znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti M. J., P., I. B., Č., Mgr. D. J., P., A. H., P., Ž. K., D., a D. K., D., vedené pod sp. zn. Rvp 5640/2013, sp. zn. Rvp 5641/2013, sp. zn. Rvp 5642/2013, sp. zn.   Rvp 5643/2013,   sp. zn.   Rvp 5644/2013   a sp. zn.   Rvp 5645/2013,   zastúpených   H., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C/146/2004 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 Co/417/2012   a jeho   rozsudkom   z 18.   decembra   2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   M.   J.,   I.   B.,   Mgr.   D.   J.,   A.   H.,   a D.   K.   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5640/2013,   sp. zn.   Rvp 5641/2013,   sp. zn.   Rvp 5642/2013,   sp. zn.   Rvp 5643/2013, sp. zn. Rvp 5644/2013 a sp. zn. Rvp 5645/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5640/2013.

2. Sťažnosti M. J., I. B., Mgr. D. J., A. H., Ž. K.a D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára 2013   doručené   sťažnosti   M.   J.,   I.   B.,   Mgr.   D.   J.,   A.   H.,   Ž.   K.   a D.   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/146/2004 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“ alebo „prvostupňový   rozsudok“)   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/417/2012 a jeho rozsudkom z 18. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu   sťažností   a zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   ako žalobcovia v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C/146/2004 domáhajú spolu s ďalším   šiestimi   žalobcami   proti   žalovaným   v 1.   až   vo   4.   rade   (Slovenskej   republike, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky; Slovenskej republike, Ministerstvu vnútra Slovenskej   republiky;   Slovenskej   republike,   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky a Slovenskej republike, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky) náhrady škody. Okresný   súd   v predmetnej   právnej   veci   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   15 C/146/2004 z 10. apríla 2012, ktorým žalobu zamietol a žalobcom nepriznal náhradu trov konania.

Proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   podali   sťažovatelia   (ako   aj   ostatní žalobcovia) v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tvrdením, „že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. [ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.], konkrétne, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ak aj z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci [ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p.]“.

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok rozsudkom   sp. zn.   14 Co/417/2012   z   18.   decembra   2012   ako   vecne   správny   potvrdil a odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovatelia tvrdia, že odvolací súd na ich „dôkladnú a podrobnú skutkovú i právnu protiargumentáciu“ neprihliadol   a ani   sa   s   ňou   v odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho rozsudku   nevysporiadal,   ale   pristúpil   k rozhodnutiu   o odvolaní „arbitrárne a formalisticky“.

Sťažovatelia namietajú, že «Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov   vo   vzťahu   k   činnosti   nebankových   subjektov   podľa   zákona   o   investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalisticky sa riadili len literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ   súdy   oboch   stupňov   prišli   k   záveru,   že   extenzívny   výklad   relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Považujeme   takúto   argumentáciu   za   excesívne   formalistickú   a   neprípustnú. Poukazujeme pri tom na to, že Slovenská republika je demokratickým a právnym štátom. Je navyše členským štátom Európskej únie a zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd.   V   takom   štáte   má   štátna   moc   okrem   negatívnej   povinnosti nezasahovať do subjektívnych individuálnych práv a slobôd aj povinnosť pozitívnu, a to prijať opatrenia na ich ochranu.

Podľa názoru navrhovateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci   zbavil   zodpovednosti   dohľadu   nad   určitým   sektorom   hospodárskeho   života   s poukazom   na   skutočnosť,   že   určitá   činnosť,   respektíve   pôsobenie   určitého   subjektu, nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore. Ako argumentum ad absurdum možno povedať, že pripustenie takejto logiky by znamenalo, že   daný   orgán   verejnej   moci   nemá   nad   čím   dohliadať,   pretože   činnosť   v   súlade s aplikovateľnou legislatívou je v poriadku a činnosť v rozpore s ňou je mimo pôsobnosti daného orgánu.

V   tejto   súvislosti   je   podľa   sťažovateľov   dôležité   pripomenúť,   že   štátna   moc v Slovenskej republike pochádza od občanov a jej činnosť je financovaná z ich daní. Štátna moc poskytuje občanom platené služby a nesie zodpovednosť za ich riadne poskytovanie. Riadne poskytovanie znamená okrem iného uvedomenie si zodpovednosti z hľadiska účelu a cieľa danej služby a iniciatívu a aktivitu pri hľadaní spôsobov ako ho naplniť.

Občan má právo za „svoje platby“ získať primeranú protihodnotu. Presun moci a s ňou prirodzene aj zodpovednosti na štát sa uskutočnil z dôvodu neschopnosti jedinca zaistiť   primeranú   ochranu   a   saturovanie   svojich   záujmov.   Je   významné,   že   činnosť nebankových   subjektov   svojím   rozsahom   a   nasadením   presiahla   úroveň   schopnosti jednotlivcov zaistiť ochranu svojich záujmov voči nim.

Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový zásah do   finančného   a   bankového   sektora   a   hospodárstva   celkovo   pri   hodnotení   rozsahu zodpovednosti odporcov (najmä odporcov v 2. a 3. rade) je podľa názoru navrhovateľov alibistické a nezlučiteľné s Ústavou.

Pokiaľ ide o čiastkový argument o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov súkromnoprávnej   povahy   medzi   nebankovými   subjektmi   a   ich   klientmi,   i   keby   tento argument mal byť správny, nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti a úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych klientov. Navyše, dozor nad finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah do zmluvnej autonómie účastníkov právnych vzťahov súkromnoprávnej povahy, ako to bez zrejmého dôvodu predpokladajú súdy oboch stupňov.

Odporcovia   mali   podľa   názoru   navrhovateľov   povinnosť   skúmať,   či   s   ohľadom na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené zákonom o investičných spoločnostiach,   zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom o bankách. Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal do úvahy až v   prípade,   ak   by   sa   preukázalo,   že   z   hľadiska   svojho   obsahu   činnosť   nebankových subjektov mala spĺňať, ale nespĺňa formálne zákonné kritériá.

Taký zásah by mohol spočívať v priamych opatreniach žalovaných, ak taký postup umožňuje zákon, alebo v podnete OČTK na prešetrenie okolností nasvedčujúcich tomu, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu neoprávneného podnikania.   Žalovaní teda mali konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah štátu za spôsobenú škodu.

Súdy oboch inštancií účelovo zužujú pohľad na fungovanie nebankových subjektov výlučne   na   vzťah jedného klienta,   v závislosti   od   typu   zmluvy   či už   požičiavateľ,   tichý spoločník či člen družstva, voči jednému subjektu – nebankovému subjektu, kde správne používajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Súdy však, podľa nášho názoru, účelovo prehliadajú skutočnosť, že v uvedenom prípade nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné investovanie veľkého množstva súkromných   subjektov.   Bez   ohľadu   na   právnu   podstatu   úkonov,   ktoré   navrhovatelia vykonali, pri posudzovaní v kontexte celej šírky právnych vzťahov sa činnosť nebankových subjektov nedá nazvať inak ako hromadným investovaním.».

Podľa sťažovateľov im bola v konaní pred všeobecnými súdmi „závažným spôsobom odňatá možnosť konať pred súdom“, v súvislosti s čím poukazujú na rozhodnutia ústavného súdu,   v ktorých   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   alebo   práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodov absencie dostatočného odôvodnenia, arbitrárnosti rozhodnutí,   formalistického   prístupu   pri   rozhodovaní,   nepreskúmateľnosti   rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení a pod.

S poukazom   na   uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich sťažností na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/146/2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/417/2012 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby v nadväznosti na to zrušil rozsudok okresného súdu   sp. zn.   15 C/146/2004   z 10.   apríla   2012,   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 14 Co/417/2012 z 18. decembra 2012. Zároveň sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd priznal každému z nich finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a tiež úhradu trov konania.

Sťažovatelia napokon žiadajú, aby ústavný súd prerušil konanie o ich sťažnostiach „do rozhodnutia vo veci podania dovolania v uvedenej právnej veci. S ohľadom na znenie ust.   § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. a ustálenú judikatúru Ústavného súdu v záujme využitia všetkých právnych prostriedkov sťažovate[lia] podal[i] voči rozhodnutiu Krajského súdu   v Bratislave   dovolanie.   Vzhľadom   na   kolízie   plynutia   lehôt   na   podanie   dovolania a ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy podáva[jú] t[ie]to sťažnos[ti] pred rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o dovolaní vo veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   poznamenať,   že   sťažovatelia   aj   napriek zastúpeniu   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   k   svojim   sťažnostiam   nepripojili   kópie právoplatných   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   ich   sťažnosti smerujú.   Tento   nedostatok   náležitostí   sťažností   sťažovateľov   ústavný   súd   nepovažoval v okolnostiach   daného   prípadu   za   nevyhnutné   odstraňovať   prostredníctvom   výzvy adresovanej   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   aj   vzhľadom   na   samotné   rozhodnutie o predloženej   sťažnosti   v   rámci   jej   predbežného   prerokovania,   pretože   ani   prípadné odstránenie tohto nedostatku by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu ich sťažností na ďalšie konanie.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

Zo   spisov   ústavného   súdu   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 5640/2013,   sp. zn. Rvp 5641/2013,   sp. zn.   Rvp 5642/2013,   sp. zn.   Rvp 5643/2013,   sp. zn.   Rvp 5644/2013, sp. zn. Rvp 5645/2013 vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia, pretože predmetom uvedených   sťažností   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/146/2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/417/2012. Navyše, všetci sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a ich sťažnosti sú po formálnej aj obsahovej stránke takmer identické.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd v záujme hospodárnosti   konania podľa   § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 15 C/146/2004 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2012

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľov   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu ich základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovatelia svojimi sťažnosťami namietajú.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   ich   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 566/2012).

II.3   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 14 Co/417/2012 a jeho rozsudkom z 18. decembra 2012

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré majú sťažovatelia k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   posledného   z nich   oprávnenou   osobou,   ale až   rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Sťažovateľmi uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl. 127   ods. 1   ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali dovolanie (zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že tak urobili 16. januára 2013, pozn.), pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, resp. spisy neboli dosiaľ ešte ani postúpené dovolaciemu súdu. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá ako predčasne podaná, pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namietajú,   bude   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   rozhodovať   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné podanie   dovolania   a   sťažnosti   ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods. 1   ústavy   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

V prípade, že by ústavný súd prerušil konanie a čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,   ako   to   navrhujú   sťažovatelia,   mohlo   by   to   navádzať   potenciálnych   sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu sťažovatelia, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň   s podaním dovolania, čo   vzhľadom   na už uvedené   nie   je   opodstatnené.   Okrem   toho   paralelné   podanie   dovolania   a   sťažnosti ústavnému súdu nemá oporu ani v ustanoveniach zákona o ústavnom súde a navyše, takýto postup nie je ani riešením, ktoré by vyhovovalo požiadavkám právnej istoty.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťami v tejto časti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v petitoch ich sťažností z dôvodu ich odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013