znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 36 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 Cp 60/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 36   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cp 60/2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Dňa   23.   07.   2003   som podala na Okresný súd   Bratislava III...,   žalobný   návrh v ktorom som sa domáhala, aby mi môj bývalý zamestnávateľ I., spol. s r. o... označený v žalobnom návrhu ako žalovaný, uhradil čiastku 2 101,81 € /slovom dvetisícstojeden eur a osemdesiatjeden centov/ 63 319 Sk s príslušenstvom, ktoré mi nezaplatil za odpracované hodiny. Konanie na tomto súde bolo vedené pod č. k. 20 Cp 60/2003.

Predmetom konania na prvostupňovom súde bola moja požiadavka doplatiť mi mzdu za vykonanú prácu vo výške 1872,14 € /56 400 Sk, ktorú som vykonávala v sobotu,... a to v období august 1999 až jún 2001.

Žalovaný   svojím   hore   uvedeným   konaním   v   mojom   prípade   porušil   ustanovenia Zákonníka práce tým, že

Nedodržal stanovený 43 hod. týždenný pracovný čas

Nedodržal 12 hod. nepretržitý odpočinok medzi dvomi zmenami

Nedodržal   povinnosť   1-krát   týždenne   umožniť   zamestnancovi   32   hod. nepretržitý odpočinok

Prekročil 150 hod. zákonný limit nadčasovej práce /6-násobne/.

Žalovaný svojím konaním porušil čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, a to tým, že mi nezabezpečil   ochranu   zdravia   pri   práci,   neposkytol   mi   odmenu   za   vykonanú   prácu, nedodržal   zákonom   povolenú   najvyššie   prípustnú   dĺžku   pracovného   času,   nedodržal max. limit pre nadčasovú prácu a neposkytol mi primeraný odpočinok po práci.“

Sťažovateľka   ďalej konštatovala, že „okresný   súd   ma svojím Rozsudkom   zo   dňa 17. 10. 1997 č. k. 20 Cp 60/2003-205 poškodil, odvolala som sa proti nemu, avšak Krajský súd   v   Bratislave   svojím   Uznesením   zo   dňa   21. 10. 2008   č. k.   7 Co 9/08-237   potvrdil Rozsudok Okresného súdu. Podala som proti nemu Dovolanie na Najvyšší súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením zo dňa 30. 11. 2008 č. k. 3 Co 286/2009 moje dovolanie zamietol.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavný súd podľa zistení vyslovuje, že v súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava III č. k. 20 Cp 60/2003 došlo v období od 23. 07. 2003 do 4. 5. 2007 k zbytočným prieťahom v konaní, čím bolo porušené ústavné právo sťažovateľky zakotvené v Ústave Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2.

Ústavný súd podľa zistení vyslovuje, že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III č. k. 20 Cp 60/2003 súd pochybil, keď neuznal, že konaním žalovaného bolo porušené ústavné právo sťažovateľky zakotvené v čl. 36 ústavy Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka   okrem   uvedeného   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 1 593,31 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

K porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období od 23. júla 2003 do 4. mája 2007.

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cp 60/2003 zo 17. októbra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 9/08 z 21. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť 8. decembra 2008.

Keďže   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   až   19.   februára   2010,   teda nepochybne   po uplynutí   lehoty   ustanovenej   na   podanie   sťažnosti   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene   podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ústavy

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   kompetencia   ktorého   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak   o závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 36 ústavy postupom okresného   súdu   v napadnutom   konaní   ústavný   súd   poukazuje   na   spomenutý   princíp subsiadiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 7 Co 9/08 z 21. októbra 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Cp 60/2003 zo 17. októbra 2007 v celom rozsahu potvrdil.

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd sťažovateľky nemôže vzhľadom na subsidiárnu právomoc ústavného súdu dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané   rozhodnutie   o riadnom   procesnom   opravnom   prostriedku,   ktoré   jej   zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytoval. Pretože v danej veci bol proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   prípustný   riadny   opravný   prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľka aj riadne podala, bolo nevyhnutné napadnúť sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj na jeho základe vydané rozhodnutie, čo však sťažovateľka neurobila.

K prípadnej náprave namietaného zásahu všeobecného súdu   do   základného práva sťažovateľky   nemôže   dôjsť   tak,   že   by   z   konania   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy a z prieskumu   ústavným   súdom   bolo   vynechané   rozhodnutie   o poslednom   procesnom prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľke   na   ochranu   jej   označeného   základného   práva poskytoval.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch sťažovateľky   uplatnených   v návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petite)   jej   sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010