znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   24.   februára   1999   podal   na   okresnom   súde žalobu, ktorá bola zaevidovaná pôvodne pod sp. zn. 11 C 251/99, v súčasnosti je vedená pod sp. zn. 25 C 70/2004.

Sťažovateľ uviedol:«I.B. vo veci 25C/70/2004 konal Ústavný súd v konaní III. ÚS 141/06-46 a rozhodol dňa 03. 11. 2006 a konštatoval porušovanie práv MUDr. D. B.

Ústavný súd však zabudol priznať trovy konania sťažovateľovi vo výške 10.000.- Sk, ktoré zaplatil advokátovi JUDr. Ing. Č. ako preddavky, naproti tomu Ústavný súd ešte pridal trovy advokátovi vo výške 6.888.- Sk. Ústavný súd vystupoval nepriateľsky proti sťažovateľovi pod vedením Jána Mazáka.

I.C. Vo veci rozhodoval aj Európsky súd, ale tento sa dotkol iba absurdnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, vo veci OUJP-194/10-TT-1999! Táto vec dodnes nie je ukončená a ďalej je marená orgánmi činnými v trestnom konaní!

I.D. Okresný súd po rozsudkoch Ústavného súdu a Európskeho súdu mal povinnosť konať vo veci 25C/70/2004.

Nepomohlo   upozornenie   predsedu   súdu   na   existenciu   rozsudku   Európskeho   súdu a neskôr ani Nález Ústavného súdu. Čo k tomu dodať. Predseda súdu v Trnave prieťahy a nečinnosť   neodstránil,   čo   je   však   jeho   povinnosť,   jeho   povinnosť   je   rešpektovať rozhodnutia nadriadených súdov a to Ústavný súd SR a Európsky súd.

I.E.   Okresný   súd   v Trnave   porušuje   opakovane   a arogantne   ústavné   a základné ľudské práva sťažovateľa: 1) podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 4 - súd odňal sťažovateľovi základné práva, súd sa mstí na sťažovateľovi, pretože 3x vyhral na ním pred Ústavným súdom. 2) podľa čl. 14 - každý má spôsobilosť na práva, ja nie. 3) podľa čl. 46 - právo na súdnu ochranu, sťažovateľ nemá !

4) podľa čl. 47 ods. 2 - každý má právo na právnu pomoc; 5) podľa čl. 48 ods. 2 - právo na konanie bez zbytočných prieťahov, sťažovateľ také právo nemá ani po rozhodnutí Ústavným súdom a ESĽP. 6) Podľa čl. 6, 13, 14 a 17 medzinárodného dohovoru. čl. 6 - právo na spravodlivé konanie bez prieťahov; čl. 13 - právo na účinný prostriedok opravný; čl. 14 - zákaz diskriminácie čl. 17 - zákaz marenia práv štátom.

I.F. Sťažovateľ využíva čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky - právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím.

Tým,   že   súd   v Trnave   bol   nečinný,   umožnil   škodcovi   JUDr.   G.   a spol.   vykonať majetkové   prevody   a zbaviť   sa   majetku,   súd   nečinnosťou   umožnil   premlčať   vykonanie “odporovateľných právnych úkonov“ a tak zmaril výkon budúcej exekúcie. Súd v roku 2001 zmaril   „Žiadosť   o vydanie   predbežného   opatrenia“   za   účelom   zabezpečenia   nárokov poškodeného sťažovateľa.

Okresný   súd   v Trnave   aktívne   a úmyselne   maril   práva   sťažovateľa   a zbytočnými prieťahmi za dobu 8-rokov aj zmaril tak, že od odporcu JUDr. G. a spol. už nevymôže nič. Okresný   súd   v Trnave   je   plne   zodpovedný   za   vzniknuté   škody   a má   dostať   povinnosť kompletnú škodu uhradiť.

I.G. Vyčíslenie škody: istina 1.394.345.- Sk s úrokom 0,5 % z omeškania za každý deň omeškania od dňa 17. 02. 1999 do zaplatenia plus trovy konania 55.772 Sk a trovy advokáta JUDr. G. 11.310.- Sk, istina 10.000.- Sk plus 1000.- Sk poštovné kópie, overenie pre   konanie   III.   ÚS   141/06,   sumu   10.000.000.-   Sk   ako   nemajetkovú   ujmu   za   trvalé poškodenie zdravia a plnú invalidizáciu sťažovateľa, plus úroky z omeškania vo výške 17,6 % od dňa podania žaloby proti štátu SR 09. 05. 2003 pod sp. zn.: 18C/96/03 do zaplatenia.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„II.A.   Okresný súd v Trnave porušuje práva MUDr.   D.   B.   garantované Ústavou Slovenskej republiky: podľa čl. 12 ods. 1 a 4; čl. 14; čl. 46; čl. 47 ods. 2; čl. 48 ods. 2; podľa čl. 6, 13,14 a 17 medzinárodného Dohovoru.

II.B. Okresný súd nerešpektuje rozhodnutia nadriadených súdov: Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: III. ÚS 141/06 zo dňa 03. 11. 2006 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 57678/00 zo dňa 27. 06. 2006.

II.C. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť MUDr. D. B. škodu v plnom rozsahu vyznačenú   v odstavci   I.G.   do   30   dní   od   doručenia   Nálezu   Ústavného   súdu   na   účet sťažovateľa...

II.D.   Okresný   súd   v Trnave   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľovi, advokátovi a Ústavnému súdu SR, v lehote 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom z dôvodov, že „bude úspešný, je plne invalidný a bez príjmov, bez možnosti zárobku; má majetok, ktorý je na príťaž; je v konaní o dávky v núdzi“.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 5. marca 2007 požiadal ústavný súd „o prednostné   vybavenie   ústavných   sťažností,   v ktorých   rozhodol   aj   Európsky   súd   pre ľudské práva, aj Ústavný súd Slovenskej republiky, avšak nálezy Ústavného súdu a rozsudky Európskeho súdu zostali nerešpektované“; okrem iných aj sťažnosti namietajúcej postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. augusta 2007 sťažovateľ opätovne namietal „svojvoľný   postup   okresného   súdu“ v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   70/2004 nerešpektujúci ani nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 141/06, ani rozhodnutie Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   č.   57678/00   (vyslovujúce   porušenie   práv sťažovateľa   podľa   čl.   6   a čl.   13   dohovoru   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní vo   veci sp. zn. „OÚJP-194/10-TT-1999“). Uviedol, že vec postúpil ESĽP, kde je zaevidovaná pod č. 4618/07 pre porušovanie čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

Sťažovateľ upravil petit sťažnosti nasledovne:„II.A. Okresný súd v Trnave porušuje základné práva MUDr. D. B. podľa čl. 46, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6, čl. 13 a čl. 14 medzinárodného dohovoru, ktorým je SR viazaná. II.B. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť MUDr. D. B. vzniknutú škodu v celom rozsahu, a to istinu vo výške 1.394.345.- Sk s úrokmi z omeškania vo výške 0,5 % denne z dlžnej sumy od 15. 02. 1999 do zaplatenia podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

II.C.   Okresný   súd   v Trnave   je   povinný   konať   vo   veci   25C/70/2004   bezodkladne a rozhodnúť v lehote 30 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu.

II.D.   Okresný   súd   v Trnave   je   povinný   zaplatiť   1,000.000.-   Sk   do   pokladne Ústavného súdu pre nerešpektovanie nálezu III. ÚS 141/06 zo dňa 03. 11. 2006.

II.E. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť MUDr. D. B. sumu 5,000.000.- Sk za nerešpektovanie Nálezu Ústavného súdu a nerešpektovanie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva č. 57678/00.

II.F. Trovy konania zaplatí Okresný súd v Trnave. Okresný   súd   v Trnave   zaplatí   všetko   v lehote   15   dní   odo   dňa   doručenia   nálezu Ústavného súdu. V prípade omeškania musí zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dlžnej sumy odo dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je okrem iného sťažovateľom opätovne namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   70/2004 o zaplatenie sumy 1 394 345 Sk s príslušenstvom.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru v období do 23. novembra 2006

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa (v znení jej dvoch doplnení) a z vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 25 C 70/2004 zistil, že v tejto veci už sťažovateľ namietal na ústavnom súde porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 70/2004. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 141/06-46 z 3. novembra 2006 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004 porušil základné právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľovi   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk,   ako   aj   úhradu   trov konania. Predmetný nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 23. novembra 2006.

V zmysle ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.S poukázaním   na   citované   ustanovenie   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období do 23. novembra 2006 ako neprípustnú z dôvodu predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru v období po 23. novembri 2006

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 141/06 a v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004 je dosiaľ nečinný. V tejto súvislosti poukázal na to, že sťažnosťou z 25. júna 2007 adresovanou predsedovi okresného   súdu   sa   domáhal   odstránenia   prieťahov   v predmetnom   konaní.   Prípisom z 26. júna 2007 predseda okresného súdu sťažovateľovi oznámil, že konanie vo veci sp. zn. 25 C 70/2004 bolo uznesením z 27. júla 2004 prerušené až do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Trnava (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) pod sp. zn. ČVS: OÚV-194/10-1999.

K právoplatnému rozhodnutiu vo veci zo strany okresného súdu tak do dňa podania opätovnej sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu nedošlo.

Podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   pokiaľ   súd   neurobí   iné   vhodné   opatrenia,   môže   konanie   prerušiť,   ak   prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa   ustanovenia   §   111   ods.   1   OSP   ak je   konanie prerušené,   nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty   podľa   tohto   zákona.   Ak   sa   v konaní pokračuje,   začínajú lehoty plynúť znova.

Podľa ustanovenia § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd i bez návrhu.

Ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 25 C 70/2004   z   27.   júla   2004   konanie   prerušil   do   právoplatného   skončenia   trestného konania   vedeného   na   okresnom   riaditeľstve   PZ   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-194/10-1999. Tomuto úkonu okresného súdu predchádzal návrh sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) z 15. apríla 2004, v ktorom okrem upresnenia žalobného petitu, ktorým sa voči odporcovi v prvom rade JUDr. F. G. a odporcovi v druhom rade F. G. ml. (ďalej len „odporcovia“) domáhal zaplatenia sumy 1 394 345 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia, navrhol okresnému súdu zvážiť prerušenie tohto konania až do ukončenia trestného konania, ktoré prebieha voči odporcom. Uznesenie okresného súdu o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2005.

Voči   odporcom   bolo   na   podnet   sťažovateľa   začaté   trestné   stíhanie   pre trestný čin poškodzovania   veriteľa,   a to   uznesením   okresného   riaditeľstva   PZ   sp.   zn. ČVS: OÚJP-194/10-1999 z 31. marca 2004. Uznesením okresného riaditeľstva PZ z 3. júna 2004   bolo   voči   odporcom   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   poškodzovania   veriteľa formou   spolupáchateľstva.   Sťažovateľ   bol   v uvedenom   trestnom   konaní   vypočutý   ako poškodený, pričom ako poškodený sa pripojil k trestnému konaniu a žiadal náhradu škody v plnej výške.

Ústavný   súd   taktiež   zistil,   že   okresný   súd   priebežne   písomnými   dopytmi adresovanými okresnému riaditeľstvu PZ a Okresnej prokuratúre Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) zisťoval stav trestného konania. K jeho právoplatnému skončeniu však ani v súčasnosti nedošlo (okresná prokuratúra uznesením sp. zn. 2 Pv 221/03 z 21. decembra 2007 zastavila trestné stíhanie voči odporcom, proti ktorému sťažovateľ ako poškodený podal 17. januára 2008 sťažnosť).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Preto   ústavný   súd nečinnosť   všeobecného   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 65/07).

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tej   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom konaní v období po 23. novembri 2006, odmietol ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „podľa   čl.   46   -   právo   na   súdnu   ochranu, sťažovateľ nemá“.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup   k súdu,   a tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   vo   veci   konať,   pričom   k   jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   sťažovateľa   o zaplatenie   sumy 1 394 345 Sk s príslušenstvom proti odporcom neodmietol konať, ale konanie zákonným postupom   uznesením   sp.   zn.   25   C   70/2004   z 27.   júla   2004   právoplatne   prerušil   do právoplatného   skončenia   trestného   konania   vedeného   na   okresnom   riaditeľstve   PZ   pod sp. zn. ČVS: OÚV-194/10-1999 (na podnet sťažovateľa, ktorý si ako poškodený uplatnil nárok na náhradu škody v prebiehajúcom trestnom konaní). V dôsledku tohto jeho postupu (zákonnej   prekážky   konania)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 25 C 70/2004, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateľa podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne   neopodstatnenú,   a to   pre   neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi   namietanými skutočnosťami   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietal   (napr. I. ÚS 44/03,   IV.   ÚS   172/05).   Z rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a 4 ústavy.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva na právnu pomoc garantovaného v čl. 47 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Článok 47 ods. 2 ústavy zaručuje právo na právnu pomoc v kvalifikovanej forme prostredníctvom   osoby   s právnickým   vzdelaním   v každom   konaní   pred   súdmi,   inými štátnymi orgánmi alebo orgánom verejnej správy.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 25 C 70/2004 zistil,   že   okresný   súd   na   žiadosť   sťažovateľa   uznesením   z   24.   júna   2003   v spojení s uznesením   Krajského súdu   v Trnave sp.   zn. 23 Co   147/03   z   22.   septembra 2003 mu ustanovil   na   celé   konanie   zástupcu   z radov   advokátov   JUDr.   R.   C.,   T.   Ustanovením právneho zástupcu tak okresný súd poskytol sťažovateľovi tú ochranu, ktorú si jeho záujmy ako účastníka konania vyžadovali.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v prípade, ak by okresný súd vôbec nerozhodol o ustanovení právneho zástupcu, čo sa v danom prípade nestalo. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 a čl. 14 ústavy

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa   čl.   12   ods.   4 ústavy   nikomu   nesmie byť spôsobená   ujma na právach   pre to,   že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „súd odňal sťažovateľove základné práva, súd sa mstí na sťažovateľovi, pretože 3x vyhral nad ním pred Ústavným súdom“.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené v uvedenom   článku   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv   ako   prirodzených   práv človeka   a majú   univerzálny   charakter.   Patria   k ústavným   direktívam   adresovaným predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov (II. ÚS 123/02,   IV.   Ú   150/03).   Z toho   vyplýva,   že   sťažnosť   je   v rozsahu   namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy zjavne neopodstatnená.

Podľa sťažovateľa namietaným postupom okresný súd porušil aj jeho základné právo podľa čl. 14 ústavy. Sťažovateľ tvrdí, že „každý má spôsobilosť na práva, ja nie“.

Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva.

Citované   ustanovenie   ústavy   garantuje   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám právnu   subjektivitu,   ktorá   okrem   spôsobilosti   na   práva   zahŕňa   spôsobilosť   na   právne konanie (právne úkony). Spôsobilosť na práva znamená mať právnu subjektivitu, a teda byť nositeľom práv. Ústavou priznaná právna subjektivita oprávňuje právne subjekty domáhať sa zákonnými prostriedkami svojich práv, ktoré sa im priznávajú (IV. ÚS 109/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom okresného súdu a porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 14 ústavy, pretože okresný súd sa vôbec nedotkol právnej subjektivity sťažovateľa, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   ESĽP   sa   čl.   13   dohovoru vzťahuje   iba   na   prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať   pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004 právoplatne   prerušenom   do   právoplatného   skončenia   trestného   konania   vedeného   na okresnom riaditeľstve PZ pod sp. zn. ČVS: OÚV-194/10-1999 nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/00,   II.   ÚS   63/03, IV. ÚS 163/07).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 172/05).

Napadnutý   postup   okresného   súdu   preto   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa v namietanom konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 25 C 70/2004 došlo aj k porušeniu jeho práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru. Neuviedol však žiadne konkrétne skutočnosti ani akým konkrétnym postupom okresného súdu malo k porušeniu uvedených práv dôjsť.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z tu   priznaných   práv   a slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   spisu   vedeného   pod   sp.   zn.   25   C   70/2004   nezistil v postupe   okresného   súdu   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   umožňovali   vysloviť   záver o porušení sťažovateľom označených práv podľa citovaných článkov dohovoru. Okresný súd postupoval v namietanom konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, uplatnením ktorých nedošlo k diskriminácii sťažovateľa ako účastníka konania. Okresný súd (ako štátny orgán zastupujúci Slovensku republiku v oblasti výkonu súdnej moci) uplatneným procesným postupom v namietanom konaní nevykonával činnosť, ktorou by bolo možné porušiť označené práva sťažovateľa podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008