znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   Ing.   Ľ.   C.,   L.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. I. M...,   s. r. o.,   Ž.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   I.   M., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C/286/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C/286/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing. Ľ. C. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Ľ. C. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 87/2012   zo   7.   februára   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/286/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. novembra 2011 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu 359 207 Sk s prísl. z titulu uplatnenej náhrady škody. Okresný súd po podaní odporu vydaný platobný rozkaz zrušil, pridelil veci sp. zn. 8 C/286/2007 a nariadil pojednávanie.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho právnej veci dochádza k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo uvedené konanie právoplatne skončené.Vzhľadom   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   vyslovil,   že postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon   žiada   o   priznanie finančného   zadosťučinenia   v sume   3 000   €   a   úhrady   trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr S/120/2013 (doručeným ústavnému súdu 2. apríla 2013), ku ktorému pripojil okrem   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v doterajšom   priebehu   napadnutého konania aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Okolnosti nenasvedčujú výskytu procesných prekážok postupu konania. Vo   vzťahu   k   ďalším   častiam   výzvy   na   vyjadrenie   k   prieťahom   je   namieste skonštatovať,   že   vec   je   objektívne   vybavovaná   po   dlhšiu   dobu,   než   ako   by   mohla   byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu. Za týchto okolností bude otázka vzniku a príčin prieťahov vecou posúdenia príslušného súdu pri vybavovaní predmetnej sťažnosti. Dovolím si však v ďalších súvislostiach skonštatovať, že súdne oddelenie je v stave vysokej zaťaženosti, prevzal som ho po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúcej na KS ZA JUDr. J. U., s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, lebo tieto   v minulosti neboli   skončené z rôznych dôvodov,   spravidla spojených   so skutkovou zložitosťou veci. Prakticky povedané, veci z takto sťaženej skladby spravidla nie je možné skončiť na jednom pojednávaní a je nutné ich študovať opakovane, preto takto prevzaté veci neskončené z rôznych príčin v minulosti sú zásadne ťažšie ako nové veci z bežného nápadu. Obdobie   roka   2007   bolo   poznačené   mimoriadne   zvýšeným   nápadom   civilných   vecí, s mimoriadne nepriaznivým dopadom na fyzickú možnosť vybavenia tohto nápadu sudcom aj   zamestnancami   tunajšieho   súdu,   v   závere   roka   2007   zostatok   dosiahol   505   vecí. Prakticky   povedané,   pri   fyzickej   možnosti   súdneho   oddelenia   vybaviť   pravidelný   ročný nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí ročne, zostatok nerozhodnutých (spravidla zložitejších) vecí ďalších 1,5 až 2-krát presahuje jeho ročný násobok...

Tunajšie súdne oddelenie navyše trpelo personálnou nestabilitou včítane neprítomnej vyššej súdnej úradníčky od marca do októbra 2011. Naopak, približne od začiatku roka 2013 moja vyššia súdna úradníčka zastupuje inú, čo má tiež nepriaznivý dopad na možnosť ukladania   niektorých   úkonov,   v   tomto   prípade   konkrétne   vypracovanie   naradenia znaleckého   dokazovania.   Navyše   v   minulosti   bolo   prijaté   rozpočtové   opatrenie,   podľa ktorého neboli pridelené peniaze na preddavky na znalecké dokazovanie.

V roku 2013 mám nápad nových civilných vecí priemerne nad 35 vecí mesačne, čo aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu sťažovateľovi, ten však nepovažoval za potrebné zaujať k nemu stanovisko.

Z predloženého spisu okresného súdu vyplýva, že 7. novembra 2006 bol okresnému súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu z titulu uplatnenej náhrady škody. Keďže súdny poplatok na základe výzvy nebol sťažovateľom v určenej lehote zaplatený, okresný   súd   uznesením   z 20.   decembra   2006   konanie   zastavil.   Po   podaní   odvolania a následnom zaplatení súdneho poplatku okresný súd uznesením z 18. januára 2007 zrušil uznesenie, ktorým bolo konanie zastavené.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 25.   marca   2013,   ktoré   ústavný   súd   považuje   za   preukázané   a z ktorých   vo   vzťahu k predmetu sťažnosti považuje za relevantné tieto:

„12. 4. 2007 vydané uznesenie, ktorým súd odporcovi uložil zaplatiť súd – poplatok za podaný odpor

- 11. 3. 2010 vytýčený T (termín pojednávania, pozn.): 12. 4. 2010

- pojednávanie 12. 4. 2010 odročené na 3. 5. 2010 za účelom ďalšieho dokazovania

- pojednávanie 3. 5. 2010 vyhlásený rozsudok

-2. 7. 2010 expedovaný rozsudok účastníkom

-20. 7. 2010 odvolanie PZ N (právny zástupca navrhovateľa, pozn.) najskôr faxové, dňa 21. 7. 2010 podané osobne v podateľni tunajšieho súdu

-   17. 8. 2010   navrhovateľ   vyzvaný   uznesením   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie proti rozsudku

- 17. 8. 2010 odporcovi zaslané odvolanie spolu s výzvou na vyjadrenie, ktoré podal odporca 14. 9. 2010 cestou pošty

- 7. 9. 2010 spis zaslaný KS [Krajskému súdu v Žiline, pozn. (ďalej len „krajský súd“)] na   rozhodnutie   o   odvolaní   PZ   N (právneho   zástupcu   navrhovateľa,   pozn.) voči rozsudku OS (okresného súdu, pozn.)

- 4. 3. 2011 návrat spisu z KS Žilina s vydaným uznesením č. k. 9 Co/353/2010-127, ktorým bol rozsudok OS (okresného súdu, pozn.) zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

-   15. 3. 2011   vytýčené   pojednávanie   na   15. 6. 2011   +   doručované   uznesenie   KS (krajského súdu, pozn.)

- pojednávanie 15. 6. 2011 odročené na 25. 7. 2011 za účelom ďalšieho dokazovania + na pojednávaní pripustená zmena návrhu

- pojednávanie 25. 7. 2011 odročené na neurčito

- 8. 2. 2013 požiadaná Slovenská komora exekútorov o súčinnosť – zaslanie spisu

- pojednávanie 13. 3. 2013

- na pojednávaní 13. 3. 2013 vyhlásený rozsudok.“

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené 13. marca 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a skutkovú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetom   posudzovaného   konania   je   spor   o   náhradu   škody   v zmysle   § 420   a nasl. Občianskeho zákonníka. Tieto spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ani predmetné konanie o náhrade škody ústavný súd nehodnotí ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu   a   ani   z   hľadiska   právneho   posúdenia a poukazuje   na   to,   že   ani   okresný   súd   sa vo svojom vyjadrení k sťažnosti na skutkovú ani právnu zložitosť veci neodvolával.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho   konania   v procesnom   postavení   navrhovateľa.   Ústavný   súd   nezistil   také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zistil tieto obdobia úplnej nečinnosti:

- od   12.   apríla   2007   (uznesenie   o uložení   povinnosti   odporcovi   zaplatiť   súdny poplatok za odpor) do 24. júla 2009 (výzva právnemu zástupcovi navrhovateľa) bol okresný súd nečinný viac ako 2 roky a 3 mesiace,

- od 25. júla 2011 (pojednávanie) do 8. februára 2013 (výzva Slovenskej komore súdnych   exekútorov   na   súčinnosť)   bol   okresný   súd   nečinný   viac   ako   1   rok a 6 mesiacov.

Okrem nečinnosti bolo napadnuté konanie poznačené navyše aj neefektívnosťou, čo vyplýva   predovšetkým   z toho,   že   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   9 Co/353/2012 z 18. novembra 2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C/286/2007-89 z 3. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:«Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. okrem iného ukladá súdu povinnosť stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil. Súd je povinný dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a najmä zrozumiteľné.

Pokiaľ nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, nielenže zaťaží konanie procesnou vadou (tak, ako to konštatuje i navrhovateľ vo svojom odvolaní), ale odníma tým i možnosť účastníkovi   konať   pred   súdom,   lebo   ten   nemôže   svoje   odvolanie   objektívne   zdôvodniť, najmä s prihliadnutím na ust. § 205 O. s. p., ale môže vysloviť len nespokojnosť s takýmto rozhodnutím   vo   všeobecnej   rovine   (poprípade   vytknúť   tú   časť   rozhodnutia,   o   ktorej   sa domnieva, že bola podstatnou pre rozhodovanie vo veci).

S prihliadnutím na vyššie uvedené je potom potrebné poukázať na to, že i keď dôvody napadnutého rozhodnutia sú pomerne rozsiahle, nie sú podľa názoru odvolacieho súdu zrozumiteľné a nemožno z nich jednoznačne vyvodiť dôvod, pre ktorý došlo k zamietnutiu návrhu   navrhovateľa.   Prvostupňový   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   cituje   viaceré zákonné ustanovenia, jednak Obchodného zákonníka i Občianskeho zákonníka bez toho, aby dôvodil, aký konkrétny význam mali pre posúdenie tej-ktorej otázky. Pokiaľ konštatuje, že došlo k premlčaniu práva navrhovateľa v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, nie je zrejmé, z akého dôvodu cituje potom ustanovenie § 387 Obchodného zákonníka, najmä ak sa navrhovateľ domáha náhrady škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ako sa javí ďalej z dôvodov napadnutého rozhodnutia (najmä posledný odsek č. l. 9 dôvodov a odsek 1 č. l. 10 dôvodov) ďalším dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľa mala byť skutočnosť, že tento neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal príčinnú súvislosť medzi   porušením   právnej   povinnosti   zo   strany   navrhovateľa   a   vznikom   škody,   teda neexistuje   tu   podľa   názoru   prvostupňového   súdu   jeden   z   predpokladov   uplatnenia zodpovednosti za škodu. Z týchto dôvodov potom podľa názoru odvolacieho súdu nemohol súd prihliadať na námietku premlčania, lebo premlčať možno len existujúce právo (pokiaľ právo   neexistuje,   nemohlo   dôjsť   ani   k   jeho   premlčaniu)   aj   z   toho   dôvodu   je   potom rozhodnutie   prvostupňového   súdu   nezrozumiteľné   (dôvody   si   navzájom   odporujú).   To potvrdzuje i samotný prvostupňový súd, keď na č. l. 10 dôvodov rozhodnutia v odseku 1 okrem iného uvádza: „Len po preukázaní konkrétneho priebehu exekučného konania by súd vedel   najmä   posúdiť,   či   povinný   vedel,   či   a   kedy   došlo   k   zaplateniu   alebo   nútenému vymoženiu plnenia a či súd môže v tomto prípade ustáliť, že o škode podľa citovaného ustanovenia § 106 sa žalobca dozvedel až z vyúčtovania exekúcie zo dňa 8. 1. 2004.“ V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne rozhodnúť o návrhu navrhovateľa s tým, že svoje rozhodnutie bude musieť zdôvodniť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. tak, aby z neho bolo zrejmé, z ktorého konkrétneho dôvodu návrhu navrhovateľa nevyhovel. Dôvody rozhodnutia musia byť jasné a presvedčivé (súd nemôže zdôvodniť svoje rozhodnutie alternatívnym spôsobom, napr. že právo na náhradu škody tu v čase rozhodovania neexistuje, a pokiaľ by i existovalo, tak je premlčané).»

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   v súvislosti   s namietanými prieťahmi   v napadnutom   konaní   prostredníctvom   zákonného   sudcu   argumentoval skutočnosťou,   že „súdne   oddelenie   je   v stave   vysokej   zaťaženosti   a trpelo   personálnou nestabilitou...“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06),   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/286/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   neprikázal mu, aby vo   veci   konal bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v právnej veci sťažovateľa 13. marca 2013 (t. j. po podaní sťažnosti ústavnému súdu) meritórne rozhodol. Vzhľadom na to v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   3 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Absencia právnej istoty v prejednávanej veci znamená pre sťažovateľa citeľné následky.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C/286/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M..., s. r. o., Ž. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ústavný súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže Advokátska kancelária JUDr. I. M..., s. r. o., Ž., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,12 €, t. j. v súlade s vyčíslením predloženým právnym zástupcom sťažovateľa.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. I. M..., s. r. o., Ž. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013