znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/04-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   augusta   2004 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha v konaní o sťažnosti M. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 22/00, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV pri rozhodovaní o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 22/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn   15   E   22/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia M.   M.   v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) advokátovi JUDr. R. B., K.

5. Okresný   súd   Bratislava   IV j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS   87/04   z   28. apríla 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 22/00.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že podľa   sťažovateľa „...   súd v tomto konaní nekonal bez zbytočných prieťahov. O odvolaní sťažovateľa rozhodol až takmer po troch rokoch. Zo spisu takisto vyplýva, že vo veci sa za celé obdobie konalo jedno pojednávanie“.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 254 000 Sk a úhradu trov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr. 3270/04   doručeným   ústavnému   súdu   23. júna 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na základe návrhu oprávnenej zo dňa 10. 1. 2000 bol Uznesením tunajšieho súdu č. k. 15 E 22/02-2 zo dňa 10. 1. 2000 nariadený súdny výkon rozhodnutia voči povinnému, ktorý proti uzneseniu podal odvolanie dňa 31. 01. 2000.

Dňa   19. 4. 2000   bolo   odvolanie   dané   na   vyjadrenie   oprávnenej,   ktorá   sa   dňa 10. 5. 2000   k odvolaniu   vyjadrila.   Súčasne   bol   vyzvaný   povinný   na   zaslanie   dokladov o úhrade výživného za obdobie od 1. 1. - 31. 5. 2000, výzvu prevzal dňa 24. 5. 2000. Výzvou zo   dňa   17. 7. 2000,   ktorú   prevzal   dňa   27. 7. 2000   bol   urgovaný   o   preukázanie   platieb. Podaním došlým na súd dňa 31. 7. 2000 uviedol, že platba na výživnom je v spise tunajšieho súdu pod sp. zn. 13 P 1/00.

Súd   odvolanie   predložil   vyššiemu   súdu   dňa   17. 10. 2000,   ktorý   ho   vrátil   s tým, že vo veci je nutné ustanoviť opatrovníka pre maloleté deti M. Uznesením č. k. 15 E 22/00- 19   zo   dňa   29. 11. 2000   bol   ustanovený   opatrovník.   Oprávnená   dňa 7. 12. 2000   voči uzneseniu   podala   odvolanie   dňa   19. 12. 2000   osobne   a   až   úradným   záznamom   zo   dňa 22. 10. 2001 na Okresnom úrade sa vyjadrila, že nepovažuje ho za odvolanie podľa svojho obsahu a netrvá na ňom.

Predkladacou   správou   na   Krajský   súd   Bratislava   dňa   16. 1. 2001   súd   predložil odvolanie   povinného   na   rozhodnutie.   Krajský   súd   v Bratislave   prípisom   zo   dňa 29. 3. 2001vrátil spis s tým, že súd má rozhodovať o návrhu na zastavenie exekúcie. Dňa 6. 9. 2001 požiadal povinný o zastavenie exekúcie.

Úpravou súdu zo dňa 1. 10. 2001 odvolanie oprávnenej zo dňa 19. 12. 2000 bolo dané   na   vyjadrenie   účastníkom.   Ďalej   bol   úpravou   súdu   zo   dňa   26. 4. 2002   opätovne žiadaný spis tunajšieho súdu 13 P 1/00 a urgovaný povinný o doloženie úhrady výživného mimo výkon rozhodnutia.

Podaním   zo   dňa   13. 5. 2002   doplnil   povinný   výzvu   súdu   a predložil   potvrdenia o úhrade výživného.

Z úradného   záznamu   zo   dňa   4. 6. 2002   spísaného   s oprávnenou,   táto   uviedla, že mimo výkon rozhodnutia povinný uhradil sumu 9.000,- Sk (1. 01. - 5. 05. 2000). Súd určil termín konania na 27. 3. 2003 a predvolal povinného, ktorý vzniesol námietku voči sudcovi dňa   10. 3. 2003,   o   ktorej   bolo   rozhodnuté   uznesením   Krajského   súdu   Bratislava č. k. 3 NcC 20/03-58 zo dňa 30. 5. 2003.

Uznesením   tunajšieho   súdu   č.   k.   15 E 22/00   zo   dňa   10. 12. 2003   súd   čiastočne zastavil   súdny   výkon   rozhodnutia.   Voči   tomuto   rozhodnutiu   podal   povinný   odvolanie dňa 2. 2. 2004 osobne.

Dňa   29. 4. 2004   vzhľadom   k sťažnosti   povinného   bol   spis   15 E 22/00   zaslaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky na vyjadrenie sa k sťažnosti.

Prieťah v konaní vznikol v čase od 7. 6. 2002 do 27. 3. 2003, kedy bol určený termín konania na ktorý sa povinný nedostavil. Je treba dodať, že v čase od mesiacov 8. - 9. 2002 bol   sudca   na   dovolenke   a   teda   skutočný   prieťah   bol   za   obdobie   od 10/2002 - 03/2003. Súčasne je však treba dodať, že za obdobie roku 2002 napadlo sudcovi v odd. E - 2775 vecí a odd. Er - 1058, popri vybavovaní agendy Cb. 132.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 9. júla 2004 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedníčky okresného súdu takto:

„Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   porušovateľ   svojím   vyjadrením   nepriamo   potvrdil, že konanie na súde neprebiehalo bez zbytočných prieťahov. Predsedníčka okresného súdu Bratislava IV vo svojom vyjadrení okrem iného konštatuje, že v konaní vznikli prieťahy v konaní, a to v období od 10/2002 - 03/2003.

Sťažovateľ zotrváva na svojich písomných podaniach a navrhuje, aby Ústavný súd jeho   sťažnosti   vyhovel   v plnom   rozsahu   a   vydal   rozhodnutie   v zmysle   petitu   uvedeného sťažovateľom v predmetnom písomnom podaní.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený v písomnom vyjadrení predsedníčky okresného súdu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom posúdení či došlo k zbytočným prieťahom v konaní však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

V súvislosti   s právom   na   súdnu   ochranu   poskytovanú   nezávislými   a nestrannými súdmi   vo   väzbe   na   nútený   výkon   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil,   že   «Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   nemôže   končiť   vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj pri vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne» (I. ÚS 5/00, IV. ÚS 58/02).

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 27/03).

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 813/00, I. ÚS 41/02, III. ÚS 142/03 a iné).

Pokiaľ   ide   o prvé   z uvedených   kritérií,   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie o nariadenie   výkonu   rozhodnutia,   v rámci   ktorého   sa   rozhodovalo   o návrhu   sťažovateľa na zastavenie   výkonu rozhodnutia   (ktorý   nesprávne označil   ako „odvolanie“),   nemožno považovať   tak   po   právnej   stránke,   ako   ani   po   stránke   faktickej   (skutkovej)   za   zložité. Rozhodovanie   súdu   v incidenčnom   spore   vyvolanom   návrhom   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia   nie   je   takým   rozhodovaním,   ktoré   vyžaduje   dokazovanie.   Je   to   dané   tým, že o veci účastníkov konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia. Medzi účastníkmi konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému   povinný.   Zmyslom   tohto   konania   je   nútená   realizácia   práv   oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom a vykonateľnom exekučnom titule (m. m. IV. ÚS 58/02).

V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že skúmaný prípad je z hľadiska právnej   a faktickej   náročnosti   štandardným   prípadom,   ktorý   nevykazuje   žiadne   znaky výnimočnej zložitosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Z obsahu spisu okresného súdu, ako aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu ústavný súd zistil, že jeho správanie počas doterajšej doby konania v určitých obdobiach predstavovalo prekážku plynulého postupu súdu (nereagovanie na výzvu okresného súdu z 18. mája 2000, ospravedlnená neúčasť na pojednávaní 27. marca 2003). Ústavný súd však nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že správanie sťažovateľa podstatnejším spôsobom ovplyvnilo dĺžku konania do takej miery, že by mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase rozhodovania o sťažnosti nachádzala.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanej veci ako tretie hodnotiace kritérium, ústavný súd zistil v jeho konaní obdobia úplnej nečinnosti, keď neboli vykonané žiadne úkony smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Ide o tieto dve obdobia:

- od 13. mája 2002, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu požadované potvrdenia, do   24. februára 2003,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   (t. j.   viac   ako 9 mesiacov), a

-   od 3. júla 2003, keď bolo okresnému súdu   doručené uznesenie krajského súdu, ktorým   nevyhovel   sťažovateľom   vznesenej   námietke zaujatosti sudcu,   do   10.   decembra 2003, keď okresný súd uznesením rozhodol o čiastočnom zastavení výkonu rozhodnutia, resp. o zastavení výkonu rozhodnutia k 7. decembru 2000 (t. j. viac ako 5 mesiacov).

Navyše   je   potrebné   uviesť,   že   činnosť   okresného   súdu   bola   tiež   nesústredená, v dôsledku čoho sa konanie predlžovalo, výsledkom čoho bol aj postup zo 17. októbra 2000, 10. januára 2001   a   7. januára 2002,   keď   okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   ho   vrátil   bez meritórneho   rozhodnutia   ako predčasne   predložený,   pretože   okresný   súd   v prvom   prípade   neustanovil   kolízneho opatrovníka   (hoci   tak   podľa   krajského   súdu   urobiť   mal,   lebo   podaním   odvolania sťažovateľa   došlo   k   stretu   záujmov   maloletých   detí   a sťažovateľa),   v druhom   prípade nesprávne posúdil podanie sťažovateľa podľa jeho označenia „Odvolanie“ ako odvolanie vo veci,   a nie   podľa   jeho   obsahu,   podľa   ktorého   išlo   o   návrh   na zastavenie   výkonu rozhodnutia,   a v poslednom   prípade   z dôvodu,   že   okresný   súd   sa   neriadil   pokynom krajského   súdu   a nerozhodol   o návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   označeného sťažovateľom ako „Odvolanie“.

Uvedený   postup   okresného   súdu   nemôže   odôvodniť   ani   skutočnosť,   že   sudcovia vybavujúci agendu „E“ na tomto súde sú enormne zaťažení, ako to uviedla predsedníčka okresného   súdu,   keď   konštatovala „že   za   obdobie   roku   2002   napadlo   sudcovi   v odd. E - 2775   vecí   a odd.   Er - 1058,   popri   vybavovaní   agendy   Cb.   132“. Ústavný   súd   už vyslovil, že uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (I. ÚS 21/02, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 E 22/00 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 254 000 Sk „vzhľadom k tomu že neadekvátnou a nedostatočnou právnou ochranou zapríčinenou nečinnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní boli porušené základné práva sťažovateľa garantované ustanovením článku 48 ods. 2, ústavného zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky...“.

Ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie   nepriznal   vzhľadom   na   to, že zo skutočností uvedených sťažovateľom nezistil odôvodnenosť jeho priznania. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ má v preskúmavanom konaní procesnú pozíciu povinného a z toho vyplýva, že práve jeho konanie bolo podnetom na nútený výkon rozhodnutia   [§   252   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)].   Ak   by sťažovateľ   dobrovoľne   plnil   to,   čo   mu   ukladalo   vykonateľné   rozhodnutie,   je   dôvodný predpoklad, že by nedochádzalo k zbytočným prieťahom nielen v incidenčnom spore, ale ani by nemuselo začať konanie o výkon rozhodnutia.

K tomuto   ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať   primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   č.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 211/03, I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľa   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu   v predmetnej   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, za dostatočnú ochranu jeho základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. B., K., uplatnených v doplňujúcom podaní sťažnosti z 19. apríla 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Nárok na úhradu úkonu právnej služby spočívajúcej v nahliadnutí do súdneho spisu ústavný súd nepriznal, pretože je podľa neho uplatnený duplicitne. Uvedený úkon je totiž súčasťou   prípravy   a prevzatia   veci,   za   ktorý   ústavný   súd   odmenu   právnemu   zástupcovi priznal.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004