znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 87/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. R., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. N., V. K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 241/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2002   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   R.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   zastúpeného advokátom   JUDr.   V.   N.,   V.   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 241/01.

Podľa   sťažovateľa Okresný   súd vo Zvolene porušil   jeho základné práva   tým, že nerozhodol o žalobe o zaplatenie 90 498 Sk s prísl. Namieta, že napriek tomu, že od podania jeho   žaloby   prešlo   viac   ako   15   mesiacov,   nedošlo   k žiadnemu   úkonu   smerujúcemu k príprave   a prerokovaniu   žaloby.   Okresný   súd   vo   Zvolene   mal   porušiť   ním   namietané práva tým, že nepostupoval v konaní o jeho žalobe o náhradu škody tak, aby to bolo možné kvalifikovať   ako   rešpektovanie   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Spis,   ktorý   napadol   pôvodne   na Okresnom súde vo Veľkom Krtíši, bol zaslaný Okresnému súdu vo Zvolene 5. septembra 2001   (sťažovateľ   zrejme   omylom   udáva   9.   marec   2001),   tento   však   do   dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu neurobil žiaden úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej. Podľa sťažovateľa Okresný súd vo Zvolene postupoval v rozpore s ustanovením § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri postupe ohľadom vylúčenia sudcov,   keďže   vec   predložil   nadriadenému   súdu,   hoci   sudca,   o ktorého   vylúčenie   išlo, vyslovil písomný súhlas, aby predseda súdu pridelil vec inému sudcovi toho istého súdu. Uplynula už nepomerne dlhá doba, viac ako 12 mesiacov, počas ktorej nebolo rozhodnuté o zaujatosti sudcov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru Štrasburského súdu,   konkrétne Nemec a ostatní v. Slovenská   republika, kde   Európsky   súd pre ľudské práva zaujal stanovisko v obdobnej veci.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní „prijal tento návrh na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol nález:

Okresný súd vo Zvolene nekonaním vo veci pod sp. zn. 6 C 241/01, porušil právo JUDr. M. R. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jeho právo na prejednanie veci pred súdom v primeranej lehote, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Slovenská   republika   –   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   je   povinná   z titulu primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť JUDr. M. R., bytom Ž., čiastku 80.000,- Sk do   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky“.

Výzvou adresovanou právnemu zástupcovi sťažovateľa ho ústavný súd 6. februára 2003 požiadal o vyjadrenie, či naďalej trvá na sťažnosti podanej voči Okresnému súdu vo Zvolene.

Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 19. februára 2003 ústavnému súdu oznámil, že sťažovateľ trvá na svojom návrhu – ústavnej sťažnosti voči Okresnému súdu vo Zvolene. Rozhodnutie sťažovateľa odôvodnil nasledovne: „... doteraz vo veci nebolo ani vytýčené pojednávanie a nie to ešte rozhodnuté vo veci samej. Vec sa nachádzala na Okresnom súde vo Zvolene v období od 5. 9. 2001 do 12. 12. 2002.“

Okresný súd v Leviciach ústavnému súdu oznámil, že po vrátení spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) Okresnému súdu vo Zvolene 18. apríla 2002 bol spis po vyjadrení sudcov Okresného súdu vo Zvolene postúpený 19. júna 2002 Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   a tento   22.   júla   2002   predložil   opätovne   spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie. Spis došiel na najvyšší súd 25. júla 2002 a najvyšší súd 24. septembra 2002 rozhodol tak, že prejednanie veci prikázal Okresnému súdu v Leviciach. Spis   bol   najvyšším   súdom   postúpený   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   24. októbra   2002. Dňa 12. decembra 2002 bol spis postúpený Okresnému súdu v Leviciach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietol porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba   (účastník   konania   pred   súdom) domáhajúca sa rozhodnutia súdu v jej veci bez ohľadu na jej postavenie v súdnom konaní.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jeho   odmietnutie z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Tieto   požiadavky   sa   uplatňujú   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti.

Sťažnosť je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená aj vtedy, ak smeruje proti   takému   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   už   nie   je   spôsobilý   porušiť   základné   práva, ktorých   porušenie   sa   v sťažnosti   namieta,   pretože   prestal   byť   v čase   podania   sťažnosti takým orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený a povinný podľa pravidiel o príslušnosti konať a rozhodovať o veci sťažovateľa. Z toho pre sústavu všeobecného súdnictva vyplýva, že ak všeobecný súd nie je príslušný vo veci konať v dôsledku rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že vec sa prikazuje na prejednanie a rozhodnutie inému všeobecnému súdu (dôvod   nerozhoduje   a môže   to   byť   nutná   aj   vhodná   delegácia,   prípadne   nedostatky v procesných podmienkach), potom nie je ani tým súdom, ktorý by bol oprávnený a povinný vo veci konať tak, aby sa prejednala a rozhodla bez zbytočných prieťahov (v primeranej dobe).

Okresný   súd   vo   Zvolene   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3. januára   2003 oznámil, že na základe rozhodnutia najvyššieho súdu z 24. septembra 2002 bola vec sp. zn. 6 C 241/01 prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Leviciach, spis sa vrátil   na Okresný   súd   vo   Zvolene   24.   októbra   2002   a bol   12.   decembra   2002   zaslaný Okresnému súdu v Leviciach.

Vo veci sťažovateľa je podľa názoru ústavného súdu podstatné to, že najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2002 rozhodol tak, že vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Leviciach. Spis 24. októbra 2002 došiel na Okresný súd vo Zvolene, ktorý   ho   12. decembra   2002   zaslal   (bez   rozhodnutia)   Okresnému   súdu   v Leviciach. Z uvedeného   vyplýva,   že   od   24.   septembra   2002   vo   veci   nebol   príslušný   konať a rozhodovať Okresný súd vo Zvolene a od tohto rozhodnutia, ktoré sa stalo účinným jeho prijatím, Okresný súd vo Zvolene nebol tým súdom, ktorý by vôbec mohol porušiť základné práva   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta.   Sťažnosť   došla   ústavného   súdu   až   4. novembra 2002, t. j. po citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu, hoci pred zaslaním spisu Okresnému súdu v Leviciach. To však nemení nič na závere, že v čase podania sťažnosti Okresný   súd   vo Zvolene   nebol oprávnený   ani povinný   vo veci   postupovať,   tak   ako to požaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože od 24. septembra 2002 prestal byť miestne príslušným súdom.

Ústavný súd preto konštatoval, že postupom Okresného súdu vo Zvolene vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 241/01 nemohlo v čase podania sťažnosti   byť porušené právo sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a nemohlo byť porušené ani jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   prvej   vety   dohovoru.   Okresný   súd   vo   Zvolene   už   nebol   spôsobilý   porušiť   tieto základné práva.

Vychádzajúc z uvedeného záveru po predbežnom prerokovaní ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom. Preto nebolo možné akceptovať podanie sťažovateľa, ktorý prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že ak ústavný súd chce, nech prejedná vec aj za účasti Okresného súdu v Leviciach. Advokát   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   132/1990   Zb.   o advokácii   v znení neskorších predpisov musí poskytovať právnu pomoc v súlade s platným právnym stavom a takéto   podanie   zjavne   odporuje   tomu,   že   konanie   pred   ústavným   súdom   je   ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd iný všeobecný súd zapájal do konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) navrhovaným spôsobom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2003