znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 255/2006 z 26. októbra 2006, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 109/2006 z 31. januára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 255/2006 z 26. októbra 2006, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 109/2006 z 31. januára 2007.

Zo sťažnosti a z pripojenej prílohy vyplýva, že na základe návrhu M. R. - M., V. (ďalej   len   „žalobca“),   z   30.   apríla   2001   proti   Slovenskej   republike,   Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky na zaplatenie 28 737 230 Sk s príslušenstvom bolo Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) začaté konanie vedené pod sp. zn. 45 Cb 41/01. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo 14. mája 2003 žalobca postúpil pohľadávku v sume 16 212 560 Sk s príslušenstvom, ktorá je predmetom tohto súdneho konania,   na   sťažovateľku   ako   postupníka.   Z   uvedeného   dôvodu „Návrhom   na   zámenu účastníka zo dňa 06. 07. 2006 sťažovateľ požiadal o zámenu účastníka na strane žalobcu s tým, aby z konania vystúpil pôvodne označený žalobca a na jeho miesto nastúpil žalobca - sťažovateľ“ (správne   má   byť   „zmenu   účastníka“   -   pozri   napr.   Mazák,   J.:   Základy občianskeho procesného práva. Bratislava: IURA EDITION 2004, s. 89, pozn.). Krajský súd uznesením sp. zn. 45 Cb 41/01 z 28. júla 2006 pripustil zmenu účastníka z pôvodného žalobcu na sťažovateľku.

Proti   predmetnému   uzneseniu   podal   žalobca   odvolanie.   Sťažovateľka   v tejto súvislosti uviedla, že žalobca odvolanie zdôvodnil nepravdivými informáciami, ktoré sa následne   medzi   ním   a sťažovateľkou   vysvetlili   na   stretnutí   konanom   10.   októbra   2006. Žalobca preto podaním z 24. októbra 2006 (krajskému súdu doručeným 27. októbra 2006) svoje odvolanie zobral v celom rozsahu späť. Sťažovateľka zdôraznila, že napriek tomu, že vo vyjadrení doručenom najvyššiemu súdu 26. októbra 2006 poukázala na stretnutie strán a ich   zástupcov   vo   veci   zmeny   účastníkov   a túto   skutočnosť   preukazovala   aj   kópiou záznamu z tohto stretnutia, najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 255/2006 z 26. októbra 2006 zmenil uznesenie krajského súdu o pripustení zmeny účastníkov konania z 28. júla 2006 tak, že zmenu účastníka konania na strane žalobcu nepripustil.

Sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   dovolanie, v ktorom poukázala predovšetkým na nesprávny právny výklad § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na ďalšie nesprávne závery najvyššieho súdu ako odvolacieho   súdu.   Poukázala   najmä   na   tú   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   odôvodnil nepripustenie zmeny účastníka § 92 OSP, z ktorého vyplýva, že súhlas toho, kto má do konania vstúpiť namiesto doterajšieho účastníka, sa použije v prípade, ak zmenu účastníkov na strane žalobcu navrhol pôvodný žalobca. V prípade návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu   podaného   tým,   kto   má   na   miesto   doterajšieho   žalobcu   vstúpiť,   je nevyhnutné vyžiadať si súhlas pôvodného žalobcu na zmenu účastníka.

Podľa názoru sťažovateľky pri výklade § 92 ods. 2 a 3 OSP nie sú žiadne výkladové problémy, kto a kedy má udeliť súhlas na zmenu účastníka konania, pretože je v ňom presne a bez pochýb uvedené, že súhlas sa vyžaduje „len od nového žalobcu (navrhovateľa), ktorý má do konania vstúpiť a logicky v tom prípade, ak sám nepodal návrh na zámenu účastníka konania“. Sťažovateľka v tomto smere poukázala na neskorší názor najvyššieho súdu ako dovolacieho orgánu, že „ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 OSP nestanovuje povinnosť vyžiadať si súhlas doterajšieho žalobcu. Z výkladu týchto ustanovení v OSP ďalej jednoznačne vyplýva, že súd má povinnosť vyhovieť návrhu na zámenu účastníka konania podaného sťažovateľom v prípade preukázania skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. V § 92 ods. 3 OSP sa pritom výslovne uvádza, že sa vyžaduje súhlas toho, kto má do konania vstúpiť, pričom žiadne ustanovenie OSP pri zámene   účastníka   konania   navrhnutom   tým,   kto   má   do   konania   vstúpiť,   nestanovuje povinnosť   vyžiadať   si   súhlas   doterajšieho   účastníka“. Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   zo strany najvyššieho súdu ide teda o celkom svojvoľný a neodôvodnený výklad ustanovení o zmene účastníka konania, pričom najvyšší súd sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, že zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd napriek uvedeným skutočnostiam zamietol jeho   dovolanie   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obdo   V   109/2006   z   31.   januára   2007.   Podľa sťažovateľky napriek tomu, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priznal, že § 92 ods. 2 a 3 OSP neustanovuje povinnosť vyžiadať si súhlas doterajšieho žalobcu, dospel k právnemu záveru, že vzhľadom na § 90 OSP, podľa ktorého je žalobca oprávnený určovať okruh   účastníkov,   nie je možné pri nesúhlase doterajšieho žalobcu vyhovieť návrhu na zmenu účastníka konania.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací   súd   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa   na   základe   zjavne   nesprávneho   výkladu ustanovení OSP, pričom účelovým odôvodnením svojho rozhodnutia závažným spôsobom porušuje   základné   ústavné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   súdny proces“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vydal nasledovný nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2 Obo 255/2006 zo dňa 26. 10. 2006, ktorým zmenil uznesenie Krajského súdu v Bratislave o pripustení zámeny účastníkov konania   zo   dňa   28.   07.   2006   tak,   že   zámenu   účastníka   konania   na   strane   žalobcu nepripustil, a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 1 Obdo V 109/2006 zo dňa 31. 01. 2007, ktorým potvrdil uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, porušili základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Obo   255/2006   zo   dňa 26. 10. 2006 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 109/2006 zo dňa 31. 01. 2007 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

Spoločnosti   M.,   a.   s.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000   Sk,   slovom   dvestotisíc   korún   slovenských,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky povinný zaplatiť tejto spoločnosti do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   č.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

1. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 255/2006 z 26. októbra 2006.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna.   Z tohto dôvodu nemá ústavný súd právomoc vo veci rozhodovať v prípadoch, keď o namietanom porušení   základných   práv   sťažovateľky   rozhodujú   všeobecné   súdy,   alebo   keď   na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn. 2 Obo   255/2006   z   26.   októbra   2006   bol   v danom   prípade   po   podaní   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať dovolací najvyšší súd, ktorý svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 109/2006 z 31. januára 2007.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k označenému uzneseniu najvyššieho súdu sa uplatňuje   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľky   bolo   pre ústavný súd v tomto prípade podstatné a určujúce preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) sp. zn. 1 Obdo V 109/2006 z 31. januára 2007, ktorým tento súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 255/2006 z 26. októbra 2006 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Podľa   argumentácie   sťažovateľky   napriek   tomu,   že   jednoznačne   preukázala existenciu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej žiadala o zmenu účastníka konania, čo napokon podľa nej potvrdil aj pôvodný žalobca (postupca) tým, že v celom   rozsahu   zobral   svoje   odvolanie   späť,   najvyšší   súd „potvrdil   zjavne   nesprávne a nezákonné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu“,   čím   porušil   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný súd o vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ak sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   však   neskúma, či   sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria   A,   č.   299,   §   61,   správa   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila, možno vyvodiť, že porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí najmä v tom, že „Najvyšší súd sa...   pri   výklade   a aplikácii   ustanovení   zákonného   predpisu   (OSP)   natoľko   odchýlil   od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol:„Predmetom dovolania je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým nepripustil zámenu účastníkov na strane žalobcu.

Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania je, či odvolací súd rozhodol v súlade so zákonom, keď vyslovil právny záver, že je nevyhnutné v prípade návrhu na zmenu účastníka na strane žalobcu podaného tým, kto má na miesto doterajšieho žalobcu vstúpiť, vyžiadať súhlas pôvodného žalobcu na zmenu účastníka.

Ustanovenie § 90 O. s. p.   vymedzuje rozsah účastníkov konania tak, že sú nimi žalobca   a žalovaný,   ktorí   sú   označení   v žalobe,   lebo   o ich   právach   a povinnostiach   sa v konaní   rozhoduje.   V návrhovom   konaní   od počiatku okruh účastníkov určuje   žalobca. Občiansky   súdny   poriadok   dáva   možnosť   v priebehu   konania   okruh   účastníkov   doplniť alebo zmeniť. V ustanovení § 92 ods. 2 O. s. p. zákon umožňuje na návrh žalobcu alebo toho, na koho boli práva a povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli práva a povinnosti prevedené, alebo na koho prešli. Vyhovieť takémuto návrhu je podmienené súhlasom toho, kto má vstúpiť na miesto žalobcu (§ 92 ods. 3) a nepochybne aj súhlasom doterajšieho žalobcu. Je potrebné prisvedčiť dovolateľovi, že ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. nestanovuje povinnosť vyžiadať   si   súhlas   doterajšieho   žalobcu,   ale   treba   mať   na   zreteli   aj   ustanovenie   §   90 O. s. p.,   podľa   ktorého   žalobca   je   oprávnený   určovať   okruh   účastníkov.   Ak   doterajší žalobca výslovne chce zostať účastníkom konania a so zmenou nesúhlasí tak, ako v danom prípade, potom nie je možné návrhu na zmenu účastníka zo strany toho, kto má vstúpiť, vyhovieť.

Pokiaľ ide o druhý dovolací dôvod, je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že odvolací súd   nesprávne   posúdil   prípustnosť   postúpenia   pohľadávky,   avšak   vzhľadom   na   vyššie uvedený   dôvod,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   podstatný,   dovolaniu   nebolo   možné   vyhovieť. Dovolací súd preto dovolanie podľa ust. § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom dovolacieho súdu, teda nesúhlas s tým, ako najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (o zmene účastníkov konania).Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania napadnutého uznesenia odvolacieho súdu je v rozsahu vymedzenom v dovolaní   sťažovateľky   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   a preto   ho   ústavný   súd považuje za ústavne akceptovateľný.

Bolo   nepochybne   v právomoci   najvyššieho   súdu   vyložiť   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite   odôvodnil   a uviedol   skutkové   zistenia,   o ktoré   oprel   svoje   rozhodnutie,   akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu, že postavenie žalobcu (navrhovateľa) ako účastníka konania je založené podaním návrhu a v jeho dispozícii je určovať   okruh   ďalších   účastníkov   konania   (ich   doplnenie   alebo   zmenu),   nemožno považovať   za   svojvoľný   alebo   zjavne   neodôvodnený.   To   zvlášť   platí   v konkrétnych okolnostiach daného prípadu, keď žalobca v podanom odvolaní proti uzneseniu krajského súdu   o pripustení   zmeny   na   jeho   strane   namietol   samotnú   právnu   skutočnosť,   s ktorou zákon spája prevod práv alebo povinností (zmluvu o postúpení pohľadávky na sťažovateľku zo 14. mája 2003 považoval za spornú), a trval na svojej aktívnej legitimácii v predmetnom súdnom konaní.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, a to platí aj pre uznesenie (§ 167 ods. 2 OSP), pokiaľ sa vyhlasuje (§ 168 ods. 1 OSP); ak sa nevyhlasuje uznesenie   preto,   lebo nie   sú   prítomní   účastníci,   potom   je rozhodujúci   stav v čase, keď bolo vynesené. Z uvedeného vyplýva, že aj keď žalobca neskôr zobral svoje odvolanie proti uzneseniu krajského súdu o pripustení zmeny účastníka v celom rozsahu späť, je nepochybné, že tak urobil (ako to potvrdila aj sama sťažovateľka v sťažnosti) až podaním doručeným krajskému súdu 27. októbra 2006, t. j. nasledujúci deň po rozhodnutí najvyššieho súdu o jeho odvolaní.

Keďže v dovolacom konaní zásadne nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy (§   241   ods.   2   OSP),   dovolací   súd   preskúmal   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v rozsahu dovolacieho dôvodu namietaného sťažovateľkou [nesprávne právne posúdenie veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP], t. j. preskúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdu z 26. októbra 2006 je v súlade so zákonom, a zistil, že dovolanie sťažovateľky nebolo podané dôvodne.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   31.   januára   2007   a namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008