znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť H. Ť., V., zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní vedenom   pod sp. zn.   17 C 150/2004   a jeho   rozsudkom   z 29.   februára   2008,   ako   aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 100/2008 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. Ť. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009 doručená   sťažnosť   H.   Ť.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 150/2004   a jeho   rozsudkom z 29. februára   2008   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“),   ako   aj   postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Co 100/2008   a jeho   rozsudkom   z 29.   októbra   2008   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Žalobou zo dňa 28. 06. 2004 sa žalobca/sťažovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva k pôvodnej pozemnoknižnej parcele č. 1765, ktorá mala pôvodne výmeru 4265 m2 orná pôda, zapísaná na LV č. 272, k. ú. V., č. k. 17 C/150/2004.

Okresný súd v Prešove, č. k. 17 C/150/2004 rozsudkom žalobu zamietol a to tak, že na deň 22. 2. 2008 vytýčil pojednávanie, na ktoré sa nemohla dostaviť právna zástupkyňa z toho   dôvodu,   že   tento   deň   mala   dve   pojednávania   vo   veci   č. k.   28 C/300/2007 a pojednávanie vo veci č. k. 28 C/310/2007, a preto z dôvodu kolízie žiadala pojednávanie odročiť. Súd bez neprítomnosti žalobcu a právneho zástupcu rozhodol. V danom prípade nedal možnosť žalobcovi konať pred súdom a navrhnúť ďalšie dôkazy.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Košiciach (správne má byť Krajský súd v Prešove, pozn.) rozsudkom z 25. 10. 2008 (správne   má   byť   z 29. 10. 2008,   pozn.),   č. k.   3 Co100/2008-186   potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove. Na vytýčené pojednávanie sme sa tiež ospravedlnili ako žalobkyňu tak isto aj právnu zástupkyňu z dôvodu kolízie pojednávaní na Okresnom súde v Prešove. Na prejednaní veci sme sa chceli zúčastniť, uvedená skutočnosť je zrejmá aj z našich podaní v uvedenej veci.   Krajský súd nariadil vo veci pojednávanie,   ale bez žalobkyne vo veci rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešove.

Rozsudkami bol porušený: Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.“

Ďalej sťažovateľka uviedla:«Postup súdu ako štátneho orgánu pri prerokovaní a prejednaní vecí nerešpektoval ústavné   právo   „na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníka   konania“   (čl. 48   ods. 2 Ústavy SR ). Právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci aj v prípade, že konanie bolo vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 to neumožňuje. Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie ústavy neposkytuje zákonodarcovi priestor na obmedzenie v ňom obsiahnutých práv a ani čl. 51 nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t. j. realizovateľnosti priamo ex constitutione /PL. ÚS 14/1998 Nález z22. júna 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky/.

Osobná   prítomnosť   účastníka   konania   pred   súdom   je   základným   predpokladom úspešného   uplatnenia   daného   práva,   teda   úspešného   poskytnutia   súdnej   ochrany /PL ÚS 14/1998 Nález z 22. 06. 1999/.

Na základe konaní na Okresnom súde a Krajskom súde v Prešove došlo k porušeniu práva a súdy konali bez účasti účastníka konania a nedali možnosť sa vyjadriť k dôkazom, ktoré boli dané na pojednávaní a tiež účastníčka konania sa nemohla vyjadriť k tomu, že čo chce ako dôkaz hlavne na okresnom súde vykonať.»

S poukazom   na   argumenty   a tvrdenia   uvedené   v sťažnosti   sťažovateľka   žiada, aby ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že „zo   strany   Okresného   súdu   v Prešove   č. k. 17 C/150/2004   a Krajského   súdu   v Prešove,   č. k.   3 Co 100/2008   došlo   k porušeniu ústavného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   na   prerokovanie   vecí   v prítomnosti účastníka konania“.

Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ďalej aby zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a aby prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať, a napokon aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   zo   16.   januára   2009   okresný   súd   predložil 29. januára 2009 sťažnosťou napadnutý spis vedený pod sp. zn. 17 C 150/2004.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. januára 2009 krajský súd zaujal stanovisko k sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol:

«Predmetná   vec   napadla   na   Krajský   súd   v   Prešove   na   odvolacie   konanie   dňa 14. 7. 2008 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 3Co 100/2008.

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté dňa 29. 10. 2008.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p. (...). Viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci a vec správne aj právne zdôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia, a preto vo veci nenariaďoval ústne pojednávanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Na úradnej tabuli oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

K odvolacej námietke, že žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa riadne požiadala o odročenie pojednávania v dňoch 11. 2. 2008 a 25. 2. 2008 z dôvodu kolízie pojednávaní s inými   pojednávaniami   právnej   zástupkyne   žalobkyne,   odvolací   súd   poznamenáva: Obsahom   základného   práva   zaručujúceho   právo   každého,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým   vykonaným   dôkazom,   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   žiadosti účastníka na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní v tomto istom termíne nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na riadne a včas   vytýčené   pojednávanie.   Žalobkyňa,   resp.   jej   právna   zástupkyňa   sa   o   termíne pojednávania nariadenom na deň 11. 2. 2008 dozvedela 19. 12. 2007 (č. 1. 131 spisu); teda v   dostatočne   dlhom   časovom   predstihu,   kedy   si   veci   mohla   zariadiť   tak,   aby   sa pojednávania zúčastnila. Odvolací súd podobne ako súd prvého stupňa tento dôvod (kolízia pojednávaní) nepovažoval za dôležitý dôvod, a preto správne postupoval, ak nariadené pojednávanie   viedol.   Naviac   na   pojednávaní   nariadenom   na   deň   11. 2. 2008   súd   len vypočul   žalobkyňou   navrhovanú   M.   M.,   či   súhlasí   so   vstupom   do   konania   na strane žalobcov   (návrh   žalobkyne   sa   nachádza   na   č. listu   133   spisu).   Keďže   navrhovaná účastníčka nesúhlasila so vstupom do konania, ďalšie dôkazy na uvedenom pojednávaní sa nevykonali. Súd na tomto pojednávaní vyhlásil uznesenie o nepripustení vstupu ďalších účastníkov   do   konania   na   (strane   žalobcu   (§ 92   ods. 1   O. s. p.).   Písomné   vyhotovenie uznesenia   z   11. 2. 2008,   č. k.   17 C 150/2004-150   bolo   právnej   zástupkyni   žalobkyne doručené   19. 2. 2008   (č. l.   151   spisu).   Proti   uzneseniu   súdu   o   nepripustení   ďalších účastníkov   na   strane   žalobcov   nebolo   podané   odvolanie,   a   preto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť.   Zo   žiadnych   iných   podaní   v   konaní   nevyplýva,   aby   žalobkyňa   žiadala pripustiť vstup do konania na strane žalovanej M. M. a M. G. Z toho dôvodu je právne irelevantná odvolacia námietka žalobkyne, že „omylom“ žalobkyňa navrhla M. M. a M. G., aby   vstupovali   v   konaní   na strane   žalobcu,   keďže   „títo   mali   vystupovať   na   strane žalovaných“.   Na   pojednávanie   nariadené   na   deň   25. 2. 2008   bola   žalobkyňa,   resp.   jej právna   zástupkyňa   volaná   tiež   s časovým   predstihom   dňa   14. 2. 2008   (č. l.   149   spisu). Na pojednávanie   sa   neustanovila,   preto   správne   postupoval   prvostupňový   súd,   ak   vec pojednával v neprítomnosti žalobkyne, resp. jej zástupkyne, lebo nepovažoval za „dôležitý dôvod“ na odročenie pojednávania kolíziu dvoch pojednávaní v tom istom termíne.»

Vzhľadom na to, že citované stanovisko krajského súdu neobsahuje žiadnu novú relevantnú argumentáciu alebo skutočnosti, ktoré by neboli známe z napadnutého rozsudku krajského súdu a ústavným súdom vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu, považoval ústavný súd za nadbytočné, aby toto stanovisko zasielal na vyjadrenie sťažovateľke.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 150/2004 a jeho rozsudkom z 29. februára 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu   sťažnosti   a súvisiaceho   spisového   materiálu   vyplýva,   že   v právnej   veci sťažovateľky   o určenie   vlastníckeho   práva   okresný   súd   zamietol   jej   žalobu   potom,   ako na základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k záveru,   že   z jej   strany   splnenie   zákonom ustanovených podmienok vydržania nebolo preukázané.

Podaným   odvolaním   sa sťažovateľka   domáhala,   aby   krajský   súd   napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil, argumentujúc okrem iného tým, že okresný súd uskutočnil vo veci dve pojednávania (11. februára 2008 a 25. februára 2008) napriek tomu, že na nich vopred ospravedlnila svoju neúčasť a žiadala o ich odročenie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľky v podobe   odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tohto   inštančného   postupu   krajský   súd   ako   súd odvolací   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril v potvrdzujúcom rozsudku z 29. októbra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu preto, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V nadväznosti na uvedené treba za podstatu sťažovateľkinej sťažnosti pred ústavným súdom považovať tvrdenie, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   malo   dôjsť   postupom   krajského   súdu   v konaní o odvolaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 100/2008.   Jeho   protiústavnosť   spočíva   podľa sťažovateľky   v   nevyhovení   jej   žiadosti   o   odročenie   pojednávania „z dôvodu   kolízie pojednávaní   na   Okresnom   súde   v Prešove“ a   prerokovaní   veci   bez   jej   účasti   (vrátane vynesenia rozsudku z 29. októbra 2008). Aj pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd z už spomínaného princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 236   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba rozumieť   nesprávny   procesný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv   priznaných   mu   v   občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Takýmto nesprávnym procesným postupom môže byť aj prerokovanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti účastníka konania a jeho právneho zástupcu, ktorí požiadali zo závažného dôvodu o odročenie pojednávania (napr. rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára 2000 vo veci sp. zn. 3 Cdo 16/01).

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 100/2008 spočívajúcom v prerokovaní veci bez prítomnosti sťažovateľky, čo vo svojich dôsledkoch predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, disponovala sťažovateľka   dostupným   a   účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   -   dovolaním. Sťažovateľka ako účastníčka konania mohla tento mimoriadny opravný prostriedok proti rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   3 Co 100/2008   z 29.   októbra   2008   uplatniť na   základe zákona   (Občianskeho   súdneho   poriadku).   Ochranu   sťažovateľkinmu   základnému   právu, ktorého porušenie namieta, by bol v danom prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 100/2008 z 29. októbra 2008 (s možnosťou jeho   zrušenia   a   vrátenia   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   v   prípade   uznania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa procesného pochybenia krajského súdu) vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci.Podľa § 243b ods. 2 OSP v znení účinnom v relevantnom čase ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav,   uznesením   zruší   napadnuté   rozhodnutie.   Ak   nesprávnosť   dovolaním   napadnutého rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.

Podľa § 243b ods. 3 OSP v znení účinnom v relevantnom ak má aj rozhodnutie súdu prvého stupňa vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd aj toto rozhodnutie. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie, podľa povahy veci vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zastaví konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

V zmysle   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   za   predpokladu uznania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky o procesnom pochybení najvyšší súd v rámci dovolacieho konania súčasne so zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu zruší v súlade s § 243b ods. 3 OSP aj napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, alebo zruší iba napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom však krajský súd pri preskúmavaní postupu a rozsudku okresného súdu je viazaný právnym názorom najvyššieho   súdu.   V dôsledku   uvedeného   by   bola   v prípade   využitia   uvedeného mimoriadneho opravného prostriedku bez akýchkoľvek pochybností zabezpečená ochrana označeného základného práva, k porušeniu ktorého malo dôjsť v napadnutých konaniach pred všeobecnými súdmi.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009