znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. M. K..., R., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., M., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. G., vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/257/2010 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. M. K... o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011 doručená sťažnosť PharmDr. M. K... (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Cob/257/2010   a jeho   rozsudkom z 15. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 272/2007 sťažovateľka domáhala proti V., a. s. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 50 979,01 Sk z titulu doplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy za omeškanie žalovanej s úhradou faktúr č. 182003 a č. 192003 splatných 4. mája 2003 za výdaj liekov pre poistencov žalovanej.

Okresný súd o nároku sťažovateľky najprv rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 28 Ro 1573/07 zo 7. júna 2007, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu, avšak na základe odporu podaného žalovanou okresný súd naradil vo veci pojednávanie, na ktorom rozhodol rozsudkom sp. zn. 24 C 272/2007 zo 4. februára 2008 tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že   záväzkový   vzťah   medzi   sťažovateľkou   a   žalovanou   je   občianskoprávnym   vzťahom, a preto bolo potrebné prihliadnuť aj na námietku premlčania nároku sťažovateľky uplatnenú žalovanou, keďže žaloba bola podaná po uplynutí Občianskym zákonníkom ustanovenej trojročnej premlčacej doby.

Sťažovateľka   napadla   zamietajúci   prvostupňový   rozsudok   odvolaním,   v ktorom argumentovala tým, že záväzkový vzťah na jej strane vznikol v súvislosti s podnikateľskou činnosťou   a   na   strane   žalovanej   ako   verejnoprávnej   inštitúcie   išlo   o   zabezpečovanie verejných potrieb, takže záväzkový vzťah medzi ňou a žalovanou je obchodno-právnym záväzkovým   vzťahom,   na   ktorý   je   potrebné   aplikovať   Obchodný   zákonník,   podľa ustanovení ktorého sa na premlčanie vzťahuje štvorročná premlčacia doba, a z toho dôvodu nemohlo   dôjsť   k   premlčaniu   žalobou   uplatneného   práva.   Sťažovateľka   tiež   poukázala na skutočnosť, že sa svojho nároku nedomáha duplicitne, ale že sa domáha iba časti svojho nároku na poplatok z omeškania [podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 273/1994   Z. z.“)], ktorú   jej   žalovaná dobrovoľne neplnila.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 3 Cob 83/2008-61 zo 17. septembra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke žalovanú sumu a zaviazal ju tiež na náhradu trov konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 3 Cob 83/2008-61 zo 17. septembra 2008   prisvedčil   sťažovateľke,   pokiaľ   ide   o jej   argumentáciu   k uplatnenému   nároku na poplatok   z omeškania.   Ako   nesprávny   vyhodnotil   názor   okresného   súdu,   ktorý prihliadol, na žalovanou vznesenú námietku premlčania, pretože podľa jeho názoru na tento záväzkový   vzťah   bolo   potrebné   aplikovať   § 261   ods. 2   Obchodného   zákonníka,   keď žalovaná bola v období, ktorého sa vec týkala, verejnoprávnou inštitúciou a právny vzťah medzi účastníkmi konania sa podľa jeho názoru týkal verejných potrieb, uspokojovanie ktorých je v oblasti zdravotnej starostlivosti nepochybne zabezpečené aj plnením tých úloh, ktoré   žalovanej   ukladá   § 37   zákona   č. 273/1994   Z. z.,   s ktorým   súvisí   aj   právny   vzťah účastníkov.

Rozsudok   odvolacieho   súdu   v celom   rozsahu   napadla   dovolaním   žalovaná,   ktorá namietala,   že   sťažovateľka   si   už   v spore   vedenom   Okresným   súdom   Nitra   pod   sp. zn. 7 C 58/2004   uplatnila   majetkovú   sankciu   za   oneskorené   uhradenie   faktúry   č. 182003 a faktúry č. 192003   a o tejto   sankcii   bolo   právoplatne   rozhodnuté.   Keďže   išlo   o tie   isté faktúry a za to isté obdobie, kde už bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo podľa názoru žalovanej možno vo veci opätovne rozhodovať. Sťažovateľka napokon voči odvolaciemu súdu   namietala, že nesprávne právne posúdil otázku premlčania jej nároku, poukazujúc na to, že v danej veci ide o vzťah občianskoprávny, a nie obchodnoprávny.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 zrušil dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 24 C 272/2007 zo 4. februára 2008 napadnutým rozsudkom potvrdil, avšak z dôvodu, že dospel k záveru, že v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004 bolo vydané   právoplatné   rozhodnutie   ukladajúce   žalovanej   platobnú   povinnosť   v prospech sťažovateľky za oneskorené uhradenie faktúr č. 182003 a č. 192003 a v terajšom konaní ide o rovnakú vec, t. j. sankciu za oneskorené zaplatenie uvedených faktúr medzi tými istými účastníkmi a o nej už bolo právoplatne rozhodnuté. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že v predmetnej veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, t. j. už raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov nemožno znova   právne   posudzovať   a z toho   istého   omeškania   priznať   poplatok   z omeškania   ako ďalšiu sankciu.

V   súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   sťažovateľka   v   sťažnosti okrem iného uviedla:

„Postupom porušovateľa... došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 na súdnu ochranu.

Rozsudok porušovateľa sa opiera o uznesenie NS SR 1 Cdo 133/2009 z 29. 4. 2010. Toto uznesenie však nebolo konečné rozhodnutie, a preto voči nemu nebolo možné podať ústavnú sťažnosť, lebo nie je daná právomoc Ústavného súdu.

Z rozsudku porušovateľa vyplýva, že pod vplyvom uznesenia NS SR 1 Cdo 133/2009 vydal   uvedené   rozhodnutie,   pričom   sa   držal   jeho   odôvodnenia,   pričom   podľa   názoru sťažovateľky nesprávne aplikoval zrušujúce uznesenie NS SR, z ktorého vyvodi1 prekážku právoplatne rozhodnutej veci, čo je procesné pochybenie.

Sťažovateľka považuje za potrebné uviesť aj to, že v skutkovo a právne totožných prípadoch NS SR jasne uviedol, že sa nejedná o prekážku právoplatne rozhodnutej veci (ide napr. o uznesenia NS SR 6 Obdo 17/2009-104, 6 Obdo 19/2009-74).

Sťažovateľka sa stotožňuje s názorom NS SR uvedeným v dovolacích uzneseniach 6 Obdo 17/2009 a 6 Obdo 19/2009, že ak sa rozhoduje o nároku na peňažné plnenie, je irelevantné,   z   akého   právneho   dôvodu   je   tento   peňažný   nárok   uplatnený.   Súd   totiž predovšetkým   pri   posudzovaní   jeho   dôvodnosti   vychádza   zo   skutkových   tvrdení,   ktoré umožňujú posúdiť, uplatnený nárok po právnej stránke, a to bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného peňažného plnenia je nesprávne uvedený, alebo vôbec uvedený nie je. Preto ak súd rozhodol len o časti uplatňovaného peňažného nároku, jeho zvyšok môže účastník uplatňovať, pričom mu nehrozí nebezpečenstvo, že sa mu nárok odmietne z dôvodu   už   rozsúdenej   veci.   Sťažovateľka   dodáva,   že   v   napadnutom   prípade   k   tomuto došlo, čím došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR.“

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   «že   postup   porušovateľa   (v   spojitosti   s   uznesením NS SR) je prejavom jurisdikčnej ľubovôle, a preto je protiústavný a nezákonný aj s ohľadom na obsah nálezu sp. zn. IV. ÚS 49/06 zo 14. 9. 2006, kde sa doslovne uvádza: „Napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnutí analogicky v podobných prípadoch, taká   situácia,   keď   súdy   v   druhovo   rovnakej   veci   rozhodujú   protichodným   spôsobom, podkopáva   efektivitu   fungovania   systému   spravodlivosti   a   neguje   elementárny   princíp a základný predpoklad, ktorým je požiadavka, aby sa v rovnakých veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom. Ide o to, aby platila zásada, že každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“.

V   opísanom   prípade   došlo   k   porušeniu   týchto   zásad.   Postup   porušovateľa ku sťažovateľ[ke] je v tomto prípade diskriminačný, lebo rovnakú, resp. analogickú situáciu rieši   odlišným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne   ani   rozumne   zdôvodniť (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Súčasťou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR je aj   požiadavka,   aby   súdne   konanie,   v   ktorom   o   ochranu   tohoto   práva   ide,   dôsledne rešpektovalo (s poukazom aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) ústavné princípy právnej istoty, rovnosti a zákazu diskriminácie (III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006).

Porušovateľ   sa   pri   rozhodovaní   v   otázke   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci v napadnutom   rozsudku   neriadil   opísanými   ústavnými   princípmi,   čím   porušil   právo sťažovateľky   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   SR   v   spojitosti   s   čl. 12   ods. 1   Ústavy   SR. Sťažovateľka vychádza z toho, že majetkom je aj pohľadávka, čo vyplýva z judikatúry ÚS SR napr. III. ÚS 60/04, III. ÚS 328/05, ako aj rozsudok Súdu vo veci Pine Valley Developments LTD a iní c/a Írsko z 29. 11. 1991...

Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne a v súvislosti s právnym posúdením   veci   možno   povedať   o   ňom,   že   interpretácia   a   aplikácia   právnej   normy a dôvody,   na   ktorých   je   založená,   sú   zjavne   protirečivé,   popierajú   pravidlá   formálnej právnej logiky, sú zjavne jednostranné a v rozpore s princípom spravodlivosti.

Sťažovateľka sa domáha v súlade so stabilizovanou judikatúrou Ústavného súdu SR (IV. ÚS 77/02, ÚS II. ÚS/06), aby sa aj v jej prípade rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy a aby sa vykonal jej ústavne súladný výklad, t. j. aby sa použila ústavne súladne interpretovaná platná a účinná norma na zistený stav veci a tou normou je Občiansky súdny poriadok.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Porušovateľ v konaní 3 Cob 257/2010 porušil právo sťažovateľky zaručené

- čl. 20 ods. 1 Ústavy SR na ochranu vlastníckeho práva

- čl. 46   ods. 1   Ústavy SR   v spojitosti s čl. 6   ods. 1   Dohovoru na   spravodlivé prejednanie veci

- čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez diskriminácie.

2. V zmysle §-u 5 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. rozsudok porušovateľa 3 Cob 257/2010- 107 z 15. 12. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľka   si   uplatňuje   náklady   právneho   zastúpenia   za   2   úkony   právnej pomoci, právny zástupca je platiteľom DPH.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy,   ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní povinné vykladať a   aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Cob 257/2010   a jeho rozsudkom z 15. decembra 2010.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje (z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka namietaného   porušenia   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu,   posudzoval,   či   tento   rozsudok   možno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

a) K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruZ   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných   súdov   a   ústavného   súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   v   konkrétnom prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07,   IV. ÚS 27/2010).   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti   s   jeho   posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade, ak sú   dôvody,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   zjavne   jednostranné   alebo   sú v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal túto časť sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku krajského súdu musel zobrať do úvahy zákonom ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú v § 243d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Najvyšší   súd ako súd   dovolací   svoj   právny   názor v zrušujúcom   uznesení sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 odôvodnil takto:

«Prekážka existencie právoplatného rozsudku o tej istej veci (res iudicata) bráni ako (negatívna) neodstrániteľná podmienka konania tomu, aby sa súd mohol v ďalšom konaní znova tou istou vecou zaoberať (opätovne tú istú vec prejednať a rozhodnúť).

Konaniu v tejto právnej veci nebránila žalovanou tvrdená prekážka rozsúdenej veci. Zistenie o neidentite terajšej veci s vecou rozhodnutou Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004 vyplýva z netotožnosti nárokov. Vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004 bolo právoplatne rozhodnuté o zaplatení 28 070,57 Sk ako úroku z omeškania;   v   terajšej   veci   ide   o   zaplatenie   50.979,01   Sk   ako   poplatku   z   omeškania, pričom   zo   skutkových   tvrdení   žalobkyne   vyplýva,   že   tento   poplatok   uplatňuje   popri   už spomenutom právoplatne jej priznanom úroku z omeškania na tej úvahe, že z patriaceho jej poplatku z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania v zmysle § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. bola jej právoplatným rozsudkom vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004 priznaná iba časť tohto príslušenstva, takže si – v tomto ďalšom konaní –uplatňuje jeho zvyšnú časť. Námietku rozsúdenej veci (exceptio rei iudicatae) teda žalovaná uplatnila nedôvodné.

Záver   odvolacieho   súdu   o   uvedenej   procesnej   podmienke   konania,   t. j.   že rozhodnutie vydané v konaní vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004 nezakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre terajšie konanie, je síce správny, odvolací súd však vôbec nepostrehol, že z existencie právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn.   7 C 58/2004   vyplýva   otázka,   ktorá   je   pre   správne   rozhodnutie   v   terajšej   veci podstatnou   (rozhodujúcou) a treba   sa   ňou   preto   zaoberať.   Touto   otázkou   je otázka prejudiciality spojená s týmto skorším súdnym rozhodnutím, k čomu odvolací súd nevykonal potrebné   dokazovanie   a   tak   konanie   zaťažil   tzv.   inou   vadou   konania,   ktorá   mala   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Prejudicialita vyplýva z toho, že ako vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7 C 58/2004, kde bolo skôr právoplatne rozhodnuté, tak aj v terajšej veci ide o majetkovú sankciu v podobe príslušenstva pohľadávky za omeškanie s plnením peňažného dlhu z tých istých dvoch faktúr č. 182003 a č. 192003 z 3. apríla 2003.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Ak   ide   o   omeškanie   s   plnením   peňažného   dlhu,   má   veriteľ   právo   požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok   z   omeškania;   výšku   úrokov   z   omeškania   a   poplatku   z   omeškania   ustanovuje vykonávací predpis (§517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Poplatok z omeškania a úrok z omeškania sú odlišné právne inštitúty, ktoré zákon ako sankčné opatrenie za nesplnenie povinnosti z konkrétnych právnych vzťahov odlišuje (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 17/2005 z 30. novembra 2006). Úrok z omeškania, resp. poplatok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sú hmotnoprávnym nárokom, na ktorý sa rovnako ako na pohľadávku, ku ktorej sa viažu, vzťahuje zásada vyjadrená v ustanovení § 153 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorej je súd viazaný návrhom a okrem prípadov uvedených v tomto zákonnom ustanovení, nesmie prisúdiť viac alebo niečo iné (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1998 sp. zn. 1 Cdo 58/98, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2000). Ak na príslušnú sankciu síce právo vzniklo, bez návrhu priznať súdnym rozhodnutím poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania možné nie je (porovnaj napr. rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Cdo 72/2008   z 30.   septembra 2009). Pokiaľ   už   súd   raz   za totožné   omeškanie dlžníka   s   plnením   peňažného   dlhu právoplatne priznal sankciu spočívajúcu v úroku z omeškania, je treba takéto vyriešenie hmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi ako konečné a záväzné rešpektovať. Nie je preto v ďalšom (inom) občianskom súdnom konaní možné už v predošlom súdnom konaní raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov (rovnaké omeškanie a jeho dôsledok) znova právne posudzovať (prehodnocovať) a z toho istého omeškania (za to isté omeškanie) priznať poplatok z omeškania (ako ďalšiu sankciu v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky).

Právoplatné súdne rozhodnutie zakladá stav právnej istoty, resp. odstraňuje stav právnej neistoty účastníkov konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená,   že   rozhodnutie   sa   stáva   pre   účastníkov   zásadne   nezmeniteľným   a   záväzným; takéto rozhodnutie získava vynútiteľnosť a je pre súd v inom konaní tých istých účastníkov záväzné. Právne vzťahy ním vyriešené je možno spochybniť len osobitne kvalifikovaným spôsobom   –   mimoriadnymi   opravnými   prostriedkami   (v   prípade   schváleného   zmieru prichádza do úvahy postup podľa § 99 ods. 3 O. s. p. Keďže – ako už bolo vysvetlené – súd nemôže   ako   predbežnú   otázku   znovu   riešiť   to,   o   čom   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté v osobitnom   spore   účastníkov,   nie   je   vonkoncom   rozhodujúce   (podstatné),   či   súd v právoplatne skončenom konaní správne alebo nesprávne právne posúdil priznaný nárok (príslušenstvo pohľadávky). Klásť si otázku, či civilný súd v predošlom konaní vec /priznaný nárok/ správne alebo nesprávne právne posúdil, je nielen zbytočné, takáto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená): so zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť   a   nezmeniteľnosť   právoplatného   rozhodnutia   je   akékoľvek   „nové“   právne posudzovanie   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   v   inom   (ďalšom)   konaní   tých   istých účastníkov   vylúčené   (neprípustné).   Iné   riešenie   by   znamenalo,   že   súd   môže   porušiť viazanosť uloženú mu zákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p.

Nemožno napokon obísť, že aj samotná citovaná hmotnoprávna úprava (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj úrok z omeškania aj poplatok z omeškania; buď bude patriť úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania, nie   však   obe   príslušenstva   spolu   (jedno   príslušenstvo   pohľadávky   vylučuje   súčasnú existenciu druhého príslušenstva).

Odvolací súd prehliadol (nerešpektoval) v tejto právnej veci povinnosť aplikovať § 159   ods. 2   O. s. p.,   t. j.   neopomenúť   dôsledok   vyplývajúci   zo   záväznosti   rozhodnutia vyhláseného   v   spore   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 58/2004   na   Okresnom   súde   Nitra   – konzumpčný účinok (dosah) takéhoto právoplatného rozsudku. Chybne sa totiž považoval byť   neviazaný   právoplatným   súdnym   rozhodnutím   vydaným   v   spomenutom   spore   medzi žalobkyňou a žalovanou. Záver odvolacieho súdu, že je právne irelevantné, že žalobkyňa si na   Okresnom   súde   Nitra   uplatnila   peňažnú   pohľadávku   z   právneho   titulu   úroku z omeškania, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté vyhovením žalobe, bol preto nesprávny. Pre tento mylný   záver (východisko)   odvolací   súd nemal   za potrebné sa ani oboznámiť s obsahom spisu Okresného súde Nitra sp. zn. 7 C 58/2004. Tým, že hoci uvedený spis je podstatný   pre   vecne   správne   rozhodnutie,   odvolací   súd   ho   nepripojil   a   zákonne konformným spôsobom nevykonal dokazovanie týmto listinným dôkazom (§ 129 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.), došlo k postupu súdu, ktorý je treba považovať za inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Inou   vadou   konania   (§ 241   ods. 2   písm. b/   O. s. p.),   na   ktorú   musí   dovolací   súd prihliadnuť, aj keď nie je v dovolaní namietaná (za podmienky, že dovolanie je prípustné), je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných   v   § 237   O. s. p. nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia.   Jej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia.

Konanie, v ktorom bol rozsudok odvolacieho súdu vydaný, je teda postihnuté inou vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (§ 241   ods. 2   písm. b/ O. s. p.). So zreteľom na to bolo potrebné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O. s. p.). Vzhľadom na uvedený dôvod zrušenia dovolateľkou napadnutého rozsudku bolo nadbytočným zaoberať sa namietanou nesprávnosťou právneho posúdenia pohľadávky žalobkyne z hľadiska jej premlčania.

Ak   dôjde   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia,   súd,   ktorého   rozhodnutie   bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.»

V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   krajský   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 C 272/2007 zo 4. februára 2008, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

Krajský súd svoj rozsudok sp. zn. 3 Cob/257/2010 z 15. decembra 2010 odôvodnil takto: „Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu 3 Cob 83/2008 zo 17. 9. 2008 v znení opravného uznesenia z 26. 11. 2008 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu   v   Bratislave   na   ďalšie   konanie.   V   uznesení   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010 vyslovil právny názor, že rozhodnutie vyhlásené v spore vedenom pod sp. zn. 7 C 58/2004 na Okresnom súde v Nitre je záväzný podľa § 159 ods. 2 O. s. p.,   a   preto   odvolací   súd   porušil   procesné   ustanovenia   upravujúce   postup   súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť jeho rozhodnutia. Záver odvolacieho súdu, že rozhodnutie vydané v konaní vedenom na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn.   7 C 58/2004   nezakladá   prekážku   rozhodnutej   veci   pre   terajšie   konanie,   je   síce správny, ale odvolací súd sa nezaoberal tým, že z existencie právoplatného rozhodnutia vo veci   7 C 58/2004   vyplýva   otázka,   ktorá   je   pre   správne   rozhodnutie   v   terajšej   veci podstatnou a to otázka prejudiciality spojená s týmto skorším rozhodnutím, k čomu treba vykonať potrebné dokazovanie.

Krajský súd v Bratislave prejednal opätovne vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p.   bez   nariadenia   pojednávania   a   postupom   podľa   § 156   ods. 3   O. s. p.   verejne vyhlásil rozsudok.

Z   obsahu   spisu,   po   vykonanom   dokazovaní   odvolací   súd   zistil,   že   žalobkyňa   si v konaní uplatnila nárok na zaplatenie 50.979,01 Sk z titulu poplatku z omeškania 0,1 % za každý   deň   omeškania   v   zmysle   § 38   ods. 4   zák.   č. 273/1994   Z. z.,   za   oneskorené zaplatenie   faktúr   č. 182003   a   192003.   Celková   suma   poplatku   z   omeškania   bola 79.049,58 Sk, z ktorej sumy jej právoplatným rozsudkom v konaní pred Okresným súdom v Nitre sp. zn. 7 C 58/04 bola priznaná suma 28.070,57 Sk, a to ako úrok z omeškania, ktorý si žalobkyňa uplatnila. Skutočnosť, že rozsudok vydaný v konaní 7 C 58/04 je právoplatný, bola medzi účastníkmi nesporná a taktiež nespornou bola skutočnosť, že táto suma bola žalobkyni priznaná z titulu úroku z omeškania za oneskorené zaplatenie faktúr č. 182003 a 192003, teda tých istých, ktoré sú predmetom terajšieho konania.

Odvolací súd vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu a viazaný jeho právnym názorom, ktorý je v danej veci v zmysle § 243d O. s. p. preňho záväzný, dospel k záveru, že v konaní vedenom pred Okresným súdom v Nitre sp. zn. 7 C 58/04 bolo vydané právoplatné rozhodnutie ukladajúce žalovanej platobnú povinnosť v prospech žalobkyne za oneskorené zaplatenie faktúr č. 182003 a 192003. V terajšom konaní ide o rovnakú vec, t. j.   sankcia   za   oneskorené   zaplatenie   uvedených   faktúr   medzi   tými   istými   účastníkmi a o ňom už bolo právoplatne rozhodnuté. Vyplýva to z toho, že rovnaký predmet konania je daný vtedy, ak rovnaký nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení (omeškanie so zaplatením konkrétnych faktúr) a konanie sa týka tých istých osôb.

Odvolací   súd   preto   uzavrel,   že v   predmetnej   veci   je   daná   prekážka   právoplatne rozhodnutej veci, t. j. už raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu   účastníkov   (rovnaké   omeškanie   a   jeho   dôsledok)   nie   je   možné   znova   právne posudzovať a z toho istého omeškania priznať poplatok z omeškania ako ďalšie sankcie v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Pre   úplnosť   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   vznesenou   námietkou premlčania sa z dôvodu právneho posúdenia nároku žalobkyne už nezaoberal.“

Krajský   súd   rešpektujúc   zákonom   ustanovenú   viazanosť   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupujúc v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy nemohol podľa názoru ústavného súdu napadnutým rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K tomu   ústavný   súd   dodáva,   že   ak   sťažovateľka   nesúhlasila   s právnym   názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. 1 Cdo 133/2009 z 29. apríla 2010, ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   žalovanej,   mala   možnosť   podať   proti   nemu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo však neurobila. Ústavný súd preto nemal dôvod preskúmavať toto rozhodnutie najvyššieho súdu a zaujímať stanovisko k právnemu názoru v ňom vyslovenému.

Napokon, vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru   sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd „nesprávne   aplikoval   zrušujúce uznesenie NS SR, z ktorého vyvodil prekážku právoplatne rozhodnutej veci, čo je procesné pochybenie“.

Podľa   § 238   ods. 2   OSP dovolanie je prípustné   aj proti   rozhodnutiu   odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Ak je sťažovateľka toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k takémuto pochybeniu, že nesprávne aplikoval zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu, mala na ochranu svojich   základných   práv využiť   prostriedok   nápravy,   ktorý   jej   zákon účinne   poskytuje a na využitie   ktorého   bola   oprávnená   podľa   osobitných   predpisov, t. j.   mala   proti napadnutému rozsudku krajského súdu podať dovolanie s poukazom na § 238 ods. 2 OSP, čo však neurobila.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zásady ratio temporis aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Za takýchto okolností ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaujímať stanovisko k námietke sťažovateľky týkajúcej sa odlišnej judikatúry všeobecných súdov.

b) K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu   a obsahom základného práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy   neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

c) K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by bolo možné podľa doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   vysloviť   porušenie   tohto   článku   dohovoru   len   v   spojení s vyslovením porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, a preto, ak ústavný súd nedospel k záveru, že v danej veci boli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, neexistuje ani dôvod na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru (III. ÚS 62/2011).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť vo vzťahu k tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom   krajského súdu,   pri predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými.

V Košiciach 24. februára 2012