znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L. L., B., I. L., B., Ing. Ľ. M., B., Ing. A. M., B., P. K., B., M. K., B., Ing. M. V., B., V. V., B., A. P., B., K. P., B., P. T., B., A. T., B., Ing. M. G., B., Ing. L. G., B., E. J., B., MUDr. F. J., B., Ing. I. T., B., M. T., B., J. H., B., P. H., B., P. H., I., H. H., I., J. R., B., O. R., B., a Ing. A. Š., B., všetkých zastúpených advokátkou JUDr. K. J., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   6 Co 264/09,   6 Co 265/09, 6 Co 266/09 z 18. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. L., I. L., Ing. Ľ. M., Ing. A. M., P. K., M. K., Ing. M. V., V. V., A. P., K. P., P. T., A. T., Ing. M. G., Ing. L. G., E. J., MUDr. F. J., Ing. I. T., M. T., J. H., P. H., P. H., H. H., J. R., O. R. a Ing. A. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2010 doručená sťažnosť L. L., I. L., Ing. Ľ. M., Ing. A. M., P. K., M. K., Ing. M. V., V. V., A. P., K. P., P. T., A. T., Ing. M. G., Ing. L. G., E. J., MUDr. F. J., Ing. I. T., M. T., J. H., P. H., P. H., H. H., J. R., O. R. a Ing. A. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   a   čl. 48   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 6 Co 264/09,   6 Co 265/09,   6 Co 266/09   z   18.   novembra   2009   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovatelia sa podaním žalobného návrhu zo dňa 05. 05. 2009 na Okresný súd Pezinok domáhali, aby súd určil, že ich nájomný vzťah k KN-C parc. č. (...) o výmere 4823 m2 ostatné plochy nezapísaná na LV k. ú. a obec B., KN- C parc. č. (...) o výmere 2845 m2 ostatné plochy zapísaná na LV č. (...) k. ú. a obec B. nachádzajúce sa v záhradkárskej osade ZO SZZ B. v k. ú. B. existuje.

Spolu so žalobným návrhom na určenie podali sťažovatelia aj návrh na vydanie predbežného   opatrenia.   Okresný   súd   v   Pezinku   č. k.   5 C/84/2009   uznesením   zo   dňa 13. 05. 2009 predmetnému návrhu vyhovel a predbežné opatrenie vydal.

Vzhľadom   na   to,   že   odporca   uskutočnil   prevod   nehnuteľnosti   týkajúcej   sa predmetného konania, sťažovatelia museli opätovne podať na Okresný súd Pezinok nový návrh na vydanie predbežného opatrenia proti aktuálnemu vlastníkovi nehnuteľnosti, a to podaním zo dňa 08. 06. 1009. Okresný súd v Pezinku č. k. 5 C/84/2009 mal z predložených dôkazov za preukázané naliehavosť riešenia situácie a naliehavú potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, a preto uznesením zo dňa 22. 06. 2009 predmetnému návrhu vyhovel a predbežné opatrenie vydal.

Proti   predmetným   uzneseniam   podali   postupne   odporcovia   odvolanie,   a   spis   bol pridelený jednému senátu, ktorý rozhodoval o troch rôznych napadnutých uzneseniach. O   týchto   uzneseniach   Krajský   súd   v   Bratislave   rozhodol   Uznesením   zo   dňa 18. 11. 2009   č. k.   6 Co 264/09,   6 Co 265/09,   6 Co 266/09   tak,   že   odvolanie   spoločnosti J. spol.   s   r. o.   proti   uzneseniu   z   13. 05. 2009   č. k.   5 C/84/2009-45   odmietol;   odvolanie spoločnosti J., spol. s r. o. proti uzneseniu z 02. 06. 2009, č. k. 5 C/84/2009-63 odmietol; napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z 22. 06. 2009 č. k. 5 C/84/2009-109 zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“.

Sťažovatelia   vytýkajú krajskému   súdu,   že   v   namietanom   uznesení   vôbec neriešil opodstatnenosť   predbežného   opatrenia   a   naliehavej   potreby   dočasne   upraviť   pomery účastníkov   konania,   pričom   zo   spisu   je   zrejmé,   aké   zásahy   boli   odporcami   vykonané. Namiesto toho sa krajský súd podľa sťažovateľov „vyjadroval k samotnému návrhu vo veci samej, kde bez právneho posúdenia veci mal za preukázané, že zmluvný vzťah založený Hospodárskou   zmluvou   o   dočasnom   užívaní   národného   majetku   zo   dňa   08. 06. 1989 zanikol,   a   preto   sťažovatelia   neosvedčili   potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   v   konaní. Naviac riešil otázku petitu v samotnom merite veci, čo však mal ponechať na súd, ktorému bola vec pridelená na rozhodovanie. Sťažovatelia poukazujú na to, že predmetný žalobný návrh   bol   podaný   urgentne,   nakoľko   odporcovia,   resp.   predchodcovia   odporcov   konali protiprávne a bolo potrebné vec riešiť urýchlene. Aj keby mal byť petit návrhu, ktorý sa týka samotného merita veci, neurčitý, v priebehu konania však majú účastníci konania právo na úpravu a zmenu podaných návrhov.

Odvolací   súd   opomenul,   že   vyššie   citovaná   zmluva   riešila   nájomný   vzťah sťažovateľov a organizácie, ktorá mala k predmetným nehnuteľnostiam právo správy a nie sťažovateľov a odporcov.

Rovnako   odvolací   súd   si   nesprávne   právne   vysvetlil   nájomný   vzťah   sťažovateľov a odporcov, keď nezobral do úvahy podanie sťažovateľov zo dňa 05. 05. 2009, v ktorom sťažovatelia uvádzajú, že síce bola uzavretá Zmluva o dočasnom užívaní dňa 08. 06. 1989, v zmysle   ktorej   Základná   organizácia   Slovenského   zväzu   záhradkárov   v B.   získala do užívania pozemok v katastrálnom území B., a to parc. č. (...) o výmere 7668 m2 vedená ako   ostatná   plocha   za   účelom   zriadenia   záhradkárskej   osady   pre   svoje   individuálne potreby,   ale   sťažovatelia   svoj   nájomný   vzťah   odvodzujú   zo   zákona   č. 64/1997   Z. z., konkrétne z ust. § 3 citovaného zákona.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia citujú viaceré ustanovenia zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 64/1997   Z. z.“)   poukazujúc v prvom   rade   na   § 3   ods. 1,   podľa   ktorého   ak   medzi   vlastníkom   a   užívateľom   nebola uzavretá   nájomná   zmluva   podľa   osobitného   predpisu,   vznikne   medzi   nimi   dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona nájomný vzťah.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia zastávajú sťažovatelia názor, že dňom účinnosti zákona č. 64/1997 Z. z., t. j. dňom 26. marca 1997, vznikol medzi nimi ako užívateľmi a vlastníkmi nájomný vzťah, ktorý musí byť rešpektovaný aj ich nástupcami, pretože medzi nimi ako užívateľmi na strane jednej a vlastníkmi na strane druhej nebola uzatvorená žiadna nájomná zmluva. V   spojitosti   s tým   sťažovatelia tvrdia,   že ak chcel odvolací   súd   riešiť   otázku   vzťahov   medzi   účastníkmi,   mal   zobrať   do   úvahy   citované ustanovenie zákona č. 64/1997 Z. z., ako aj skutočnosť, že sťažovatelia dostali predmetnú nehnuteľnosť do užívania v celosti, t. j. ako parcelu č. (...) o výmere 7668 m2. Na pozemku bola zriadená záhradková osada a jeho časti boli v určitých výmerách odovzdané Základnou organizáciou Slovenského zväzu záhradkárov v B. do dočasného užívania jej jednotlivým členom, t. j. sťažovateľom.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že sú   oprávnenými nájomcami pozemku   parcelného č. (...) o výmere 7668 m2 a že ich nájomný vzťah, ktorý vznikol podľa zákona č. 64/1997 Z. z., stále trvá, pretože k výpovedi z nájmu v súlade s uvedeným zákonom nedošlo.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   postupoval   nesprávne,   keď   považoval za preukázané,   že   neexistuje   naliehavá   potreba   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov konania.

Sťažovatelia   okrem   toho,   že   namietané   rozhodnutie   považujú   za   nesprávne, poukazujú najmä na to, že z jeho odôvodnenia nie je vôbec zrejmé, prečo krajský súd považuje ich námietky za nedôvodné, prečo ignoroval inštitút zákonného nájmu, aj keď sa ho dovolávali ako kľúčovej okolnosti pre predmetné konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   uznesením   zo   dňa   18. 11. 2009,   č. k.   6 Co 264/09,   6 Co 265/09, 6 Co 266/09 porušil základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 46 a v čl. 48 Ústavy SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. 11. 2009, č. k. 6 Co 264/09, 6 Co 265/09, 6 Co 266/09 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia vo výške 254,88 € k rukám advokátky do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľov s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 264/09, 6 Co 265/09, 6 Co 266/09 z 18. novembra 2009, a to s tým jeho výrokom, ktorým zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sp. zn. 5 C/84/2009 z 22. júna 2009 tak, že ich návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Sťažovatelia tvrdia, že namietané uznesenie nie je správne a vytýkajú krajskému súdu, že sa nevysporiadal s ich kľúčovými námietkami. V nadväznosti na to sťažovatelia namietajú okrem iného porušenie svojho   základného   práva   zaručeného   v   čl. 46   ústavy   bez   toho,   aby   konkretizovali, o základné právo podľa ktorého odseku tohto článku ide. Výkladom takto prejavenej vôle sťažovateľov   (hoci   v   konaní   pred   ústavným   súdom   majú   kvalifikovaného   právneho zástupcu) dospel ústavný súd – v kontexte toho, čoho a na akom základe sa sťažovatelia domáhajú – k názoru, že sa domáhajú ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľov   je   potrebné   osobitne   akcentovať,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných   opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením upravuje dočasne pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných   princípov.   Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia zrozumiteľným   spôsobom   okrem   iného   uviedol,   že „súd   prvého   stupňa   napadnutým uznesením uložil odporcom povinnosti vo vzťahu k pozemku pac. č. (...), vlastník ktorého nie je   známy   a   na   ktorý   nie   je   založený   list   vlastníctva.   Odporcovia   netvrdia,   že   by   boli vlastníkmi   tohto   pozemku.   Za   tejto   situácie   nebol   žiadny   dôvod   na   to,   aby   vo   vzťahu k tomuto pozemku bolo nariadené predbežné opatrenie ukladajúce odporcom povinnosti týkajúce sa tohto pozemku.“. Za relevantné možno považovať aj závery krajského súdu, podľa   ktorých „ak   má   byť   určená   existencia   určitého   nájomného   vzťahu,   účastníkmi konania musia byť tí, ktorí uzavreli nájomnú zmluvu. V opačnom prípade by výrok rozsudku bol záväzný iba pre jednu zmluvnú stranu, v prejednávanej veci pre navrhovateľov (t. j. sťažovateľov,   pozn.) ako   tvrdených   nájomcov   (§ 159   ods. 2   prvá   veta   O. s. p.).“. V okolnostiach   danej   veci   však   podľa   názoru   krajského   súdu   nie   je   zrejmé,   kto   je účastníkom predmetného nájomného vzťahu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných   súdov   pri   zisťovaní skutkového stavu, ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu za ústavne aprobovateľné. Ústavný súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľov   smerujúcich   proti   namietanému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy umožnila dospieť k záveru o pochybení takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia uvedeného základného práva a v nadväznosti na to aj zrušenie namietaného uznesenia.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred   začatím   konania alebo v   konaní o   veci   samej   (§ 74   a   nasl.   a   § 102   Občianskeho súdneho   poriadku),   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami. Zamietnutie   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   však   nemôže   samo   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Na   záver treba ešte uviesť,   že o   existencii   alebo neexistencii   nájomného vzťahu sťažovateľov k sporným nehnuteľnostiam rozhodne všeobecný súd v konaní vo veci samej, a tým poskytne ochranu aj ich označeným právam.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti,   v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovatelia namietajú aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ústavy,   avšak   okrem   označenia   tohto   článku   ústavy   nijako   neodôvodnili   ani nekonkretizovali, o ktoré základné právo a podľa ktorého odseku tohto článku ide, pričom to nemožno jednoznačne vyvodiť ani z obsahu sťažnosti.

Subjektívny názor sťažovateľov o porušení ich základného práva nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili vysloviť takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom   predpísanú   náležitosť ustanovenú   v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože   bez   spojenia   s   adekvátnym   odôvodnením   neprichádzalo   do   úvahy preskúmavať   výhrady   sťažovateľov   týkajúce   sa   namietaného   porušenia   ich   základného práva   podľa   čl. 48   ústavy   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co 264/09, 6 Co 265/09, 6 Co 266/09 z 18. novembra 2009, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   nadbytočné   rozhodovať o ďalších návrhoch predložených sťažovateľmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010