znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 88/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Z. Š., bytom U., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., P. B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/97, za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 270/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 270/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   Š.   trovy   konania   v   sume 9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   advokátky JUDr. Z. T., P. B., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 88/04 z 24. marca 2004 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Z. Š., bytom U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 270/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   28. júla 1997   okresnému   súdu   žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho   právnej   veci   právoplatne   skončené,   v   dôsledku   čoho   nemohol   uplatniť   nárok na čiastočný invalidný dôchodok. Tieto okolnosti majú za následok i jeho zložitú finančnú situáciu, ktorá je spojená aj s právnou neistotou.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a súčasne žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp.   zn.   Spr   2017/04   doručeným   ústavnému   súdu   27. apríla 2004, v ktorom   takto   chronologicky   uviedla   všetky   úkony   účastníkov   a   okresného   súdu v napadnutom konaní:

„Žaloba   o   neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   došla   súdu 28. 7. 1997.   Dňa   18. 8. 1997   zákonná   sudkyňa   JUDr.   A.   K.   vyzvala   právneho   zástupcu žalobcu na doplnenie dôkazov a vykonala ďalšie úkony podľa ust. § 114 ods. 1, 2, O. s. p.

- 26. 8. 1997 - došlo vyjadrenie žalovaného

- 27. 8. 1997 - došla súdu upravená žaloba a listinné dôkazy

- 23. 9. 1997 - sudkyňa dala pokyn na doručenie upravenej žaloby žalovanému

- 4. 11. 1997 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. 1. 1998

- 14. 1. 1998 - došla žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania

- 15. 1. 1998 - sudkyňa zmenila termín pojednávania na 26. 2. 1998

- 28. 4. 1998 - predseda   súdu   rozhodol   o   pridelení   veci   Mgr.   M.   A.   (pôvodná   sudkyňa odišla na materskú dovolenku)

- 16. 6. 1998 - predseda   súdu   rozhodol   o   pridelení   veci   JUDr.   M.   I.   (predchádzajúca sudkyňa odišla na iný súd)

- 3. 8. 1998 - došla urgencia žalobcu

- 6. 8. 1998 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 18. 8. 1998

- 18. 8. 1998 - uskutočnilo   sa   pojednávanie   v   neprítomnosti   žalobcu   a   jeho   právneho zástupcu - bolo odročené na 8. 9. 1998

- 20. 8. 1998 - došlo ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu

- 4. 9. 1998 - došlo ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu so žiadosťou o odročenie pojednávania

- 8. 9. 1998 - sudkyňa odročila pojednávanie na neurčito

- 8. 9. 1998 - sudkyňa   vykonala   dožiadanie   na   Okresný   súd   Považská   Bystrica na výsluch žalobcu

- I5. 10. 1998 - výsluch žalobcu sa neuskutočnil pre jeho neprítomnosť a tiež právneho zástupcu žalobcu

- 26. 10. 1998 - uskutočnil sa výsluch žalobcu na Okresnom súde Považská Bystrica

- 28. 10. 1998 - spis došiel na Okresný súd Martin

- 11. 11. 1998 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 22. 12. 1998

- 22. 12. 1998 - uskutočnilo   sa   pojednávanie   a   bolo   odročené   na   výsluch   svedka na 26. 1. 1999

- 12. 1. 1999 - došlo k zmene termínu pojednávania na 2. 2. 1999

- 2. 2. 1999 - uskutočnilo   sa   pojednávanie   a   bolo   odročené   na   2. 3. 1999 na pokračovanie v dokazovaní

- 2. 3. 1999 - uskutočnilo sa pojednávanie a bolo odročené na 5. 3. 1999 na vyhlásenie rozsudku

- 5. 3. 1999 - vo veci bol vyhlásený rozsudok

- 5. 4. 1999 - došlo k odoslaniu písomného vyhotovenia rozsudku účastníkom

- 19. 5. 1999 - došlo odvolanie žalobcu (neobsahovalo odôvodnenie)

- 27. 5. 1999 - sudkyňa vyzvala právneho zástupcu žalobcu na odstránenie nedostatkov odvolania

- 31. 5. 1999 - došlo doplnené odvolanie žalobcu

- 11. 6. 1999 - sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania žalovanému na vyjadrenie

- 22. 6. 1999 - došlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

- 15. 7. 1999 - spis bol predložený na Krajský súd Žilina

- 4. 1. 2000 - Krajský súd Žilina nariadil pojednávanie na 10. 3. 2000

- 10. 3. 2000 - Krajský súd Žilina vznesením 13 Co 1596/99 rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Martin

- 27. 3. 2000 - spis došiel Okresnému súdu Martin

- 31. 3. 2000 - sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia účastníkom

- 19. 5. 2000 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 8. 6. 2000

- 5. 6. 2000 - došla žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania

- 8. 6. 2000 - pojednávanie bolo odročené na neurčito

- 28. 6. 2000 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 10. 8. 2000

- 24. 7. 2000 - žalobca požiadal o odročenie pojednávania

- 10. 8. 2000 - sudkyňa odročila pojednávanie na 14. 9. 2000

- 13. 9. 2000 - právna   zástupkyňa   žalobcu   požiadala   o   odročenie   pojednávania na október 2000

- 14. 9. 2000 - sudkyňa pojednávanie odročila na 12. 10. 2000

- 12. 10. 2000 - na pojednávaní došlo k opätovnému rozhodnutiu vo veci rozsudkom

- do 15. 2. 2001 - predseda súdu predĺžil lehotu na vypracovanie písomného vyhotovenia rozsudku pre práceneschopnosť a nadmernú pracovnú zaťaženosť sudkyne

- 13. 2. 2001 - došlo k odoslaniu písomného vyhotovenia rozsudku

- 15. 3. 2001 - došlo odvolanie žalobcu (bez odôvodnenia)

- 24. 3. 2001 - pokyn sudcu na vyčkanie doplnenia odvolania

- 26. 3. 2001 - pokyn sudcu na vyčkanie doplnenia odvolania

- 2. 4. 2001 - došlo doplňujúce odvolanie žalobcu

- 26. 4. 2001 - sudkyňa   dala   pokyn   na   obvyklý   postup   súdu   pred   predložením   spisu odvolaciemu súdu

- 23. 5. 2001 - došlo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu

- 14. 6. 2001 - sudkyňa predložila spis odvolaciemu Krajskému súdu Žilina

- 12. 2. 2002 - Krajský   súd   Žilina   nariadil   pojednávanie   na   14. 1. 2003   a   zrušil prvostupňový rozsudok

- 17. 3. 2003 - došiel spis z Krajského súdu Žilina

- 24. 3. 2003 - sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia účastníkom

- 9. 9. 2003 - došli námietky zaujatosti sudkyne zo strany žalobcu

- 19. 9. 2003 - sudkyňa predložila vec na rozhodnutie o námietkach zaujatosti Krajskému súdu Žilina

- 28. 10. 2003 - Krajský súd Žilina vrátil spis Okresnému súdu Martin bez meritórneho vybavenia s poukazom na možnosť postupu podľa § 15 ods. 1, O. s. p.

- 30. 10. 2003 - sudkyňa predložila spis predsedníčke súdu

- 31. 10. 2003 - predsedníčka   súdu   opatrením   Spr   500/03-527   vylúčila   JUDr. I. z prejednávania a rozhodnutia veci a vec elektronická podateľňa pridelila zákonnej sudkyni JUDr. A. K.

- 6. 11. 2003 - sudkyňa nariadila pojednávanie na 22. 1. 2004

- 12. 12. 2003 - predsedníčka súdu odpovedala na sťažnosť žalobcu pod Spr 1592/03

- 2. 1. 2004 - sudkyňa vyzvala právnu zástupkyňu žalobcu, aby oznámila adresu svedka

- 20. 1. 2004 - právna zástupkyňa žalobcu oznámila adresu svedka

- 22. 1. 2004 - pojednávanie   sa   pre   neprítomnosť   žalobcu   a   svedkov   odročilo na 11. 3. 2004

- 23. 2. 2004 - právna   zástupkyňa   žalobcu   požiadala   o   odročenie   pojednávania pre kolíziu s hlavným pojednávaním na Krajskom súde v Trenčíne vo veci trestného činu vraždy zn. 1 T 1/03 (nutná obhajoba)

- 24. 2. 2004 - sudkyňa nariadila zmenu termínu pojednávania na 6. 4. 2004

- 1. 3. 2004 - došlo ospravedlnenie svedkyne A. T. so žiadosťou o jej prípadné vypočutie dožiadaným súdom

- 6. 4. 2004 - uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom súd rozhodol o pripustení zmeny žaloby,   vypočul   žalobcu,   žalovaného,   3   svedkov   a   bolo   rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom

- 8. 4. 2004 - právna   zástupkyňa   žalobcu   doručila   súdu   vyúčtovanie   trov   právneho zastúpenia T. č. sa vo veci vypracúva písomné vyhotovenie rozsudku.“

K sťažnosti ďalej predsedníčka okresného súdu uviedla:

„2. V súlade s odpoveďou na sťažnosť žalobcu evidovanú na Okresnom súde Martin pod č. Spr 1592/03 zo dňa 12. 12. 2003, na základe uvedenej chronológie úkonov súdu a účastníkov konštatujem, že k neodôvodneným prieťahom vo veci nedošlo. Čo do celkovej doby trvania konania tu však prieťahy sú. Tiež dĺžka doby medzi jednotlivými úkonmi súdu je v   niekoľkých   prípadoch   dlhšia   než   primeraná.   Ide   najmä   o   dobu   od   27. 2. 1998 - 5. 8. 1998,   15. 7. 1999 - 3. 1. 2000,   15. 6. 2001 - 11. 2. 2002,   21. 4. 2003 - 18. 9. 2003. To však   súvisí   s objektívnymi   okolnosťami,   ktoré   vzhľadom   na   existujúcu   judikatúru Ústavný súd SR zohľadniť pri rozhodovaní o predmetnej sťažnosti nemôže a to je nadmerné pracovné   zaťaženie   zákonných   sudcov   vo   veci   i   súdu,   pre   jeho   dlhoročné   personálne poddimenzovanie.   Pre   objektívne   zhodnotenie   veci   musím   však   poukázať   i   na   tieto objektívne okolnosti. S tým súvisela i viacnásobná výmena zákonných sudcov.

Pokiaľ ide o zložitosť sporu, po hmotnoprávnej stránke ide o štandardný typ súdnej kauzy   pracovnoprávneho   charakteru,   po   skutkovej   stránke   ide   však   o   zložitejšiu   vec. Vyplýva   to   i   z   množstva   navrhnutých   dôkazov   a   to   výsluchom   účastníkov,   svedkov a listinných   dôkazov.   Vec   sa   javí   byť   zložitejšou   i   po   procesnej   stránke,   čo   súvisí   s viacerými   úpravami   -   zmenami   žaloby   navrhnutými   v   priebehu   konania   žalobcom,   tiež vzhľadom na opakované odvolania voči vyneseným rozsudkom a vrátenie veci odvolacím súdom   s vysloveným   právnym   názorom   a   pokynmi   na   pokračovanie   -   doplnenie dokazovania. Napokon svedčí o tom tiež skutočnosť, že naposledy, dňa 6. 4. 2004, bolo vo veci rozhodnuté o základe medzitýmnym rozsudkom. Na strane súdu sú prieťahy vyvolané procesným pochybením - rozhodovaním veci v časti konania predsedom senátu bez účasti prísediacich, čo bolo vytknuté odvolacím súdom.

K osobitným prekážkam postupu konania v zmysle ust. § 107 a nasl. O. s. p. vo veci nedošlo. Na celkovú dobu trvania konania však mali zásadný vplyv 3 skutočnosti. Po prvé išlo o viacnásobnú zmenu zákonného sudcu, po druhé o opakované (dvojnásobné) zrušenie vynesených rozsudkov odvolacím súdom a po tretie, nedostatok súčinnosti žalobcu.

Z chronológie úkonov účastníkov a súdu vyplýva, že doteraz najmenej v 6 prípadoch žalobca   (resp.   jeho   právny   zástupca)   požiadal   o   odročenie   pojednávania   (14. 1. 1998, 4. 9. 1998, 5. 6. 2000, 24. 7. 2000, 13. 9. 2000, 23. 2. 2004), v ďalších 3 prípadoch došlo k odročeniu pojednávania pre neúčasť žalobcu resp. i jeho právneho zástupcu (18. 8. 1998, 15. 10. 1998, 22. 1. 2004) a v dvoch prípadoch došlo k podaniu odvolania bez akéhokoľvek odôvodnenia   (19. 5. 1999 a 15. 3. 2001).   Za   týchto   okolností,   v   prípade   vyslovenia porušenia   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   javí sa požadovaná suma finančného zadosťučinenia ako neprimeraná, naopak za primeranú okolnostiam prípadu považujem sumu neprekračujúcu 15.000.- Sk.“

Prehľad úkonov okresného súdu uvedený v písomnom vyjadrení jej predsedníčky zo 16. apríla 2004 sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu.

Pri posudzovaní, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd bral do úvahy   všetku   dokumentáciu   obsiahnutú   v   predloženom   spise   a   všetky   okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. V   posudzovanom   prípade   je   predmetom   konania   pracovnoprávny   spor o neplatnosť okamžitého zrušenia skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, ktorý sa osobitne   nelíši   od pracovnoprávnych   sporov   tohto   druhu.   Keďže   však   ide   o   závažnú statusovú   vec   z   hľadiska   sociálneho   postavenia   sťažovateľa,   vyžaduje   si   povaha   veci osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu.   Ústavný   súd   nemohol   vzhľadom   na   doterajší priebeh   konania   akceptovať   konštatovanie   predsedníčky   okresného   súdu, že ide po skutkovej   a   procesnej   stránke   o   zložitejšiu   vec,   čo   vyplýva   okrem   iného „... i z množstva   navrhnutých   dôkazov   a   to   výsluchom   účastníkov,   svedkov   a   listinných dôkazov“.

Z odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) zo 14. januára 2003 sp. zn. 13 Co 1645/01, s ktorým sa ústavný súd stotožnil, totiž okrem iného vyplýva, že: „V odvolacom konaní zistil krajský súd, že I. stupňový súd nevykonal vo veci prakticky žiadne dokazovanie. Nevypočul v konaní ani svedkov, ktorých navrhovateľ žiadal vypočuť, a tiež vôbec bližšie sa nezaoberal tvrdeniami navrhovateľa, ktoré uvádzal na svoju obranu.“ Ústavný súd na základe toho v okolnostiach prípadu uzavrel, že v danom prípade v doterajšom priebehu konania nešlo o takú vec, v ktorej by zbytočné prieťahy v konaní boli ovplyvnené skutkovou a právnou zložitosťou veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto konania. Z obsahu spisu,   ako   aj   z   vyjadrení   predsedníčky   okresného   súdu,   ale   aj   samotného   sťažovateľa, vyplýva,   že aj   on   sa   svojím   správaním   čiastočne   podieľal   na   vzniku   prieťahov v predmetnom konaní. V šiestich prípadoch sťažovateľ, resp. jeho právna zástupkyňa žiadali o odročenie pojednávania, v troch prípadoch došlo k odročeniu pojednávania pre neúčasť sťažovateľa, resp. jeho právnej zástupkyne.

Uvedené skutočnosti potvrdil aj sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 14. mája 2004, avšak súčasne vyslovil názor, že „... pri dĺžke konania takmer 7 rokov je bežné, že právny zástupca,   príp.   žalobca   môžu   byť   v   čase   vytýčeného   pojednávania   na dovolenke, práceneschopní,   príp.   právnej zástupkyni   mohlo   byť   vytýčené iné pojednávanie“. Podiel sťažovateľa   a jeho   právnej   zástupkyne,   ktorí   svojím   správaním   prispeli   k predĺženiu konania,   zohľadnil   ústavný   súd   pri   stanovení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ okresný súd namietal, že v dvoch prípadoch (19. mája 1999 a 15. marca 2001) podal sťažovateľ odvolania proti jeho rozsudkom bez akéhokoľvek odôvodnenia, ústavný súd túto skutočnosť nevyhodnotil v neprospech sťažovateľa, a to z toho dôvodu, že uvedené (tzv. blanketárne) odvolania boli v krátkom čase doplnené, a preto vzhľadom na celkovú dĺžku   napadnutého   konania nemohol   namietaný postup sťažovateľa   výraznejšie prispieť k predĺženiu konania.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných prieťahov v označenom konaní, bol postup okresného súdu v predmetnej veci s výnimkou obdobia   nečinnosti   medzi   27. februárom 1998   a   5. augustom 1998   (presahujúci 5 mesiacov), keď bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni (vzhľadom na nástup jednej z predchádzajúcich sudkýň na materskú dovolenku a prechod druhej na iný súd), ústavný súd nezistil žiadne významnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré by boli sami osebe ústavne významné, a tak spôsobilé odôvodniť záver o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Obdobie od 16. júla 1999 do   27. marca 2000 (viac ako 8 mesiacov),   keď sa   spis nachádzal na krajskom súde, ústavný súd osobitne nevyhodnocoval (sťažovateľ sťažnosťou napadol iba postup okresného súdu).

Pokiaľ okresný súd bral iba na vedomie neúčasť účastníkov na pojednávaní, a z tohto dôvodu   odročoval   konania,   možno   mu   vytknúť   málo   razantné   a   nedostatočné   využitie zákonných   oprávnení   na   dosiahnutie   nápravy,   najmä možnosti   uplatnenia   poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP.

Ku   dňu   rozhodovania   o   veci   ústavným   súdom   nebolo   preskúmavané   konanie právoplatne skončené. V súčasnosti je stav konania taký, že okresný súd rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 10 C 270/97 zo 6. apríla 2004, ktorým určil, že okamžité skončenie   pracovného   pomeru   sťažovateľa   podľa   § 53   ods. 1   písm. b)   Zákonníka   práce je neplatné,   a   zároveň   zaviazal   odporcu   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania.   Proti uvedenému   rozsudku   bolo   8. júna 2004   podané   odvolanie.   Z   uvedeného   vyplýva, že okresný súd v období od 28. júla 1997 (podanie žaloby) do súčasnosti (rozhodovanie o prijatej   sťažnosti   ústavným   súdom)   nedokázal   organizovať   procesný   postup   plynulo a efektívne tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania so žiadosťou o rozhodnutie.

Takýto   postup   okresného   súdu   nemožno   ospravedlniť   dôvodmi   obsiahnutými vo vyjadrení jeho predsedníčky, za ktoré považuje aj opakované odvolania sťažovateľa voči vyneseným rozsudkom okresného súdu vrátane rešpektovania právnych názorov a pokynov na pokračovanie v dokazovaní obsiahnutých v zrušovacích uzneseniach krajského súdu.

Konštatovanie predsedníčky okresného súdu o viacnásobných zmenách zákonného sudcu v konaní nemôže takisto ospravedlňovať neefektívny postup okresného súdu.

Predsedníčka   okresného   súdu   poukazuje   aj   na   nadmerné   pracovné   zaťaženie zákonných sudcov vo veci i súdu, pre jeho dlhoročné personálne poddimenzovanie, avšak zároveň poznajúc judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 35/03, I. ÚS 179/03) si je vedomá, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej   právnej   neistoty,   nemôže   byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   nemožno   opomenúť   jeho   zvlášť   závažné pochybenie vo vzťahu k zbytočným prieťahom v konaní (neefektívna a neúčelná činnosť), a to porušením § 36a ods. 1 OSP (v znení účinnom v relevantnom čase), ku ktorému došlo tým, že predmetnú vec, ktorú mohol prejednávať a rozhodovať o nej iba senát, prejednával samosudca   bez   účasti   ostatných   členov   senátu.   Za   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu považuje   ústavný   súd   aj   realizáciu   a   vyhodnocovanie   dôkazov,   ktoré   nemali   príčinnú súvislosť s dôvodmi, ktoré viedli k okamžitému skončeniu pracovného pomeru sťažovateľa. Oba   uvedené   nedostatky   vytkol   okresnému   súdu   aj   odvolací   súd   v   uznesení sp. zn. 13 Co 1596/99 z 10. marca 2000, ktorým prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   aj   napriek   tomu,   že   okresný   súd   vo   veci   priebežne   konal   a trikrát rozhodol   rozsudkom   (naposledy   medzitýmnym,   ktorým   určil,   že   okamžité   zrušenie pracovného   pomeru   sťažovateľa   je   neplatné),   hodnotí   jeho   postup   ako   málo   efektívny, nezodpovedajúci   požiadavke   (príkazu   zákonnej   normy)   takej   prípravy   pojednávaní, ktorá by zodpovedala   požiadavkám   vymedzeným   v   príslušných   (vyššie   citovaných) ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže   realizovať   len   prostredníctvom   takého   konania   (činnosti)   súdov,   ktoré   smeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty, kvôli ktorej sa fyzická osoba (alebo právnická osoba) obrátila na orgán súdnej moci. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   jeho   takou   činnosťou,   ktorá   nesmeruje k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   teda   k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet), a pritom právoplatne nerozhodli (m. m. II. ÚS 64/99, I. ÚS 1904/03).

V nadväznosti na to dospel ústavný súd k názoru, že doterajší postup okresného súdu v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   10 C 270/97,   vzhľadom   na   uvedené nedostatky, nesmeroval k sústredenému vyhodnoteniu dôkaznej situácie, a k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   samej,   a   že   zbytočné   prieťahy   vznikli   samotným   spôsobom, ktorým túto vec prerokováva (II. ÚS 61/98, II. ÚS 166/03).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil, že v napadnutom konaní bolo porušené   označené   základné   právo   sťažovateľa,   ktoré   mu   garantuje   ústava.   Napokon vyslovuje názor, že v danom prípade by nemohla byť doterajšia dĺžka konania (t. j. 7 rokov) z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná, už len vzhľadom na jeho predmet. Potvrdzuje to   aj   predsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   vo   vyjadrení   k sťažnosti   výslovne   uviedla: „Čo do celkovej doby trvania konania tu však prieťahy sú“.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom,   prikázal mu, aby vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 270/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, ale aj jeho správanie a správanie jeho právnej zástupkyne v napadnutom konaní (vyhodnotené v čl. II bode 2 tohto nálezu), ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   považoval   ústavný   súd priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. T., uplatnených   v   podaní   zo   7. januára 2004.   Úhradu   priznal za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1   písm.   a) a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004