znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr.   A.   C.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   ústavy   uznesením   Krajského   súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   23 CoE/128/2009-69   z 30.   júla   2010   (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba doručila súdnemu exekútorovi JUDr. P. B. (ďalej len „súdny exekútor“) 26. februára 2008 návrh   na vykonanie   exekúcie,   ktorým   sa   domáhala   vymoženia   sumy   16 998,03   Sk s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského   rozsudku   č. k.   UD-249/07-EK   z   15.   júna   2007,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 8. augusta 2007 a stal sa vykonateľným 14. augusta 2007 (ďalej aj „exekučný titul“).

Súdny   exekútor   následne   predložil   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom. Okresný súd uznesením č. k. 8 Er/226/2008-39 z 10. júla 2009 zamietol žiadosť súdneho   exekútora   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v celom   rozsahu s odôvodnením, že „dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatná, rozhodcovský rozsudok z nej   vychádzajúci   zaväzuje   osobu   povinnú   na   plnenie   zákonom   nedovolané,   a preto   je nutné exekúciu zastaviť“.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej v petite sťažnosti označené základné práva, argumentujúc vlastnou právnou analýzou predmetnej   veci,   v   ktorej   okrem   iného   poukázala   na judikatúru   ústavného   súdu (m. m. I. ÚS 26/94) a ďalej v sťažnosti uviedla:

„Z uznesenia   Krajského   súdu   v Trnave   v spojení   s prvostupňovým   rozhodnutím vyplýva,   že   v tomto   prípade   došlo   k zastaveniu   exekúcie   z dôvodov   podľa   § 45   ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, ako sa nesprávne domnieva aj porušovateľ, oprávnenie preskúmavať exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané   exekučným   titulom,   nakoľko   aj   zákonná   formulácia   hovorí   o   plnení,   na   ktoré zaväzuje   rozhodcovský   rozsudok   a nie   o   právnom   dôvode,   z   ktorého   plnenie   vyplýva a na ktorého   základe   bol   vydaný   exekučný   titul.   Uvedený   záver   pritom   nevyplýva   len z gramatického výkladu § 45 ZoRK, ale možno ho systematicky vyvodiť aj z vymedzenia oprávnenia exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorá je vymedzená na:

a) preskúmanie materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu...

b) posúdenie rozporu plnenia priznaného exekučným titulom ako plnenia objektívne možného, plnenia právom dovoleného alebo plnenia v súlade s dobrými mravmi...“

Podľa sťažovateľky teda z § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“)   ani v širšom   zmysle   nevyplýva,   že   exekučný   súd   má   právo   preskúmavať   právny   dôvod, na základe   ktorého   sa   v rozhodcovskom   konaní   plnenie   uplatnilo,   a posúdenie hmotnoprávneho   základu   plnenia   je   obmedzené   len   na   základné   konanie,   t. j.   konanie vo veci samej.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   exekučný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať   správnosť záverov   orgánu,   ktorý   exekučný   titul   vydal,   a preto   exekučný   súd   nemôže   pri   výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, než ako rozhodol príslušný orgán. V nadväznosti na to vyslovuje   názor, „že   exekučný   súd   a následne   aj   porušovateľ   sa   zaoberali   otázkami, na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a súčasne právo sťažovateľ   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR.   Porušenie   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR nerešpektovaním princípu rei iudicata spočíva v popretí práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Porušovateľ tento princíp nerešpektuje a napriek právoplatnému skončeniu konania postupuje tak, akoby stav právoplatnosti ani nenastal, t. j. vytvára právnu neistotu ohľadne konkrétneho práva na priznané plnenie.“.

V súvislosti   s tvrdením   o nedostatku   právomoci   exekučného   súdu   zasahovať do právoplatne   skončenej   veci   v rozhodcovskom   konaní   poukazuje   sťažovateľka aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, a to na vec vedenú pod sp. zn. C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ako aj vec vedenú pod sp. zn. C-168/05 – Mostaza).

Sťažovateľka napokon vytýka krajskému súdu aj to, že sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal s jej argumentmi (najmä namietané prekážky rozhodnutej veci), pričom podľa nej išlo o právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Z týchto   dôvodov   považuje   sťažovateľka   za   nesporné,   že   krajský   súd   porušil napadnutým uznesením jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uviedla:„Povinný   napriek   absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   napriek absencii   jeho   námietok podľa zmenkového a šekového   zákona   prostredníctvom   žalobnej odpovede...“ sa dostal postupom krajského súdu do pozície, ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon. V prípade podaných námietok by však sťažovateľka mala právo sa k nim aspoň vyjadriť, kým v tomto prípade vo vzťahu k argumentácii krajského súdu tak urobiť nemohla.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   23 CoE/128/2009-69   zo   dňa 30. 07. 2010 bol porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   23 CoE/128/2009-69   zo   dňa 30. 07. 2010 porušené.

III. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   23 CoE/128/2009-69   zo   dňa 30. 07. 2010 porušené.

IV. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   23 CoE/128/2009-69   zo   dňa 30. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

V. Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane DPH (slovom tristotri eúr tridsať eurocentov...) na účet jeho právneho zástupcu.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   ústavou,   prípadne   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   rozhodujúc   o obdobnej   sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Predmetom   konania   je   namietané   porušenie   v petite   sťažnosti   označených základných práv uznesením krajského súdu č. k. 23 CoE/128/2009-69 z 30. júla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).

Základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   sa   možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46 ods. 1   ústavy neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého   ústavný   súd   o   namietaných   zásahoch   rozhoduje   len   v   prípade,   že   je   vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   k porušeniu   uvedeného   základného   práva   namietaným uznesením došlo „tým, že exekučný súd a následne aj porušovateľ sa zaoberali otázkami, na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, a na základe toho svojím postupom nekonali podľa relevantných zákonných ustanovení...“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o exekučnom titule (rozhodcovskom rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či   možno   považovať   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   ako   aj   jemu   predchádzajúci postup z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento odvolaním sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu č. k.   8 Er/226/2008-39   z   10.   júla   2009 potvrdil ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom výslovne uviedol:

„Podľa   ust.   § 219   ods. 2   O. s. p.   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predovšetkým   sa   však   žiada   uviesť,   že   odvolací   súd   nemal   dôvod   zásadným spôsobom   polemizovať   s   argumentáciou   súdu   prvého   stupňa   pojatou   týmto aj do odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   a   podporujúcou   zvolený   spôsob   rozhodnutia (pokiaľ šlo o rozhodnutie o zastavení exekúcie) – čím treba rozumieť najmä závery o tom, prečo bolo vylúčené, aby sa v exekúcii v prejednávanej veci pokračovalo i ďalej. Práve pre správnosť   a   i   objektívnu   argumentačnú   presvedčivosť   takto   súdom   prvého   stupňa predostretých dôvodov a tiež pre ich podanie pomerne vyčerpávajúcim spôsobom by tak zásadne   (nebyť   rovnako   dosť   podrobne   vyargumentovaného   nesúhlasu   oprávnenej s takýmito   dôvodmi   –   v   odvolaní)   postačovalo   i   konštatovanie   správnosti   dôvodov s odvolaním sa na ne.

Vedený   všetkými   už   opísanými   úvahami   preto   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

V danom prípade k hlavným námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní zaujal   podrobné   stanovisko   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   už   okresný   súd,   pričom z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Z toho možno vyvodiť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu k námietkam sťažovateľky vyjadreným v jej odvolaní.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/226/2008-39 z 10. júla 2009, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:

„Preskúmaním obsahu dohody o uznaní dlhu, spisu rozhodcovského súdu a jeho rozsudku dospel súd k záveru, že dohoda o uznaní dlhu je absolútne neplatná, rozhodcovský rozsudok   z   nej   vychádzajúci   zaväzuje   osobu   povinnú   na   plnenie   zákonom   nedovolané, a preto je nutné exekúciu zastaviť.

Z obsahu dohody o uznaní dlhu vyplýva, že oprávnený spravoval dohodu o uznaní dlhu spôsobom, z ktorého nie je možné na prvý pohľad zistiť, že nejde len o uznanie dlhu ale, že ide aj o nové dojednania o sankciách a zmluvných pokutách. To je možné zistiť len podrobný,   ale   veľmi   ťažkým   (pre   bežného   občana   akým   osoba   povinná   nesporene   je) čítaním zmluvných dojednaní, ktoré sú na strane druhej dohody o uznaní dlhu. Na dohode sa vôbec neuvádza, že nejde len o uznanie dlhu ale, že ide aj o nové dojednania ale už nie vychádzajúce z postúpenej pohľadávky. Takýmto zavádzajúcim spôsobom potom ide o úkon dostatočne neurčitý,   nezrozumiteľný a nepresný.   Okrem toho sa týmto úkonom zastiera úkon   iný,   obsiahnutý   len   v   zmluvných   ustanoveniach,   že   si   účastníci   dohodli   nové podmienky na úhradu postúpenej pohľadávky v časti sankcií a tým sa neprimerane zhoršili podmienky, za ktorých osoba povinná pôvodnú zmluvu o prenájme uzavrela. To má za následok dôvod absolútnej neplatnosti takejto dohody a jej zmluvných ustanovení. Na dôvod absolútnej neplatnosti je povinnosť prihliadať zo zákona, bez ohľadu na to, či sa takej neplatnosti niekto dovolá alebo nie.   Okrem toho tu existuje aj druhý dôvod absolútnej neplatnosti,   na ktorý   musel   súd   tiež   prihliadnuť.   Ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   ide   o postúpenú   pohľadávku,   pričom   pôvodná   zmluva   bola   uzavretá   dňa   17. 11. 2000   (karta Klienta). Ide o zmluvu o prenájme, keďže v osobe povinnej ide o spotrebiteľa, lebo opak z listín nevyplýva, platí trojročná premlčacia lehota. Akékoľvek iné dojednania o prípadne dlhšej lehote je absolútne neplatné. Pri uznaní dlhu je potrebné, aby ten kto svoj dlh uznáva vedel, že uznáva dlh, ktorý je premlčaný. Povinnosť preukázať túto vedomosť dlžníka má osoba veriteľa. Ten je povinný zabezpečiť si to, aby vedel preukázať, že s osobou dlžníka uzavrel dohodu o uznaní dlhu s tým, že dlžník vedel, že uznáva niečo, čo už je premlčané a že to vlastne nemusí ak nechce uhradiť. V danej veci z dohody o uznaní dlhu nevyplýva, že dlžník o tomto vedel. Preto je nutné vychádzať z toho, že v zmysle ust. 558 Obč. zák. takáto dohoda   nemá   žiadny   právny   dôsledok,   teda,   že   v   čase   uznania   dlh   trval.   Preto   takéto uznanie nemožno považovať za platný právny úkon. Tieto okolnosti sa v rozhodcovskom konaní neskúmali. Nevyplýva to z obsahu rozhodcovského spisu.

Rozhodcovský súd podľa ust. § 31 ods. 3/ zák. o rozhodcovskom konaní je povinný okrem iných použiť aj ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Medzi týmito sú tiež zákonné ustanovenia Obč. zák. Rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom pritom ukladá povinnej osobe ako odporcovi povinnosť zaplatiť zákonom   nedovolené   plnenie.   Keďže   rozhodcovský   rozsudok   obsahuje   takéto   zákonom nedovolené plnenie, bolo potrebné exekúciu zastaviť, lebo neexistuje platný exekučný titul, lebo existujúci exekučný titul vychádza z absolútne neplatného právneho úkonu.“

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo veci   Asturcom   Telecomunicaciones   Sl   proti   Cristina Rodríguez Nogueira (sp. zn. C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky.   Súdny   dvor Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku   vydaného   bez účasti   spotrebiteľa   v   takom   rozsahu,   v   akom   mu   to   umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho   dvora Európskej   únie považoval   skôr   svedčiacu   v   prospech   správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

K výhradám sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský súd nevysporiadal s niektorými jej argumentmi (najmä namietané prekážky rozhodnutej veci), ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1 ústavy, možno poukázať   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   v zmysle   ktorej   povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z toho vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia   nemusí dať odpoveď   na každú   poznámku, pripomienku   alebo návrh za podmienky, ak ide o takú otázku, ktorá sa vo svetle právnych záverov konajúceho súdu   nejaví   ako   relevantná   a   nevyhnutná   pre   rozhodovanie   vo   veci   (m. m. IV. ÚS 402/2010),   a   preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   súdnu   ochranu   (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Vzhľadom na záver okresného súdu, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, a to, že rozhodcovský   rozsudok   obsahuje   zákonom   nedovolené   plnenie,   a preto   bolo   potrebné exekúciu zastaviť, keďže neexistuje platný exekučný titul, lebo „existujúci exekučný titul vychádza z absolútne neplatného právneho úkonu“, poukazuje ústavný súd v neposlednom rade tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 (publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu, ale tiež jemu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu č. k. 8 Er/226/2008-39 z 10. júla 2009   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď   sa   v plnom rozsahu   stotožnil   s dôvodmi   ním   preskúmavaného   uznesenia   okresného   súdu   (ktorý príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a ktorého úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a ústavne akceptovateľné) a na tieto vo   svojom   uznesení   odkázal.   V reakcii   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou natoľko extrémnou, a teda svojvoľnou, že by vybočovala z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené nemožno urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie   na   vec   použitých   zákonných   ustanovení   a vylučujúci   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   považuje   napokon   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jeho   úlohou   pri rozhodovaní   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej perfektnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   z hľadiska   formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV. ÚS 325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Za daných okolností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy, ku ktorému   malo   dôjsť   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   dospel   k záveru,   že   je zjavne   neopodstatnená,   a   preto   ju   z toho   dôvodu   v   tejto   časti   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o   zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaného   uznesenia   krajského   súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   a   ústavný   súd   ju   z   toho   dôvodu   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Rovnako tak nemohlo dôjsť podľa názoru ústavného súdu namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu princípu legality vyplývajúceho z čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom v danom prípade zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľka tvrdí, že došlo k porušeniu tohto ústavného princípu v spojení s namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na ochranu   ústavnosti   (zrušenie   namietaného   uznesenia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011