znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 154/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. D. O. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 154/2004   (ďalej   aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že 31. mája 2004 podala D. B. (ďalej len „navrhovateľka“) okresnému súdu návrh na vylúčenie hnuteľných vecí z exekúcie, pričom „prvé pojednávanie, aj to nemeritórne vo veci bolo až takmer 11 mesiacov od podania návrhu“, t. j. 17. marca 2005.

Ďalej sťažovateľ opisuje priebeh napadnutého konania a uvádza, že ostatný «termín pojednávania bol vytýčený na 09. 12. 2008. Je však veľmi pravdepodobné, že na strane navrhovateľky   alebo   jej   právneho   zástupcu,   tak   ako   to   je   zvykom   počas   celého pojednávania,   nastane   nejaká   „prekážka“,   ktorá   bude   ďalším   z nezmyselných   dôvodov odročenia pojednávania a prieťahov v tomto konaní.

Ja som si ako účastník súdneho konania splnil všetky svoje povinnosti riadne a včas, a   to   či   už   v   účasti   na   jednotlivých   pojednávaniach   alebo   predkladaním   návrhov a dodržiavaním   súdom   stanovených   lehôt.   Naopak   na   strane   navrhovateľky 1/   a   jej právneho nástupcu je zrejmá snaha pasívnym prístupom čo najviac predlžovať konanie, čo vedie k neustálemu znehodnocovaniu, opotrebovávaniu a znižovaniu hodnoty predmetov, u ktorých je nevyvráti teľný právny dôvod na ich zaradenie do exekúcie.».

Podľa sťažovateľa „Povaha uvedenej prejednávanej veci je práve takou, o akej by malo byť rozhodované obzvlášť rýchlo. Ide tu o vylúčenie vecí z exekúcie, ktoré mali v čase podania niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako majú dnes, a to ešte stále súd právoplatne nerozhodol. Podľa môjho názoru možno hovoriť o prieťahoch v súdnom konaní, keďže súd nevyužil procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej aj rýchlej ochrany práv účastníkov. Obdobie nečinnosti súdu, keď jeho konaniu nebránila žiadna zákonná prekážka, by malo byť považované za zbytočný prieťah. Napríklad, ak sa navrhnutý a predvolaný svedok (M. B.) nedostavoval na pojednávania, mal súd jeho účasť zabezpečiť   jednotlivými   poriadkovými   opatreniami,   resp.   od   jeho   výsluchu   pre nehospodárnosť   konania   eventuálne   upustiť.   Taktiež   viacnásobné   odročovanie   termínov pojednávania z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu navrhovateľky, spravidla pre kolíziu v konaniach, pravidelne zasielané v deň alebo jeden deň pred pojednávaním je neakceptovateľné,   zvlášť   keď   predvolanie   na   pojednávanie   bolo   oznamované   všetkým účastníkom   s   dostatočným   časovým   predstihom.   Takéto   konanie   je   evidentne   účelovým predlžovaním doby trvania súdneho   konania,   ktorým   dochádza k markantnému   poklesu hodnoty majetku, ktorého vylúčenie z exekúcie je predmetom tohto konania, a to zvlášť v prípade, keď sa právny zástupca navrhovateľky - advokát JUDr. F. mohol dať substitučne zastúpiť spoločníčkou JUDr. F. Som presvedčený, že keby súd využil dostupné prostriedky a zaujal k takémuto prístupu adekvátne stanovisko, mohlo sa toto konanie skončiť oveľa skôr   a   čo   je   dôležitejšie   s   podstatne   menším   dopadom   na   mňa   ako   osobu   oprávnenú z exekučného konania, vylúčenie vecí z ktorého je predmetom tohto konania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne takto:

„V   konaní   pred   Okresným   súdom   vo   Zvolene   vedenom   pod   číslom   15 C 154/04 o vylúčenie vecí z exekúcie, vo veci navrhovateľky 1/ D. B. (...) a spol. proti odporcovi Ing. D. O. (...) bolo porušené ústavné právo sťažovateľa v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - právo na prejednanie veci súdom bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 500.000,- Sk,   ktoré   je   povinný   vyplatiť   Okresný   súd   vo   Zvolene   sťažovateľovi   v   lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd vo Zvolene je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 198.714,-Sk na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 79/07).

Z   dôvodu   preskúmania   opodstatnenosti   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   spis okresného   súdu   vedený   pod   sp. zn.   15 C 154/2004,   z   ktorého   zistil,   že   predmetom namietaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   navrhovateľky   na   vylúčenie   hnuteľných vecí (osobný automobil, vŕtačka, miešačka, vybavenie detskej izby...) z exekúcie podľa § 55 Exekučného poriadku, ktorý bol okresnému súdu doručený 31. mája 2004.

Po   výzve   okresného   súdu   navrhovateľke   z 3.   júna   2004,   aby   vyčíslila   hodnotu hnuteľných   vecí   (na   vyrubenie   súdneho   poplatku),   okresný   súd   10.   augusta   2004 a opakovane   9.   septembra   2004   vyzval   navrhovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku. Navrhovateľka   27. septembra   2004   požiadala   okresný   súd   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Okresný   súd   v priebehu   septembra   2004   až   decembra   2004   zisťoval (aj opakovane) majetkové pomery navrhovateľky (vyžiadanie stavu bankových účtov, jej príjmov   zo zárobkovej   činnosti,   prípadne   iných   príjmov,   vlastníctvo   nehnuteľností) a 13. januára 2005 priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Medzitým navrhovateľka rozšírila svoj návrh o ďalšie hnuteľné veci, pričom okresný súd 10. januára 2005 uznesením pripustil zmenu návrhu.

Dňa 17. marca 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľky a jej advokáta (práceneschopnosť) odročené na neurčito.

Opatrením predsedníčky okresného súdu z 1. júla 2005 bol spis z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na riadnu materskú dovolenku pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá už 19.   júla 2005 nariadila   termín   pojednávania na 26. september   2005,   ktorý   bol však z dôvodu kolízie termínov pojednávaní navrhovateľkinho advokáta zrušený a bol nariadený nový termín pojednávania na 9. november 2005, na ktorom sa uskutočnilo dokazovanie a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že účastníkom konania bola poskytnutá 10-dňová lehota na písomné oznámenie ďalších návrhov na dokazovanie. Keďže účastníci tak v určenej lehote neurobili, okresný súd ich 9. decembra 2005 vyzval na predloženie ďalších   návrhov   na   dokazovanie   a napokon   9.   januára   2006   urgoval   splnenie   tejto povinnosti.   Sťažovateľ   tak   urobil   13.   januára   2006   a navrhovateľka   tak   neurobila   ani po tretej urgencii okresného súdu z 31. marca 2006.

Medzitým   si   okresný   súd   17.   februára   2006   vyžiadal   od   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Zvolen   (ďalej   len   „ORPZ“)   vyšetrovací   spis   sp. zn.   ČVS: ORP-596/OEK-ZV-2004 Mg, ktorý podľa odpovede z 5. mája 2006 mu nebol poskytnutý, avšak zároveň   bol   ORPZ   vyžiadaný   spis   okresného   súdu   sp. zn.   15 C 154/2004.   Okresný   súd 17. mája   2006   zrušil   termín   pojednávania   nariadený   na   25.   máj   2006   a   ďalší   termín pojednávania   nariadil   5.   júna   2006   na 29.   jún 2006.   Zároveň   okresný   súd   opäť žiadal od ORPZ predloženie príslušného vyšetrovacieho spisu, ktorý mu bol predložený 28. júna 2006. Z dôvodu čerpania riadnej dovolenky, ako aj z dôvodu, že podľa navrhovateľky sa sťažovateľ   nachádzal   vo   väzbe,   požiadal   advokát   navrhovateľky   o odročenie   termínu pojednávania nariadeného na 29. jún 2006. Okresný súd vyhovel žiadosti navrhovateľky a termín pojednávania odročil na neurčito.

Z úradného   záznamu   okresného   súdu   zo   4.   júla 2006   vyplynulo,   že sťažovateľ   sa nachádzal   v tom   čase   vo   väzbe,   preto   okresný   súd   3.   augusta   2006   vyzval   právneho zástupcu   sťažovateľa,   aby   mu   oznámil,   či   sa   sťažovateľ   nachádza   stále   vo   väzbe   a či súhlasí, aby sa pojednávalo bez jeho prítomnosti. Z odpovede doručenej okresnému súdu 11. augusta vyplynulo, že sťažovateľ je stále vo väzbe a že súhlasí, aby sa pojednávalo aj bez jeho prítomnosti. Okresný súd preto 16. augusta 2006 nariadil termín pojednávania na 26.   október   2006,   ktoré   po vykonanom   dokazovaní   a návrhu   navrhovateľky,   aby do konania vstúpili ďalší dvaja navrhovatelia (vlastníci hnuteľných vecí), bolo odročené na neurčito.   Hneď   nasledujúci   deň   po   pojednávaní   okresný   súd   vyzval   označených navrhovateľov,   či   súhlasia   so   vstupom   do   konania.   Jeden   z navrhovateľov   odpovedal okresnému   súdu   20. novembra   2006.   Druhý   z navrhovateľov   tak   neurobil   ani   po   tretej urgencii (27. októbra 2006, 28. novembra 2006, 20. novembra 2006) pod hrozbou peňažnej pokuty. Napokon okresný súd 20. februára 2007 oznámil tomuto navrhovateľovi, že ak aj naďalej   ostane   nečinný,   bude   to   považovať   za   jeho   súhlas   so   vstupom   do   konania. Okresný   súd   preto   16. marca   2007   pripustil   vstup   do   konania   na   strane   navrhovateľky o ďalších dvoch navrhovateľov.

Okresný   súd   4.   júna   2007   vyzval   nových   navrhovateľov   na   oznámenie   hodnoty hnuteľných vecí, ktoré žiadajú vylúčiť z exekúcie. Jeden z navrhovateľov tak urobil 18. júna 2007 a druhý z navrhovateľov tak neurobil ani po druhej urgencii (prvá urgencia zo 6. júla 2007   a druhá   z   3.   augusta   2007)   okresného   súdu.   Okresný   súd   preto   vyzval   právneho zástupcu   navrhovateľky,   aby   tak   urobil   namiesto   druhého   z navrhovateľov.   Požiadavku v zmysle výzvy okresného súdu splnil právny zástupca navrhovateľky až 19. novembra 2007 po druhej urgencii pod hrozbou peňažnej pokuty (prvá urgencia z 24. septembra 2007 a druhá z 29. októbra 2007). Následne okresný súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, a keďže tak jeden z navrhovateľov neurobil v stanovenej lehote, okresný súd 22. februára 2008 konanie vo vzťahu k nemu zastavil.

Dňa 8. apríla 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. máj 2008, ktorý bol pre kolíziu termínov pojednávaní advokáta navrhovateľky odročený na 17. jún 2008 a následne   bol   zmenený   na   1.   júl   2008.   Po   vykonanom   dokazovaní   bolo   pojednávanie uskutočnené 1. júla 2008 odročené na 18. september 2008 s tým, že okresný súd si vyžiada potrebné písomnosti od lízingovej spoločnosti, ktorá mu odpovedala 17. júla 2008.

Dňa 18. septembra 2008 sa na okresnom súde uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré za účasti právnych zástupcov účastníkov konania bolo pre pracovnú neschopnosť svedkyne odročené na 30. október 2008.   Deň pred pojednávaním právny zástupca   navrhovateľky ospravedlnil jej neúčasť, a preto bol termín pojednávania odročený na 9. december 2008, na ktorom sa uskutočnil výsluch svedkyne a rozhodlo sa vo veci samej. Dňa 8. januára 2009 bolo účastníkom konania zaslané písomné vyhotovenie rozsudku z 9. decembra 2008.

Vec   bola   26.   februára   2009   predložená   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici na rozhodnutie o odvolaní.

Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných v danej veci vyplýva, že podstatný vplyv na   doterajšiu   dĺžku   konania   mali   dve   okolnosti   –   správanie   navrhovateľky   a   postup okresného súdu týkajúci sa rozhodovania o pripustení vstupu ďalších dvoch navrhovateľov do konania.

Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu opakovane navrhovala odročenia nariadených termínov pojednávaní z rôznych dôvodov (práceneschopnosť, kolízia termínov pojednávaní, plánovaná dovolenka), a tieto zásadne predkladala okresného súdu   pár dní pred nariadeným termínom pojednávania. Na výzvy okresného súdu vôbec nereagovala, prípadne   reagovala   až   po   opakovaných   urgenciách,   spojených   v niektorých   prípadoch aj s hrozbou   peňažnej   pokuty   (napr.   na   výzvu   okresného   súdu   z 10. augusta   2004 na zaplatenie   súdneho   poplatku   navrhovateľka   reagovala   27.   septembra   2004   až po opakovanej výzve okresného súdu z 9. septembra 2004, po pojednávaní uskutočnenom 9. novembra 2005 bola účastníkom konania poskytnutá 10-dňová lehota na podanie ďalších návrhov na dokazovanie, na čo navrhovateľka nereagovala ani na tretiu urgenciu okresného súdu).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že prvé pojednávanie sa uskutočnilo až po takmer 11-tich mesiacoch   od   podania   návrhu.   Ako   to   vyplýva   aj   z opísaného   postupu   konania okresného   súdu,   okresný   súd   od   podania   návrhu   31.   mája   2004   do   nariadenia   prvého termínu pojednávania vykonával úkony spojené s vyrubením súdneho poplatku, resp. úkony spojené s rozhodovaním o navrhovateľkinej žiadosti o odpustenie súdnych poplatkov.

Ďalej   sťažovateľ   vytýka   okresnému   súdu,   že   na   pojednávaní   uskutočnenom 9. novembra   2005   bola   účastníkom   konania   poskytnutá   10-dňová   lehota   na   písomné podanie ďalších návrhov na dokazovanie a okresný súd nariadil ďalší termín pojednávania až o 5 mesiacov. Keďže účastníci konania, t. j. aj samotný sťažovateľ, tak v určenej lehote neurobili,   okresný   súd   ich   9.   decembra   2005   vyzval   na   predloženie   ďalších   návrhov na dokazovanie a napokon 9. januára 2006 aj urgoval splnenie tejto povinnosti. Sťažovateľ tak urobil 13. januára 2006 a navrhovateľka tak neurobila ani po tretej urgencii okresného súdu z 31. marca 2006. Preto až po vykonaní týchto úkonov bol nariadený ďalší termín pojednávania   na   29.   jún   2006,   ktorý   bol   pre   ospravedlnenú   neúčasť   navrhovateľky z dôvodu, že v tom čase čerpá riadnu dovolenku, a napokon aj z dôvodu, že sťažovateľ sa v tom čase nachádzal vo väzbe, odročený na neurčito. Až po vyjadrení súhlasu sťažovateľa, že súhlasí, aby sa pojednávalo aj bez jeho prítomnosti (pretože je vo väzbe), okresný súd nariadil ďalší termín pojednávania na 26. október 2006.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky na vstup do konania ďalších dvoch navrhovateľov (ako vlastníkov niektorých hnuteľných vecí) až po piatich mesiacoch od predchádzajúceho pojednávania. K uvedenému ústavný súd   poukazuje na chronológiu   úkonov   okresného   súdu,   z ktorej   vyplýva, že   od   návrhu navrhovateľky   z 26.   septembra   2006,   aby   do   konania   vstúpili   ďalší   navrhovatelia, po uvedenom dátume okresný súd vykonával úkony spojené s rozhodovaním o pripustení ich vstupu do konania, t. j. musel si vyžiadať ich súhlas so vstupom do konania, zistiť hodnotu   hnuteľných   vecí,   ktoré   žiadali   vylúčiť   z exekúcie,   ak   boli   ich   vlastníctvom, a napokon   vyrubiť   súdny   poplatok   a vyzvať   ich   na   jeho   zaplatenie.   Keďže   jeden z navrhovateľov   neuhradil   súdny   poplatok,   okresný   súd   rozhodol   o zastavení   konania vo vzťahu k nemu.

Sťažovateľ konštatuje, že možno hovoriť o prieťahoch v konaní, keďže okresný súd „nevyužil procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej aj   rýchlej   ochrany   práv   účastníkov...   napríklad,   ak   sa   navrhnutý   a predvolaný   svedok (M. B.)   nedostavoval   na   pojednávania,   mal   súd   jeho   účasť   zabezpečiť   jednotlivými poriadkovými opatreniami, resp. od jeho výsluchu pre nehospodárnosť konania eventuálne upustiť.“ V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že na prvom výsluchu sa predvolaná svedkyňa   nezúčastnila   z dôvodu   krátkodobej   práceneschopnosti,   jej   druhá   neúčasť   bola taktiež právnym zástupcom navrhovateľky ospravedlnená a na ďalšom pojednávaní už ako svedkyňa   vypovedala.   Jej   ospravedlnenou   neúčasťou   na   dvoch   pojednávaniach   došlo k prieťahu v konaní v trvaní 2 a pol mesiaca.

Na okresnom súde sa uskutočnilo celkovo deväť pojednávaní, pričom na štyroch z nich prebehlo dokazovanie, dve boli odročené pre ospravedlnenú neúčasť svedkyne a tri pre ospravedlnenú neúčasť druhej strany z dôvodov práceneschopnosti právneho zástupcu navrhovateľky   a samotnej   navrhovateľky,   dalšie   pre   plánované   čerpanie   dovolenky navrhovateľky a pre kolíziu termínov pojednávaní právneho zástupcu navrhovateľky.

Opakovaná neúčasť navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu na pojednávaniach podľa   názoru   ústavného   súdu   nenadobudla   charakter   dlhodobo   pretrvávajúceho   stavu a bola podložená dôkazmi (potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti, upovedomením obhajcu   o termíne   hlavného   pojednávania   na   Špeciálnom   súde...).   Preto   za   daných okolností nebol podľa názoru ústavného súdu daný priestor okresnému súdu na využitie právomoci vyplývajúcich z Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“ (§ 53 OSP)], t. j. uložiť osobe hrubo sťažujúcej postup konania za stanovených podmienok poriadkovú pokutu.

Taktiež   ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   kolízia   dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je bezvýnimočne akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného na odročenie riadne a včas nariadeného pojednávania. Nie je povinnosťou súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 OSP) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (m.   m.   I. ÚS 68/98,   III. ÚS 94/05).   Preto   ak   okresný   súd   rozhodol   o odročení   termínu pojednávania, možno z toho vyvodiť, že ho vyhodnotil ako dôležitý.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   preto   nemožno   predĺženie   konania,   ktoré   nastalo v dôsledku týchto všetkých okolností, pripísať na ťarchu okresného súdu.

Vzhľadom   na   počet   úkonov,   ktoré   okresný   súd   v danej   veci   vykonal   v spojení s dĺžkou predmetného konania v čase doručenia sťažnosti, ústavný súd posúdil doterajšiu činnosť okresného súdu v namietanom konaní ako v zásade plynulú, pričom krátkodobé obdobie nečinnosti okresného súdu podľa jeho názoru nevykazuje intenzitu, pri ktorej by bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípadoch, keď zistil, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v tomto   článku   (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho pri predbežnom prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 17/01,   I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalej ústavný súd uvádza, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možno úspešne uplatniť na ústavnom súde len vtedy, ak sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu práv poskytoval do 31. marca 2005   zákon   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 17 a nasl. a s účinnosťou od 1. apríla 2005 poskytuje v § 62 a nasl. zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Ústavný   súd nevyžaduje   ako   podmienku   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   využitie   uvedených prostriedkov   nápravy,   ak   z   okolností   konkrétneho   prípadu   vyplýva,   že   túto   podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného   prípadu   pokladať   za   postup   umožňujúci   dosiahnuť   účinnú   ochranu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05).

Z oznámenia predsedníčky okresného súdu z 11. februára 2009 zaslaného ústavnému súdu   na   jeho   dožiadanie   z 21.   januára   2009   vyplýva,   že   sťažovateľ   pred   doručením sťažnosti   ústavnému   súdu   nepodal   sťažnosť   na   prieťahy   v predmetnom   konaní   podľa zákona o súdoch orgánu štátnej správy (predsedníčke) okresného súdu a tiež neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Sťažovateľ priložil   k sťažnosti   iba   podanie   z 20.   marca   2006,   v ktorom   „prosí“   súd   o nariadenie termínu pojednávania, a podanie z 30. novembra 2008, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas s opakovaným odročovaním termínov pojednávaní. Tieto podania neboli adresované orgánu štátnej   správy   súdu,   ale   vo   veci   konajúcemu   zákonnému   sudcovi   k spisovej   značke namietaného konania.

Na   základe   uvedeného   v   súlade   so   svojou   stabilnou   judikatúrou   (IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 153/03, III. ÚS 304/04) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná   pre nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany jeho základných   práv,   a   preto   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   jej odmietnutí aj pre neprípustnosť.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   priznaní   finančného zadosťučinenia   by   prichádzalo   do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia základných práv sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy). Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009