znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 89/03-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. T. M., bytom M., zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., B. B., ktorou namieta porušenie práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného úradu v Martine vo veci č. j. 643/02 priest., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. T. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. februára 2003 doručená sťažnosť Ing. arch. T. M., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   Mgr.   E.   K.,   B.   B., ktorou   namieta   porušenie   jeho   práva na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   úradu v Martine   (ďalej   len   „okresný   úrad“),   ktorým   sa   sťažovateľovi   znemožnilo   vyhotoviť zvukový záznam z ústneho pojednávania vykonávaného týmto orgánom.

Sťažovateľ uviedol, že ako účastník konania sa zúčastnil 18. novembra 2002 ústneho pojednávania na okresnom úrade vo veci prejednania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám   č.   j.   643/02   priest.   Od   začiatku   pojednávania   si   začal   priebeh   konania zaznamenávať na zvukový záznamník. V tejto činnosti pokračoval až do okamihu, kým mu zamestnanec správneho orgánu neznemožnil ďalej robiť záznam a prikázal mu záznamník vypnúť.   Sťažovateľ   príkaz   uposlúchol   napriek   tomu,   že   s ním   nesúhlasil,   o čom   žiadal vyhotoviť zápisnicu. Voči postupu zamestnanca správneho orgánu z 18. novembra 2002 sťažovateľ   podal   sťažnosť   v zmysle   zákona   č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   (ďalej   len „zákon   o sťažnostiach“).   Výsledok   prešetrenia   sťažnosti   mu   nebol   do   dnešného   dňa oznámený.   Dňa 16.   decembra   2002   sa   sťažovateľ   opäť   zúčastnil   ako   účastník   konania pokračovania   ústneho   pojednávania   v danej   veci.   Zamestnanec   správneho   orgánu na začiatku   ústneho   pojednávania   vyhlásil,   že   nedáva   súhlas   na zhotovenie   zvukových záznamov   z ústneho   pojednávania,   pričom   argumentoval   tým,   že takéto   konanie   je v rozpore s príslušnou právnou úpravou a v prípade, že takýto záznam bude urobený, vyvodí z toho   dôsledky.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   s takýmto   zákazom   opäť   nesúhlasil, rešpektoval ho predovšetkým kvôli obavám z možných „dôsledkov“.

Ďalej sťažovateľ vo svojej   sťažnosti   podrobne   popisuje,   v   čom   vidí   porušovanie citovaných článkov ústavy a dohovoru, pričom poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu (II. ÚS 28/96) a Stanovisko Konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu správneho poriadku zo 16. januára 2003.

Podľa   tvrdení   sťažovateľa,   opierajúc   sa   o uvedené   rozhodnutie   a stanovisko,   je možné pri prijímaní a rozširovaní informácie použiť dva spôsoby. Pri prvom spôsobe sa používajú ľudské zmysly v spojení s ľudskou pamäťou. Druhý možný spôsob prijímania a rozširovania   informácií   je   použitie   technických   prostriedkov   umožňujúcich   prijímanie skutočne autentických informácií, z čoho teda vyplýva, že ústava v čl. 26, ako aj zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov nezakazujú zachytávanie informácie z prebiehajúceho ústneho prejednávania pomocou technických prostriedkov.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a rozhodol nálezom:

„Postupom Okresného úradu v Martine, odbor všeobecnej vnútornej správy, zo dňa 16.   decembra   2002,   ktorým   sa   sťažovateľovi   znemožnilo   vyhotoviť   zvukový   záznam z ústneho   pojednávania   vykonávaného týmto   orgánom,   boli   porušené   práva   sťažovateľa na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. l a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   10   ods.   l   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

...   Okresný   úrad   v Martine,   odbor   všeobecnej   vnútornej   správy,   je   povinný do siedmich   dní   odo   dňa   doručenia   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   18.   novembra   2002   sa   konalo na okresnom úrade ústne pojednávanie vo veci č. j. 643/02 priest. prejednanie priestupku, na ktorom bolo sťažovateľovi správnym orgánom odopreté pokračovať v zaznamenávaní priebehu   pojednávania   na   zvukovom   záznamníku,   s čím   on   nesúhlasil   a žiadal   o tom vyhotoviť zápisnicu. Voči postupu správneho orgánu z 18. novembra 2002 podal sťažovateľ sťažnosť   v zmysle   zákona   o sťažnostiach,   ktorá   nebola   do   podania   sťažnosti   vybavená. Správny   orgán   odoprel   sťažovateľovi   zaznamenávanie   priebehu   pojednávania   aj na pojednávaní 16. decembra 2002.

Z uvedeného je zrejmé, že ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu je postup okresného   úradu,   ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   namietaného   práva   sťažovateľa, predmetom vybavovania sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach.

Zo sťažnosti sťažovateľa ďalej vyplýva, že ako účastník konania nevyužil možnosť opravných   prostriedkov   v zmysle   §   53   správneho   poriadku   vo   väzbe   na   §   51   zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z ustanovenia   čl.   127   ods.   l   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o porušení základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   250v   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy na   základe   žaloby   nezákonný   zásah   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je   rozhodnutím a ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti   nej   priamo   vykonaný.   Toto   ustanovenie   je   účinné   a platné   od 1. januára   2003, a sťažovateľ podával sťažnosť ústavnému súdu až po tomto dátume.

Rozhodovanie   správneho   súdnictva   v tomto   prípade   je   súčasne   rozhodovaním   aj o ochrane základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal v sťažnosti. Správny súd musí na základe žaloby preskúmať zásah okresného úradu a rozhodnúť o tom, či bol alebo nebol   v súlade   s platným   právnym   poriadkom   vrátane   jeho   časti,   v ktorej   je   upravené a konkretizované základné právo   na informácie,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   namietol. Takáto   rozšírená   právomoc   správneho   súdnictva   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu (princíp subsidiarity, II. ÚS 147/02).

Na   základe   týchto   skutočností   mal   ústavný   súd   za   preukázané,   aj   so   zreteľom na obsah sťažnosti, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť domáhať sa ochrany pred príslušným všeobecným súdom proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ nevyužil účinné právne možnosti ochrany základného   práva   na   informácie   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (podľa   jeho informácie   podal   iba   sťažnosť   podľa   zákona   o   sťažnostiach),   ale   bez   zreteľa   na tieto možnosti sa rozhodol požiadať o ochranu svojho základného práva priamo ústavný súd. Takýto postup však ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťa. Ústavný súd považuje za vylúčené, aby si sťažovateľ vyberal spôsob ochrany svojho základného práva, ako aj orgán, pred ktorým ho uplatní, pretože v takom prípade by stratil zmysel princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý súčasne núti, aby každý orgán verejnej moci sa podieľal na ochrane základných práv a slobôd v rozsahu svojich kompetencií.

Preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich tvrdení poukázal na Stanovisko Konzultačného zboru   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   pre   aplikáciu   správneho   poriadku zo 16. januára 2003, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že tento listinný dôkaz by bolo   možné   uplatniť   len   v konaní   pred   správnym   súdnictvom   a nie   aj   v konaní pred ústavným   súdom   v situácii,   kedy   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať vo veci samej pre neprípustnosť sťažnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd pripomína, že rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 28/96, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva, rieši prípad porušovania práva na informácie podľa čl. 26 ústavy za platnosti iného právneho stavu a kompetencií správneho súdnictva a okrem toho ochrana ústavnosti   sa   týkala   zvukového   záznamu   z verejného   súdneho   pojednávania,   čo   je   síce všeobecný   informačný   zdroj,   ale   podstatne   inej   kvality   ako   ústne   pojednávanie v priestupkovom konaní, ktoré je neverejné (§ 21 ods. 3 správneho poriadku).

Ďalšiu   časť   dôvodov   sťažnosti   ústavný   súd   už   podrobne   nevyhodnocoval s poukazom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a podstatná časť jej dôvodov bola podkladom na rozhodnutie o nej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003