znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/2013-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.   20   ods.   1,   čl. 46   ods. 1   a čl.   47   ods. 2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co/211/2011-371 z 31. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2011   doručená   sťažnosť   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/211/2011-371 z 31. augusta 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C/52/2007 sa R., ako navrhovateľka (ďalej   len   „navrhovateľka“)   domáhala   voči   nej   navrátenia   viacerých   nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnych územiach Z. a V. Navrhovateľka svoj návrh opakovane menila a pôvodný návrh zároveň v určitých častiach vzala späť. Napokon sa v označenom konaní rozhodovalo iba o navrátení jednej z nehnuteľností uvedených v pôvodnom návrhu, pričom   okresný   súd   rozsudkom   č. k.   7 C/52/2007-342   z 31.   marca   2011   návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol a súčasne rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením.

Sťažovateľ, ktorý bol v predmetnom konaní zastúpený advokátom, si uplatnil nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 1 877,39 €, a to podľa § 146 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a podľa § 142 ods. 1 OSP, keďže sčasti bolo konanie zastavené na základe späťvzatia návrhu a v zostávajúcej časti mal sťažovateľ plný úspech.

Okresný súd následne rozhodol o trovách konania uznesením č. k. 7 C/52/2007-362 z 20.   júna   2011   (ďalej   aj   „prvostupňové   uznesenie“),   ktorým   nepriznal   sťažovateľovi náhradu   trov   konania   z dôvodu,   že „prostriedky   na   právne   zastúpenie   nepovažoval za účelne vynaložené“. Podľa odôvodnenia prvostupňového uznesenia nebola u sťažovateľa podmienka účelného vynaloženie trov konania splnená z dôvodu, že sťažovateľ „disponuje viacerými   pracovníkmi,   ktorí   majú   právnické   vzdelanie   a dokonca   má   zriadený   právny odbor“. V ďalšom sa okresný súd obmedzil iba na citáciu nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 a svoje rozhodnutie bližšie neodôvodnil.

V odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   namietal   sťažovateľ   jeho   rozpor s ústavou a čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného tvrdiac, že mu bola postupom okresného súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej sťažovateľ argumentoval, že hoci má zriadený právny   odbor,   nemá   v rámci   neho   zriadené   oddelenie   sporovej   agendy.   Zo   samotného členenia právneho odboru podľa sťažovateľa vyplýva, že náplňou práce jeho zamestnancov nebolo   jeho   zastupovanie   v súdnych   konaniach.   Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   proti prvostupňovému uzneseniu poukázal aj na to, že predmetom sporu bol reštitučný nárok uplatnený podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva   k   niektorým nehnuteľnostiam,   čo   predstavuje   veľmi   špecifickú   a zložitú   agendu,   a preto   považoval zastúpenie advokátom špecializujúcim sa na danú problematiku za vhodné a účelné.

Napokon sťažovateľ upozornil na skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia odporcu v 2. rade, ktorým boli pôvodne L., š. p., a proti ktorému vzala navrhovateľka v priebehu konania   svoj   návrh   späť,   mu   boli   priznané,   a teda   považované   za účelne   vynaložené aj napriek tomu, že uvedený účastník konania má rovnako ako sťažovateľ zriadený právny odbor.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa napadnutým uznesením, v ktorom sa plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   danej   veci „došlo   k nesprávnemu   a ústavne nekonformnému výkladu ust. § 142 ods. 1 OSP, ktorý podmieňuje priznanie náhrady trov konania   ich   účelnosťou.   Za   neúčelne   vynaložené   sa   považujú   náklady,   ktoré   nesúvisia s konaním, prípadne ich vykonanie nebolo pre uplatnenie alebo bránenie práv nevyhnutné. Za neúčelne vynaložené sa však nemôžu považovať trovy právneho zastúpenia v celosti.“.

Napadnuté   uznesenie   predstavuje   podľa   sťažovateľa   výnimočný   zásah   do   jeho základných práv a mohlo by predstavovať zásadný precedens do budúcnosti. Sťažovateľ považuje vzhľadom na veľký počet sporov, ktorých je v súčasnosti účastníkom (väčšinou v procesnom postavení odporcu), za reálne nemožné, aby zabezpečil svoje zastupovanie v nich   svojimi   zamestnancami.   Poukazujúc   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva,   ako   aj judikatúru   ústavného súdu   možno   podľa   názoru   sťažovateľa „analogicky vyvodiť povinnosť vykladať čl. 47 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR takým spôsobom, aby možnosť právneho   zastúpenia   bola   reálne   priznaná všetkým účastníkom konania   a za rovnakých podmienok. Jednou zo základných podmienok faktickej možnosti využitia práva na právnu pomoc je však garancia toho, že v prípade úspech budú účastníkovi konania neúspešným účastníkom nahradené trovy právneho zastúpenia.“. V prípade, že bol krajský súd iného názoru, mal tento svoj názor náležite odôvodniť, čo sa však v danej veci nestalo.

Pokiaľ   ide   o povinnosť   vyčerpania   všetkých   opravných   prostriedkov,   resp.   iných právnych prostriedkov (pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), sťažovateľ uvádza, „že v tejto veci má v úmysle podať na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Keďže však Sťažovateľ nemá istotu, že generálny prokurátor jeho podnetu   vyhovie   a podá   vo   veci   mimoriadne   dovolanie,   a vzhľadom   na   skutočnosť,   že ústavná sťažnosť nie je časovo neobmedzeným prostriedkom nápravy, Sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   žiada   ústavný   súd,   aby   jeho   sťažnosť neodmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci,   keďže   v danej   veci   neexistuje   záruka,   že mimoriadne dovolanie bude podané.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ dospel k názoru, že krajský súd rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a zároveň nimi neboli chránené jeho základné práva, porušenie ktorých svojou sťažnosťou namieta, navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby následne v náleze vyslovil, že:

„Základné právo sťažovateľa S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   z 31.   augusta   2011   sp.   zn.: 9 Co/211/2011-371 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S. na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2011 sp. zn.: 9 Co/211/2011-371 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S. podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   z 31. augusta   2011   sp.   zn.: 9 Co/211/2011-371 porušené bolo.

Zrušuje sa v celom rozsahu uznesenie Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 2011 sp. zn.: 9 Co/211/2011-371 a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi Slovenskému pozemkovému fondu do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie B., s. r. o., B.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnostných   námietok   je   tvrdenie,   že   uznesenie   krajského   súdu   č. k. 9 Co/211/2011-371   z 31.   augusta   2011,   ktorým   bolo   ako   vecne   správne   potvrdené prvostupňové uznesenie o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľovi, je nepresvedčivé a nezrozumiteľné, a ako také preto aj arbitrárne.

Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   argumentácie   obsiahnutej   v sťažnosti   domáha ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom podľa zistení ústavného súdu je   v zásade   totožná   argumentácia   obsiahnutá   aj   v mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn. VI/I Pz 351/12, ktorý   ho   podal   proti   napadnutému   uzneseniu   (ako   aj   proti   prvostupňovému   uzneseniu) na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 23. augusta 2012.

Ako   je   z obsahu   oboch   návrhov   zjavné,   ich   argumentácia   vychádza   z rovnakého základu. O podaní mimoriadneho dovolania informoval najvyšší súd ústavný súd na základe jeho   dožiadania   prípisom   sp. zn.   2 M Cdo 16/2012   z 11.   februára   2013.   O tomto mimoriadnom opravnom prostriedku najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   prerokovaní   sťažnosti   z   princípu   subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý znamená, že ústavný súd môže vo všeobecnosti konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom, prípadne iným orgánom verejnej moci. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám a právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 86/2013).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému   súdu   a zároveň   jeho   námietky   boli   na   základe   jeho   podnetu   premietnuté aj do mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora,   ako aj s prihliadnutím   na to,   že v čase rozhodovania ústavného súdu   nie je konanie o mimoriadnom   dovolaní skončené, musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   ako   neprípustná,   pretože   o   ochrane   označených   práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   bude   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania, resp. mimoriadneho dovolania a sťažnosti   ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia   najvyššieho   súdu o mimoriadnom opravnom prostriedku. V prípade, ak by najvyšší súd rozhodol o odmietnutí mimoriadneho dovolania, lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu krajského súdu. Tejto situácii zodpovedá   aplikácia   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je   sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, IV. ÚS 86/2013), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania, resp. mimoriadneho dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite jeho sťažnosti z dôvodu jej odmietnutia nebolo už potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013