znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/07-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní   vedenom pod sp. zn.   20 C 17/2006   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 272/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2007   doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 20 C 17/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 272/2006.

Sťažovateľ uviedol, že 23. januára 2006 podal krajskému súdu žalobu, ktorej bola pridelená   sp. zn.   1 C 29/2006.   Žaloba   bola   postúpená   okresnému   súdu   ako   súdu   vecne príslušnému a je ním vedená pod sp. zn. 20 C 17/2006. Predmetnou žalobou sa sťažovateľ domáhal,   aby krajský   súd   zaviazal   odporcov   (Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky a Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky) uhradiť mu škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ho v nasledujúcom priebehu konania šikanoval, keď mu „... doručil dňa 29. 03. 2006 výzvu na zaslanie dvoch vyhotovení listinných dôkazov. Pritom   sťažovateľ   podal   dostatok   rovnopisov   a jednu   sadu   listinných   dôkazov   k žalobe a nemá povinnosť doručovať súdu dôkazy trojmo, teda súd vyžadoval čosi navyše...“.

Okresný   súd   zároveň   vyzval sťažovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku   v sume 3 000 Sk,   proti   čomu   sťažovateľ   namietal   tvrdiac,   že   ide   o protizákonný   postup,   keďže „... v žalobách proti štátu sa poplatky neplatia“.

Následne   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   20 C 17/2006   z 5.   mája   2006   konanie v právnej veci sťažovateľa zastavil, pretože sťažovateľ napriek výzve na zaplatenie súdneho poplatku,   ktorú   prevzal   29. marca 2006,   nezaplatil   súdny   poplatok   za   návrh.   Proti uvedenému uzneseniu sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil okrem iného   tým,   že   zastavením   konania   bolo   porušené   jeho   právo   na   súdnu   ochranu,   ktoré mu garantuje ústava.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   3 Co 272/2006 z 31. októbra 2006 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správne potvrdil. K námietke sťažovateľa, že „... v žalobách proti štátu sa poplatky neplatia“, krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol:

„Podľa novely č. 621/2005 Z. z., účinnej od 01. 01. 2006, ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších   predpisov,   podľa   § 4   ods. 1   sa   vypúšťa   písmeno   c),   podľa   ktorého   boli oslobodené   od   súdneho   poplatku   konania   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

V zmysle vyššie citovanej novely bola zavedená nová položka do sadzobníka súdnych poplatkov, položka 7a, podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyrubuje súdny poplatok 3.000,- Sk.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ podal návrh na začatie konania za účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z. vznikla mu poplatková povinnosť vo výške 3.000,- Sk za podaný návrh, túto povinnosť si však navrhovateľ nesplnil, a to ani v lehote na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania.“

Sťažovateľ ďalej vo vzťahu ku krajskému súdu namieta, že „... rozhodol uznesením dňa 31. 10. 2006, ktoré doručil až po prieťahoch viac ako 30 dní od dňa rozhodnutia...“.

Ďalšia výhrada sťažovateľa týkajúca sa postupu krajského súdu spočíva v tom, že ho nepoučil, „... že od 01. 01. 2006 platí nový sadzobník, čo mal vykonať, lebo z námietky sťažovateľa   jasne   vyplýva,   že   poznal   daný   zákon   o poplatkoch,   ale   nevedel   o novele. Pretože v takom prípade by sťažovateľ uplatnil svoje právo na oslobodenie od poplatkov z dôvodov, že nemá príjem, je plne invalidný a bez možnosti zárobku a má ústavné právo na súdnu ochranu. Napokon zo žaloby sa dá zistiť, že štát SR bude neúspešný v konaní a bude súdne poplatky platiť ako neúspešná strana“.

V nadväznosti   na   uvedený   skutkový   stav   sťažovateľ   nadobudol   presvedčenie, že v danom prípade okresný súd a krajský súd porušili jeho označené práva, a poukazom na to sa domáha, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd Bratislava poruši1 základné práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1, č1. 14, č1. 19 ods. 1, č1. 46 ods. 2 a č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa č1. 6, č1. 13, č1. 14 a čl. 17 medzinárodného dohovoru v znení protokolu č. 11, ktorým je Slovenská republika viazaná.

II.B. Okresný   súd   Bratislava I   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   zaplatiť satisfakciu   MUDr.   D.   B.   každý   vo   výške   100.000.- Sk   do   15   dní   od   doručenia   Nálezu Ústavného súdu.

II.C. Okresný súd   Bratislava I   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   zaplatiť MUDr. D. B. škodu a nemajetkovú ujmu vyčíslenú v petite konania 20 C/17/2006 úhrnne 10.000.000.- Sk   podľa   č1. 46   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   každý   vo   výške   50 % konečnej sumy.

V   prípade   omeškania   je   MUDr. D.   B.   oprávnený   vymáhať   úroky   z   omeškania vo výške 17.6 % z dĺžnej sumy. Súdy sú povinné zaplatiť do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.D. Súdy sú povinné zaplatiť trovy konania pre advokáta, sťažovateľa a Ústavný súd, rovnakým dielom.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu pre zastupovanie   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy,   a to   z dôvodov, že „... bude úspešný, je plne invalidný a nemá možnosť zárobku, je bez príjmov od mája 2006   a v konaní   o dávky   v núdzi,   má   majetok,   ktorý   je   nepredateľný a na   ťarchu.   Súdy porušujú práva sťažovateľa tak okato, že si zaslúžia zaplatiť advokáta pre sťažovateľa“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 17/2006

Pokiaľ sťažovateľ napadol postup okresného súdu ako súdu prvého stupňa, ktorý uznesením   sp. zn.   20 C 17/2006   z 5. mája 2006   konanie   v jeho   právnej   veci   zastavil, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu   predchádzal,   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý uznesením   sp. zn.   3 Co 272/2006   z 31. októbra 2006   napadnuté   prvostupňové   uznesenie v celom rozsahu potvrdil.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv postupom okresného súdu je z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   postupu krajského   súdu   (obdobne   napr.   m. m.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a základných práv podľa čl. 14, čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 272/2006

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS 66/98,   III. ÚS 206/03,   II. ÚS 77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

K námietke porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   sú   ľudia   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaný   postup   a rozsudok   krajského   súdu nesignalizujú   žiadnu   možnosť   vyslovenia   porušenia   čl. 12   ústavy   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   pretože   samotné   potvrdenie   uznesenia   okresného   súdu   o zastavení konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov ani nevytvára žiaden priestor pre príčinnú súvislosť s možným porušením čl. 12 ústavy.

Okrem   toho   ústavný   súd   už   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   I. ÚS 59/97   zaujal stanovisko,   že   zásady   uvedené   v čl. 12   ods. 1   a   2   ústavy   v súhrne   vyjadrujú   podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Preto ich treba vykladať a chápať výlučne ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť   zásadne   priamo   aplikovateľné   v individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na iné základné právo alebo slobodu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (m. m.   I. ÚS 34/96,   II. ÚS 123/02, IV. ÚS 32/06).

Ústavný súd zastáva názor, že citované stanovisko je v celom rozsahu uplatniteľné aj na   dôsledky   vzťahujúce   sa   na   sťažovateľa,   a   z   toho   dôvodu   vyhodnotil   namietané porušenie uvedeného článku ústavy ako zjavne neopodstatnené.

K námietke porušenia čl. 14 ústavy

Podľa čl. 14 ústavy má každý spôsobilosť na práva.

Citované   ustanovenie   ústavy   garantuje   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám právnu   subjektivitu,   ktorá   okrem   spôsobilosti   na   práva   zahŕňa   spôsobilosť   na   právne konanie (právne úkony). Spôsobilosť na práva znamená mať právnu subjektivitu, a teda byť nositeľom práv. Ústavou priznaná právna subjektivita oprávňuje právne subjekty domáhať sa zákonnými prostriedkami svojich práv, ktoré sa jej priznávajú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom   krajského   súdu   a možným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 14   ústavy, pretože postup krajského súdu ani jeho uznesenie sp. zn. 3 Co 272/2006 z 31. októbra 2006 sa   vôbec   nedotklo   právnej   subjektivity   sťažovateľa,   keď   navyše   v sťažnosti   chýbajú vo vzťahu k označenému článku ústavy akékoľvek ústavne akceptovateľné tvrdenia (okrem subjektívneho pocitu sťažovateľa). Preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia čl. 19 ods. 1 ústavy

Podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

V danom prípade sa nedá vzhľadom na absenciu zdôvodnenia namietaného porušenia základného práva sťažovateľa vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom všeobecného súdu   (krajského   súdu)   a porušením   čl. 19   ods. 1   ústavy,   pretože   túto   spojitosť   tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že nebol v konaní úspešný. A to je tvrdenie, ktoré takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže.

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl. 19   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   taktiež v súlade   s doterajšou   konštantnou   judikatúrou   (II. ÚS 54/02,   II. ÚS 250/05)   uvádza, že o ochrane   týchto   práv   (o   jednotlivých   nárokoch   a ich   rozsahu)   na   základe   zákonnej úpravy,   ktorá   je   uvedená   v   § 11   až   17   Občianskeho   zákonníka,   rozhoduje   výlučne občianskoprávny   súd.   Ústavný   súd   je   oprávnený   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, tak ako sa toho domáha sťažovateľ.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým postupom krajského súdu malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 19 ods. 1 ústavy. Zo sťažovateľom predložených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu je však zrejmé, že sťažovateľ neuplatnil svoje práva   v medziach   zákona   pred   všeobecnými   súdmi,   preto   postup   krajského   súdu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia jeho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol jednak z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a jednak pre nedostatok právomoci.

K námietke porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Aj   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy postupom   krajského   súdu   ide o sťažnosť   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   tento   článok ústavy sa vzťahuje na porušenie práv rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie všeobecnými súdmi, pričom všeobecné súdy nie sú orgánmi verejnej správy.

K námietke porušenia čl. 6 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 272/2006 ústavný súd podotýka, že v tomto konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 20 C 17/2006 z 5. mája 2006, ktorým bolo konanie v právnej veci sťažovateľa zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Krajský súd uznesením z 31. októbra 2006 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne s odôvodnením, že okresný súd správne postupoval, keď po tom, ako sťažovateľ súdny poplatok na výzvu okresného súdu ani v určenej lehote nezaplatil, okresný súd s poukazom na § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a poplatku   za výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o poplatkoch“) konanie zastavil.

Podľa   § 103   OSP   kedykoľvek   za konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky,   za   ktorých   môže   vo   veci   konať   (procesné   podmienky   konania).   Procesné podmienky teda určujú zákonný rámec na uplatnenie práva na súdnu ochranu v civilnom procese (čl. 46 a čl. 51 ústavy), t. j. vyjadrujú predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol konať vo veci samej.

Podľa   § 104   ods. 2   OSP   ak   ide   o   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Medzi   odstrániteľné   nedostatky   procesných   podmienok   konania   možno   počítať aj nedostatok   spočívajúci   v nesplnení   poplatkovej   povinnosti,   ktorá   podľa   § 5   ods. 1 písm. a) zákona o poplatkoch vzniká podaním návrhu.

Pretože   v danom   prípade   sťažovateľ   po   výzve   okresným   súdom   v určenej   lehote súdny poplatok za podanie návrhu nezaplatil, bolo konanie v súlade s § 104 ods. 2 OSP (posledná veta) v spojení s § 10 ods. 1 zákona o poplatkoch zastavené.

Tento   záver   okresného   súdu   bol   predmetom   skúmania   krajského   súdu,   ktorý ho napádaným   uznesením sp. zn.   3 Co 272/2006 z   31. októbra 2006   potvrdil   (uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 22. januára 2007).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha sa obmedzuje   iba   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola   arbitrárna   alebo   zjavne   neodôvodnená   (I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Co 272/2006 z 31. októbra 2006 nevyplýva, že by   v ňom   uvedené   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   nezistil   taký   výklad ustanovení   citovaných   v označenom   rozhodnutí krajského   súdu   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky nezlučiteľné s označeným čl. 6 dohovoru.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   zastavenie   konania pre neodstránené   nedostatky   procesných   podmienok   je   procesným   rozhodnutím,   ktoré sťažovateľovi   nebráni   opakovanému   uplatneniu   práva   na   súdnu   ochranu   v tejto   veci, samozrejme za predpokladu, že vytýkaný nedostatok sa nevyskytne alebo do nového začatia konania bude odstránený (napr. súdny poplatok bude zaplatený).

K námietke porušenia čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nesmie vykladať ako oprávnenie pre štát, skupinu alebo osobu vykonávať činnosť alebo uskutočniť skutok s cieľom narušiť práva alebo slobody v dohovore zakotvené alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než je ustanovené v dohovore.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 13   dohovoru   ústavný   súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno   považovať za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   v konaní   pred   krajským   súdom   úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté   konanie   krajského   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti   s   porušením   práva   sťažovateľa   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný   súd   rovnako   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   v označenom   konaní nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl. 14 dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval krajský súd. Subjektívny názor   sťažovateľa   na diskrimináciu   jeho osoby   nie   je dôvodom   na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale   je   účinný len vo vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručené   ustanoveniami   dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Toto odôvodnenie sa   vzťahuje v celom   rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl. 13,   čl. 14   a   čl. 17   dohovoru napadnutým   postupom   krajského   súdu,   nezistil   medzi   týmito   článkami   dohovoru a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   20 C 17/2006   a   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 272/2006

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   článkov   ústavy   a dohovoru poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr.   m. m.   I. ÚS 122/04, IV. ÚS 163/05), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti.

V sporovom konaní je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých   hmotnoprávnych   a procesných   predpokladov   opodstatnenosti   jeho   nárokov (§ 6, § 79 a § 120 ods. 1 OSP). V takomto druhu civilného procesu je žalobca povinný bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46   ods. 4   a   čl. 51   ods. 1   ústavy),   ku   ktorým   patrí   splnenie   všetkých   predpokladov prípustnosti žaloby vrátane zaplatenia súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie   sú   tieto   predpoklady   splnené   v   dôsledku   jeho   nečinnosti   alebo   nesprávnej   činnosti (procesnej   nedisciplinovanosti)   považovať   za   dobu   zbytočných   prieťahov,   ktorú   treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu.

Z obsahu sťažnosti   a z príloh k nej pripojených vyplýva,   že sťažovateľ postupoval od začiatku konania vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 20 C 17/2006 v spojení s vecou   krajského   súdu   vedenou   pod   sp. zn.   3 Co 272/2006 tak,   že   to   nezodpovedalo zákonným požiadavkám na jeho náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Konštatujúc, že sťažovateľ v danom prípade nesplnil ústavne predpokladané podmienky prístupu k súdnej ochrane   v sporovom   konaní   (čl. 46   ods. 4   ústavy),   bol zistený   skutkový   stav   základom pre záver   ústavného   súdu,   že   sťažnosť   je   aj   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená. Z toho dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa uplatnených   v   jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2007