znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti S. Z. a E. Z., obaja bytom V., zastúpených advokátom JUDr. J. S., N., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 91/98, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. Z. a E. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 91/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 91/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. S. Z. a E. Z. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. S. Z. a E. Z. n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   89/04   z   24. marca 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. Z. a E. Z., obaja bytom V. (ďalej len „sťažovatelia“),   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 91/98.

Sťažovatelia uviedli, že 24. júla 1998 podali okresnému súdu žalobu proti žalovaným v 1. až 4. rade, ktorou sa domáhali zaplatenia sumy 190 026,50 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia. Konanie v ich právnej veci je vedené na okresnom súde pod hore uvedenou spisovou značkou. Okresný súd výzvou z 12. marca 1999 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý uhradili 7. apríla 1999.

Keďže   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   požiadali   ho   sťažovatelia   prostredníctvom svojho právneho zástupcu o nariadenie pojednávania, prípadne o výsluch žalovanej v 1. rade s poukazom na skutočnosť, že ide o staršiu osobu a pritom jedinú zo žalovaných, ktorá sa osobne   zúčastnila   preberania   finančnej   čiastky,   vydania   ktorej   sa   v tomto   konaní domáhajú.   Okresný   súd   na   túto   žiadosť   nereagoval,   a preto   sa   naň   obrátili

21. novembra 2003   s ďalším   podaním,   ktorým   žiadali   o odstránenie   prieťahov   v konaní. Napriek uvedeným žiadostiam o pokračovanie v konaní nebolo do podania ich sťažnosti ústavnému súdu vo veci nariadené ani jedno pojednávanie.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej   rozhodol,   že   postupom okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   16   C   91/98   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň uložil okresnému súdu, aby v označenej veci konal. Ďalej sa domáhali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili tým, že okresný súd napriek   ich   žiadosti   nevykonal výsluch   žalovanej   v 1.   rade,   ktorá   podľa   ich   informácií medzičasom   zomrela,   a tým   sa podľa   nich   podstatným „...   spôsobom   znížila   možnosť domáhať sa svojich práv, pretože je značná pravdepodobnosť neúspechu vo veci z dôvodu neunesenia dôkazného bremena...“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 24. marca 2004 a rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa ústavný súd podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde 5. aprí1a 2004 obrátil na okresný súd so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatej sťažnosti. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 27. apríla 2004 (Spr 2052/04) okrem iného uviedla:

„Dovoľujem si poukázať na skutočnosť, že účastníci konania ani právny zástupca navrhovateľov nevyužili možnosť v súlade so zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v platnom   znení   a nepodali   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   na   Okresný   súd   Bratislava I a nežiadali vedenie súdu o vykonanie nápravy na odstránenie prieťahov v predmetnej veci. Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 91/98 na základe návrhu navrhovateľky v 1. a 2. rade doručeného súdu 29. 7. 1998. V súlade so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení noviel konajúca sudkyňa vyzvala navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh úpravou zo dňa 10. 3. 1999. Podľa výpisu NBS zo dňa 14. 4. 1999 bol súdny poplatok zaplatený. Podaním doručeným súdu dňa 31. 10. 2000 požiadal právny zástupca navrhovateľa v 1. a 2. rade o vytýčenie termínu pojednávania.“

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v ďalšej   časti   svojho   vyjadrenia   pripúšťa, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ale zároveň poukazuje na to, že „... subjektívne zavinenie konajúcej sudkyne zistené nebolo. Sudkyňa vybavuje v oddelení 16 C v súlade s Občianskym   súdnym   poriadkom   vysoký   počet   pridelených   vecí   popri   priebežnom mesačnom nápade nových vecí (cca 500 vecí)“. V nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd   zohľadnil, „...   že   súd   konal   v súlade   s platnými   právnymi   predpismi   s ohľadom na množstvo vecí vybavovaných v oddelení 16 C“. Napokon podpredsedníčka okresného súdu   poukázala   na   to,   že „...   Zdĺhavosť   predmetného   konania   spôsobuje   nadmerná zaťaženosť   sudkyne   vzniknutá   z dôvodu   pretrvávajúceho   nedostatočného   personálneho obsadenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   sudcami   vzniknutého   po   odchode   sudkýň na materskú dovolenku a do dôchodku, na Krajský súd v Bratislave ako i neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku“.

V závere   vyjadrenia   k   sťažnosti   podpredsedníčka   okresného   súdu   uviedla: „V prípade, že ÚS SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby ÚS SR nepriznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie z dôvodu, že sťažovatelia nevyužili svoje právo podľa zák. č. 80/1992 Zb. a neobrátili sa na vedenie Okresného súdu Bratislava I so sťažnosťou a nežiadali riešenie vzniknutej situácie.“

Právny zástupca sťažovateľov v stanovisku k vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu doručenom ústavnému súdu 7. mája 2004 uviedol:

„Okresný súd Bratislava I sa k sťažnosti vyjadril dňa 27. 4. 2004 pod Spr. 2052/04. S uvedeným   stanoviskom   Okresného   súdu   Bratislava   I   nemôžeme   súhlasiť   pokiaľ   ide o návrh, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nepriznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie   z dôvodu,   že   sťažovatelia   sa   neobrátili   na   vedenie   Okresného   súdu Bratislava I so sťažnosťou a nežiadali riešenie vzniknutej situácie. Ako prílohu v svojej sťažnosti sme pripojili list zo dňa 26. 1. 2000, kde sme požiadali súd, aby vo veci konal, ako aj list zo dňa 21. 11. 2003, kde sme opätovne žiadali o odstránenie prieťahov v konaní. To, že sme uvedené listy formulovali ako žiadosť alebo prosbu a nie ako sťažnosť, nemôže byť   vysvetľované   ako   nečinnosť   z našej   strany   a nevyužitie   svojho   práva.   Chápeme komplikovanú situáciu súdov, ktorá vyplýva z vysokého nápadu nových vecí, ale v tomto prípade sme prosili súd, aby aspoň vo veci vykonal iba jeden jediný úkon, o ktorom sme dôvodne mali obavu, že sa nebude dať v budúcnosti vykonať. Súd úkon nevykonal a ani nepovažoval za potrebné vôbec na naše podania reagovať. Vzhľadom k horeuvedenému sme toho názoru, že z obsahu vyjadrenia Okresného súdu Bratislava I je zrejmé, že súd od roku 1999 nevykonal vo veci žiadne úkony a tým došlo k porušeniu nášho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   pričom pri posudzovaní otázky, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho   konania a postup samotného súdu.

V danom prípade ústavný súd ako z podanej sťažnosti, tak aj z vyjadrenia okresného súdu a k nemu pripojeného spisu zistil, že vo veci sp. zn. 16 C 91/98 neboli od podania žalobného   návrhu   uskutočnené   žiadne   úkony   (okrem   spomenutej   výzvy   na   zaplatenie súdneho poplatku z 12. marca 1999). Bolo preto bez právneho významu zaoberať sa týmito kritériami podrobnejšie, keďže k prieťahom v konaní došlo evidentne v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   16   C   91/98,   ako   aj   z   dokladov predložených   sťažovateľmi   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   podali   29. júla 1998 okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   190 026,50   Sk   z titulu   bezdôvodného   obohatenia (vrátenie kúpnej ceny). Vec bola pridelená zákonnej sudkyni, ktorá okrem už spomenutej výzvy na zaplatenie súdneho poplatku (z 12. marca 1999) neurobila vo veci žiaden ďalší procesný úkon. V spise sa nachádza žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov z 26. januára 2000 o konanie vo veci. Žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní z 21. novembra 2003, ktorú   sťažovatelia   pripojili   k sťažnosti   ústavnému   súdu,   sa   v preskúmavanom   spise nenachádza.

Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je základným ľudským právom a jedným z procesných princípov, ktoré majú garantovať širšie ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu a odstrániť stav právnej neistoty. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nestačí,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. IV. ÚS 19/04).

Je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby v situácii, keď tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 64/00).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (II. ÚS 4/03).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   stave   nevybavených   vecí a enormnom zaťažení zákonnej sudkyne ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 17/02, IV. ÚS 242/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Pokiaľ   ide   o námietku   okresného   súdu,   podľa   ktorej   je   predmetná   sťažnosť neprípustná pre nevyčerpanie účinných opravných prostriedkov, ústavný súd poznamenáva, že   odhliadnuc   od   toho,   že   ide   o otázku,   ktorú   ústavný   súd   skúma   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti,   je   táto   námietka   podpredsedníčky   okresného   súdu   zjavne neopodstatnená vzhľadom na uvádzané objektívne dôvody, pre ktoré okresný súd podľa nej nemohol vlastne vzniku prieťahov v konaní zabrániť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotní   sťažovatelia   čiastočne   prispeli   k vzniku prieťahov v napadnutom konaní tým, že pri podaní žaloby nezaplatili súdny poplatok, čím nesplnili poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov, ktorá im vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby. Súdny poplatok zaplatili až 14. apríla 1999 (podľa výpisu Národnej banky Slovenska – záznam   na   č.   l.   10   dotknutého   spisu   okresného   súdu).   Ústavný   súd   však   v súvislosti s uvedeným   podielom   sťažovateľov   na   vzniku   zbytočných   prieťahov   po   zohľadnení celkovej doterajšej dĺžky konania poukazuje na podstatný nepomer, ktorý predstavujú tieto prieťahy vo vzťahu k prieťahom zapríčineným nečinnosťou okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade okresný súd vo veci dosiaľ nevykonal žiaden relevantný úkon. Súhrnný rozsah nečinnosti okresného   súdu   od   doručenia   žaloby   (29.   júla   1998)   do   predloženia   dotknutého   spisu ústavnému súdu (3. mája 2004), po odpočítaní doby od vykonania jednoduchého úkonu, ktorým   bola   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   do   jeho   zaplatenia   sťažovateľmi, t. j. od 10. marca 1999 do 14. apríla 1999, predstavuje 5 rokov a 7 mesiacov.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že konanie vedené na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   C   91/98   je   konaním,   v ktorom   došlo   k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opomenutím   alebo   iným   zásahom,   príp.   nečinnosťou,   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy   ústavný súd   môže   zároveň   na žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 16 C 91/98 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia požadovali primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených v bode I tohto nálezu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 91/98, berúc do úvahy, že sťažovatelia sa o jej dĺžku významnejšou mierou nepričinili,   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľov sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj so zreteľom na naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   V danom   prípade   ústavný   súd úspešným sťažovateľom úhradu trov konania nepriznal, pretože si ju ich právny zástupca neuplatnil a trovy konania nevyčíslil.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   rozumieť   jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004