znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol. s r. o.,   Š.,   zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Obdo 29/2005   z   22. novembra 2006   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uzneseniami   sp. zn.   5 Obdo 29/2005 z 22. novembra 2006 a sp. zn. 6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006   p o r u š i l   základné právo obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Obdo 29/2005 z 22. novembra 2006   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

4. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   A.,   spol. s r. o.,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   7 492,24 Sk   (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún   a   dvadsaťštyri   halierov)   na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. N., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 88/07   z 3. mája 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   5 Obdo 29/2005   z 22.   novembra   2006   a   sp. zn.   6 Obdo 32/2005   z 13.   decembra 2006.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prerokoval   túto   vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 15. júna 2007, ako aj sťažovateľka v podaní z 28. júna 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že:„Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   pod   č. k.   15 Cob 119/2004-47   zo   dňa 24. 6. 2004 boli potvrdené rozsudky Okresného súdu Nové Zámky pod č. k. 14 Cb 12/04-23 zo dňa 9. 3. 2004, č. k. 14 Cb 191/03-20 zo dňa 19. 2. 2004, č. k. 15 Cb 179/03-21 zo dňa 1. 3. 2004,   č. k.   14 Cb 179/03-22   zo   dňa   12. 2. 2004,   č. k.   15 Cb 88/02-26   zo   dňa 25. 2. 2004, č. k. 15 Cb 90/02-25 zo dňa 1. 3. 2004, č. k. 15 Cb 182/03-21 zo dňa 1. 3. 2004 a č. k. 15 Cb 84/02-23 zo dňa 25. 2. 2004 o zamietnutí žalôb a sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   náhradu   trov   odvolacieho   konania   vo   výške 15.075,- Sk.

V konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky sťažovateľ sa domáhal voči Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   zaplatenia   súm   3 917,40 Sk,   2 569,99 Sk,   5 664,86 Sk, 41.655,64 Sk, 3 468,40 Sk, 12.366,15 Sk, 40.826,36 Sk a 2 246,40 Sk, spolu 112.715,20 Sk. Sťažovateľ svoj nárok   právne kvalifikoval   ako poplatok z omeškania   podľa   § 38   ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného do 31. 5. 2003. Okresný súd Nové Zámky v citovaných veciach   žaloby   zamietol   a   svoje   rozhodnutia   odôvodnil   tým,   že sťažovateľovi   nevzniklo právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ním a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou nebola uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 38 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. Sťažovateľ rozsudky Okresného súdu Nové Zámky napadol odvolaním. Krajský súd v Nitre po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľa   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   sp. zn.   15 Cob 119/2004   rozhodol   tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom Okresného súdu Nové Zámky. Krajský súd navyše zaujal právny názor, že nemôže priznať sťažovateľovi úroky z omeškania,   pretože   tieto   si   sťažovateľ   neuplatnil   v   žalobe   a   ani   v   priebehu   konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 OSP a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľ a nie súd.

Krajský súd v Nitre v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil   dovolanie   a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnil sťažovateľ v žalobe (definovaním, že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu) je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru majetkovej sankcie alebo či ide výlučne o otázku právnej kvalifikácie,   ktorú je povinný vykonať výlučne súd.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   o   zaplatenie   112.715,20 Sk   pod   č. k. 15 Cob 119/2004-47   zo   dňa   24. 6. 2004   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   ôsmimi   uzneseniami   sp. zn.   4 Obdo 38/2004   zo   dňa   7. 9. 2005, 3 Obdo 31/2005   zo   dňa   28. 6. 2006,   3 Obdo 30/2005-56   zo   dňa   28. 6. 2006, 4 Obdo 31/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 1 Obdo 32/2005 zo dňa 28. 6. 2006, 2 Obdo 32/2005 zo dňa   27. 9. 2006,   5 Obdo 29/2005   zo   dňa   22. 11. 2006   a   6 Obdo 32/2005   zo   dňa 13. 12. 2006 o tom istom dovolaní osemkrát rozhodol tak, že dovolanie osemkrát odmietol s odôvodnením,   že   v   konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   Nové   Zámky   pod   sp. zn. 14 Cb 12/04 suma 5664,86 Sk, sp. zn. 15 Cb 179/03 suma 1892,- Sk, sp. zn. 15 Cb 90/02 suma   12.366,15 Sk,   sp. zn.   15 Cb 84/02   suma   1836,- Sk,   sp. zn.   14 Cb 179/03   suma 3917,40 Sk,   sp. zn.   15 Cb 182/03   suma   40.826,36 Sk,   sp. zn.   5 Obdo 29/2005   suma 2569,99 Sk   a sp. zn.   6 Obdo 32/2005   suma   41.655,64 Sk   neprevyšuje   desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie prípustné.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Obdo 29/2005 zo dňa 22. 11. 2006 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 27. 12. 2006.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Obdo 32/2005 zo dňa 13. 12. 2006 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 31. 1. 2007.“

Sťažovateľka poukazuje na to, že v danom prípade napadla dovolaním právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sume 112 715,20 Sk, a nie o peňažnom plnení   v   sume   2 569,99 Sk   a 41 655,64 Sk   tak   ako   to   uvádza   najvyšší   súd   vo svojich uzneseniach. Aj v záhlaví rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 je uvedená suma 112 715,20 Sk a nie jednotlivo sumy 2 569,99 Sk a 41 655,64 Sk.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej uvádza:„V   záujme   hospodárnosti   konania   Krajský   súd   v   Nitre   vo   veci   pod   sp. zn. 15 Cob 119/2004   v   súlade   s   § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   dňa   24. 6. 2004   spojil na spoločné   konanie   veci   pod   sp. zn.   15 Cob 123/2004   o   zaplatenie   3 917,40 Sk, sp. zn. 15 Cob 124/2004 o zaplatenie   2 569,99 Sk,   sp. zn.   15 Cob 119/2004 o zaplatenie 5 664,86 Sk, sp. zn. 15 Cob 121/2004 o zaplatenie 41.655,64 Sk, sp. zn. 15 Cob 122/2004 o zaplatenie   3 468,40 Sk,   sp. zn.   15 Cob 126/2004   o   zaplatenie   12.366,15 Sk,   sp. zn. 15 Cob 130/2004   o   zaplatenie   40.826,36 Sk   a   sp. zn.   15 Cob 135/2004   o   zaplatenie 2 246,40 Sk,   ktoré   sa   u   neho   začali   a týkali   sa   tých   istých   účastníkov.   Po   spojení   vecí vedúcim spisom sa stal spis Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 15 Cob 119/2004, ktorý podľa   spisovej   značky   zodpovedá   spisu   Okresného   súdu   Nové   Zámky   pod   sp. zn. 14 Cb 12/04. (...)

Najvyšší súd tým, že dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112.715,20 Sk, ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy (10*4920,- Sk = 49.200,- Sk   resp.   10*5570,- Sk   =   55.700,- Sk   podľa   napadnutých   uznesení   najvyššieho súdu),   vyvolal   stav   denegatio   iustitiae,   ktorý   je   z   ústavnoprávneho   hľadiska neospravedlniteľný. (...)

Ak   po   spojení   vecí   predmetom   odvolacieho   konania   sa   stalo   peňažné   plnenie prevyšujúce desaťnásobok minimálnej mzdy, nemôže byť dovolanie odmietnuté s poukazom na   § 238   ods. 5   OSP.   Krajský   súd v Nitre   v čase vyhlásenia   rozsudku   dňa 24. 6. 2004 vo veci pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 vedel, že jednotlivé peňažné plnenia pred spojením vecí   neprevyšujú   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   napriek   tomu   proti   svojmu   rozsudku pripustil dovolanie. Najvyšší súd odmietnutím dovolania spochybnil zásadu, že Krajský súd v Nitre právo (Občiansky súdny poriadok) pozná a vie ho aj aplikovať.“

Ďalej   sa   sťažovateľka   odvoláva   na   rozsudky   najvyššieho   súdu   sp. zn. 7 Obdo 37/2004   z   9. decembra 2004,   sp. zn.   7 Obdo 38/2004   zo   16. júna 2005   a   sp. zn. 7 Obdo 39/2004   zo   16. júna 2005,   ktorými   najvyšší   súd   za   toho   istého   skutkového a právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v merite   veci o dovolaniach   a ani   v jednom   prípade   ich   neodmietol,   pretože   po   spojení   vecí   peňažné plnenia na odvolacom súde prevyšovali desaťnásobok minimálnej mzdy.

Podľa názoru sťažovateľky:„Rozpornosť rozhodovacej praxe všeobecných súdov je nežiadúca. Jej zjednocovanie je   predovšetkým   vec   všeobecných   súdov   samotných.   Predvídateľnosť   výsledku   súdneho rozhodovania   garantuje právnu istotu a zabezpečuje všeobecnú dôveru v právo.   Medzi princípy právneho štátu patrí medzi inými aj právna istota, ktorá spočíva v tom, že konanie štátnych orgánov a najmä súdov v rámci istých hraníc musí byť predvídateľná a súčasne kalkulovateľná.   Ak   na skutkovo   a   právne   totožné   prípady   medzi   tými   istými   účastníkmi konania   najvyšší   súd   zaujme   rozdielne   právne   stanovisko,   právna   istota   fyzických a právnických osôb v právny poriadok bude spochybnená a dôjde k porušeniu princípov právneho štátu. Ústavný súd síce nie je zjednocovateľom judikatúry všeobecných súdov, v rámci ochrany ústavnosti je však jeho úlohou, aby všeobecné súdy neposudzovali tie isté prípady   zásadne   rozdielne,   pretože   rozdielnou   rozhodovacou   praxou   najvyššieho   súdu dochádza k porušeniu princípu rovnosti na spravodlivý proces ako i princípu právnej istoty. Ak   je   spravodlivosť   slepá,   nemôže   záležať   výsledok   sporu   na   tom,   u   ktorého   senátu najvyššieho súdu prípad skončí.“

Sťažovateľka   napokon   upriamuje   pozornosť   na   nález   ústavného   súdu   vo   veci sp. zn. PL. ÚS 15/98   a   poukazuje   v ňom   na   vyslovený   právny   názor,   podľa   ktorého „Keď právnu normu - ustanovenie § 238 ods. 5 OSP možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány vrátane všeobecných súdov majú vtedy Ústavou Slovenskej republiky určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy“.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených   článkov   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obdo 29/2005 z 22. novembra   2006,   ako   aj   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006 s tým, aby boli tieto uznesenia zrušené a veci   vrátené najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj úhradu trov konania.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 15. júna 2007 (predseda najvyššieho súdu poukázal na to,   že obdobné vyjadrenie podal   vo veci   sp. zn. IV. ÚS 14/07),   ktoré   bolo ústavnému   súdu   doručené   25. júna 2007,   vyplýva,   že   najvyšší   súd   považuje   sťažnosť za neopodstatnenú na základe nasledovných argumentov:

«Sťažnosť smeruje proti dovolacím rozhodnutiam, ktorými Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o dovolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre z 24. júna 2004 č. k.   15 Cob 119/2004-47   ktorým   odvolací   súd,   po   spojení   viacerých   vecí   v   odvolacom konaní, rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiam Okresného súdu v Nových Zámkoch. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné (§ 238 ods. 5 O. s. p.) pretože predmet konania neprevyšoval desaťnásobok minimálnej mzdy, ktorá bola ku dňu začatia konania   stanovená   nariadením   vlády   Slovenskej   republiky   č. 514/2002   Z. z.   stanovená na 5 570 Sk.

Pri   zvažovaní,   či   je   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   prípustné   bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné   prejednanie   podľa   § 112   O. s. p.   má   byť   z   pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p. považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení   predmetov všetkých   spojených   veci,   alebo   má   byť   hodnotený   samostatne   pre   každú   spojenú   vec. Dovolací súd v napadnutých rozhodnutiach, i keď sa uvedeným problémom v odôvodnení rozhodnutí   bližšie   nezaoberá,   zrejme   vychádzal   z   názoru,   že   aj   po   spojení   vecí   treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.

Spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 O. s. p., je technickým opatrením súdu sledujúcim jedine hospodárnosť konania. Spojenie nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa   nim   ich   postavenie.   Nemení   sa   nim   ani   predmet   konania   v   jednotlivých   spojených veciach   ani   ich   charakter.   Spojenie   je   viac-menej   náhodilou   skutočnosťou   závislou na subjektívnom posúdení sudcu o vhodnosti spojenia ale často aj na iných skutočnostiach, ktorých náhodilosť je ešte výraznejšia. Pri predkladaní väčšieho počtu vecí, pri ktorých spojenie   prichádza   do   úvahy,   najmä   vecí   rovnakých   účastníkov   a   rovnakého   typu,   ako je tomu   v predmetnej   veci,   často   záleží   len   na   čase   ich   predloženia,   počte   vecí   naraz predkladaných, pridelenia do jednotlivých senátov a od toho koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prejednanie. Dá sa to dobre ilustrovať na osude viacerých veci rovnakých účastníkov   a rovnakého   druhu   ako   v   predmetnej   veci   (podľa   zberných   spisov   NS   SR). V predmetnej   veci   bolo   na   spoločné   prejednanie   spojených   osem   vecí,   ktoré   prejednal odvolací senát 15 Cob 24. júna 2004. Ten istý senát prejednal 14. júla 2004 iný „balík“ trinástich spojených rovnakých vecí. Iný senát 26 Cob 6. júla 2004 prejednal v spojenom konaní štrnásť takýchto spojených veci, ale aj jednu takúto vec samostatne.   Je zrejmé, že záležalo naozaj len na náhode koľko vecí sa spojí na spoločné prejednanie a ktoré veci sa do ktorého „balíka“, dostanú. Spájaním vecí na spoločné prejednanie podľa sumy, ktorá je ich predmetom, by tak bolo možné bez toho, aby to mohli účastníci ovplyvniť, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania dosiahla alebo naopak nedosiahla hranicu,   ktorá   už   zakladá   prípustnosť   dovolania.   Prípustnosť   dovolania   však   musí   byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách. Ako z uvedeného vyplýva, nemôže   byť   závislá   na   tak   neistej   a náhodilej   skutočnosti   akou   je   spojenie   vecí   resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Napokon aj po spojení vecí odvolacím súdom sú to stále tie isté veci a predmetom preskúmania a rozhodnutia odvolacieho súdu sú tie isté napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z uvedeného pohľadu je rozhodnutie odvolacieho   súdu   v spojených   veciach   len   súhrnom   odvolacích   rozhodnutí   o   každom   z napadnutých rozhodnutí. Domnievam sa preto, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nieje prípustné, nemôže byť založená len tým, je vec bude spojená s inou (inými) vecami.»

Na základe uvedenej argumentácie predseda najvyššieho súdu navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. júla 2007 okrem udelenia súhlasu na upustenie od ústneho pojednávania a vyčíslenia trov konania neuviedol   žiadne   nové   argumenty   ani   skutočnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   bral do úvahy pri rozhodovaní vo veci samej.

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 29/2005 z 22. novembra 2006   sa   okrem   iného   uvádza   (obdobne   aj   v uznesení   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006):

„Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nieje prípustné vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy.   Na   určenie   minimálnej   mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Konanie   v   predmetnej   veci   začalo   na   súde   prvého   stupňa   dňa   17. apríla 2002. Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 411/2001 Z. z. bola s účinnosťou od 1. októbra 2001 stanovená výška minimálnej mzdy sumou 4 920 Sk. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho, súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v konaní o zaplatenie sumy 2 569,99 Sk. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu sa   týka   peňažného   plnenia,   neprevyšujúceho   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   nie   je dovolanie   v   predmetnej   veci   prípustné.   Vady   konania,   majúce   za   následok   prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. dovolací súd nezistil.

Odvolací súd rozhodol o viacerých veciach s obdobnou problematikou, ktoré spojil na   spoločné   prejednanie   podľa   § 112   O. s. p.,   v   dôsledku   čoho   dovolateľ   ako   predmet dovolacieho konania označil súčet peňažných plnení požadovaných v spojených veciach. Dovolací   súd   vychádzal   z   názoru,   že   aj   po   spojení   vecí   je   potrebné   vychádzať z hodnoty jednotlivých spojených vecí a nie zo súčtu ich predmetu, keďže spojenie vecí je potrebné   považovať   za   opatrenie,   ktorého   účelom   je   zabezpečenie   hospodárnosti konania. Spojenie vecí však nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa nimi ani ich   postavenie.   Prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   dovolanie nie je prípustné, preto nemôže byť založená len tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými vecami.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie žalobcu s poukazom na ustanovenie § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej (...) ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v   dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Základným dôvodom   odmietnutia   dovolania bola podľa   odôvodnenia označených uznesení najvyššieho súdu skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.   15 Cob 119/2004   z   24. júna 2004   sa   týkalo   peňažných   plnení   neprevyšujúcich desaťnásobok minimálnej mzdy, a preto podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nebolo dovolanie v danej veci prípustné.

Aj   keď   najvyšší   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v súlade s označeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný,   podľa   názoru   ústavného   súdu   tieto   jeho   rozhodnutia   nie   sú   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, aby sa náležite vyrovnal s tým, že sťažovateľka napadla dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu v právnej veci o zaplatenie sumy 112 715,20 Sk (čo nepochybne vyplýva aj zo záhlavia dovolaním napadnutého   rozhodnutia).   Najvyšší   súd   však   na   túto   skutočnosť   v odôvodnení   svojho rozhodnutia   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevzal   zreteľ   a svoju   argumentáciu   oprel výlučne   o tvrdenie,   že   predmetom   dovolaním   napadnutého   konania   bolo   iba   zaplatenie sumy   2 569,99 Sk   a   41 655,64 Sk,   teda   len   dvoch   z pôvodne   samostatných   nárokov jednotlivo uplatených sťažovateľkou osobitnými (ôsmimi) žalobami, pričom tieto veci boli v súlade   s § 112   ods. 1   OSP   na   pojednávaní   konanom   24. júna 2004   krajským   súdom spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 15 Cob 119/2004.

Ako sa uvádza v už citovanom vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, „Pri zvažovaní, či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa   § 112   0. s. p.   má   byť   z   pohľadu   § 238   ods. 5   O. s. p.   považovaný   za   predmet odvolacieho rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených veci, alebo má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec“.

Pretože   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obdo 29/2005 z 22. novembra 2006, ako aj uznesenie sp. zn. 6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006 takéto závery   neobsahovali   (najvyšší   súd   sa   uvedeným   problémom   v odôvodnení   svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal), možno konštatovať, že najvyšší súd sa v danom prípade dostatočne   neriadil   ustanoveniami   § 167   ods. 2   v spojení   s   § 157   ods. 2   OSP, a v nadväznosti   na   to   je   možné   uzavrieť,   že   uvedené   uznesenia   nemajú   dostatočné a objektívne (presvedčivé) odôvodnenie, ktoré je podstatnou náležitosťou každého súdneho rozhodnutia.

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré   sú   pre   jeho   rozhodnutie   vo   veci   podstatné   a právne   významné.   Podľa   názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka v sťažnosti poukázala aj na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obdo 37/2004 z 9. decembra 2004, sp. zn. 7 Obdo 38/2004 zo 16. júna 2005 a sp. zn. 7 Obdo 39/2004 zo 16. júna 2005, ktorými najvyšší súd za toho istého skutkového i právneho   stavu   medzi   tými   istými   účastníkmi   konania   rozhodol   v   merite   veci o dovolaniach a ani v jednom prípade tieto dovolania neodmietol, pretože po spojení veci peňažné   plnenia   na   odvolacom   súde prevyšovali   desaťnásobok   minimálnej   mzdy. V spojitosti s tým sťažovateľka vyslovila názor, že „... rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho   súdu   dochádza   k   porušeniu   princípu   rovnosti   na   spravodlivý   proces   ako i princípu právnej istoty“.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   [(čl. 1   ods. 1   ústavy),   napr.   PL. ÚS 36/95],   ktorého   neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   m. m. I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99),   teda   to,   že   obdobné   situácie   musia   byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).

So   zreteľom   na   označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu   zásady   právnej   istoty.   Najvyšší   súd   totiž   v týchto   prípadoch   rozhodol odlišným   spôsobom   ako   prv   v prípade   skutkovo   i právne   obdobných   veciach   bez   toho, aby v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   argumenty,   pre   ktoré   bola   v danej   veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v jej iných označených konaniach. Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým   vodidlom   pre   obdobné situácie   aj   v budúcnosti.   Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty   najvyšší   súd   zároveň zanedbal svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za   takéhoto   stavu   účastník   konania   nemôže   pri   podaní   dovolania   v obdobných prípadoch   v budúcnosti   predvídať,   akým   spôsobom   bude   najvyšší   súd   posudzovať prípustnosť   jeho   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   resp.   či   nemusí   pre   jeho neprípustnosť uplatniť sťažnosť na ústavnom súde už proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Odmietnutie dovolania sťažovateľky podľa   § 238 ods. 5 OSP treba podľa   názoru ústavného súdu považovať za zásah do jej právnej istoty, v dôsledku čoho bolo potrebné aj so zreteľom na ďalšie uvádzané dôvody vysloviť aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.12 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   článkov   ústavy   uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 29/2005 a sp. zn. 6 Obdo 32/2005 podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde,   tieto   uznesenia   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie (bod 2 a 3 výroku nálezu), v ktorom všeobecný súd bude pokračovať v dovolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. P. N., ktoré   si   vyčíslil   a uplatnil   v sume   10 136,40 Sk   argumentujúc,   že   predmetom   ústavnej sťažnosti je „spojenie dvoch vecí najvyššieho súdu, ide pritom o samostatné uznesenia, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov, ale skutkovo nesúvisia“. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 2970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Ústavný   súd   neakceptoval   argumentáciu   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   že   ide o spojenie dvoch vecí, pretože obe veci boli prerokované v rámci jednej sťažnosti, a z toho dôvodu nepriznal úhradu trov právneho zastúpenia v ním vyčíslenej sume. Navyše právny zástupca   sťažovateľky   zastupoval   sťažovateľku   vo   viacerých   konaniach   o   samostatných sťažnostiach   s obdobným   skutkovým   stavom,   čo   v podstatnej   miere   znížilo   nároky   tak na prípravu zastupovania, ako aj na spísanie sťažnosti.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007