znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/2014-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.   a M.   B., zastúpených JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúca prostredníctvom   konateľky   a   advokátky   JUDr.   Magdy   Poliačikovej,   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   371/2004   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn.   13   C 371/2004 z 8. februára 2011, postupom Krajského súdu v Žiline a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 201/2011 z 29. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 a jeho uznesením sp. zn. 7 Cdo 67/2013 z 18. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená sťažnosť M. B. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky   JUDr.   Magdy   Poliačikovej,   ktorou   namietajú porušenie   svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 a jeho rozsudkom sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 201/2011 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 a jeho uznesením sp. zn. 7 Cdo 67/2013 z 18. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení   odporcov   účastníkmi   konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 371/2004. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011 určil za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľa a zároveň   rozhodol,   že   mu   nepriznáva   náhradu   trov   konania.   Proti   tomto   rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.   8   Co   201/2011   z   29.   júna   2012   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Cdo 67/2013   z   18.   apríla   2013   dovolanie   sťažovateľov   odmietol   a zároveň   nepriznal navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „v predmetnom súdnom konaní okresný súd dospel k záveru, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva uzatvorená medzi spoločnosťou ISTROFINAL s. r. o. a navrhovateľom je absolútne neplatný právny úkon. Taktiež dospel k názoru, že kúpna zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou ISTROFINAL s. r. o. a Ľ. K. je absolútne neplatný právny úkon. Spoločnosť ISTROFINAL s. r. o. však nebola účastníkom prvostupňového konania pred Okresným súdom v Žiline. Spoločnosť ISTROFINAL   s.   r.   o.   žiadala,   aby   súd   na   základe   jej   návrhu   pripustil   jej   vstup   ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu. V zmysle § 93 ods. 3 O. s. p. o prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. Spoločnosť ISTROFINAL s. r. o. takýto návrh   podaním   dňa   29.   05.   2012   urobila,   avšak   o   tomto   jej   návrhu   vôbec   nebolo rozhodnuté. Nemala možnosť sa oboznámiť so spisom, ani sa nijako vyjadriť. Samotná skutočnosť,   že   Krajský   súd   v   Žiline   spoločnosť   ISTROFINAL   a.   s.   uviedol   v   záhlaví rozsudku   nič   neznamená.   Ľ.   K.   nebola   účastníkom   konania   pred   prvostupňovým   ani odvolacím   súdom.   Ak   teda   návrh   vo   veci   samej   na   určenie   práva   neumožňuje   jeho prejednanie voči všetkým účastníkom neplatného právneho úkonu, pretože nie sú účastníci konania, je potrebné takýto návrh na určenie práva zamietnuť.“.

Podľa názoru sťažovateľov „tým, že účastníkmi konania neboli všetci, ktorí mali byť, neboli   porušené   len   ich   práva,   ale   aj   naše,   nakoľko   máme   právo   konať   so   všetkými účastníkmi   konania   a   nie   len   s   niektorými,   účelovo   vybranými   navrhovateľom.   Taktiež skutočnosť, že účastníkmi konania neboli všetci, ktorí mali byť, je dôvodom na zamietnutie žaloby, čím by naše právne postavenie bolo neporovnateľne lepšie oproti tomu dnešnému. Okresný súd v Žiline spolu s Krajským súdom v Žiline ako aj Najvyšším súdom SR porušili právo na spravodlivé, nezávislé a nestranné súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 13 C 371/2004 ako aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 8 Co 201/2011 ako aj v konaní vedenom na Najvyššom súd SR pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013.“.

Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú: „Krajský   súd   v   Žiline   porušil   právo   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v mojej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na Krajskom súde v Žiline, č. k. 8 Co 201/2011, nakoľko vec prejednal a rozhodol v mojej neprítomnosti napriek skutkovej a právnej zložitosti veci... Keďže odvolací súd porušil svoju povinnosť v zmysle § § 214 ods. 1 písm. c) O. s. p nariadiť odvolacie pojednávanie, nakoľko to vyžaduje dôležitý verejný záujem, odňal mi tým ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.“

Sťažovatelia   tiež   argumentujú,   že „nedostatok   riadneho,   dostatočného a presvedčivého   odôvodnenia   rozhodnutia   predstavuje   potom   porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, nakoľko účastníkovi konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom...   Nosnou   časťou odôvodnenia rozsudku musí byť úvaha súdu, na základe ktorej vyslovil konečné rozhodnutie vo   veci,   zahŕňajúca   vysvetlenie,   ako   dospel   k   jednotlivým   hodnotiacim   záverom,   prečo konkrétne dôkazy považoval za presvedčivé, iné za menej presvedčivé, ktoré považoval za nevierohodné   a   podobné...   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   nezodpovedá   zákonným požiadavkám   vyššie   uvedeným,   je   neurčité,   nepresvedčivé,   absentuje   vyhodnotenie rozhodujúcich   skutočností   predovšetkým   z   hľadiska   skutočnosti,   že   sme   v   odvolaní poukázali   na   viaceré   právoplatné   rozhodnutia   súdov   SR   (tiež   viazaných   tými   istými právnymi predpismi ako aj Správa katastra Žilina a Okresný a Krajský súd v Žiline), s ktorými   sa   odvolací   súd   v   dovolaní   napadnutom   rozsudku   dostatočným   spôsobom nevyporiadal.“.

Podľa   názoru   sťažovateľov «rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   ako   i   rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keby bol odvolací súd vec   správne   právne   posúdil   a   správne   vyhodnotil   všetky   vykonané   dôkazy   a   moje argumenty, nebol by rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Vzhľadom na strohú úpravu § 553 OZ do 31. 12. 2007 bolo potrebné všetky práva a povinnosti   účastníkov   zmluvy o zabezpečovacom   prevode práva   dohodnúť   v   písomnej zmluve   s   poukazom   na   §   553   ods.   2   OZ.   Táto   písomná   zmluva   uzatvorená   bola   dňa 19. 06.2003, pričom navrhovateľ svojím notársky overeným podpisom potvrdil, že si zmluvu prečítal,   jej   obsahu   porozumel   a   súhlasil   s   ním.   Zároveň   je   v   článku   VI.   dohodnutá rozväzovacia podmienka v zmysle ktorej je vlastnícke právo k nehnuteľnosti špecifikovanej v článku II. tejto zmluvy prevedené s rozväzovacou podmienkou splnenia zabezpečeného záväzku. Účastníci zmluvy sa slobodne a vážne dohodli, že:

a) pri splnení záväzku do 19. 11. 2003 veriteľ opäť umožní dlžníkovi (žalobcovi) výkon vlastníckeho práva

b) pri nesplnení záväzku do 19. 11. 2003 sa veriteľ definitívne stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

V zmysle § 561 ods. 1 OZ „Ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi má právo voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak.“

V tomto prípade sa veriteľ a dlžník dohodli tak, že povinnosť splniť svoj dlh má dlžník v čase do 19. 11. 2003 v peniazoch v zmysle dojednaných splátok apo 19. 11. 2003 je povinnosť dlžníka splnená tým, že veriteľ sa stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Tým,   že   súd   vyhlásil   predmetnú   zmluvu   o   zabezpečovacom   prevode   práva   za neplatnú,   neprimerane   a   neprípustné   zasiahol   do   zmluvnej   autonómie   účastníkov   tejto zmluvy (zmluvných strán), čo je v rozpore so zmluvnou slobodou garantovanou Ústavou SR, v zmysle ktorej sú účastníci občiansko-právnych vzťahov oprávnení na všetko, čo zákon nezakazuje.

Účastníci   zmluvy   si   svoje   vzájomné   práva   upravili   v   zmluve   o   zabezpečovacom prevode práva, pričom žalobca uzatvoril túto zmluvu ako dlžník so spoločnosťou Istrofinal, s. r. o., ako veriteľom a bol to práve žalobca, ktorý veriteľa požiadal o poskytnutie úveru a nie veriteľ, ktorý požiadal žalobcu, aby bol taký ochotný a zobral si od veriteľa pôžičku. Predmetná zmluva o pôžičke ako aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva je právny úkon, ktorý je možný a dovolený a je preto potrebné, aby si každý účastník zmluvy, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s inými bol vedomý toho, že dohodnuté podmienky zmlúv sa musia plniť, a to i vtedy, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Výrok súdu v napadnutom rozsudku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti neprípustným spôsobom zasahuje do nášho vlastníckeho práva k predmetnému bytu, ktoré sme nadobudli v dobrej viere bez dôvodných pochybností, a je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.».

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   M.   B.   a M.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v ich prítomnosti upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004, Krajským súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 201/2011, Najvyšším súdom SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 porušené bolo. Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   v   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom Žilina postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 371/2004 porušené bolo.

Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   v   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   Krajským   súdom   v   Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 201/2011 porušené bolo.

Základné právo M. B. a M. B. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   v   čl.   6   ods.  .1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším súdom SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 67/2013 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Okresného súdu v Žiline, č. k. 13 C 371/2004 zo dňa 08. 02. 2011.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 8 Co 201/2011 zo dňa 29. 06. 2012.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 7 Cdo 67/2013 zo dňa 18. 04. 2013.

M. B. a M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- € (slovom stotisíc eur), ktoré sú Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   právnemu   zástupcovi JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o. Národná 17, Žilina, vo výške 487,32 €...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú aj postup okresného súdu v namietanom konaní a namietaný rozsudok okresného súdu vydaný v tomto konaní.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd.

Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého   postupu   orgánu   verejnej   moci   (II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v   súlade s procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, ods. 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných   súdov   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd:

1.   nekonal   so   všetkými   subjektmi,   ktoré   podľa   ich   názoru   mali   byť   účastníkmi namietaného konania (ďalej len „prvá námietka“),

2.   prerokoval   a rozhodol   vec   bez   nariadenia   pojednávania   (ďalej   len   „druhá námietka“),

3.   svoje   rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil   a   nesprávne   aplikoval   ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky   zákonník“)   o zabezpečovacom   prevode   práva   a zániku   záväzkov   (ďalej   len „tretia námietka“).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení odporcov podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 371/2004 z 8. februára 2011, ktorým okresný súd určil za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľa a rozhodol, že mu   náhradu   trov   konania   nepriznáva.   Krajský   súd   prvým   výrokom   rozsudku   sp.   zn. 8 Co 201/2011 z 29. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a druhým výrokom nepriznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

II.2.1 K prvej námietke

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v napadnutom konaní nekonal so všetkými subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť účastníkmi namietaného konania, čím porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia dávajú namietané porušenie označených práv do súvislosti najmä s tým, že krajský súd nerozhodol o návrhu obchodnej spoločnosti ISTROFINAL, a. s., na jej vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   371/2004   ústavný   súd   zistil,   že   výlučný vlastník predmetného bytu (navrhovateľ v civilnoprávnom konaní) uzatvoril 19. júna 2003 ako   dlžník   s obchodnou   spoločnosťou   ISTROFINAL,   s.   r.   o.,   ako   veriteľom   zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ide o nehnuteľnosť, ktorá je predmetom konania o určenie vlastníctva vedeného pod sp. zn. 13 C 371/2004. Spoločnosť ISTROFINAL,   a.   s.   (akciová   spoločnosť   vznikla   premenou   ISTROFINAL,   s.   r.   o.   na ISTROFINAL, a. s., v zmysle § 69b zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších   predpisov   a   na   základe   rozhodnutia   Valného   zhromaždenia   spoločnosti ISTROFINAL,   s.   r.   o.,   o   zmene   právnej   formy   konaného   18.   júla   2003),   ktorá   bola pôvodným   odporcom,   previedla   v priebehu   konania   vlastnícke   právo   k predmetnej nehnuteľnosti na Ľ. K. z titulu kúpnej zmluvy. Následne Ľ. K. kúpnou zmluvou previedla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na sťažovateľov. Zo spisu tiež vyplýva, že obchodná spoločnosť ISTROFINAL, a. s., podaním z 29. mája 2012 navrhla svoj vstup ako vedľajšieho   účastníka   do   odvolacieho   konania   na   strane   odporcov.   Po   oboznámení   sa s týmto návrhom účastníci vstup vedľajšieho účastníka nenamietali.

V zmysle §   93   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Z § 93 ods. 3 OSP vyplýva, že vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu, už tým, že doručil súdu oznámenie o svojom vstupe do konania. Povinnosť   súdu   skúmať   prípustnosť   vedľajšieho   účastníctva   a rozhodnúť   o nej   je podmienená návrhom niektorého z účastníkov konania.

Z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd plne akceptoval procesné postavenie obchodnej spoločnosti ISTROFINAL, a. s., ako vedľajšieho účastníka konania na strane odporcov (o čom svedčí napríklad okrem iného i skutočnosť, že ju uviedol v záhlaví svojho rozhodnutia).

Pokiaľ ide   o vedľajšie účastníctvo   Ľ. K.,   ústavný súd konštatuje, že táto fyzická osoba nedoručila všeobecnému súdu návrh na vstup do konania ako vedľajšia účastníčka a zároveň   ju   žiaden   z účastníkov   konania   prostredníctvom   súdu   nevyzval,   aby   zaujala procesné postavenie vedľajšej účastníčky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom odvolacom konaní postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou občianskeho súdneho konania a v jeho postupe nenachádza žiadne procesné pochybenie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci neexistuje medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom krajského súdu v napadnutom konaní v časti týkajúcej sa prvej námietky taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   v   tejto   časti   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou vyhodnotil sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.

II.2.2 K druhej námietke

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd prerokoval a rozhodol vec bez nariadenia pojednávania, čím podľa ich názoru porušil ich základné právo čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 214 ods. 1 OSP (v znení účinnom do 31. decembra 2012) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa   §   214   ods.   2   OSP   v relevantnom   znení   v   ostatných   prípadoch   možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali, že odvolací súd   mal nariadiť na prerokovanie odvolania pojednávanie podľa ustanovenia «§ 214 ods. 1, písm. c) pretože to vyžaduje dôležitý verejný záujem... Ak teda správa katastra ako štátny orgán povinný konať v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon)   dospeje   k   záveru,   že   zmluva o zabezpečovacom   prevode   práva   (ktorou   Istrofinal   a.   s.   získal   vlastnícke   právo k predmetnému bytu) je v súlade so zákonom a teda platná a iný štátny orgán - Okresný súd v   Žiline   taktiež   viazaný   tými   istými   právnymi   predpismi   ako   aj   správa   katastra v prvostupňovom konaní dospeje k záveru, že zmluva je neplatná, ide tak o významný rozpor v činnosti dvoch štátnych orgánov, oboch viazaných tými istými právnymi predpismi (napr. občiansky zákonník - hl. § 39) a predovšetkým článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. že odstránenie takéhoto rozporu určite a nepochybne musí byť dôležitým verejným záujmom... Z uvedeného vyplýva, že v záujme právnej istoty ďalších potenciálnych nadobúdateľov - vlastníkov by každé rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu malo byť preventívne preskúmané príslušným   súdom...   Ide   o   dôležitý   verejný   záujem   všetkých   občanov   na   riadnom a zákonnom výkone verejnej moci aj s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle čl. 2 ods. 1 Ústavy SR Štátna moc pochádza od občanov.».

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľov v prvom rade uvádza, že zákonodarca v § 214 ods. 1 OSP ustanovil pravidlo, podľa ktorého je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v taxatívne vymenovaných prípadoch. V ostaných prípadoch je nariadenie   pojednávania   ponechané   na   vôľu   súdu,   preto   ak   odvolací   súd   rozhodne o odvolaní bez nariadenia pojednávania, nemôže ísť o odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Dôležitý verejný záujem, na ktorý sa odvolávajú sťažovatelia, používa zákonodarca ako   pojem   bez   bližšieho   naplnenia   jeho   obsahu   (podľa   dôvodovej   správy   k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok, sa pod pojmom dôležitý verejný   záujem   rozumie   napríklad   záujem   týkajúci   sa   väčšieho   okruhu   osôb,   napr. územného   celku,   obce).   Bude   preto   záležať   iba   na   posúdení   súdu,   či   ide   v danej   veci o dôležitý verejný záujem, alebo nie.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že postup, ktorý zvolil krajský súd, t. j. že rozhodol o odvolaní sťažovateľov bez nariadenia pojednávania,   možno   subsumovať   pod   zákonom   vymedzený   rámec   (§   214   OSP)   a je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom druhej námietky sťažovateľov   uplatnenej   proti   napadnutému   postupu   a rozsudku   krajského   súdu   a nimi označenými   základnými   právami   podľa   ústavy   a   listiny   a   právom   podľa   dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na tomto základe ústavný súd aj časť sťažnosti týkajúcu sa druhej námietky považuje za zjavne neopodstatnenú.

II.2.3 K tretej námietke

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne   aplikoval   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   zabezpečovacom   prevode práva a zániku záväzkov, čím mal porušiť ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   uviedol: „Po preskúmaní   obsahu   spisu   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   prvostupňový   súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, úplne a správne a z tohto vyvodil aj správny právny záver, keď návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Aj odvolací súd (oboznámiac sa najmä s textom samotnej Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   zo   dňa   19.   06.   2003)   bol   toho   názoru,   že   zmluvné dojednanie (v danom prípade obsiahnuté v článkoch II. A IV. zmluvy), ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na navrhovateľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon, a preto je potrebné na takýto právny úkon hľadieť   ako   na   absolútne   neplatný   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka.   V   konečnom dôsledku presne tento istý záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal navrhovateľ vo svojom vyjadrení. V tomto smere nie je rozhodujúce, že v čase uskutočnenia sporného právneho úkonu platila iná právna úprava, oveľa strohejšia aká je v súčasnosti   ohľadom   zabezpečovacieho   prevodu   práva.   Vzhľadom   na   prijatý   záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu nie sú ani právne významné tvrdenia odvolateľa o nutnosti,   resp.   potrebe   rešpektovania   zmluvnej   voľnosti   účastníkov   konania.   Za nedôvodné odvolací súd považoval tiež námietky odvolateľov, že rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne odôvodnené, nespĺňajúce tak náležitosti riadneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodnutie okresného súdu argumentačne dostatočne presvedčivé (vychádzajúce nielen z judikatúry slovenských súdov ale súdov Českej republiky vzhľadom na podobnosť právnej úpravy - napr. Ro NS ČR sp. zn. 33 Odo 38/2006, Ro NS ČR sp. zn. 31 Odo 495/2006), pričom závery v ňom uvádzané zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.“

Krajský   súd   ďalej   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uvádza «na   doplnenie v súvislosti s ďalšími námietkami odporcov uvádzanými v podanom odvolaní odvolací súd považuje   za   potrebné   tiež   poukázať   na   niektoré   rozhodnutia   či   už   Najvyššieho,   resp. Ústavného súdu SR a to vzhľadom na podobnosť prejednávaného prípadu.

V   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   U   Cdo   2/2006, v ktorom bol zaujatý záver, že zmluva, ktorej skutočným účelom je uspokojenie pohľadávky záložného   veriteľa   tým,   že   založená   vec   prechádza   do   jeho   vlastníctva,   je   v   rozpore   s účelom záložného práva (§ 552 Občianskeho zákonníka v spojení s § 151a až § 15 Ij Občianskeho zákonníka) a je neplatná, lebo obchádza zákon (§ 39 Občianskeho zákonníka). Za ďalšie Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom   v   Časopise   Zo   súdnej   praxe   pod   č.   39/1998)   uviedol,   že   absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lége), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho   základe   už   bolo   kladne   rozhodnuté   o   vklade   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností. Ak je určitý úkon absolútne neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona   už   v   čase   jeho   urobenia.   Ani   pri   uplatnení   princípov   spravodlivosti   a   dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná" (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio).

Pokiaľ   odporcovia   vyslovili   názor,   že   prvostupňový   súd   porušil   ich   práva a oprávnené záujmy ako dobromyseľných nadobúdateľov je potrebné uviesť, že k otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010 sp. zn. I. ÚS 50/10 (tiež NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 144/2010 zo dňa 30. marca 2011). Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet) v zmysle ktorej   z   nepráva   nemôže   vzniknúť   právo.   Zdôraznil,   že   platne   nemôže   nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca,   ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva   ktorej   svedčí   nadobúdacie   konanie   („modus“)   a   zodpovedajúci   právny   titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“, je   potrebné   určiť,   kto   je   vlastníkom.   Za   vlastníka   je   v   takom   prípade   považovaný   ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky,   aké   má   platný   právny   úkon;   na   jeho   základe   preto   nedochádza   k   prevodu nehnuteľnosti.   I   keď   v   prípade   neplatného   právneho   úkonu   o   prevode   nehnuteľnosti „prevedených“   ďalej   na   iných   nadobúdateľov   svedčí   v   prospech   týchto   ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinností oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva.   Ochrana,   ktorú poskytuje nadobúdateľovi,   nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými   slovami:   pokiaľ   zápis   v   katastri   nehnuteľností   nezodpovedá   skutočnosti,   má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Uvedené právne závery sú plne opodstatnené a akceptovateľné aj v preskúmavanej veci. Ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý   kupujúci   (v   preskúmavanej   veci   ním   bola   spoločnosť   Istrofinal,   a.   s.)   vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (aj odporcov 1/ a 2/) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého   kupujúceho.   Na   základe   absolútne   neplatného   právneho   úkonu   nemôže   dôjsť k platnému   prevodu   vlastníckeho   práva;   nemožno   preto   ani   uvažovať   o   ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Predmetnú námietku odvolateľov považoval preto odvolací súd za nedôvodnú. Zásadný   rozdiel   medzi   právnymi   situáciami   riešenými   v   odporcami   uvádzanými rozhodnutiami najvyššieho súdu (2 Cdo 311/2008 zo dňa 30. 03. 2010) a preskúmavanou vecou je v tom, že právny dôvod nadobudnutia vlastníctva u prevodcu odpadol až potom, ako nehnuteľnosť nadobudla do vlastníctva tretia osoba. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva teda nešlo o jeho nadobudnutie od „nevlastníka“, ale naopak od „vlastníka“ (prevod vlastníckeho   práva   bol   totiž   uskutočnený   pred   odstúpením   od   zmluvy   zo   strany   prvého predávajúceho podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne môže ísť o situáciu prevodu nehnuteľnosti pred právoplatným zrušením právoplatného rozhodnutia o udelení príklepu). Naopak, v preskúmavanej veci ak je prvotná kúpna zmluva (Istrofinal, a. s. -Ľ. K.)   absolútne   neplatná   (v   dôsledku   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o zabezpečovacom prevode práva), nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo   byť   odvodené   od   vlastníckeho   práva   prvého   kupujúceho.   Na   nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi).   Ak   bol   správou   katastra   povolený   vklad   vlastníckeho   práva   na   základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.».

Podľa   názoru   krajského   súdu „neobstojí   ani   argumentácia   poukazujúca   na ustanovenie   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   z   ktorého   dôvodu   má   byť   napadnutý rozsudok nespravodlivý a ochranu poskytujúci tomu, kto sám koná v rozpore s právom. V zmysle   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   výkon   práv   a   povinností   vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených   záujmov   iných   a   nesmie   byť   v   rozpore   s   dobrými   mravmi.   Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného   práva.   Aplikácia   tohto   ustanovenia   umožňuje   aj   zásah   do   výkonu   už existujúceho   práva   vyplývajúceho   z   občianskoprávnych   vzťahov,   nemôže   ale   viesť   ku vzniku,   zmene   alebo   zániku   práv   a   povinností.   Ustanovenie   §   3   ods.   1   Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení. Predmetom konania v preskúmavanej veci bolo tvrdenie, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, čoho sa domáhal podaným návrhom. Záujem vlastníka na určitosti a nespornosti právnych vzťahov k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve (a na   zosúladení   v katastri   evidovaného   stavu   so   stavom   právnym)   je   záujem   všeobecne akceptovateľný. Takýto výkon vlastníckeho práva sám o sebe nie je v rozpore s dobrými mravmi.   Nemožno   preto   zamietnuť   návrh   s odôvodnením,   že   výkon   vlastníckeho   práva k navrhovateľa sa prieči dobrým mravom, alebo dokonca s odôvodnením, že došlo k zániku vlastníctva   navrhovateľa   konaním   v rozpore   s dobrými   mravmi   (   §   3   Občianskeho zákonníka viď. rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 144/2010).“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   odvolaním   sťažovateľov, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti vo vzťahu k tretej námietke na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Sumarizujúc   svoje   závery   k jednotlivým   námietkam   sťažovateľov   smerujúcich k namietanému porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol o odmietnutí tejto   časti   ich   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd v napadnutom konaní nekonal so všetkými subjektmi, ktoré podľa ich názoru mali byť jeho účastníkmi, a preto podľa ich tvrdenia porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Táto   námietka   sťažovateľov   je   jedinou   námietkou   vo   vzťahu   k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť II.2.1 tohto uznesenia, v ktorom v rámci preskúmania prvej   námietky   sťažovateľov   zaujal   závery   k   namietanému   porušeniu   označených   práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Tieto závery   sú   primerane   aplikovateľné   aj   na   námietku   sťažovateľov   smerujúcu   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   s vedľajším   účastníkom konania   na   strane   odporcov   konal   (okrem   iného   ho   uviedol   aj   v záhlaví   napadnutého rozhodnutia), pričom vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľov, podľa ktorej k odňatiu možnosti konať pred súdom „malo dôjsť aj postupom odvolacieho súdu tým, že nerozhodol o návrhu   spoločnosti   ISTROFINAL,   a.   s.   na   jej   vstup   do   konania   ako   vedľajšieho účastníka“, uviedol:

„Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   uvedená   spoločnosť   navrhla   svoj   vstup   do (odvolacieho) konania ako vedľajší účastník na strane odporcov podaním z 29. mája 2013 (čl.),   ktorú   skutočnosť   odvolací   súd   oznámil   účastníkom.   Títo   jej   vstup   do   konania nenamietali.

K vstupu vedľajšieho účastníka do konania môže dôjsť buď z vlastnej iniciatívy tejto osoby alebo na výzvu niektorého účastníka vykonanú prostredníctvom súdu (§ 93 ods. 3 O. s. p.) Vedľajší účastník nadobúda svoje procesné postavenie aj bez rozhodnutia súdu - už tým,   že   súdu   dôjde   jeho   oznámenie   o vstupe   do   konania   a prípustnosťou   vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom čo ten, ku ktorému sa pridal alebo jeho odporca namietane neprípustnosť takéhoto postupu (pozri 57/2009).

Z uvedeného možno vyvodiť, že odvolací súd ani tým, že o prípustnosti vstupu do konania spoločnosti ISTROFINAL, a. s. nerozhodoval a ako s vedľajším účastníkom s ňou konal... neodňal odporcom možnosť konať pred súdom.“.

Citovaný právny názor najvyššieho súdu ústavný súd považuje za ústavne konformný a   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a ani ich práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Ústavný súd preto pri predbežnom   prerokovaní odmietol   aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014