krajský súd v Bratislava je povinný zaplatiť MUDr. D. B. náhradu škody:

a) 99.154.- Sk plus úroky z omeškania vo výške 17.6 % od dňa 01. 05. 1999 do zaplatenia;

b) sumu 7.000.- Sk mesačne ako stratu zisku od mája 1999 do umožnenia obnovenia zisku, škoda narastá.

a finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1,000.000.-   Sk   za   7-ročné   zbytočné   prieťahy v konaní.

II. B. Krajský súd Bratislava porušil základné práva MUDr. D. B. podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11.

Porušovanie   základných   práv   sťažovateľa   neboli   odstránené   Nálezom   Ústavného súdu   III.   ÚS   338/05   -   ide   o pokračujúce   marenie   základných   práv   -   preto   je   finančné zadosťučinenie navýšené na 1,000.000.- Sk. Povinnosť zaplatiť je do 15 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu.

II. C. Trovy konania zaplatí Krajský súd Bratislava. II.   D.   V prípade   omeškania   platieb   je   MUDr.   D.   B.   oprávnený   vymáhať   úroky z omeškania vo výške 17.6 % od dňa vydania Nálezu Ústavného súdu do zaplatenia.“

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní o   jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)   obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, IV. ÚS 163/07).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že podľa jeho názoru ak nezaplatí súdny poplatok z dôvodu   nedostatku   finančných   prostriedkov,   tým „...   porušenie   jeho   práva   na   súdnu ochranu (krajským súdom, pozn.) bude definitívne“.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup   k súdu,   a   tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   vo   veci   konať,   pričom   k   jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v prípade,   ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný   súd   z označeného   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   475/06-85 z 30. marca 2007 zistil, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 73/00-75 z 22. augusta 2006, ktorým okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov.

Krajský súd v odôvodnení uvedeného uznesenia uviedol: «Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň navrhovateľovi neustanovil zástupcu z radov advokátov. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ nespĺňa predpoklady na to, aby mohol   byť   oslobodený   od   súdnych   poplatkov   a na   to,   aby   mu   mohol   byť   ustanovený zástupca   z radov   advokátov.   Na   základe   vykonaného   šetrenia   zistil,   že   navrhovateľ   je vlastníkom viacerých nehnuteľností, čo dokazuje, že jeho majetkové pomery sú priaznivé, zistil, že nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť, teda nemá zvýšené výdavky súvisiace s blízkou osobou a že mu bola priznaná nemajetková ujma 10 000 EUR rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2005 č. 46844/99. Poukázal na to, že vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou   z foriem   menej   likvidných   investícií,   navrhovateľ   má   možnosť   nehnuteľnosti prenajať, resp. predať a tak si zabezpečiť finančné prostriedky v hotovosti. Dospel k záveru, že keďže nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov neustanovil mu zástupcu z radov advokátov...

Jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník, sú poplatky. Súd môže na návrh účastníka priznať celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré je viazané na jeho osobu. Predpokladom pre oslobodenie sú pomery účastníka a že nejde o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Pri   skúmaní podmienok   pre   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   nie   je   podstatným   iba majetkový, či sociálny stav osoby, ktorej oslobodenie má byť poskytnuté, ale aj povaha uplatňovaného nároku. Podmienky musia byť splnené súčasne.

Podľa § 30 O. s. p. účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

V prejednávanej   veci   navrhovateľ   nárok   na   priznanie   oslobodenia   od   súdnych poplatkov vyvodzuje z rozhodnutia Okresného úradu Bratislava II zo dňa 4. 09. 2003, pod č. j. soc. 10862/2003, z ktorého vyplýva, že sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím, z potvrdenia Okresného úradu Bratislava II, odbor sociálnych vecí zo dňa 20. 01. 2003, podľa ktorého nepoberá dávku sociálnej pomoci, z vyhlásenia o tom, že od

29.   10.   2003   je   uznaný   za   plne   invalidného   dôchodcu   a napokon   z rozhodnutia   Úradu práce,   sociálnych   vecí   a rodiny,   odbor   sociálnych   vecí   a rodiny   zo   dňa   30.   09.   2004 o zvýšení dávky v hmotnej núdzi na sumu 4 060,- Sk.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ neosvedčil existenciu takých pomerov, so zreteľom na ktoré by mu bolo možné priznať oslobodenie od súdnych poplatkov a vyhovieť jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Súd prvého   stupňa   v prejednávanej   veci   dostatočne   zistil   všetky   rozhodujúce   skutočnosti a rozhodol   vecne   správne,   keď   návrhom   navrhovateľa   nevyhovel.   Navrhovateľova argumentácia   o chybnom   posúdení   majetkových pomerov nie   je   na   mieste.   I keď   zákon nevysvetľuje bližšie obsah pojmu „pomery účastníka“, bezpochyby však musí ísť o pomery majetkové, rodinné, sociálne a zdravotné žiadateľa, majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len dočasnej, či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že ako poplatník celkom alebo sčasti   nemôže   splniť   poplatkovú   povinnosť   alebo,   že   jej   splnenie   nemožno   od   neho spravodlivo žiadať. Z obsahu spisu takéto skutočnosti však nevyplývajú.»

Ústavný súd zistil, že krajský súd v predmetnej veci neodmietol konať, ale, naopak, postupoval   v zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   a rozhodol   o jeho   odvolaní,   čím   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   čl. 46   ods. 2   ústavy   je   na   odvolacie   konanie krajského   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   3   Co   475/06,   v   ktorom   sa   nerozhoduje   vo   veci sťažovateľa   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t. j.   podľa   ustanovení upravujúcich   správne súdnictvo,   zjavne neaplikovateľný, a z toho dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, a to pre neexistenciu priamej súvislosti   medzi   namietanými   skutočnosťami   a základným   právom,   porušenie   ktorého sťažovateľ namietal (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05). Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4 ústavy.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Z obsahu sťažnosti   sťažovateľa vyplýva, že neoslobodenie   od súdnych   poplatkov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00 a neustanovenie zástupcu z radov advokátov uznesením krajského súdu č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca 2007 považuje za porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

S prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   uvádza,   že potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu   -   neustanovením   zástupcu   z radov   advokátov, nedochádza k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, pokiaľ navrhovateľ   nespĺňa   zákonom   ustanovené   podmienky,   ktoré   by   ho   oprávňovali   využiť služby ustanoveného advokáta uhrádzané štátom. K prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy   by   mohlo   dôjsť   v prípade,   ak   by   krajský   súd   vôbec   nerozhodol o jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, čo sa v tomto prípade nestalo. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že: „Doručenie uznesenia zo dňa 30. 03. 2006 až dňa 25. 05. 2007 je konanie so subjektívnymi zbytočnými prieťahmi!!!!“

Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C 73/00 zistil,   že   predmetný   spis   bol   krajskému   súdu   postúpený   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa   19.   októbra   2006.   Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   uznesením č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca 2007. Uznesenie krajského súdu č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca   2007   bolo   sťažovateľovi   doručené   25.   mája   2007,   čo   vylučuje   zbytočné prieťahy v konaní.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v danej veci krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa v lehote kratšej ako 6 mesiacov od postúpenia veci, čo je z ústavného hľadiska akceptovateľné. K určitým prieťahom mohlo dôjsť podľa názoru ústavného súdu v období od rozhodnutia veci (30. marec 2007) do doručenia dotknutého rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi (25. mája 2007).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   48/03, III. ÚS 59/05). V danom prípade obdobie doručovania označeného rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi nevyhodnotil ústavný súd za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj s poukazom na to, že doručovanie tohto rozhodnutia zabezpečoval okresný súd, ktorého postup sťažovateľ nenamieta.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sú na odvolacie konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 3 Co 475/06, v ktorom sa rozhoduje vo veci sťažovateľa v občianskoprávnom   konaní,   a   nie   ako   osoby   obvinenej   podľa   ustanovení Trestného poriadku,   zjavne   neaplikovateľné,   a z toho   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a   to   pre neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi uvádzanými   skutočnosťami   a právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal   (napr. I. ÚS 44/03,   IV. ÚS 172/05).   Z   rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Ústavný súd pripomína, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   práva   ústavný   súd   uvádza, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 163/07).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 172/05).

Skutočnosť,   že   uznesenie   krajského   súdu   v označenom   konaní   nezodpovedá   jeho názorom, nie je v danom   prípade   relevantná, pretože účinnosť prostriedkov   nápravy   na účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah   a   ďalší   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému kráľovstvu - 1989). Preto označené uznesenie krajského súdu nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v označenom uznesení krajského súdu č. k. 3 Co 475/06-85 z 30. marca 2007 usudzuje aj na porušenie čl. 14 dohovoru. Neuviedol však žiadne konkrétne skutočnosti ani akým konkrétnym postupom okresného súdu malo k porušeniu uvedených práv dôjsť.

Ústavný súd pri preskúmaní označeného uznesenia nezistil pri postupe krajského súdu   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   vysloviť   záver   o porušení   sťažovateľom uvádzaných práv podľa citovaných článkov dohovoru. Krajský súd postupoval v odvolacom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, uplatnením ktorých nedošlo k diskriminácii sťažovateľa ako účastníka konania. Krajský súd (ako štátny orgán zastupujúci   Slovenskú   republiku   v oblasti   výkonu   súdnej   moci)   uplatneným   procesným postupom v označenom konaní nevykonával činnosť, ktorou by bolo možné porušiť práva sťažovateľa podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008