znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo 40/2008 z 29. apríla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2008 doručená sťažnosť Mgr. M. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 40/2008 z 29. apríla 2008.

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25-24 K 222/98 z 19. mája 2000 bol na majetok obchodnej spoločnosti P., a. s., Ž. (ďalej len „úpadca“), vyhlásený konkurz. Za správkyňu konkurznej podstaty bola krajským súdom ustanovená JUDr. I. F., advokátka, so sídlom D. (ďalej len „správkyňa konkurznej podstaty“).

Na   prieskumnom   pojednávaní   konanom   na   krajskom   súde   28.   novembra   2000 správkyňa   konkurznej   podstaty   poprela   pravosť   i poradie   prihlásených   pohľadávok viacerým veriteľom. Títo následne podali krajskému súdu incidenčné žaloby proti správkyni konkurznej   podstaty.   V predmetných   incidenčných   konaniach   správkyňu   konkurznej podstaty   na   základe   splnomocnenia   zastupoval   sťažovateľ,   v tom   čase   pôsobiaci   ako komerčný právnik.

Sťažovateľ   uviedol,   že   medzi   ním   a správkyňou   konkurznej   podstaty   nebola v súvislosti s jej zastupovaním uzavretá žiadna písomná dohoda, napriek tomu jemu udelená plná moc na zastupovanie v incidenčných konaniach „nebola do dnešného dňa odvolaná“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa správkyňa konkurznej podstaty ignorovala jeho výzvy na zaplatenie odmeny v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) za jej zastupovanie pred súdom v incidenčných konaniach. Sťažovateľ si pritom uplatnil svoju odmenu podľa § 2 ods. 2 vyhlášky   č.   240/1990   Zb.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej pomoci (právny predpis zrušený od 1. apríla 2002, pozn.), resp. vyhlášky č. 591/2002 Z. z. o odmenách   komerčných   právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci   (právny   predpis zrušený   od 1.   januára   2004,   pozn.)   len   za   zastupovanie   v incidenčnom   konaní   proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky („pohľadávka veriteľa v tomto konaní predstavovala nárok na vrátenie návratnej   finančnej výpomoci, ktorú veriteľ poskytol úpadcovi na základe záručných listín v sume 4.045.362.178,80 Sk“). Žalobným návrhom o určenie oprávnenosti a poradia svojej odmeny ako pohľadávky proti podstate si sťažovateľ uplatnil svoj nárok na krajskom súde, čím sa v súlade s § 7 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) stal konkurzným veriteľom a účastníkom konkurzného konania.

Ako   uviedol   ďalej   sťažovateľ, «SKP   odmietla   pohľadávku   sťažovateľa   ako konkurzného   veriteľa   uznať   a zaplatiť.   Bezdôvodne   a protizákonne   nezaradila   ani   do Konečnej správy o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu (ďalej len „konečná správa“) ani do návrhu rozvrhového uznesenia...

KSBB   schválil   uznesením   zo   dňa   22.   8.   2006   konečnú   správu   bez   ohľadu   na skutočnosť, že sťažovateľa ako konkurzného veriteľa SKP do konečnej správy o speňažení majetku z podstaty nezaradila a bez ohľadu na to, že sťažovateľ bol ako konkurzný veriteľ prítomný na prejednaní konečnej správy.».

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   jeho   námietky   voči   konečnej   správe o speňažení   majetku   neakceptoval   s odôvodnením, že   „v   rámci   konania   o schválenie konečnej správy nie je možné zisťovať oprávnenosť pohľadávok konkurzných veriteľov ani rozhodnúť o ich uspokojení“, a konečnú správu schválil, a to aj napriek tomu, že krajský súd   mal   podľa   sťažovateľa   vedomosť   o   začatí   konania   o oprávnenosti   jeho   prihlásenej pohľadávky a aj vo výzve z 13. októbra 2006 na predloženie návrhu na rozvrhové uznesenie uložil   správkyni   konkurznej   podstaty   označiť   veriteľov   s výškou   ich   oprávnených pohľadávok, ako aj uviesť výsledok incidenčných konaní v prípade popretých pohľadávok.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd „bezprecedentne   ignoroval   nezaradenie pohľadávky sťažovateľa do návrhu rozvrhu SKP a na nápravu tohto protiprávneho stavu neprijal ako dozorujúci súd žiadne opatrenia“.

Dňa 1. marca 2007 krajský súd vydal rozvrhové uznesenie sp. zn. 25-24 K 222/98, v ktorom   okrem   iného   pohľadávku   uplatnenú sťažovateľom   ako   konkurzným   veriteľom vylúčil z uspokojenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   opakovane   porušil   zákon   nielen   tým,   že „ignoroval v rámci dohľadu konkurzného súdu protizákonné nezahrnutie sťažovateľa ako veriteľa do zoznamu veriteľov v konečnej správe a v návrhu rozvrhového uznesenia, ale aj tým, že ho potom napriek absencii v týchto dokumentoch potom zas zaradil do rozvrhového uznesenia a nakoniec ho bez opodstatnených právnych argumentov, ktoré by mali oporu v platných právnych predpisoch, vylúčil z uspokojenia hoci mala byť jeho pohľadávka ako pohľadávka proti podstate podľa v tom čase platného znenia ZKV riadne uspokojená. V neposlednom rade porušil KSBB zákon aj tým, že bez ohľadu na skutočnosť, že nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o pohľadávke   sťažovateľa   ako   jedného   z konkurzných veriteľov, nariadil rozvrh výťažku z predaja podstaty rozvrhovým uznesením, čím prekročil právomoc danú mu Ústavou SR a zákonmi.“.

Proti predmetnému rozvrhovému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 80/2007 z 26. apríla 2007 rozhodol tak, že rozvrhové uznesenie krajského súdu potvrdil.

Po rozvrhnutí výťažku z predaja majetku úpadcu krajský súd uznesením sp. zn. 25-24   K   222/98   z   22.   januára   2008   zrušil   konkurz   na   majetok   úpadcu.   O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   odvolací   najvyšší   súd   tak,   že   uznesením   sp.   zn.   2   Obo   40/2008 z 29. apríla   2008   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   o zrušení   konkurzu.   Rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   40/2008 z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu ním označených práv, pretože tento súd pri rozhodovaní v uvedenej právnej veci

„- neaplikoval náležitú právnu normu, tým, že zrušenie konkurzu neposudzoval podľa ust. § 7 ods. 2 v spojení s ust. § 25, ust. § 29 ods. 2 a 31 ods. 2 ZKV;

-   neaplikoval   iné   normy   jednoduchého   práva   v súlade   s Ústavou,   nakoľko nerešpektoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka;

-   nerozhodol   v súlade   so   zákonom,   keď   sa   nevysporiadal   s argumentáciou sťažovateľa;

-   svoje   rozhodnutie   riadne   neodôvodnil,   narušil   princíp   záväznosti   súdneho rozhodnutia, čím konal v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.;

- bezprecedentne prekročil príslušnosť danú mu Ústavou a zákonmi SR, keď právne posudzoval   vec,   ktorá   patrí   na   rozhodovanie   inému   príslušnému   súdu,   tým,   že v napadnutom   uznesení   ignoroval   právoplatne   neskončené   konanie   o oprávnenosť pohľadávky sťažovateľa na inom súde“.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 40/2008 z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 40/2008 z 29. apríla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 319,39 € (100 000 Sk), ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (6 732 Sk).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   opodstatnenosť   predloženej sťažnosti, t. j. posudzoval, či existuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím odvolacieho najvyššieho súdu potvrdzujúcim uznesenie krajského súdu o zrušení konkurzu a základnými právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania. Jeho účelom je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, a cieľom pomerné   uspokojenie   jeho   veriteľov   z majetku   úpadcu.   Tak   ako   v súdnom   konaní   vo všeobecnosti,   aj   v konkurznom   konaní musí   súd   postupovať tak,   aby   bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov. Táto ochrana musí byť zabezpečená pre všetkých účastníkov konania bez ohľadu na druh súdneho konania a na to, na   ktorej   strane   procesnoprávneho   vzťahu   stoja.   Účastník   konania   má   právo   prednášať návrhy,   vyjadrovať   sa   k návrhom   a k postupu   súdu,   navrhovať   dôkazy   a vyjadrovať   sa k vykonaným dôkazom. Takýmto spôsobom uplatňuje svoj vplyv na výsledok konania. Keď konanie   prebieha   vo   viacerých   štádiách,   účastník   prispôsobuje   svoj   procesný   postup jednotlivým štádiám.

V danom prípade konkurzné konanie na majetok úpadcu sa vzhľadom na čas podania návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   spravovalo   zákonom   o konkurze   a vyrovnaní   v znení platnom od 1. februára 1998 do 1. augusta 2000.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzný súd prejedná konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a o vyúčtovaní odmeny a výdavkov správcu (ďalej len „konečná správa“) na pojednávaní, na ktoré predvolá správcu, úpadcu a konkurzných veriteľov, ktorí podali námietky (odsek 3) proti správe, prípadne aj veriteľský výbor.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podal   proti   konečnej   správe   o speňažovaní majetku   z podstaty   úpadcu   námietky   (z   21.   októbra   2005)   z dôvodu,   že   správkyňa konkurznej podstaty jeho neuhradenú pohľadávku proti podstate v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) ako odmenu za jej zastupovanie v incidenčných konaniach nezaradila do konečnej správy.

Zo zápisnice z prerokovania konečnej správy na krajskom súde 22. augusta 2006 (priloženej k sťažnosti spolu s ostatnou dokumentáciou) ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol prítomný ako veriteľ na prerokovaní konečnej správy a napriek poučeniu, že na neskôr predložené a navrhnuté dôkazy súd nebude prihliadať, osobne nevzniesol námietky týkajúce sa svojho nároku (napriek tomu, že tak urobili iní prítomní veritelia). Následne krajský súd uznesením sp. zn. 25-24 K 222/98 z 22. augusta 2006 schválil konečnú správu o speňažení majetku   z podstaty,   vyúčtovanie   odmeny   a výdavkov   správcu   (ďalej   len   „schvaľovacie uznesenie“). Napriek tomu, že proti schvaľovaciemu uzneseniu bolo prípustné odvolanie, z obsahu sťažnosti nevyplynulo ani sám sťažovateľ netvrdí, že by bol odvolanie podal. Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   10.   októbra   2006   a opravné   uznesenie z 19. decembra 2006 nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2007.

Rozvrhovým uznesením sp. zn. 25-24 K 222/98 z 1. marca 2007 krajský súd okrem iného vylúčil pohľadávku sťažovateľa v sume 2 036 492,10 € (61 351 360 Sk) uplatnenú ako pohľadávku   proti   podstate z uspokojenia.   Konkurzný   súd   považoval tento výkon   práva, uplatnenie odmeny za právne zastupovanie v uvedenej sume, za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd sťažovateľom napadnuté rozvrhové uznesenie krajského súdu uznesením sp. zn. 2 Obo 80/2007 z 26. apríla 2007 potvrdil ako vecne správne. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu ale sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nenamieta.

Rovnako predmetom tejto sťažnosti nie je ani preskúmanie postupu krajského súdu v konaní   o určenie   oprávnenosti   pohľadávky   sťažovateľa   vedenom   pod   sp.   zn.   55   Cbi 14/04.   Ústavný   súd   však   zistil   (dopytom   krajskému   súdu   v predmetnom   konaní),   že rozsudkom   z 31.   októbra   2007   krajský   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   O odvolaní sťažovateľa najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 obo 40/2008 z 29. apríla 2008, formuluje najmä tieto argumenty:

- uznesenie   o zrušení   konkurzu   vydal   krajský   súd   aj   napriek   tomu,   že   mal vedomosť o tom,   že   v rámci   tohto   konkurzného   konania   ešte   prebieha   súdne   konanie o oprávnenosť pohľadávky konkurzného veriteľa, ktoré nie je právoplatne skončené,

- najvyšší   súd „prekročil   príslušnosť   danú   mu   Ústavou   a zákonmi   SR,   keď   právne posudzoval   vec,   ktorá   patrí   na   rozhodovanie   inému   príslušnému   súdu,   tým,   že v napadnutom   uznesení   ignoroval   právoplatne   neskončené   konanie   o oprávnenosť pohľadávky sťažovateľa na inom súde“.

Pred preskúmaním opodstatnenosti argumentov uvádzaných sťažovateľom ústavný súd   poukázal   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   zásadne   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd zároveň pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať   a rozhodovať   o otázkach spojených   so   základnými   právami   a slobodami   v zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Je   na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu   vymedzenom   konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola iba tá časť označeného konkurzného konania,   ktorá   priamo   súvisela   s rozhodovaním   odvolacieho   súdu   o zrušení   konkurzu vedeného na majetok úpadcu.

V odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento odvolací súd potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 25-24 K 222/98 z 22. januára 2008 o zrušení konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu, sa okrem iného uvádza:

„Podľa ust. § 44 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v neskoršom znení súd uznesením zruší konkurz, v ktorom nedošlo k potvrdeniu núteného vyrovnania, po splnení rozvrhového uznesenia.

Podľa ust. § 44 ods. 4 citovaného zákona v uznesení o zrušení konkurzu zbaví súd správcu funkcie a rozhodne o jeho odmene a výdavkoch, ak o nich ešte nerozhodol. Cieľom   konkurzného   konania   po   právoplatnom   rozvrhovom   uznesení   je   vyplatiť rozvrhnuté   peňažné   prostriedky   získané   speňažením   konkurznej   podstaty   podľa   výroku rozvrhového   uznesenia   veriteľom   označeným   v rozvrhovom   uznesení.   Po   preukázaní splnenia vyplatenia rozvrhnutých prostriedkov veriteľom a splnení ostatných rozvrhovým uznesením uložených povinností konkurzné konanie končí a to zrušením konkurzu a s tým súvisiace   zbavenie   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty.   V tomto   štádiu   konkurzného konania preto súd skúma len zákonom stanovené podmienky ustanovením citovaného § 44 zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších zmien, ktorou je splnenie rozvrhového uznesenia. Ak súd zistí, že rozvrhové uznesenie bolo zrealizované v zmysle jeho právoplatného výroku, rozhodne   o zrušení   konkurzu.   V tomto   smere   odvolanie   veriteľa   nebolo   podané,   toto smerovalo   námietkami   proti   schválenej   konečnej   správe   a rozvrhovému   uzneseniu, o ktorých   bolo   právoplatne   rozhodnuté   po   preskúmaní   podaného   odvolania   veriteľom odvolacím súdom.

Z uvedeného dôvodu námietky veriteľa úpadcu uvedené v odvolaní proti uzneseniu o zrušení konkurzu nie sú právne dôvodné a odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v konkurznom konaní v zmysle § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd tiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v prípade   sťažovateľa   najvyšší   súd   v súlade s hmotnoprávnymi   i procesnoprávnymi   zákonnými   požiadavkami   prerokoval   odvolanie sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho odmietol ako nedôvodné, keď konštatoval, že v súlade s § 44 ods.   1 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní došlo v danom prípade k naplneniu   zákonom   ustanovených   podmienok   na   zrušenie   konkurzu   (splnenie právoplatného   rozvrhového   uznesenia).   Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   zároveň   vyplýva,   že   námietky   sťažovateľa   smerovali   voči schválenej   konečnej   správe   a rozvrhovému   uzneseniu,   o ktorých   už   bolo   právoplatne rozhodnuté po preskúmaní sťažovateľovho odvolania najvyšším súdom.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vychádzajúc   z námietok   sťažovateľa   uvedených v sťažnosti konštatoval, že ich obsah nesignalizuje takú spojitosť s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by naznačovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, a ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Zároveň vychádzajúc zo skutočnosti, že o zrušení konkurzu rozhoduje súd,   ktorý konkurz vyhlásil, bolo podľa názoru ústavného súdu nepochybne v právomoci krajského súdu v tomto štádiu konkurzného konania rozhodnúť o zrušení konkurzu vyhláseného na majetok   úpadcu   a v právomoci   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   preskúmať   záver prvostupňového   súdu   o   splnení   zákonných   podmienok   ustanovených   v   §   44   zákona o konkurze a vyrovnaní.

Dôvody,   o ktoré   oprel   najvyšší   súd   namietané rozhodnutie,   možno   podľa   názoru ústavného   súdu   považovať   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné,   rešpektujúce požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá je v súlade s jeho účelom (§ 1 ods. 1) a cieľom (§ 2 ods. 2).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezistil skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   hodnotiť   vyvodené   závery   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a ktoré   by   zároveň   mohli   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009