znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/05-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť P. I., bytom K., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8   C   30/99   v období   po   vydaní   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/99 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003 p o r u š i l   základné právo P. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   30/99 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. P. I. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. P. I. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 990 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky Mgr. Z. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. marca 2005 č. k. IV. ÚS 89/05-24 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. I., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   30/99 v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľom napádané konanie vedené pod sp. zn. 8 C 30/99 sa začalo podaním žaloby Mestskému súdu v B. 13. februára 1996, ktorý ju následne 8. marca 1996 odstúpil na ďalšie konanie okresnému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému. Predmetnou žalobou sa sťažovateľ domáhal odškodnenia za úraz, ktorý   utrpel   počas   základnej   vojenskej   služby.   Ústavný   súd   svojím   nálezom č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003 vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/99 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd však aj po vydaní nálezu   ústavného   súdu   koná   v jeho   veci   so   zbytočnými   prieťahmi,   čím   sa   odďaľuje právoplatné skončenie sporu a predlžuje sa stav jeho právnej neistoty.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol: «(...) súdne   konanie,   ktoré   sa   na Okresnom súde Bratislava III začalo 8. marca 1996 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá doteraz už viac ako 8 rokov a 7 mesiacov.

Okresný súd Bratislava III pritom porušuje právo sťažovateľa aj po vynesení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/03 zo 16. apríla 2003.

K   porušeniu   tohto   práva   dochádza   najmä   tým,   že   po   tom   čo   Okresný   súd Bratislava III   15.   januára   2003   nariadil   dokazovanie   novým   znalcom   (predchádzajúci znalec   ustanovený   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   z   15.   júna   2001   znalecký posudok nevypracoval) a po tom čo až 10. októbra 2003 obdržal znalecký posudok, musel opätovne znalkyňu požiadať o doplnenie resp. prepracovanie znaleckého posudku, nakoľko pisárskou chybou sa stalo, že v uznesení z 15. januára 2003 boli zle formulované otázky pre znalkyňu. Preto Okresný súd Bratislava III vydal 22. decembra 2003 opravné uznesenie, v ktorom správne naformuloval otázky uložené znalkyni. (...)

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že Okresný   súd   Bratislava   III   svojou   pasivitou   vo vzťahu k znalkyni, ktorá podala posudok po uplynutí 30-dňovej lehoty, a najmä svojou nesprávnou formuláciou otázok pre znalkyňu nebol schopný od 15. januára 2003, teda viac ako   1   rok   a 9   mesiacov   zabezpečiť   znalecký   posudok.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ už čaká na znalecký posudok od 15. júna 2001, kedy bolo vo veci vôbec prvýkrát nariadené znalecké dokazovanie, teda viac ako 3 roky a 4 mesiace. Tu treba súčasne pripomenúť, že ak súd neprijal účinné opatrenia za účelom včasného podania   znaleckého   posudku,   ktorý   si   vyžiadal   v   rámci   vykonávaného   dokazovania, zodpovedá z hľadiska článku 48 ods. 2 Ústavy SR aj za prieťahy spôsobené súdnym znalcom pri jeho podaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 108/02).

V   súvislosti   s   nesprávnou   formuláciou   otázok   spôsobenou   pisárskou   chybou sťažovateľ zasa poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej jednoznačne vyplýva, že,,účastník súdneho konania má... právo dôvodne očakávať, že... súd nepôjde cestou omylov  ...   svoje   požiadavky   musí   súd   formulovať   zrozumiteľne   a   jednoznačne,   aby   mu dožiadané orgány poskytli dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci bez nutnosti dopytov na spresnenie jeho požiadaviek“ (II. ÚS 3/00). Takýto postup, ako už bolo uvedené, nebol a nie je v prípade sťažovateľa uplatňovaný pri zabezpečovaní si znaleckého posudku.

Na záver sťažovateľ uvádza, že po 16. apríli 2003 Okresný súd Bratislava III konal už s vedomím, že v predchádzajúcom konaní porušil jeho základné právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu Okresný súd Bratislava III nevenoval po tomto dátume zvýšenú pozornosť postupu v tejto veci, ktorú sťažovateľ po náleze Ústavného súdu SR právom očakával.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné   právo   P.   I.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/1999, od 16. apríla 2004 (správne má byť 16. apríla 2003 pozn.), keď bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 12/03-42 porušené bolo.

2) Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   30/1999 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) P. I. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,-Sk (slovom: dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátke Mgr. Z. K., B., vo výške 14 010 Sk (slovom: štrnásťtisícdesať slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predseda   JUDr.   B.   T.   listom   sp.   zn.   Spr.   3838/2004 z 28. februára 2005 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 8. júla 2005.

2. 1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   popisu   procesných úkonov okresného súdu v predmetnom konaní uviedol:

„(...) je zrejmé, že sa jedná o skutkovo a právne náročnú vec. Predmetom sporu má byť   úraz,   ktorý   mal   utrpieť   vojak   základnej   vojenskej   služby   za skutkovo   pochybných okolností. Niet priameho záznamu, rovnako niet priameho svedka. To, že šlo o úraz bolo prekvalifikované   po   šiestich   rokoch.   Problematický   je   tiež   rozsah   poškodenia   žalobcu v príčinnej   súvislosti   s   úrazovým   dejom.   Skutkové   zistenia   komplikuje   i   skutočnosť,   že svedkovia   navrhovaní   žalobcom   sú   na   rôznych   miestach   republiky,   ale   i   v   zahraničí. Situáciu tiež komplikuje delimitácia armády ČSĽA. Skutkové riešenie prípadu skomplikoval postup prvého súdneho znalca, ktorý nielenže znalecký posudok nevypracoval, ale súdny spis súdu nevrátil ani napriek urgenciám.

K dĺžke konania tiež prispel tiež žalobca svojím nekvalifikovaným podaním žaloby, ktorá skoro dva roky bola evidovaná ako neúplná žaloba, čo dokumentuje i č. l. 1 spisu. Vzhľadom   na   vyššie uvedené   okolnosti prípadu,   nepovažujem vec za   prieťahovú, čo do posudzovania prieťahov zo strany súdu. Súd vo veci konal v primeraných lehotách.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu zaujala nasledovné stanovisko:

«I. Sťažovateľ v plnom rozsahu zotrváva na svojej sťažnosti z 2. novembra 2004 a nesúhlasí   s   predsedom   Okresného   súdu   Bratislava   III,   ktorý   nepovažuje   „vec za prieťahovú, čo do posudzovania prieťahov zo strany súdu“ a ktorý uvádza, že „súd vo veci konal v primeraných lehotách“.

Dôvodom   sťažovateľovho   nesúhlasu   s   vyššie   uvedeným   vyjadrením   predsedu Okresného súdu Bratislava III z 28. februára 2005 sú, okrem toho, že konanie na Okresnom súde Bratislava III už trvá 9 rokov a 4 mesiace, najmä tieto skutočnosti:

1) o tom, že vec vedenú pod sp. zn. 8 C 30/99 je potrebné považovať za prieťahovú svedčí   nález   Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   III.   ÚS   12/03   zo   16.   apríla   2003,   ktorým   už Ústavný   súd   SR   rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   článku 6 ods.   1   Dohovoru   bolo Okresným   súdom   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/99 porušené;

2) ani po 15. januári 2003 resp.   po 13. februári 2003 Okresný súd Bratislava III nekonal a nekoná bez zbytočných prieťahov a nerešpektuje ani bod II nálezu Ústavného súdu   SR,   sp. zn.   III.   ÚS   12/03,   v   ktorom   Ústavný   súd   SR   prikázal   Okresnému   súdu Bratislava III „aby v konaní sp. zn. 8 C 30/99 konal bez zbytočných prieťahov“; (...)

- sťažovateľ predovšetkým zdôrazňuje, že znalecký posudok nebol podaný 10. marca 2003   ako   to   uvádza   predseda   Okresného   súdu   Bratislava   III,   ale   vypracovaný   bol až k 21. septembru 2003 a Okresnému súdu Bratislava III došiel 10. októbra 2003;

- sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že medzi nariadením znaleckého dokazovania dňa 15. januára 2003 a doručením doplneného znaleckého posudku 28. novembra 2004 uplynul 1 rok a viac ako 10 mesiacov, pričom znalecký posudok bolo potrebné doplniť práve v dôsledku chybného postupu súdu;

- sťažovateľ rovnako pripomína, že Okresný súd Bratislava III v opravnom uznesení z 22. decembra 2003 nezmenil 30-dňovú lehotu,   v ktorej mala znalkyňa podať znalecký posudok. Napriek tomu znalecký posudok došiel súdu až 28. novembra 2004, teda takmer po roku;

- sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   podľa   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa Mgr. P.,   doplnený   znalecký   posudok,   ktorý   došiel   súdu   28.   novembra   2004   jej   do   dňa spisovania tohto stanoviska, t. j. viac ako 7 mesiacov, nebol doručený, hoci jeho doručenie telefonicky urgovala. Rovnako podľa vyjadrenia Mgr. P. do dňa spisovania tohto stanoviska neobdržala ani odpoveď predsedu Okresného súdu Bratislava III na sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. vo vtedy platnom znení podanú dňa 29. októbra 2004.

4) k   vyjadreniu   predsedu   súdu   sťažovateľ   tiež   pripomína,   že   vec   nie   je   možné považovať za náročnú po právnej a skutkovej stránke ako to uvádza predseda Okresného súdu   Bratislava   III.   Ústavný   súd   SR   totiž   už   vo   svojom   náleze,   sp.   zn.   III.   ÚS   12/03 zdôraznil, že hoci sa môže táto vec ukázať ako skutkovo zložitá, tak táto skutočnosť nebola rozhodujúca pre trvanie konania na Okresnom súde Bratislava III vzhľadom na úkony, ktoré súd v tejto veci vykonal, resp. nevykonal k dátumu podania sťažnosti Ústavnému súdu SR (str. 6 nálezu). Tento právny názor Ústavného súdu SR ostáva v platnosti aj naďalej, pretože od 15. januára 2003 do 28. novembra 2004 sa v dôsledku chybného postupu súdu vo veci efektívne nekonalo.

5) k argumentu predsedu Okresného súdu Bratislava III, že k dĺžke konania tiež prispel   sťažovateľ   svojím   nekvalifikovaným   podaním   žaloby   sťažovateľ   pripomína,   že Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. III. ÚS 12/03 „nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom“ (str. 6 nálezu); (...)

Z vyššie uvedeného, ako aj z obsahu sťažnosti z 2. novembra 2004 je zrejmé, že Okresný súd Bratislava III aj po náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 12/03 naďalej porušuje článok 48 ods. 2 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   C   30/99   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003:

- 5. máj 2003 – spis bol z ústavného súdu vrátený okresnému súdu;

- 29. júl 2003   –   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   oznámila   okresnému   súdu,   že   z dôvodu urýchlenia konania sami požiadali súdneho znalca (MUDr. L.) o vypracovanie znaleckého posudku z odboru chirurgie – traumatológie;

- 10. október 2003 – okresnému súdu bol doručený znalecký posudok vypracovaný súdnou znalkyňou MUDr. V., ktorú súd poveril jeho vypracovaním uznesením z 15. januára 2003, v ktorom jej uložil lehotu 30 dní na jeho vypracovanie;

- 20. október 2003   –   okresný   súd   zaslal   znalecký   posudok   na   vyjadrenie   účastníkom (sťažovateľovi bol doručený 22. októbra 2003);

- 27. október 2003 – právna zástupkyňa sťažovateľa sa vyjadrila k znaleckému posudku;

- 14. november 2003 – žalovaný sa vyjadril k znaleckému posudku;

- 2. december 2003 – právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala nariadiť pojednávanie;

- 22. december 2003 – okresný súd uznesením opravil výrok uznesenia z 15. januára 2003, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie súdnou znalkyňou MUDr. V., z dôvodu, že v predmetnom uznesení „došlo k pisárskej chybe a k zrejmej nesprávnosti spojením druhej a tretej   otázky   položenej   znalcovi“, a súčasne   okresný   súd   vyzval   súdnu   znalkyňu MUDr. V.,   aby   do   20   dní   vypracovala   dodatok   k znaleckému   posudku   zodpovedaním otázok, ktoré boli sformulované v tomto opravnom uznesení (súdnej znalkyni bol súdny spis spolu s výzvou doručený 16. marca 2004);

- 2. august 2004 – právna zástupkyňa sťažovateľa urgovala nariadenie pojednávania;

- 24. september 2004   –   okresný   súd   urgoval   súdnu   znalkyňu,   aby   predložila   dodatok k znaleckému posudku;

- 3. november 2004 – okresný   súd uznesením uložil súdnej   znalkyni poriadkovú   pokutu z dôvodu nevypracovania dodatku k znaleckému posudku v súdom stanovenej lehote;

- 18. november 2004   –   súdna   znalkyňa   MUDr.   V.   predložila   okresnému   súdu   dodatok k znaleckému   posudku,   ospravedlnila   jeho   oneskorené   vypracovanie   jej   zhoršeným zdravotným   stavom   a súčasne   žiadala   o „možné   odpustenie   pokuty   za   oneskorené odovzdanie dodatku znaleckého posudku“;

- 17. marec 2005 – právna zástupkyňa sťažovateľa urgovala nariadenie pojednávania.Od 17. marca 2005 okresný súd vo veci nevykonal žiadny úkon.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli   (I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 30/99 o žalobe sťažovateľa o náhradu škody za úraz spôsobený   počas   základnej   vojenskej   služby   došlo   k   porušeniu   označeného   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   nezistil   v posudzovanom období žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo faktickej zložitosti ovplyvňujúcej   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003. Okresný súd v tomto období iba zabezpečoval predloženie   znaleckého   posudku   súdnym   znalcom,   ktorého   ustanovil   uznesením z 15. januára 2003, teda ešte pred rozhodovaním ústavného súdu 16. apríla 2003.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   napriek   tomu,   že   ide   o   konanie   o   náhradu   škody spôsobenej na zdraví, ktoré si vo všeobecnosti vyžaduje zo strany súdu rýchle prerokovanie a rozhodnutie,   ako   aj   napriek   ústavným   súdom   už   vyslovenému   porušeniu   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v predmetnej veci, konanie, ktoré sa začalo na okresnom   súdu   8.   marca   1996,   nie   je   k dnešnému   dňu,   t.   j.   po   viac   ako   9   rokoch a 8 mesiacoch meritórne rozhodnuté ani na súde prvého stupňa.

2.   Pokiaľ ide   o správanie sťažovateľa   ako   účastníka   konania, ústavný súd v jeho správaní nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konštatovanie ich vplyvu na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom období.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 12/03-42 zo 16. apríla 2003, pričom zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu v tomto rozhodnom období posudzoval ako celok.

Na   ťarchu   okresného   súdu   možno   pričítať   obdobia,   počas   ktorých   okresný   súd nevykazoval relevantnú procesnú činnosť:

- od 5. mája 2003 (spis bol po rozhodnutí ústavného súdu vrátený okresnému súdu) do 10. októbra   2003   (súdna   znalkyňa   predložila   okresnému   súdu   znalecký   posudok), t. j. okresný   súd v období viac ako 5 mesiacov nevykonal vo vzťahu k súdnej   znalkyni žiaden   procesný   úkon   smerujúci   k včasnému   zabezpečeniu   znaleckého   posudku.   Pre úplnosť je potrebné dodať, že znalecké dokazovanie nariadil okresný súd ešte uznesením z 15. januára 2003 a súdnej znalkyni uložil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku 30 dní, pričom počas celej tejto doby súdnu znalkyňu, aby predložila znalecký posudok, neurgoval. Ústavný súd k tomu dodáva, že ak súd neprijal účinné opatrenia za účelom včasného   podania   znaleckého   posudku,   ktorý   si   vyžiadal   v rámci   vykonávaného dokazovania, zodpovedá z hľadiska práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj za prieťahy spôsobené súdnym znalcom pri jeho podaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 108/02); - od 16. marca 2004 (súdnej znalkyni bol doručený súdny spis spolu s výzvou okresného súdu, aby do 20 dní vypracovala dodatok k znaleckému posudku) do 24. septembra 2004 (okresný   súd   urgoval   súdnu   znalkyňu,   aby   predložila   dodatok   k znaleckému   posudku), t. j. okresný súd urgoval predloženie dodatku k znaleckému posudku súdnou znalkyňou po viac ako 6 mesiacoch;

- od 18. novembra 2004 (súdna znalkyňa predložila okresnému súdu dodatok k znaleckému posudku) až dosiaľ okresný súd v predmetnej veci počas doby viac ako 1 rok a nevykazuje žiadnu procesnú činnosť.

Celková   dĺžka   zbytočných   prieťahov   ustálená   ústavným   súdom   v posudzovanom období je viac ako 1 rok a 11 mesiacov.

Z dôvodu posúdenia prieťahov v napadnutom konaní ústavný súd poukazuje aj na taký nedostatok v konaní okresného súdu, ako je nesprávna formulácia otázok pre súdneho znalca   spôsobená   pisárskou   chybou   v uznesení   o nariadení   znaleckého   dokazovania 15. januára   2003,   v dôsledku   čoho   musel   okresný   súd   toto   svoje   pochybenie   naprávať uznesením   z 22.   decembra   2003   a následne   opätovne   vyzývať   súdnu   znalkyňu   na dopracovanie   znaleckého   posudku.   Tento   postup   okresného   súdu   konanie   nepochybne predĺžil minimálne o viac ako 1 rok a 10 mesiacov (od 15. januára 2003 do 18. novembra 2004),   pretože   bude   potrebné   opakovane   zadovážiť   vyjadrenie   účastníkov   aj   k dodatku znaleckého posudku.

V súvislosti   s   tvrdeniami   podpredsedu   okresného   súdu   JUDr.   M.   K.   v listoch sp. zn. Spr. 3838/04 zo 17. júna 2005 a sp. zn. Spr. 3696/05 z 9. novembra 2005 o tom, že v predmetnom konaní viackrát dochádzalo k zmene zákonného sudcu, ako aj to, že zákonná sudkyňa, ktorá teraz vec prejednáva, „má vo svojom oddelení takmer 300 nevybavených vecí“, ústavný súd konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom prípade,   ak sa   za   tým   účelom   prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Z vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení. Skutočnosť,   že   okresný   súd   má   problémy   s vybavovaním   veľkého   množstva   agendy, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci účastníka, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil,   že   v období   po rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   12/03-42   zo   16.   apríla   2003   došlo   zo   strany okresného   súdu   opätovne   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 200 000 Sk s odôvodnením: „že priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do   pôvodného   stavu.   Sťažovateľov   prípad   je   práve   takýto.   Preto   podľa   sťažovateľa prichádza v jeho prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/2002). Sťažovateľ považuje za primerané priznať mu sumu 200.000,- Sk.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením   aj   preto,   že   v priebehu   posudzovaného   konania   okresného   súdu   mu už raz bola   poskytnutá   aj   ochrana   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorý   v konaní sp. zn. III. ÚS 12/03 konštatoval zbytočné prieťahy pred okresným súdom. Okresný súd však nerešpektoval nález ústavného súdu a po vydaní nálezu ústavného súdu bol vo veci sťažovateľa   opätovne   nečinný.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä vzhľadom   na   opakovanú nečinnosť   okresného   súdu, považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené v roku 2004 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume dvakrát 4 534 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk vo výške 9 340 Sk [po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 163/2002 Z. z.“)]. Sťažovateľovi patrí tiež náhrada za úkon právnej   služby   uskutočnený   v roku   2005   (vyjadrenie   z 8.   júla   2005)   v   sume   2 501   Sk a režijný paušál 150 Sk. Sťažovateľovi tak patrí náhrada trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 11 990 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky č. 163/2002   Z.   z. a z   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   v znení   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 279/2005 Z. z, ktorou sa mení vyhláška č. 655/2004 Z. z.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2005