znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ruženy   Babirákovej,   bytom   Š.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 176/98 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 31/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ruženy Babirákovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2005 doručená sťažnosť Ruženy Babirákovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 176/98 a postupom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 11 Co 31/04.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti nálezom rozhodol takto:

„1. Základné   právo   Ruženy   Babirákovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu v Dunajskej   Strede v konaní vedenom pod spis. zn. 4 C 176/98 a konaní Krajského súdu v Trnave pod spis. zn. 11 Co 31/04 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   v Dunajskej   Strede   prikazuje,   aby   v konaní   pod   spis.   zn. 4 C 176/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby v konaní pod spis. zn. 11 Co 31/04 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Ružene   Babirákovej   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 150 000 Sk. Okresný súd v Dunajskej Strede je povinný vyplatiť Ružene Babirákovej sumu 75 000 Sk a Krajský súd v Trnave Ružene Babirákovej 75 000 Sk a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   v Dunajskej   Strede   a Krajský   súd   v Trnave   je   povinný   nahradiť Ružene Babirákovej do 30 dní od právoplatného nálezu trovy konania na účet advokátke JUDr. V. D. vo výške priznanej za dva úkony.“

Sťažovateľka   okrem   iného   uviedla: „Dňa   1. 04. 2004   som   podala   sťažnosť na prieťahy v konaní v občianskoprávnej veci k č. k. 4 C 176/98 pridelený zákonnej sudkyni JUDr. M. K., predsedníčke súdu A. M., ktorá sťažnosť považuje za čiastočne opodstatnenú. Som toho názoru, že prvostupňový súd vo veci nekonal v rámci uznesenia Krajského súdu v Trnave   po   odvolacom   konaní   dňa   18.   01.   2002   č. k.   11 Co 345/01-189.   Zbytočnými doručenými výzvami spôsoboval prieťahy v konaní namiesto toho, aby vo veci konal. Dňa 9. 11. 2004 som podala sťažnosť na prieťahy v odvolacom konaní vo veci Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 31/04 pridelený na vybavenie JUDr. J. K. 28. 01. 2004. Vo veci bolo rozhodnuté 29. 10. 2004. Predseda Krajského súdu JUDr. A. J. sťažnosť tiež považoval za čiastočne   opodstatnenú.   30-dňová   lehota   podľa   zákona   za   účelom   napísania rozhodnutia, na ktoré má JUDr. K. nárok, nebola dodržaná, pretože do dňa 14. 02. 2005 mi nebolo   doručené   rozhodnutie.   Od podania   návrhu   na   vysporiadanie   BSM   21. 09. 1998 uplynulo 6 rokov a 5 mesiacov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania. Viazanosť   ústavného   súdu   s návrhom   sa   vzťahuje zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označil za porušovateľov svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta predovšetkým porušenie jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 176/98.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 6/03, I. ÚS 194/04).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o   jeho porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 4 C 176/98, treba sťažnosť považovať za oneskorene podanú. Konanie označené sťažovateľkou   v   petite   jej   sťažnosti   bolo   totiž   zastavené   uznesením   okresného   súdu z 27. januára 1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   10. februára 1999.   Uvedené   zistenie vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 176/98, ktorý si ústavný súd vyžiadal v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti.

Keďže   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   mohlo   dôjsť   iba   postupom,   ktorý predchádzal   dátumu   právoplatného   skončenia   napadnutého   konania   okresného   súdu, a keďže   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   čl. 127   ústavy   bola   ústavnému   súdu   doručená 12. februára 2005 (viac než 5 rokov po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia, ktorým bolo označené konanie zastavené), stalo sa tak bez akýchkoľvek pochybností po uplynutí lehoty predpísanej na jej podanie. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jej predbežnom prerokovaní.

Predmetom konania pred ústavným súdom je aj nárok sťažovateľky na ochranu pred konaním, ktorým sú   podľa   jej tvrdenia spôsobované zbytočné prieťahy a je porušované základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 11 Co 31/04. Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že v sťažovateľkou napadnutom konaní pred krajským súdom sa rozhodovalo   o   odvolaní   odporcu   (sťažovateľka   má v   tomto   konaní procesné postavenie navrhovateľky) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 177/98 z 26. septembra 2003. Preskúmaním uvedeného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že spis bol okresným súdom   predložený   krajskému   súdu   28.   januára   2004   a   krajský   súd   vo veci   rozhodol uznesením z 29. októbra 2004 (napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie). Spis bol vrátený okresnému súdu 18. januára 2005.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 48/03, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 150/04).

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie vo veci sťažovateľky nebolo bez prieťahov, avšak v okolnostiach prípadu nejde o prieťahy, ktoré by sa dali označiť ako zbytočné. Ústavný súd dospel k tomuto záveru predovšetkým so zreteľom na povahu riadneho opravného prostriedku, skutkovú zložitosť takýchto sporov, akými spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú, ako aj so zreteľom na obsah odvolacích námietok. S prihliadnutím na to považuje dobu, počas   ktorej   krajský   súd   pojednával   a   rozhodoval   v   napadnutom   odvolacom   konaní, za primeranú, a preto podľa jeho názoru dĺžka trvania predmetného odvolacieho konania nemôže indikovať záver o zbytočných prieťahoch podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   vyvodzuje   porušenie   uvedeného   základného   práva   krajským súdom aj z toho, že „30-dňová lehota podľa zákona z účelom napísania rozhodnutia (...) nebola dodržaná...“, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale ich   nedodržanie automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v   týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   (napr.   I. ÚS   63/00, I.   ÚS   86/02).   Ak   je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať   za   následok   porušenie   základných   zásad civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   realizácie   širšieho   základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach. V tomto zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán nepostupoval dôsledne v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, I. ÚS 208/03, pozri tiež mutatis mutandis PL. ÚS 25/01).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 147/04, II. ÚS 247/04).   Pretože   k   takým   konaniam   patria   podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005