znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/2012-84

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti V. S., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010 a jeho uznesením z 23. júna 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 68/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. S. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v súvislosti s nedodržaním požiadavky na urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý uhradiť V. S. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2011   doručená   sťažnosť   V.   S.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   väzby   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010 a jeho uznesením z 23. júna 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 68/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a iné, trestné konanie je vedené okresným súdom pod sp. zn. 3 T 144/2010 na podklade obžaloby Krajskej   prokuratúry   v B.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podanej   12.   júla   2010. Sťažovateľ je stíhaný väzobne.   Do   väzby bol   vzatý   uznesením   okresného súdu   sp.   zn. Tp 338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 25/2010 z 1.   apríla   2010   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku (tzv. úteková väzba).

Dňa   26.   mája   2011   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o jeho prepustenie   z   väzby   na   slobodu;   ako   alternatívu   ponúkol   nahradenie   väzby   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   a   následne   ponúkol   písomný   sľub   ako   náhradu   za väzbu, ktorý doručil okresnému súdu 14. júna 2011.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní namietaným uznesením č. k. 3 T 144/2010-1252 z 23. júna 2011 rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu tak, že ju zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ponúknutý sťažovateľom a ani záruku danú jeho   matkou   ako   dôveryhodnou   osobou,   ktorú   sťažovateľ   osobne   predložil   v   písomnej forme   na   tomto   hlavnom   pojednávaní.   O   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom okresný súd v uznesení nerozhodol. Vo vzťahu k odôvodneniu uznesenia sťažovateľ poukázal, že okresný súd v odôvodnení nevysvetlil, prečo neprijal záruku danú jeho matkou.

Proti   označenému uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť,   o   ktorej rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 Tos 68/2011 z 27. júla 2011 tak, že sťažovateľom napadnuté uznesenie č. k. 3 T 144/2010-1252 z 23. júna 2011 v celom rozsahu zrušil, sťažnosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, písomný   sľub   daný   sťažovateľom   neprijal   a   návrh   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom zamietol. Krajský súd ako sťažnostný súd doručil uznesenie z 27. júla 2011 okresnému súdu 2. augusta 2011.

Sťažovateľ   vo   vzťahu k   uvedenému   uvádza,   že „Okresný   súd   Bratislava   III   mu nezaslal uznesenie o zamietnutí návrhu na prepustenie z väzby. Zaslal mu iba uznesenie o sťažnosti k námietke zaujatosti. Dňa 23. augusta 2011 sťažovateľ požiadal Okresný súd Bratislava   III   o   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave   o   jeho   väzbe.  ... Sťažovateľ napokon dostal kópiu uznesenia krajského súdu v mesiaci september 2011.“.

Sťažovateľ za porušenie svojich práv považuje najmä to, že «Krajský súd v Bratislave nesprávne právne posúdil sťažovateľovu námietku o porušení požiadavky neodkladnosti rozhodnutia o jeho návrhu na prepustenie z väzby Okresným súdom Bratislava III. Krajský   súd   v   Bratislave   námietku   posúdil   ako   uplatnenie   základného   práva   na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čo preukazujú formulácie súdu uvedené v odôvodnení....

Krajský súd v Bratislave sa v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie práva, ktoré sťažovateľ uplatnil, vôbec nedostal k tomu, aby sťažovateľov návrh preskúmal z hľadiska z ktorého bol povinný ho preskúmať....

V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III návrh na svoje prepustenie z väzby 26. mája 2011. Okresný súd Bratislava III o návrhu rozhodol 23. júna   2011,   ale   s   takými   závažnými   chybami,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   musel rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   III   zrušiť   v   celom   rozsahu.   O   sťažovateľovom návrhu sa tak v okolnostiach prípadu rozhodlo v skutočnosti až 27. júla 2011.

Okresný   súd   Bratislava   III   neodoslal   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave sťažovateľovi   hneď,   ako   mu   bolo   doručené.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave o sťažovateľovom návrhu sa k sťažovateľovi dostalo až v septembri 2011.

Všetky tieto okolnosti   majú   za následok,   že sťažovateľovo   právo na,,prednostné a urýchlené   vybavenie“,   v   ktorom   je   implikované   aj   právo   dozvedieť   sa,   že   súd o uplatnenom práve rozhodol a ako o ňom rozhodol, bolo porušené postupom Krajského súdu v Bratislave v súčinnosti s Okresným súdom Bratislava III....

V okolnostiach sťažovateľovho prípadu súd prvej inštancie, ani súd druhej inštancie sa nezaoberal všetkými návrhmi na nahradenie väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom. Okresný   súd   Bratislava   III   zamietol   návrh   na   prepustenie   sťažovateľa   z   väzby   bez rozhodnutia o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Krajský súd v Bratislave zamietol návrh bez rozhodnutia o prevzatí záruky za ďalšie správanie   obvineného   dôveryhodnou   osobou   podľa   §   80   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku, lebo rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III o tomto návrhu v nesúlade so skutkovým stavom označil za výrok, ktorý sa do uznesenia Okresného súdu Bratislava III dostal pravdepodobne omylom.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že okresný súd a krajský súd neposkytli ochranu jeho základným právam, keď pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní položili neprimerane vysoký dôraz na verejný záujem na vyšetrení trestného činu a potrestaní páchateľa na úkor neakceptovania okolností svedčiacich proti väzbe na strane sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázal na nesprávne hodnotenie tých okolností, ktorými konajúce súdy odôvodnili trvanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo priznané sťažovateľovi čl. 17 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo priznané podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Tos 68/2011 a postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 3T/144/2010-1252 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. júla 2011, sp. zn. 2 Tos 68/2011 zrušuje a Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   V.   S.   prepustil   neodkladne   z väzby   na slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie 700,- euro. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť jednu polovicu tohto zadosťučinenia vo výške 350,- euro. Okresný súd Bratislava III je povinný vyplatiť druhú polovicu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   350,-   euro.   Krajský   súd v Bratislave   aj   Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   vyplatiť   svoj   diel   primeraného finančného zadosťučinenia do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314 euro a 20 centov, ktorú je Krajský súd povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 86/2012-38 z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Následne ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a aby sa vyjadrili k prijatej sťažnosti.

Za okresný súd sa k sťažnosti vyjadril jeho podpredseda prípisom č. Spr 3207/2012 zo 16. marca 2012, v ktorom uviedol, že okresný súd zotrváva na svojom stanovisku, ktoré je uvedené v prípise č. Spr 2085/2011 z 24. januára 2012, a sťažnosť sťažovateľa považuje za nedôvodnú. V tomto prípise okresný súd odkazuje na pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom sa uvádza:

„- dňa 03.   03.   2011 bola   doručená žiadosť Okresnému súdu obžalovaného S.   o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola dňa 04. 03. 2011 zaslaná na vyjadrenie Krajskej prokuratúre a zároveň bolo vo veci vytýčený termín verejného zasadnutia na deň 24. 03. 2011.

- Na termíne verejného zasadnutia obžalovaný súdu doručil písomnú záruku matky. O tejto žiadosti spolu so zárukou súd rozhodol na verejnom zasadnutí s tým, že zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, písomný sľub daný obžalovaným ako aj záruku danú matkou obžalovaného neprijal. Písomná záruka matky sa nachádza na č. l. 1101.

- Toto rozhodnutie bolo obžalovanému doručené dňa 30. 03. 2011.

- Dňa 04. 04. 2011 bol odôvodnenie sťažnosti doručené KP na vyjadrenie.

- Dňa 08. 04. 2011 bol spis doručený na KS Bratislava kde o sťažnosti obžalovaného bolo rozhodnuté dňa 26. 4. 2011, toto rozhodnutie si obžalovaný S. prevzal 12. 05. 2011.

- Dňa 26. 5. 2011 si obžalovaný opätovne podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu v tom čase sa spis nachádzal u predsedu súdu z dôvodov vybavenia sťažnosti obžalovaným, spis mi bol predložený 15. 6. 2011 kedy bol vo veci vytýčený aj termín na rozhodovanie o väzbe.

- Dňa 14. 6. 2011 bol súdu doručený i písomný sľub obžalovaného.

- Dňa 23. 6. 2011 bolo uznesením rozhodnuté o zamietnutí žiadosti obžalovaného o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   o   neprijatí   písomného   sľubu   daného   obžalovaným v tomto prípade nebola súdu doručená žiadosť matky o ponúknutí záruky a ani sa k nej obžalovaný nevyjadroval a ani ju nežiadal.

-   Dňa   27.   6.   2011   bolo   rozhodnutie   vyhotovené   s   tým,   že   vo   výroku   písomne vyhotoveného rozhodnutia bolo omylom uvedené, že neprijíma záruku danú matkou. To vyplýva i z vyhláseného uznesenia na HP dňa 23. 6. 2011.

- Toto rozhodnutie obžalovaný prevzal dňa 8. 7. 2011 o čom svedčí i doručenka na č. l. 1251

- Deň pred doručením tohto rozhodnutia obžalovaný súd písomne žiadal o doručenie rozhodnutia, ktoré mu bolo napriek tomu, že mu bolo doručené už dňa 8. 7. 2011 opätovne doručované dňa 13. 7. 2011.

- Dňa 19. 7. 2011bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu, ktorý vo veci rozhodol dňa 27. 7. 2011.“

Za krajský súd sa k sťažnosti vyjadril jeho podpredseda prípisom č. Spr 3219/12 z 29. marca 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Pokiaľ ide o obžalovaným namietané porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   Krajský   súd   v   Bratislave   podal v súvislosti   s   ústavnou   sťažnosťou   v   tejto   veci   vyjadrenie   zo   dňa   27.   12.   2011,   kde   je podrobne   uvedená   časová   postupnosť   jednotlivých   úkonov,   ktoré   boli   v   súvislosti s rozhodovaním   vo   veci   tunajším   súdom   vykonané.   Preto   nepovažuje   Krajský   súd v Bratislave za potrebné, opätovne uvádzať všetky dátumy, iba zdôrazňuje, že odvolací súd rozhodol o opravnom prostriedku obžalovaného šiesty pracovný deň od predloženia spisu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného.

Ako to vyplýva zo spisového materiálu, vypracované rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,   bolo   doručené súdu prvého   stupňa   dňa 02.   08.   2011   spolu   s kompletným spisovým materiálom, nakoľko bol vo veci určený termín hlavného prerokovania na deň 09. 08. 2011.

Zo   spisového   materiálu   sp.   zn.   3T   144/2010   (č.   l.   1316)   je   možné   zistiť,   že obžalovaný prevzal uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tos 68/2011, dňa 05. 08. 2011   tak,   ako   to   vyplýva   z   pripojenej   doručenky.   Nie   je   teda   pravdivý   údaj,   ktorý obžalovaný   uvádza   v podanej   sťažnosti,   že   uznesenie   prevzal   po   urgencii   až   v   mesiaci september 2011.

Takisto nie je možné akceptovať ďalší údaj, o ktorý obžalovaný opiera odôvodnenie svojej sťažnosti a týka sa záruky ponúknutej dôveryhodnou osobou v zmysle § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por.. Uvedenú záruku mala ponúknuť matka obžalovaného V. S. a obžalovaný ju mal osobne predložiť okresnému súdu na hlavnom prerokovaní, konanom dňa 23. 06. 2011. Opätovným preskúmaním obsahu spisového materiálu bolo zistené, že takéto podanie sa   v   spise   nenachádza.   Ani   zo   znenia   zápisnice   o   hlavnom   prerokovaní,   kde   bolo obžalovanému umožnené, aby sa vyjadril k písomne podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, sa ponúknutá záruka matky obžalovaného, vôbec nespomína.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaným bola podaná iba žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, súčasťou ktorej bol písomný sľub obžalovaného a návrh na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka, zaoberal sa Krajský súd v Bratislave pri svojom rozhodovaní, iba týmito podaniami.

Pre úplnosť Krajský súd v Bratislave uvádza, že matka obžalovaného V. S. o otec obžalovaného V. S., ponúkli záruku na nahradenie väzby obžalovaného (č. l. 1101-1102), ktorá bola predložená súdu prvého stupňa bez uvedenia dátumu spísania tohto podania a bolo o nej súdom prvého stupňa rozhodnuté dňa 24. 03. 2011. O sťažnosti obžalovaného rozhodol Krajský súd v Bratislave dňa 26. 04. 2011.

Odkazujúc   aj   na   predchádzajúce   vyjadrenie   tunajšieho   súdu,   s   prihliadnutím   na vyššie   uvedené   argumenty,   ktoré   sú   obsahom   tohto   vyjadrenia,   považuje   predsedníčka senátu „2Tos“ z vecnej stránky sťažnosť obžalovaného V. S. za neopodstatnenú.

S uvedeným vyjadrením predsedníčky senátu „2Tos“ Krajského súdu v Bratislave, sa v celom rozsahu stotožňujem.»

V predchádzajúcom vyjadrení z 27. decembra 2011, na ktoré odkázal podpredseda krajského súdu (č. Spr. 3663/11), krajský súd uviedol:

«Predkladacia správa v súvislosti so sťažnosťou obžalovaného, bola Krajskému súdu v Bratislave doručená dňa 19. 07. 2011; odvolací súd určil termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného na deň 27. 07. 2011.

Na tomto neverejnom zasadnutí, Krajský súd v Bratislave dňa 27. 07. 2011 pod sp. zn. 2Tos 68/2011, podľa ustanovenia § 194 pds. 1 písm. a) Tr. por., zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a vo veci následne sám rozhodol....

Predmetné uznesenie bolo vypracované JUDr. D. M., členkou senátu a predložené na opis dňa 01. 08. 2011 po jeho podpísaní predsedníčkou senátu „2Tos“.

Asistentka senátu predložené uznesenie opísala a vypravila 02. 08. 2011. Okresnému súdu Bratislava III bolo uvedené uznesenie podľa odtlačku prijímacej pečiatky,   doručené   dňa   02.   08.   2011   a   následne   súd   prvého   stupňa,   toto   uznesenie doručoval zúčastneným stranám.

Krajská prokuratúra B. uznesenie prevzala dňa 03. 08. 2011, JUDr. A. L., advokát obžalovaného,   prevzal   uznesenie   súdu   dňa   08.   08.   2011   a   obžalovaný   V.   S.,   prevzal uznesenie sťažnostného súdu dňa 05. 08. 2011.

Členovia senátu „2Tos“ sa do rozhodnutia vo veci samej, oboznámili so spisovým materiálom, ktorý mal v čase jeho rozhodovania 1307 strán, oboznámili sa aj s doplnenými žiadosťami obžalovaného, ktoré boli adresované priamo Krajskému súdu v Bratislave.»

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   okresného   súdu   a   krajského   súdu   na   zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa a na vyjadrenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca   sťažovateľa v   stanovisku   z 21.   mája 2012 okrem iného uviedol:

«Pre konanie o sťažnosti IV.   ÚS 86/2012...,   nie je relevantné,   ako súdy ex post vysvetlia a odôvodnia svoje rozhodnutia vo vyjadreniach podaných Ústavnému súdu SR, ak ide o vysvetlenia a odôvodnenia, ktoré nie sú výslovne uvedené v rozhodnutiach k otázke, ktorá je predmetom konania. V okolnostiach prípadu Okresný súd Bratislava III aj Krajský súd v Bratislave použili práve túto taktiku, keď vylučujú svoju zodpovednosť za porušenie osobnej slobody sťažovateľa následnými vysvetleniami, aké neobsahujú ich rozhodnutia. Sťažovateľ   ďalej   poznamenáva,   že   časť   vysvetlení   poskytnutých   obomi   súdmi   sa zakladá na účelovej redukcii skutkového stavu, a že iná časť ich vysvetlení je nezlučiteľná so skutočnosťou. Ako príklad z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III sťažovateľ uvádza tvrdenie   súdu,   že   rozhodnutie   z   23.   júna   2011   doručil   sťažovateľovi   včas:   „Toto rozhodnutie obžalovaný prevzal dňa 8. 7. 2011 o čom svedčí i doručenka na č. l. 1251.“... Zo skutkového hľadiska podstatné je, že súd v zásielke, ku ktorej má doručenku o prevzatí sťažovateľom dňa 8. 7. 2011, doručil sťažovateľovi rozhodnutie o námietke zaujatosti, a nie rozhodnutie o návrhu na prepustenie z väzby....

Okresný   súd   Bratislava   III,   aj   Krajský   súd   v   Bratislave   vo   svojich   vyjadreniach argumentujú   v   prospech   trvania   obmedzenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   verejným záujmom.   Verejný   záujem   vymedzili   zužujúco,   lebo   ho   stotožnili   so   záujmom   odhaliť páchateľa trestného činu a potrestať ho za spáchanie trestného činu....

Všeobecné   súdy   v   sťažovateľovom   prípade   spravodlivú   rovnováhu   medzi   právne relevantnými záujmami nehľadali....

V okolnostiach prípadu súd prvého stupňa posúdil zákonom ustanovené podmienky účelovo, tak, aby „mu vyšlo“, že sťažovateľa treba držať vo väzbe (nemožno ho prepustiť z väzby). Súd druhého stupňa preskúmal postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu na prepustenie z väzby účelovo, aj keď účelovosť postupu súdu druhého stupňa bola iná - jej   podstatou   bol   zámer   prehliadnuť,   či   dokonca   zastrieť,   niektoré   (pre   ochranu sťažovateľovej   osobnej   slobody   podstatné)   nedostatky   v   činnosti   súdu   prvého   stupňa. Summa   summarum,   súdy   ponechali   sťažovateľa   vo   väzbe   na   základe   formálneho, zdanlivého   posúdenia   zákonom   ustanovených   podmienok   bez   toho,   aby   nestranne preskúmali   a   objektívne   vyhodnotili   všetky   relevantné   skutkové   a   právne   okolnosti   pre obmedzenie sťažovateľovej osobnej slobody, hoci práve taký postup súdu je súčasťou záruk osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR (m. m. III. ÚS 79/02)....

Vo vyjadreniach k námietke, že orgány súdnej moci vo fáze trvania väzby (držania vo väzbe) neskúmali všetky sťažovateľom uplatnené dôvody pre nahradenie väzby podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku, súd prvého stupňa, ani súd druhého stupňa vo svojich vyjadreniach nepoprel, že sťažovateľom namietnutý postup súdov by bol protiprávny pre nesúlad   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   ak   by   sa   skutočne   stal,   avšak   každý   z   nich predstiera, že k porušeniu ústavy vôbec nedošlo, lebo sťažovateľom označený skutok sa nestal. Za tým účelom oba orgány súdnej moci skĺzli k manipulácii so skutkovým stavom, k jeho účelovému pozmeňovaniu a prekrúcaniu....

Podľa pokračovania vysvetlenia súdu prvého stupňa nevadí, že návrh, ktorý podľa svojho   tvrdenia   nedostal,   zamietol   vo   výroku   svojho   rozhodnutia,   lebo   táto   časť   sa   do výroku jeho rozhodnutia dostala omylom....

Sťažovateľ v nadväznosti na tento právny názor ústavného súdu (I. ÚS 76/2011, pozn.) dopĺňa svoju sťažnosť o požiadavku, aby Ústavný súd SR v konaní o jeho sťažnosti v bode 1 nálezu vyslovil, že „základné právo na priznané sťažovateľovi článkom 17 odsek 5 v spojení s článkom 17 odsek 1 a 2, článkom 1 odsek 1 a článkom 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky... porušené bolo.“...

„Neexistencia dôkazu nie je dôkazom neexistencie“ je téza, ktorá je relevantná aj v okolnostiach   prípadu.   Sama   okolnosť,   že   návrh   na   nahradenie   väzby   zárukou sťažovateľovej matky nie je zaradený v spise Okresného súdu Bratislava III nepreukazuje, že   taký   návrh   nikdy   neexistoval,   ani   že   ho   sťažovateľ   nepredložil   okresnému   súdu. Neexistencia   návrhu   v   spise   môže   s   rovnakou   štatistickou   pravdepodobnosťou   50   :   50 preukazovať, že Okresný súd Bratislava III neviedol spis tak, ako mal. Prípadne, že návrh stratil Krajský súd v Bratislave, keď sa vecou začal zaoberať po doručení sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu ako dôkaz č. 1 doklad nazvaný „Nahradenie väzby zárukou“. Doklad bol spísaný dňa 9. 06. 2011 na Mestskom úrade v T. Doklad má povahu verejnej listiny. Dokiaľ sa nepreukáže, že ide o falšovaný doklad, musí platiť, že ide o   doklad   spôsobilý   vyvolať   právny   účinok.   Dôkazné   bremeno   o   falšovaní   dôkazu   č.   1 zaťažuje orgán verejnej moci popierajúci právnu relevanciu tohto dôkazu....

Sťažovateľ v skutočnosti uviedol, že Okresný súd Bratislava III porušil jeho základné právo okrem iného tak, že neuviedol dôvody, ktoré viedli súd k neprijatiu záruky danej V. S. úkonom, ktorý urobila 9. júna 2011 pred Mestským úradom v T. Okresný súd Bratislava III túto okolnosť celkom poprel aplikáciou tézy „skutok sa nestal“, podľa ktorej súd nič nevie o tom, že V. S. spísala návrh na nahradenie väzby zárukou v čase relevantnom pre jeho rozhodnutie 23. júna 2011....

V záujme nastolenia právnej istoty sa úpravou § 174 ods. 1 Trestného poriadku vytvára   právny   základ   pre   odstránenie   chýb   vo   vyhotovení   rozsudku   vždy,   keď   sa vo vyhotovení rozsudku vyskytne relevantná chyba.

V okolnostiach prípadu predseda senátu Okresného súdu Bratislava III neopravil výrok svojho rozhodnutia, ktoré vo vyjadrení pre ústavný súd označil za omyl, lebo skutkový stav nedal príčinu na uplatnenie práva predsedu senátu podľa § 174 ods. 1 v spojení s § 180 Trestného poriadku.... Až dodatočne, v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave „objavil“, že Okresný súd Bratislava III návrh na záruku dôveryhodnej osoby odmietol omylom.   K   „objavu“   sa   Krajský   súd   Bratislava   dostal   nedostatočnou   preskúmavacou činnosťou....

Tvrdenie súdu v prezentovanej podobe o omyle v písomnom vyhotovení výroku je subjektívnym prejavom, ktorého obsah vyvracajú objektívne okolnosti:

a) znenie výroku rozhodnutia,

b)   kópia   záruky   matky   sťažovateľa   s   overeným   podpisom   (dôkaz   č.   1   pripojený k sťažnosti)

c) neopravenie rozhodnutia predsedom senátu. Sťažovateľ zároveň pripomína, že sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR nepodal iba z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal so zárukou danou jeho matkou, ale že sťažnosť podal   aj   z   druhého   právneho   dôvodu,   a   to   z   dôvodu,   že   Okresný   súd   Bratislava   III vo výroku,   ani   v   odôvodnení   rozhodnutia   sa   vôbec   nezaoberal   sťažovateľovým alternatívnym   návrhom   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného úradníka. Okresný súd Bratislava III nenašiel ďalší pravdepodobne vyznievajúci omyl pre vysvetlenie tejto nedbanlivosti, a tak sa k námietke porušenia § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku radšej vôbec nevyjadril.

Na   rozdiel   od   Okresného   súdu   Bratislava   III,   ktorý   o   návrhoch   na   ochranu sťažovateľovej   osobnej   slobody   vôbec   nerozhodol,   porušenie   svojho   základného   práva zaručeného čl. 17 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR Krajským súdom Bratislava sťažovateľ namieta v dôsledku toho, ako krajský súd rozhodol, aký postup v sťažovateľovej veci uplatnil.... K tomu treba dodať, že aj Krajský súd Bratislava nekonal o všetkých zákonom ustanovených dôvodoch pre prepustenie z väzby, lebo ako už sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti (s. 5), Krajský súd v Bratislave sa vo výroku rozhodnutia nedotkol záruky sťažovateľovej matky V. S....».

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa pomalým postupom v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu právny zástupca uviedol:

«Podstatné   na   tejto   námietke   sťažovateľa   bolo,   že   Okresný   súd   Bratislava   III spotreboval neprimerane veľa času na Trestným poriadkom, resp. čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd predpísané prednostné a urýchlené rozhodnutie o jeho návrhu na prepustenie z väzby....

Sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III návrh na svoje prepustenie z väzby 26. mája 2011. Okresný súd Bratislava III o návrhu rozhodol 23. júna 2011, teda zdanlivo v lehote,   ktorej   nemožno   vyčítať   nedodržanie   sťažovateľovho   práva   na   urýchlené rozhodnutie.   Ide   však   o   zdanlivé   rešpektovanie   sťažovateľovho   práva,   lebo   súd   prvého stupňa o návrhu rozhodol so závažnými právnymi chybami. To malo za následok, že Krajský súd v Bratislave musel rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zrušiť v celom rozsahu. O sťažovateľovom návrhu na prepustenie z väzby sa tak v okolnostiach prípadu rozhodlo v skutočnosti až 27. júla 2011, 62 dní od podania návrhu. Dobu 62 dní už sotva možno kvalifikovať ako splnenie požiadavky urýchleného rozhodnutia.

Súd, ktorý rozhoduje o návrhu na ochranu osobnej slobody prepustením z väzby, musí   konať   s   osobitnou   starostlivosťou.   Túto   požiadavku   nesplní   súd,   ktorý   rozhodne v krátkej lehote, ale „narýchlo“, s chybami, ktoré majú za následok, že jeho rozhodnutie treba   zrušiť   v   konaní   pred   súdom   vyššej   inštancie.   Okresný   súd   Bratislava   III o sťažovateľovom návrhu rozhodol „narýchlo“, takže v konaní o sťažovateľovom návrhu musel   odvolací   súd zrušiť   rozhodnutie súdu   prvého   stupňa.   Okresný   súd   Bratislava III uplatnil   postup,   ktorým   poškodil   sťažovateľovo   právo   na   urýchlené   vybavenie   jeho návrhu....

Krajský   súd   v   Bratislave   sťažovateľovu   námietku   porušenia   svojho   práva   na „urýchlené rozhodnutie“ o návrhu na prepustenie z väzby vybavil povrchne, s využitím nesprávnej právnej kvalifikácie....

Krajský súd porušil sťažovateľovo právo na urýchlené rozhodnutie už tým, že toto právo zamenil za základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a ochranu ľudského   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   celkom   opomenul.   Krajský   súd   zároveň   poskytol   sťažovateľovej osobnej slobode iba zdanlivú ochranu, keď formálne preskúmal postup súdu prvého stupňa, zanedbal   preskúmanie   okolností   prípadu   a   proklamoval,   že   okresný   súd   postupoval správne, lebo „plynulo“ postupoval medzi jednotlivými pojednávaniami....»

V závere stanoviska právny zástupca uviedol:

«V okolnostiach prípadu všeobecné súdy popreli, že sťažovateľ predložil Okresnému súdu   Bratislava   III   na   ústnom   pojednávaní   konanom   23.   júna   2011   písomný   návrh sťažovateľovej matky na nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Sťažovateľ svoje tvrdenie preukázal ústavnému súdu dôkazom č. 1 a návrhom na vykonanie dôkazu č. 2 svedeckou výpoveďou svojho advokáta v trestnom konaní, ktorým sťažovateľ zamýšľa preukázať, že Okresný súd Bratislava III na ústnom pojednávaní skutočne prevzal písomnú záruku V. S. Sťažovateľ sa nevzdáva tohto návrhu na vykonanie dôkazu. Za predpokladu, že právne relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu sa   stane,   či   „sa   skutok   stal“,   teda,   či   sťažovateľ   naozaj   predložil   Okresnému   súdu Bratislava III písomnú záruku V. S., potom sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vykonal ním navrhnutý dôkaz č. 2 mimo ústneho pojednávania.»

Právny zástupca sťažovateľa v doplnení vyjadrenia z 24. mája 2012 uviedol: „V   okolnostiach   prípadu   všeobecné   súdy   oboch   inštancií   poškodili   sťažovateľa, neposkytli náležitú ochranu jeho osobnej slobode tým, že sa uspokojili so svojou predstavou o verejnom záujme na obmedzení osobnej slobody sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberali otázkou, či v okolnostiach prípadu existuje dôvod pre ďalšie držanie sťažovateľa vo väzbe.“

V doplnení vyjadrenia z 1. júna 2012 právny zástupca sťažovateľa uviedol osobné údaje svedka, ktorého navrhuje vypočuť v konaní pred ústavným súdom, a doplnil bod 4 navrhovaného výroku rozhodnutia ústavného súdu pre prípad, ak by ústavný súd vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľa   iba   postupom   okresného   súdu.   V   tom   prípade navrhol, aby ústavný súd uložil uhradiť trovy konania okresnému súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a   zástupcovia   okresného   súdu   a   krajského   súdu ústavnému súdu vo svojich podaniach oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010, ktorý si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Dňa 26. mája 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorej navrhol, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Dňa 14. júna 2011 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu a žiadal, aby okresný súd prijal jeho písomný sľub, ktorý je prílohou tejto žiadosti, a prepustil ho z väzby na slobodu. Dňa 15. júna 2011 bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti, ktorú podal sťažovateľ proti všetkým členom senátu konajúcemu v jeho veci.

Dňa 23. júna 2011 sa konalo hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol, že senát nie je vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. K žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ uviedol, že v jeho prípade neexistujú žiadne dôvody väzby, a odkázal na svoje písomné podanie. Okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamieta a podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku písomný sľub daný sťažovateľom neprijíma. Sťažovateľ podal aj proti tomuto uzneseniu sťažnosť.

Dňa 27. júna 2011 dala predsedníčka senátu pokyn na vyhotovenie odpisu uznesenia. Písomné   vyhotovenie   uznesenia   č.   k.   3   T/144/2010-1252   kancelária   expedovala sťažovateľovi 6. júla 2011 a doručené mu bolo 8. júla 2011, obhajcovi sťažovateľa JUDr. P. K.   12.   júla   2011.   V   písomnom   vyhotovení   uznesenia   okresný   súd   vo   výroku   okrem rozhodnutia podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku uviedol, že „Podľa § 80 odsek 1 písmeno a) písmeno b) Trestného poriadku súd písomný sľub daný obžalovaným V. S. ako aj záruku danú matkou obžalovaného V. S. neprijíma“. Dňa 8. júla 2011 bolo sťažovateľovi a 12. júla 2011 jeho obhajcovi doručené aj uznesenie č.   k.   3T/144/2010-1244 podľa   § 31 ods.   1 Trestného poriadku.

Dňa 11. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Námietka proti obsahu zápisnice“, v ktorom sťažovateľ uviedol, že okresný súd mu na hlavnom pojednávaní len oznámil, že jeho „žiadosť zamieta, ako aj písomný sľub“, ale k jeho vyjadreniu nezaujal žiadne stanovisko.

Dňa 12. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 8. júla 2011, ktorým doplnil odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu o väzbe z 23. júna 2011. Sťažovateľ v ňom uviedol (č. l. 1285): „Súdu som zaslal svoju žiadosť v dostatočnom predstihu, aby ma mohol oboznámiť s termínom pojednávania o väzbe. Neučinil tak. Z uvedeného dôvodu som sa na pojednávanie nemohol adekvátne pripraviť ani navrhnúť súdu návrh na dokazovanie v merite veci. Nemohli byť z rovnakého dôvodu prítomné osoby, ktoré mohli súdu ponúknuť nahradenie väzby zárukou (§ 80/1a T.P.)...“

Prípisom z 12. júla 2011 okresný súd zaslal odôvodnenie sťažnosti na vyjadrenie krajskej prokuratúre.

Dňa 13. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa z 11. júla 2011, ktorým doplnil svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe. Sťažovateľ v ňom uviedol (č. l.   1291   -   2): „Už   v   úvode   doručeného   odôvodnenia   je   zjavný   rozpor   so   zápisnicou o pojednávaní. Na pojednávaní (o čom svedčí zápisnica) súd zamietol žiadosť o prepustenie a neprijal môj písomný sľub. V odôvodnení neprijal záruku danú mojou matkou (V. S.) a zamietol žiadosť ako aj neprijal písomný sľub.

Bez ohľadu na to, ako k danej situácii došlo, uvedené potvrdzuje moju prvú sťažnosť. Pýtam sa preto na základe čoho mám mať istotu, že súd postupoval tak ako mu ukladá zákon....“

Prípisom   z   13.   júla   2011   okresný   súd   zaslal   doplnenie   sťažnosti   na   vyjadrenie krajskej prokuratúre.

Dňa   14.   júla   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým odôvodnil sťažnosť proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti z 23. júna 2011.

Prípisom   z   15.   júla   2011   okresný   súd   zaslal   doplnenie   sťažnosti   na   vyjadrenie krajskej prokuratúre.

Dňa 19. júla 2011 okresný súd predložil krajskému súdu na rozhodnutie sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe a proti uzneseniu o námietke zaujatosti. V predkladacej správe upozornil, že vo veci je nariadený termín hlavného pojednávania na 9. august 2011. Dňa   27.   júla   2011   krajský   súd   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   o   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o námietke zaujatosti tak, že uznesením sp. zn. 2 Tos 67/2011 sťažnosť zamietol. O sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tos 68/2011 tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu, podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub daný sťažovateľom a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku návrh sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol. Spis s rozhodnutiami krajského súdu bol okresnému súdu doručený 2. augusta 2011.Uznesenie krajského súdu doručoval sťažovateľovi okresný súd, podľa pripojenej doručenky   sťažovateľ   5.   augusta   2011   prevzal   zásielku   okresného   súdu   označenú   ako „3T/144/2010 2x uznes. KS T: 9/8“. Zásielku s rovnakým označením prevzal 8. augusta 2011 obhajca sťažovateľa a 3. augusta 2011 krajská prokuratúra.

Dňa 9. augusta 2011 v čase od 7.50 h do 9.00 h sťažovateľ študoval spis na okresnom súde. Dňa 9. augusta 2011 sa konalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Sťažovateľ nenamietal nedoručenie uznesenia krajského súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe.

Dňa   25.   augusta   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 22. augusta 2011, v ktorom uviedol, že 5. augusta 2011 mu bolo doručené rozhodnutie o sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti a 9. augusta 2011 mu nebolo krátkou cestou doručené rozhodnutie krajského súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, a preto žiadal, aby mu okresný súd toto rozhodnutie urýchlene zaslal.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj o práve nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu   nevyhnutnú,   resp.   primeranú   dobu,   alebo   byť   prepustený   počas   konania   (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods.   4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv   vyplývajúcich   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   napadnutým   postupom   a   uznesením okresného súdu   a krajského   súdu   spoločne,   pričom   zohľadňoval judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods.   3 a k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vyjadriť   sa   najskôr   k   návrhu   sťažovateľa v stanovisku   z   21.   mája   2012,   aby   ústavný   súd   posudzoval   namietané   porušenie   jeho základných práv aj v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 2 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla,   ktoré   sú   všetky   orgány   verejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   a dohovoru,   možno v tomto   konaní   uvažovať   o   porušení   čl.   2   ods.   2   ústavy   len   v   spojení   s   porušením konkrétneho základného práva alebo slobody.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z jej obsahu, vyjadrení účastníkov konania, príslušnej spisovej dokumentácie okresného súdu a krajského súdu, dotknutých právnych noriem a svojej ustálenej judikatúry použiteľnej v predmetnej veci.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010   a   jeho   uznesením   z   23.   júna   2011   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 68/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru z týchto dôvodov:

1. okresný súd nepostupoval v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v súlade s požiadavkou jej urýchleného prerokovania a rozhodnutia a krajský súd nesprávne právne posúdil sťažovateľovu námietku o porušení neodkladnosti rozhodnutia ako námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru,

2.   nebolo   rozhodnuté   o   všetkých   alternatívnych   návrhoch   na   nahradenie   väzby sťažovateľa, okresný súd nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a krajský súd nerozhodol o návrhu na nahradenie väzby zárukou matky sťažovateľa,

3. okresný súd a krajský súd neskúmali dôsledne dôvody väzby sťažovateľa.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa dohovoru   v   súvislosti   s   nedodržaním   požiadavky   urýchleného   prerokovania a rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (m.   m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Z prehľadu konania okresného súdu vyplýva, že o žiadosti sťažovateľa doručenej 26. mája 2011 a doplnenej 14. júna 2011 okresný súd rozhodol 23. júna 2011, v tento deň bolo   uznesenie   vyhlásené   a sťažovateľ   podal   proti   nemu   sťažnosť,   t.   j.   samotné rozhodovanie o žiadosti trvalo 28 dní.

Rozhodnutie   bolo   písomne   vyhotovené   27.   júna   2011   a   sťažovateľovi   doručené 8. júla 2011 (hoci právny zástupca v stanovisku z 21. mája 2012 tvrdí, že v tento deň bolo sťažovateľovi   doručené   iné   rozhodnutie,   v   spise   okresného   súdu   sa   nachádzajú   dve samostatné   doručenky  k   uzneseniu   č.   k.   3   T/144/2010-1244   a   k   uzneseniu   č.   k. 3 T/144/2010-1252).   Okresný   súd tak potreboval na vyhotovenie a doručenie uznesenia ďalších 15 dní.

Po doplnení odôvodnenia sťažnosti podaním doručeným 12. júla 2011 a 13. júla 2011, ako aj sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti okresný súd predložil obidve sťažnosti na rozhodnutie krajskému súdu 19. júla 2011.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti 27. júla 2011 na neverejnom zasadnutí a spis vrátil okresnému   súdu   2.   augusta   2011.   Uznesenie   krajského   súdu   doručil   okresný   súd sťažovateľovi 5. augusta 2011, t. j. na tretí deň. Hoci sťažovateľ spochybňuje doručenie tohto uznesenia v zásielke, ktorú prevzal 5. augusta 2011, tvrdiac, že v zásielke bolo len uznesenie krajského súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti, svoje tvrdenie nepreukázal   žiadnym   dôkazom.   Za   takýto   dôkaz   nemožno   považovať   kópiu   podacieho lístku k zásielke, ktorou sťažovateľ odoslal okresnému súdu svoju žiadosť o doručenie tohto rozhodnutia z 22. augusta 2011, keďže tento svedčí len o podaní uvedenej žiadosti, nie však o jej opodstatnenosti.

Ústavný súd sa musel vysporiadať so situáciou, že proti sebe stoja odlišné tvrdenia: na   jednej   strane   sťažovateľa   a na   druhej   strane   okresného   súdu,   pričom   proti   tvrdeniu sťažovateľa svedčí dôkaz o doručení zásielky označenej ako „3T/144/2010 2x uznes. KS T: 9/8“ pripojenej k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 68/2011 z 27. júla 201. Sťažovateľ 9. augusta 2011 študoval spis, ktorého súčasťou bolo aj označené uznesenie krajského súdu, a 9. augusta 2011 sa zúčastnil na hlavnom pojednávaní, na ktorom však doručenie uznesenia krajského súdu nežiadal, resp. nenamietal jeho nedoručenie, a o jeho doručenie žiadal až s odstupom 13 dní. Zvážiac všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd nepovažuje tvrdenie sťažovateľa   za   dostatočne   presvedčivé   a preukázané,   a preto   pri   posudzovaní   sťažnosti v tejto časti vychádzal z obsahu doručenky pripojenej k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 68/2011 z 27. júla 2011, a teda z toho, že predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 5. augusta 2011.

Z uvedených skutočností vyplýva, že pri striktne aritmetickom posudzovaní dĺžky konania   jeho   celková   dĺžka   pričítateľná   okresnému   súdu   presahuje   obdobie   jedného mesiaca, a tým aj hranicu ústavnej akceptovateľnosti. Z posúdenia jednotlivých úkonov pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa v kontexte daného trestného konania však vyplýva, že žiadosť   bola   doručená   26.   mája   2011,   a   preto   sa   javí   z   hľadiska   procesnej   ekonómie a zachovania práva na ústne vypočutie ako prijateľné, že rozhodovanie o žiadosti si okresný súd vyhradil na hlavné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 23. jún 2011. Ústavný súd preto považuje postup okresného súdu do rozhodnutia o žiadosti za súladný so zárukami vyplývajúcimi z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. Pochybnosti môže vyvolávať   obdobie   od   vyhlásenia   uznesenia   do   jeho   doručenia   sťažovateľovi,   na   ktoré potreboval okresný súd 15 dní, resp. 13 dní do odoslania uznesenia (6. júla 2011). Následné úkony v súvislosti s predložením veci krajskému súdu po doručení odôvodnenia sťažnosti, ako aj v súvislosti s doručovaním právoplatného rozhodnutia krajského súdu okresný súd vykonal urýchlene a bez prieťahov.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že v období od vyhotovenia uznesenia o väzbe do jeho doručenia sťažovateľovi okresný súd vyhotovoval súčasne aj rozhodnutie o námietke zaujatosti;   túto   skutočnosť   však   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvod,   ktorý   by ospravedlňoval   zistený   prieťah.   Konanie   o   žiadosti   sťažovateľa   trvalo   od   jej   doručenia okresnému   súdu   do   doručenia   právoplatného   rozhodnutia   krajského   súdu   o   nej sťažovateľovi desať týždňov, z toho šesť týždňov uplynulo len do doručenia rozhodnutia okresného súdu sťažovateľovi.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že okresný súd nepostupoval v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v súlade s požiadavkou jej urýchleného prerokovania a rozhodnutia, a preto svojím postupom pri rozhodovaní o tejto žiadosti porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel, pretože v označenom článku sú obsiahnuté iné záruky vzťahujúce sa na väzbu. Právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby je súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 383/08), uvádza, že čl. 1 ods. 1 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tento   článok   ústavy   je   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd   garantovaných   ústavou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   preto   ústavný   súd nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie tohto článku ústavy vo výrokovej časti nálezu. Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).

Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ nenamieta rýchlosť konania, ale spôsob, akým sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so sťažovateľom namietanou nedostatočnou rýchlosťou postupu okresného súdu v konaní o jeho žiadosti. Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil túto časť jeho sťažnosti ako námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na čo krajský súd neskúmal postup okresného súdu z hľadiska rýchlosti konania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ale skúmal plynulosť postupu okresného súdu vo veci samej.

Ústavný súd nemá žiadne pochybnosti o postupe krajského súdu v súvislosti s tými námietkami, ktorými sťažovateľ odôvodnil túto časť sťažnosti. Predovšetkým je potrebné uviesť, že posudzovanie prieťahov v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby patrí do právomoci ústavného súdu, o čom svedčí aj toto konanie. Krajský súd v zásade nemohol odstrániť prieťahy, ktorých sa pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby dopustil okresný súd, ani svojím rozhodnutím napraviť následok tohto postupu okresného súdu. Prieťahy v rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby nie sú v priamej príčinnej súvislosti so zákonnosťou ďalšieho trvania väzby. Tento záver vyplýva z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej rozhodnutie o porušení ústavou garantovaných   práv   sťažovateľa   v   súvislosti   s   požiadavkou   na   urýchlené   rozhodovanie o väzbe   a   jej   ďalšom   trvaní   postupom   všeobecného   súdu   samo   osebe   nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe, a preto nezakladá právomoc ústavného súdu zrušiť tieto rozhodnutia (IV. ÚS 374/2010, IV. ÚS 301/2010, II. ÚS 371/2010).

Z uvedeného dôvodu nemožno mať ústavnoprávne výhrady k posudzovaniu postupu krajského súdu, a preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa dohovoru nerozhodnutím o všetkých alternatívnych návrhoch na nahradenie väzby

Z judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru, ktorú ústavný súd zohľadňuje vo   svojej   judikatúre,   vyplýva,   že   čl.   5   ods.   3   dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale   umožňuje   mu   žiadať   o   prepustenie   na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   v   tejto   časti   sťažnosti   aj   postupom a uznesením okresného súdu. V tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu), pretože sťažovateľ mal k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým sa mohol v konaní pred všeobecnými súdmi domáhať ochrany svojich práv a dosiahnuť tak odstránenie tých pochybení, ktoré namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Ústavný súd má právomoc posúdiť namietané porušenie základných práv len vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu toho všeobecného súdu, ktorý v namietanom konaní rozhodoval v poslednom stupni a uplatnením svojej právomoci mohol odstrániť tie nedostatky v postupe a rozhodnutí súdu nižšieho stupňa, ktorých sa sťažovateľ v konaní pred ním domáhal.

Ústavný   súd   preto   v   tomto   konaní   posudzoval,   či   mohlo   dôjsť   k   porušeniu základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom a rozhodnutím krajského   súdu.   Vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   odôvodnil   svoju sťažnosť   tým,   že   krajský   súd   nerozhodol   o   záruke   danej   jeho   matkou,   ktorú   predložil okresnému súdu na hlavnom pojednávaní 23. júna 2011.

Krajský   súd   uznesením   z   27.   júla   2011   zrušil   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie okresného súdu z 23. júna 2011 v celom rozsahu, pretože zistil, že sťažnosť sťažovateľa je čiastočne   opodstatnená   v   tej   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   spôsob   rozhodnutia okresného súdu o ponúknutých alternatívnych opatreniach na nahradenie väzby. Krajský súd konštatoval, že okresný súd rozhodol „len o ponúknutom písomnom sľube a nezaoberal sa návrhom na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka. Naopak v písomnom   vyhotovení   prvostupňového   rozhodnutia   je   okrem   výroku   o   zamietnutí písomného   sľubu   obžalovaného   zahrnutý   aj   výrok   o   neprijatí   záruky   danej   matkou obžalovaného V. S. v súlade s ustanovením § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Z uvedeného je zrejmé, že znenie výroku vyhotoveného uznesenia sa nezhoduje so znením výroku uznesenia, tak   ako   bol   vyhlásený   na   hlavnom   pojednávaní   a   navyše   súd   pri   svojom   rozhodovaní opomenul zaoberať sa návrhom obžalovaného na nahradenie väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   rozhodol   svojvoľne,   keď v skutočnosti   jeho matka   predložila   záruku   s úradne   overeným   podpisom   (ktorej   kópiu predložil v konaní pred ústavným súdom ako dôkaz č. 1) a okresný súd ju na hlavnom pojednávaní prevzal (s. 5 sťažnosti). Na tento účel navrhol vypočuť v konaní pred ústavným súdom svojho obhajcu (návrh na vykonanie dôkazu č. 2).

K tomuto návrhu ústavný súd uvádza, že v konaní podľa čl. 127 ústavy sa v zásade nevykonáva   dokazovanie   na   preukázanie   skutkového   stavu,   ale   ústavný   súd   vychádza zo skutkových zistení, ktoré boli podkladom pre namietané rozhodnutia všeobecných súdov (§ 55   zákona   o ústavnom   súde).   Ústavný   súd   preto   nemal   dôvod   zaoberať sa   návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazu č. 2, ale vychádzal z obsahu predmetného spisu okresného súdu, a teda zo skutkového stavu, ktorý bol v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu.

K sťažovateľom predloženému dôkazu č. 1 ústavný súd uvádza, že predložená kópia záruky preukazuje, že taký doklad bol vyhotovený, nepreukazuje však, že bol aj predložený v   konaní pred   okresným   súdom,   čo   je v   okolnostiach   prípadu   rozhodujúca   skutočnosť. Sťažovateľ nepredložil ústavnému súdu žiadny dôkaz o tom, že záruku podpísanú jeho matkou skutočne podal okresnému súdu na hlavnom pojednávaní 23. júna 2011. Naopak, proti tvrdeniu sťažovateľa svedčí obsah spisu tak, ako ho zistil ústavný súd. Tieto zistenia sú zhodné s obsahom stanoviska, ktoré predložil ústavnému súdu krajský súd.

Proti tvrdeniu sťažovateľa svedčí

- obsah zápisnice o hlavnom pojednávaní z 23. júna 2011, na ktorom bol prítomný sťažovateľ aj jeho obhajca, kde nie je žiadna zmienka o záruke V. S.,

- výrok uznesenia okresného súdu z 23. júna 2011 tak, ako bol vyhlásený, ktorým okresný súd rozhodol, že žiadosť sťažovateľa zamieta a písomný sľub daný sťažovateľom neprijíma [okresný súd uviedol, že rozhodol podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom správne malo byť podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku],

- obsah podaní sťažovateľa doručených okresnému súdu 12. a 13. júla 2011, ktorými doplnil dôvody svojej sťažnosti a v ktorých uviedol, že okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti a o neprijatí písomného sľubu, a nenamietal, že okresný súd nerozhodol o záruke jeho matky, čo by svedčilo o tom, že záruka bola podaná, resp. nenamietal, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí záruky jeho matky, čo je argument, ktorý dodatočne tvrdí v konaní pred ústavným súdom (s. 24 stanoviska z 21. mája 2012),

-   vyjadrenie   sťažovateľa   v   podaní   doručenom   okresnému   súdu   12.   júla   2011, v ktorom uviedol, že okresný súd svojím postupom (keď ho neupovedomil, že o žiadosti bude   rozhodovať   na   hlavnom   pojednávaní   23.   júna   2011)   znemožnil,   aby   mohli   byť prítomné   osoby,   ktoré   mohli   predložiť   záruku   podľa   §   80   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku.

Vychádzajúc z obsahu spisu a z vyjadrení okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd   dospel   k záveru,   že   tvrdenie   sťažovateľa   nie   je   dostatočne   dôveryhodné,   a preto nepovažuje za preukázané, že v súdnom   konaní žiadal relevantným spôsobom nahradiť svoju väzbu zárukou dôveryhodnej osoby.

K   argumentácii   právneho   zástupcu   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   možnosti   opraviť uznesenie okresného súdu   postupom podľa   174 Trestného poriadku   (v   spojení s § 180 Trestného   poriadku,   pozn.)   ústavný   súd   uvádza,   že   nie je   jeho úlohou   v   tomto   konaní vyjadrovať   sa   k   možnosti   postupu   podľa   §   174   Trestného   poriadku.   Vzhľadom   na odôvodnenie sťažnosti v tejto časti je pre rozhodnutie o nevyhovení sťažnosti postačujúce zistenie ústavného súdu, že sťažovateľove tvrdenia nezodpovedajú obsahu spisu, o ktorom ústavný súd nemá z hľadiska jeho úplnosti žiadne pochybnosti.

Krajský súd svojím rozhodnutím odstránil pochybenia, ktorých sa dopustil okresný súd   nerozhodnutím   o   návrhu   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka a vyhotovením uznesenia, ktoré nebolo v úplnej zhode s obsahom uznesenia,   ako   bolo   vyhlásené.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu,   keď v sťažnostnom   konaní   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   a   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie väzby a nahradenie väzby sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného   úradníka   sám   rozhodol,   za   postup,   ktorým   poskytol   ochranu   základnému právu   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu,   resp.   právu   na   slobodu   a   bezpečnosť   v   súlade s ústavou a dohovorom. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa dohovoru nedostatočným preskúmaním dôvodu väzby sťažovateľa

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 tohto nálezu) s poukazom na odôvodnenie týkajúce sa uznesenia okresného súdu v čl. III bode 2 odôvodnenia tohto nálezu. Ústavný súd preto v tejto časti posudzoval námietky sťažovateľa len vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu.

Pri   posúdení   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojho   ustáleného právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (IV. ÚS 160/2011), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Okresný   súd,   reagujúc   na   námietky   sťažovateľa   k   dôvodu   väzby,   poukázal v uznesení   z   23.   júna   2011   na   tie   časti   spisu   (úradné   záznamy   a   písomné   podania sťažovateľa), z ktorých vyplývajú skutočnosti, ktoré boli dôvodom na jeho vzatie do väzby, a dospel k záveru, že:

„... dôvody tzv. útekovej väzby v zmysle § 71 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku sú dané i naďalej. Podmienky na útekovú väzbu sú dané vtedy, ak možno dôvodne t. j. s rozumným   stupňom   pravdepodobnosti   sa   domnievať,   že   obvinený   sa   pokúsi   vyhnúť trestným   dôsledkom   svojho   konania   spôsobom,   ktorým   by   sa   stal   dočasne   alebo   trvale fyzicky nedostihnuteľným a teda aj nepostihnuteľným.

Nebezpečenstvo úteku, resp. obavy, že sa obvinený bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému   stíhaniu,   resp.   trestu   vyplýva   nielen   z   výšky   hroziaceho   trestu,   ale   aj zo skutočností a okolností, ktoré boli zistené už v štádiu rozhodovania o jeho vzatí do väzby. Obžalovaný   sa   v   mieste   trvalého   bydliska   nezdržiaval,   na   základe   rozhodnutia rodičov bol z tejto adresy odhlásený, podľa vlastného udania sa väčšinou času zdržiaval v Českej republike, kde mal mať rozbehnuté podnikateľské aktivity, avšak presnú adresu udať nevedel, na adrese ktorú uviedol vyšetrovateľovi ako i na udaných telefónnych číslach sa nezdržiaval, a k týmto okolnostiam dôvodom pristúpil i ďalší opodstatnený dôvod a to reálna hrozba vysokého trestu v prípade uznania viny.“

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   z   27.   júla   2011   najskôr   uviedol   dôvody rozhodnutia okresného súdu, priebeh konania o žiadosti sťažovateľa a námietky sťažovateľa proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   predložené   v   jeho   sťažnosti   a   jej   doplneniach.   Pri posudzovaní   zákonnosti   ďalšej   väzby   sťažovateľa   krajský   súd   skúmal   najskôr   splnenie formálnych podmienok väzby a konštatoval, že z dôkazov, ktoré boli dosiaľ zadovážené, vyplýva, že trestné stíhanie je vedené dôvodne. K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa krajský súd vyjadril najskôr vo všeobecnej rovine a následne skúmal,   či   sú   splnené   materiálne   podmienky   väzby   sťažovateľa,   aplikujúc   vymedzenie uvedeného   väzobného   dôvodu   na   konkrétne   skutočnosti   týkajúce   sa   osoby   sťažovateľa a zistené počas trestného konania. Krajský súd sa zaoberal aj opakovaným hodnotením tých skutočností,   ktoré   boli   dôvodom   na   vzatie   sťažovateľa   do   tzv.   útekovej   väzby,   pretože sťažovateľ ich vo svojich žiadostiach a sťažnostiach opakovane spochybňuje, a to napriek tomu, že tieto námietky proti zákonnosti väzby už boli predmetom konania krajského súdu pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby a krajský súd už o nich právoplatne rozhodol.

Krajský súd v uznesení z 27. júla 2011 dospel k tomuto záveru: „Krajský súd po dôslednom preskúmaní spisového materiálu konštatuje, že nie je možné súhlasiť s dôvodmi sťažnosti obžalovaného spočívajúce v tvrdení,   že jeho väzba a dôvody pre jej ďalšie trvania nie sú podporené konkrétnymi skutočnosťami a dôvody väzby sú podľa jeho názoru postavené len na domnienkach a predpokladoch. Proti takýmto záverom   svedčia   mnohé   listinné   dôkazy,   na   ktoré   odkazuje   vo   svojom   uznesení   aj   súd prvého   stupňa,   svedčiace   o   tom,   že   obžalovaný   sa   naozaj   v   mieste   svojho   posledného trvalého pobytu dlhodobo nezdržoval, údaje získané od najbližších príbuzných svedčia o tom, že išlo o dobu 2 rokov, kontakty s rodičmi a bratom obžalovaný neudržiaval, nemali vedomosť, kde sa nachádza. Rovnako neúspešné boli pokusy orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť jeho prítomnosť predvolaním z iných adries, ktoré obžalovaný udal ako miesta, kde sa zdržuje. Zo spisového materiálu krajský súd zistil, že posledná zásielka, ktorú obžalovaný pred rozhodnutím o vzatí do väzby prevzal je zo 17. 12. 2008 a všetky ďalšie pokusy o kontaktovanie obžalovaného na ním uvádzaných adresách boli neúspešné.

Vzhľadom na zistené konkrétne skutočnosti je možné v prípade obžalovaného V. S. tvrdiť, že dôvodom na jeho vzatie do väzby a neskôr jeho ponechanie vo väzbe nie je iba hrozba vysokým trestom v prípade uznania viny, tak ako na to poukazuje obžalovaný, ale v prvom   rade   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   aj   bez   hroziaceho   vysokého   trestu   vzbudzujú obavu, že obžalovaný sa v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude trestnému stíhaniu opätovne vyhýbať, tak ako tomu bolo v čase pred rozhodnutím o vzatí do väzby.“

Ústavný súd na základe uvedeného konštatoval, že krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami sťažovateľa podstatnými pre posúdenie zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby, jednotlivé argumenty konfrontoval s konkrétnymi okolnosťami zistenými počas trestného konania a zadokumentovanými v spise a uviedol, ako hodnotil tieto zistenia. Takéto úvahy krajského súdu považuje ústavný súd za legitímne a logické, nevybočujúce so zákonného rámca, ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Záver krajského súdu o trvaní dôvodu   útekovej   väzby   nemožno   hodnotiť   ako   svojvoľný,   z   ústavného   hľadiska   je rozhodnutie krajského súdu   primeraným spôsobom   odôvodnené,   a   preto akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd poskytol sťažovateľovi odpovede   na jeho podstatné námietky a samotná skutočnosť, že sťažovateľ, pochopiteľne, inak hodnotí existenciu dôvodov na jeho väzobné stíhanie, nie je dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd zasahoval do rozhodovacej činnosti krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom,   ak inak   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprocesných   princípov,   ktoré   upravujú   také obmedzenie osobnej slobody, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03).

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu). IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 700 €, z toho 350 € žiadal uložiť zaplatiť okresnému súdu a rovnakú čiastku krajskému súdu, s odôvodnením, že rozhodnutie o porušení jeho základného práva nemá povahu dostatočnej satisfakcie, resp. v doplnení svojho vyjadrenia doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012 upravil   bod   4   navrhnutého   výroku   nálezu   ústavného   súdu   takto: „ak   by   ústavný   súd rozhodol, že Krajský súd v Bratislave neporušil základné právo sťažovateľa, ale uznal by porušenie   sťažovateľovho   základného   práva   Okresným   súdom   Bratislava   III.   V   takom prípade   sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   SR   uložil   povinnosť   vyplatiť   náhradu   trov právneho zastúpenia v uplatnenej výške Okresnému súdu Bratislava III.“

Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže,   ale nemusí   finančné   zadosťučinenie   priznať. Pri   rozhodovaní   o   tom, či   finančné zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu (závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09) a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany, nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd, zohľadňujúc predovšetkým charakter a intenzitu porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010, skutočnosť, že okresný   súd   postupoval   vo   veci   po   doručení   svojho   rozhodnutia   sťažovateľovi   plynulo a urýchlene   predložil   krajskému   súdu   spis   so   sťažnosťou   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu o väzbe, ako aj so súčasne podanou sťažnosťou proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti a všetky doplnenia odôvodnenia týchto sťažností, následne bez odkladu doručil právoplatné rozhodnutie krajského súdu, a zohľadniac charakter a spôsob argumentácie sťažovateľa, ktorú   ústavný   súd,   argumentujúc   zisteným   skutkovým   stavom   preukázaným dokumentáciou, mal k dispozícii, dospel k záveru, že v danom prípade bude dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa   vyslovenie   porušenia   ním   označených   základných   práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ako aj priznanie úhrady trov konania. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa   nevyhovel   s   poukazom   na   to,   že   tento   návrh   súvisel   predovšetkým   s   jeho ďalšími výhradami voči postupu a rozhodovaniu okresného súdu a krajského súdu v jeho veci, s ktorými sa ústavný súd nestotožnil, a preto sťažnosti v tej časti nevyhovel (bod 3 tohto   nálezu).   Porušenie   ústavou   a   dohovorom   zaručených   práv   sťažovateľa   postupom okresného   súdu   v   konaní   o   jeho   žiadosti   v   súvislosti   s   požiadavkou   na   urýchlené rozhodovanie   o   väzbe   a   jej   ďalšom   trvaní   nezakladá   nezákonnosť   alebo   neústavnosť uznesenia okresného súdu z 23. júna 2011 v spojení s uznesením krajského súdu z 27. júla 2011 (IV. ÚS 374/2010, II. ÚS 371/2010). Za daných okolností neprichádzalo do úvahy tomuto návrhu sťažovateľa vyhovieť (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. D., B. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   prvý   polrok   2010,   ktorá   bola   741   €,   keďže   išlo   o   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 247 € (za dva úkony právnej služby po 123,50 €), čo spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 €) predstavuje celkovú sumu 261,82 €, ktorú zvýšil o 20 %, pretože právny zástupca sťažovateľa je platiteľom DPH. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 314,18 €. Za tretí úkon (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu a krajského súdu) vyčíslený sťažovateľom ústavný súd úhradu nepriznal, pretože ho nevyhodnotil ako úkon, ktorý by bol relevantný na rozhodnutie ústavného súdu.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   [§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013