znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H..., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 469/2011   a sp. zn.   Rvp 477/2011,   vo   veci   namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE/200/2010 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 2 CoE/22/2010 z 29. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 469/2011 a sp. zn. Rvp 477/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 469/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. februára 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 469/2011 a sp. zn. Rvp 477/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“) sp. zn.   16 CoE/200/2010   z 30. novembra 2010   a sp. zn.   2 CoE/22/2010 z 29. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých 4. novembra 2004 a 5. decembra 2002 poskytla fyzickým osobám úvery v sume   5   000,02   Sk   (165,97   €)   a 10   000,03   Sk   (331,94   €),   ktoré   jej   spolu   s   ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní uhrádzať v desiatich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 469/2011), resp. v trinástich dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 477/2011).

Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluvách dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej   zmluve   určený,   je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 15. mája 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 469/2011) a 9. mája 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 477/2011)   notárom   spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Sťažovateľka vo vzťahu k prvému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. Rvp 469/2011) podala 2. septembra 2005 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“) 24. októbra   2005   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   28.   októbra   2009   podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd uznesením z 23. decembra 2009 pripustil navrhnutú zmenu, avšak následne 26. mája 2010 vyhlásil uznesením   č. k.   11 Er 1990/2005-26   exekúciu   za   neprípustnú   a konanie   zastavil.   Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský   súd   uznesením sp. zn.   16 CoE/200/2010   z   30. novembra   2010 tak,   že   potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka vo vzťahu k druhému dlžníkovi (vec vedená pod sp. zn. Rvp 477/2011) podala   4.   júla   2003   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   ktorý   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 8. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Sťažovateľka 28. októbra 2009 podala návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 10 Er 590/2003-16 z 3. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol). Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.   2 CoE/22/2010   z 29.   októbra 2010 tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka sa v sťažnostiach najskôr venuje judikatúre ústavného súdu vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   zahájením   tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie   opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu a súvisiacich   dokladov   najmä zmluvy   o úvere,   pričom «v priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na vyjadrenie účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo   na základe   bilaterálneho   právneho   úkonu   –   zmluvy,   ktorej   platnosť   nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v   rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľa nejde o   žiadne   fiktívne právo,   ktorého existencia by mala   byť   určená   dodatočne   alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 469/2011   a   sp. zn.   Rvp 477/2011   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, ako aj totožnosť právneho zástupcu, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   uznesenia   prvostupňových   súdov o zastavení   exekúcie   (pokiaľ   ide   o   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   2 CoE/22/2010, zároveň potvrdil uznesenie aj o vyhlásení exekúcie za neprípustnú) z dôvodu, že exekúciu nemožno   vykonať   na   základe   notárskych   zápisníc,   pretože   tieto   nie   sú   spôsobilým exekučným titulom. Podstatou sťažností je v prvom rade tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označenými uzneseniami porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III. ÚS 151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej otázke nastolenej sťažnosťami, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorým bola jednom prípade exekúcia   zastavená   (uznesenie   sp. zn.   16 CoE/200/2010)   a v druhom   prípade   vyhlásená za neprípustnú a zastavená (uznesenie sp. zn. 2 CoE/22/2010),   mal právomoc preskúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   preto   ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá   byť   exekučným   titulom   buď   z hľadiska   formálneho,   alebo   z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   sp. zn.   16 CoE/200/2010 z 30. novembra 2010 okrem iného uviedol:

«Pretože si účastníci v zmluve o úvere č. 6370187 z 04. 11. 2004 dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom, potom podľa § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania, tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť, takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu.

V   danom   prípade   v   čase   udelenie   splnomocnenia,   ktoré   bolo   súčasťou   zmluvy o úvere, bol predmet záväzku špecifikovaný ako „úver v sume 5 000- Sk“ a „príslušný poplatok v sume 4 000,- Sk“. Uvedené mal povinný plniť v desiatich mesačných splátkach po 900,- Sk. Splnomocnením povinný E. G. poveril tretiu osobu - advokáta Mgr. T. K., aby v budúcnosti   v   jeho   mene   uznal   záväzok,   ktorého   výška   v   tom   čase   nebola   určená a určiteľná len sčasti. Obom zmluvným stranám bola známa výška, „poskytnutého úveru“, avšak povinný nemohol mať vedomosť, akú sumu budú predstavovať napr. trovy právneho zastúpenia, poplatky za spísanie notárskej zápisnice, úroky z omeškania, atď., ktoré taktiež predstavovali súčasť záväzku, ktorý mala v jeho mene uznať tretia osoba.

Podľa   ust.   § 574   ods. 2   OZ   dohoda,   ktorou   sa   niekto   vzdáva   práv,   ktoré   môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcností. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté v zmluve   o   úvere   neplatným   právnym   úkonom.   Odvolací   súd   dospel,   rovnako   ako   súd prvého   stupňa,   k   rovnakému   záveru   o   neplatnosti   udeleného   plnomocenstva,   čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   exekúciu   zastavil.   Z   vyššie   uvedených   dôvodov odvolací súd uznesenie okresného sudu potvrdil ako vecne správne.»

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   sp. zn.   2 CoE/22/2010 z 29. októbra 2010 okrem iného uviedol:

„Notársku zápisnicu možno vykonať len vtedy,   ak je vykonateľná po materiálnej stránke.   Ustanovenie   §-u   46   a   nasledujúcich   Notárskeho   poriadku   obsahuje   formálne náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ustanovenie §-u 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu tak, že vymedzuje predpoklady materiálnej vykonateľnosti. Jedným z predpokladov je, aby išlo o notársku zápisnicu, ktorá obsahuje právny záväzok. Zo znenia §-u 41 ods. 2 písm. c)   Exekučného   poriadku   tiež   vyplýva,   aká   povinnosť   môže   byť   prostredníctvom notárskej zápisnice so súhlasom k vykonateľnosti vymáhaná. Určuje tiež to, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, tj. zo záväzkovo-právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená a ktorá vyplýva zo záväzku.

Ustanovenie §-u 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku okruh účastníkov notárskej zápisnice, ako titulu pre exekúciu výslovne neoznačuje. Vyplýva však z neho, že prejav vôle povinnej   osoby   je   požadovaný   len   vo   vzťahu   k súhlasu   s vykonateľnosťou.   Vyznačenie ostatných   náležitostí   môže   byť   vykonané   len   na   základe   zhodných   údajov   oprávnenej a povinnej osoby.

V tejto veci krajský súd vychádzal najmä z toho, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, ktoré môže veriteľ vymáhať od dlžníka prostredníctvom exekúcie bez toho, aby musel mať iný titul.

Na tomto základe odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti   musí   byť,   ak   má   ísť   o   spôsobilý   exekučný   titul   pre   exekúciu,   spísaná s osobou povinnou aj s osobou oprávnenou. Danej požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto   osoby   budú   účastníkmi   jediného   zápisu,   keď   notárska   zápisnica   bude   spísaná za prítomnosti oboch účastníkov, alebo pokračovaním v notárskej zápisnici, alebo tak, že k prejavu   vôle   obsiahnutej   v notárskej   zápisnici   spísanej   len   s jednou   z uvedených   osôb pristúpi druhá osoba formou samostatnej notárskej zápisnice. V tomto kontexte krajský súd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. júla 2000, v ktorom ústavný súd uvedenú, otázku riešil.

V prejednávanej veci bola notárska zápisnica spísaná len so zástupcom povinného. Z toho   dôvodu,   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného,   notárska   zápisnica   nezodpovedá požiadavkám,   ktoré   na   notársku   zápisnicu   ako   na   spôsobilý   exekučný   titul   kladie ustanovenie §-u 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Krajský súd z uvedeného vyvodil, že zmluva uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. podľa §-u 31 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je daný ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom pre neexistenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou okresného súdu a napadnuté rozhodnutie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení v zmysle §-u 57 ods. 1 písm. g) zastavil.“

V daných veciach ústavný súd nedospel k záveru, že by sťažovateľkou napadnuté uznesenia krajského súdu neprípustným spôsobom zasahovali do jej práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne   závery   krajského   súdu   vyslovené   v napadnutých   uzneseniach   považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutých   uznesení   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov   konania,   pričom   neprichádza   do   úvahy   aplikácia   takých   požiadaviek spravodlivého   procesu,   ako   je   kontradiktórnosť,   či   rovnosť   zbraní,   porušenie   ktorých sťažovateľka namietala. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými rozhodnutiami poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   boli   vydané   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Exekučného poriadku a judikatúrou formulovanou najvyšším súdom, potvrdil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

3. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Nemožno   akceptovať   ani   námietku   sťažovateľky   v   tom   zmysle,   že   zastaveniami exekúcií došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmlúv o úvere, pretože zmluvy o úvere napadnutými uzneseniami neboli vôbec dotknuté a ich posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.   Z   okolností   prípadu   vyplýva,   že   posudzovaná   bola   len   platnosť   notárskych zápisníc, ktorými boli uznané záväzky dlžníkov z týchto zmlúv o úvere.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   prvostupňových   súdov   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sú sťažnosti v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011